Tri spomienky na Zilinu sturovskeho ujka

Skoro každé leto chodí naša sloh/rodina-zaklad-zivota/" class="wiki-link" title="Viac o: rodina">rodina na dovolenku do Štúrova. Minulý rok sme tam stretli zaujímavého ujka. Keď sa dozvedel, že pochádzame zo Žiliny, hneď ožil a začal naše mesto vychvaľovať, aké je pekné. Bol tu kedysi narukovaný, a občas si sem zájde popozerať, čo je tu nového. „Na svoju poslednú cestu do Žiliny mám až tri pekné spomienky. Ak vydržíte, tak vám ich vyrozprávam,“ povedal. Neviem, či to všetko bolo naozaj tak, ako nám to povedal, ale dobre sa to počúvalo. V jeho prvej spomienke hrala hlavnú úlohu predavačka z malej drogérie učupenej pod laubňami na Mariánskom námestí. Asi sa mu zapáčila, lebo sa s ňou tak zahovoril, že si zabudol zobrať z pultu peniaze, čo mu vydala. Keď vyšiel z obchodu von, sama vybehla za ním odovzdať mu výdavok. „Také čosi sa nestáva tak často,“ pochvaľoval ujko poctivosť predavačky. To bola jeho prvá pekná žilinská spomienka. Druhá sa týkala kamaráta z vojenčiny, s ktorým sa stretol na železničnej stanici. Dohodli sa, že pôjdu do malého bistra pod farskými schodmi. Mal si s ním toľko čo povedať, až mu ušiel vlak. „Nech! Stálo to za to. Človek predsa nestretne každý deň starého kamaráta,“ pousmial sa. Tretia jeho spomienka bola krížovkárska. Do nasledujúceho vlaku si kúpil akýsi časopis. Vylúštil v ňom krížovku, v ktorej bola tajnička: „Socha Antona Bernoláka v Žiline.“ Odoslal riešenie a vyhral práve toľko peňazí, ako ho stál celý výlet do nášho mesta, ktoré ma tak rád. A my, keď sme ho počúvali, boli sme potešení, že tak pekne rozpráva o našom meste.