Vulkanizmus Neutrálny (intermediárny) andezitový vulkanizmus Horstvo Polana - produkt neutrálneho vulkanizmu Uprostred mladších tretohôr - neogénu sa na Slovensku zacal andezitový vulkanizmus. Práve horniny andezitových sopiek tvoria najväcšiu masu sopecných hornín na Slovensku a budujú celé horstvá, napr. Polanu (zobrazit: Pohlad z Polany). Pre strednomiocénnu (16,5 - 11,0 m. r.) vulkanickú aktivitu na Slovensku je typický práve intermediárny andezitový vulkanizmus. Magmatické krby tohto vulkanizmu vznikli v spodnej kôre a vo vrchnom plášti. Andezitové magmy generovali: a.procesy súvisace s pokrocilou subdukciou litosferického „slabu“ (doskovitého telesa) európskej platformy pod centrálne Západné Karpaty b.tavenie litosféry v panónskej oblasti úcinkom pokracujúceho rastu - dvíhania sa astenosféry (diapirizmus astenosféry). Typickou formou andezitového vulkanizmu sú stratovulkány s polygénnou stavbou. Pre vznik stratovulkánu boli charakteristické striedavé explózie a efúzie (výlevy lávy), ktoré vybudovali okolo vulkanického krátera sopecný kužel, v ktorom sa striedajú tufy, brekcie a iné vulkanoklastiká (pri explóziách) s relatívne krátkymi andezitovými lávovými prúdmi (vzniklými pri výlevoch - efúziách lávy so strednou viskozitou, ak berieme do úvahy viskózne kyslé a málo viskózne bazaltové prúdy). Po období prechodného kludu dochádza k mohutnej explózii, ktorá z casti rozmetala vrchol sopky, ktorej vnútro sa vyprázdnilo a pokleslo, v dôsledku coho vznikla kotlovitá depresia - kaldera, obklopená valom zo zvyškov pôvodnej sopky (materskej sopky). Explozívna aktivita, ktorá doprevádza takýto paroximatický sopecný záchvat bola opísaná Plíniom ml. pri výbuchu Vezuvu v 79 roku po Kr. Explóziami vyvrhnutý sopecný materiál vytvoril mohutný oblak, z ktorého padá sopecný materiál a vytvára v okolí sopky hrubé vrstvy popola, prachu s hrubšími úlomkami a fragmentami preplynenej lávy (explózie príniovského typu) aké pochovali v r. 79 Pompeje a Herculaneum, starorímske mestá v podhorí Vezuvu (zobrazit: Plíniovská erupcia). Pokracujúcou vulkanickou aktivitou v kaldere vznikol jeden alebo viac nových sopecných kuželov (dcérske sopky) so stratovulkanickou stavbou. Do centrálnej zóny sopky intrudovali telesá porfýrov. Intrúzie doprevádzali pneumatolitické a hydrotermálne procesy, ktoré premenili vulkanity centrálnej zóny až na íl (argilitizácia) alebo ich prekremenili (silicifikácia) a inác premenili. Sprievodným javom je vytváranie rudných ložísk casto žilného typu, ale aj typu porfýrových rúd nezriedka s drahokovovou mineralizáciou (Au, Ag). Tak vznikli napr. štiavnické a kremnické rudy. Najzachovalejším stratovulkánom na Slovensku je Polana (zobrazit: Andezitový vulkanizmus). Depresia Kyslinky uprostred stratovulkánu, dnes odvodnovaná potokom Hucava, je nepravá kaldera (zobrazit: Erozívna kaldera Polany). Vznikla eróziou centrálneho krátera sopky po definitívnom utlmení jej vulkanizmu. Avšak aj vo vývoji Polany možno nájst následky katastrofickej explózie, ktorá rozmetala vrchol pôvodnej sopky Šutovka, cím vznikla kaldera. Plíniovské explózie sformovali vulkanoklastické horniny strelníckej formácie ryodacitového charakteru. Pekným príkladom takejto vrstevnatej sopky sú okrem Polany aj vulkány na východnom Slovensku - v Slanských vrchoch a Vihorlate. Vulkanizmus popri rozlahlých sopecných aparátoch prispel aj ku vzniku menších útvarov a prírodných objektov, ktoré do konecnej podoby vyformovala erózia a zvetrávanie. Jedným z nich je napríklad Certova skala nad údolím Hrona, nedaleko Zvolena (zobrazit: Boky). Je to príklad útvaru, ktorý sa nazýva kývavec. Kývavec za svoj vznik vdací tomu, že sopky vyvrhovali pyroklastický materiál - sopecný popol a prach. Spolu s ním z krátera vyletovali aj sopecné bomby, útržky lávy rozlicnej velkosti a tvaru. Sopecné bomby leteli vzduchom a tým sa ochladzovali, alebo sa jednoducho kotúlali dole svahom až kým nespocinuli zaborené v mäkkom popole a tu postupne vychladli a stuhli. Pocas dalšej cinnosti sopky ich zasýpali nové a nové vrstvy popola a bômb. Koncom neogénu a vo štvrtohorách sopecná cinnost ustala a k slovu sa dostala erózia a zvetrávanie. Najmä drsná klíma pocas ladových dôb umožnila silno zbrúsit a pretvorit reliéf. V oblasti našich neogénnych sopiek najmä usadeniny mäkkých hornín tvorených sopecným popolom a prachom (pyroklastické horniny - tufy a tufity) rýchlo zvetrávali. Tak isto aj dnešná mierna klíma je pre zvetrávanie priaznivá. Sopecné bomby, najmä velké balvany tvrdej horniny - andezitu však zvetrávaniu odolávajú omnoho lepšie. Erózia takýto balvan postupne obnažuje, pretože jeho mäkké okolie zvetráva ovela rýchlejšie. Balvan coraz viac vycnieva z okolitej masy, ktorá je odnášaná hlavne vetrom a vodou. Postupne je sopecná bomba zbavená takmer všetkej masy okolitej horniny a zostane pod nou len podložka na ktorej leží a tým ju pred zvetrávaním relatívne ochranuje. Aj táto sa však postupne stencuje, až kývavec podopiera len malá plôška. Unikátnym javom v blízkosti vyhasnutej sopky Polana je lahar pri Zolnej, ktorý vznikol zastavením bahnotoku prenášajúceho sopecný tufový materiál na velké vzdialenosti. Vznikol zrejme úcinkom zrážkových vôd a v jeho útrobách sa nachádzajú fosilizované zvyšky bahnotokom zaliatych kmenov stromov Sopky Sopky sú miesta, kde žeravé tekuté produkty z vnútra Zeme prenikajú na povrch v podobe lávy, plynov a iných látok. Spôsoby a prejavy ich cinnosti sú rôzne, od pokojných výlevov lávy cez výrony plynov a nesúvislé vyvrhovanie materálov až po prudké výbuchy. Andy sú seizmicky velmi cinné, najmä pozdlž tichomorského pobrežia chrli lávu a ohen 45 sopiek. Ovela viac sopiek je v Andách vyhasnutých. Za najvyššiu cinnú sopku sa zvykne považovat Cotopaxi (5897m). No podla toho ako chápeme pojem cinná sopka, tak môžme urcit za najvyššiu cinnú sopku dnes pokojný kráter Guallatiri (6060m). Viac v tabulke... NázovŠtátNadm. výška (m)Posledný výbuch GuallatiriChile60601959 LascarChile59901968 CotopaxiEkvádor58971975 UbinasPeru56721969 SangayEkvádor52301976 CotacachiEkvádor49391955 PuraceKolumbia47561977 ReventadorEkvádor34851976 Aj v iných castiach Latinskej Ameriky sú vysoké cinné sopky. Napríklad sú to sopky na Galapágoch, ktoré niesú ani tak vysoké (najvyššia Wolf meria 1707m), no význacné sú v tom, že celé súostrovie vzniklo práve vdaka nim. Najvyššou sopkou Mexika je známy jazykolam Popocatépetl ( 5452m, posledný výbuch 1932 ). V Strednej Amerike sú ešte dalšie tri sopky s výškou viac ako 3800 metrov.