Vatikán Vatikanské mesto Vatikánske mesto, po talianský Stalo della Cittá del Vaticano (SVC; Santa-Svätá stolica), leží na pravom behu Tibera. Je to pápežovo suverénne štátne územie v hraniciach Ríma, ktoré vzniko ako náhrada za cirkevný štát, zrušený r. 1870. Mussolini uzavrel 11. februára 1929 so Svätou stolicou Lateránsku zmluvu, podla ktorej taliansky štát uznáva pápežovou suverenitu v medzinárodných vztahov a Vatikánske mesto pokladá za jeho výlucné výsostné územie. K Vatikánskemu mestu patrí námestie Sv. Petra, chrám sv. Petra, Vatikán a pápežské záhrady. Zaberá plochu 0,44 km2. Má 1000 stálych obyvatelov, z nich 400 má vatikánske obcanstvo. Pápež ( Svätý otec; od r. 1987 Poliak Karol Woityla ako Ján Pavol II.), hlava rímskokatolíckej cirkvi (vyše 700 miliónov clenov), má zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, v zahranicných záležitostiach ho zastupuje kardinál štátny tajomník, kým na cele administratívy ( kúrie) stojí guvernátorát, zodpovedný iba pápežovi. Pápežovou telesnú gardu tvorí Švajciarska garda, ktorá vykonáva strážnu službu ( katolícki Švajciari, vek 19 až 25 rokov, slobodní, priemerná výška 1,78m, doba služby 2 – 20 rokov). Má 100 clenov ( 4 dôstojníkov, 23 podôstojníkov, 70 halapartníkov, 2 bubeníkov, 1 kaplána). Vatikán má právo razit vlastné mince, má vlastnú poštu , telefón, telegraf, casopisy a noviny, vlastnú rozhlasovú stanicu, autopark o pocte približne sto automobilov, vlastnú železnicnú stanicu a pristávaciu plochu pre helikoptéry. Zástava Vatikánu je žlto – biela, skladá sa z dvoch pozdlžných poruhov, na bielom poli má znak z dvoch skrížených klúcov pod pápežskou korunou ( tiarou ). Mimovatikánsky majetok Svätej stolice – o.i. tri baziliky San Giovanni in Laterano, San Paolo fuori le Mura a Santa Maria Maggiore, pápežské administratívne budovy, ako aj letné sídlo v Castle Gandolfo-majú právo exteritoriality a nepodliehajú talianskym zákonom. Námestie sv. petra vo Vatikáne Na území Vatikánu je okrem povolených miest (Svätopeterský chrám, múzeá, Camposanto Teutonico a iných) prístup možný len s osobitným povoleným. Kto sa uchádza o audienciu u pápeža alebo o povolenie zúcastnit sa na náboženských obradoch, nech sa obráti písomne na Prefetto della Casa Pontificia (Citta del Vaticano). Do Vatikánskeho mesta sa dostaneme po Ponte Vittorio Emanuele a po Via della Conciliazione. Táto ústi západne na námestí Sv. Petra, Berniniho geniálnom výtvore. Velkolepé námestie ( 340 m dlhé, až 240m široké ) rozhodujúcom spôsobom zvišuje dojem z najgrandióznejšieho chrámu krestanstva. Ovál námstia je odklopený štyrmi polkruhovými kolonádami s 284 dórskymi stlpmi a 88 piliermi, na ich balustráde stojí 140 kolosálných sôch svätcov. V strede elipsovitého námestia stojí obelisk, zhotovený v Egypte v casoch cisára Caligulu a dopravený do Ríma; obelisk vysoký 25,5 m stál do 1586 v jednom z cirkusov. Po oboch stranách má dva krásne, 14 m vysoké vodomety z r. 1613 a 1675. Na západe sa k oválnemu námestiu pripája priestranstvo pred chránom s velkým schodištom. Na jeho južnej strane je Vatikánska informacná kancelária a poštový úrad. Južne sa nimi stojí velká audiencná sien, ktorú v r. 1964 – 1971 vybudoval P.L. Nervi. Od chrámu sv. Petra nalavo je Arco delle Campane, hlavný vchod pre návštevníkov Vatikánskeho mesta. Na západnej strane námestia Sv. Petra stojí na mieste starokrestanskej baziliky chrám sv. Petra. Starý kostol dal postavit na žiadost pápeža Silvestra I. (314 – 336) cisár Konštantín Velký na hrobom apoštola Petra a r. 326 bol vysvätený. Bola to pätlodová bazilika so stlpovou predsienou, mnohokrát rozširovaná a obstavaná kaplnkami a kláštormi. Pred jej hlavným oltárom prijal Karol Velký na Vianoce r. 800 rímsku cisdársku korunu z rúk Leva III., po nom tu boli korunovaní ešte mnohí cisári. Kedže starý kostol bol velmi zanedbaný, zbúrali ho a r. 1506 za pápeža Júliusa II. Zacali výstvbu nového kostola podla plánov Bramanteho, ktorý navrhol pre nový kostol tvar rovnoramenného gréckeho kríža s centrálnou kopulou. Sixtína kaplnka: Michalengelovo Stvorenie Adama Po smrti Bramanteho (1514) vedli stavbu Raffael (1515 – 1520), Antonio da Sangallo (1520 – 1546) a iní majstri, napokon od r. 1547 Michelangelo, ktorý navrhol mohutnú, 132 m vysokú kopulu. Pred Bramanteho a Michelangelovým plánom centrálnej stavby však dostal r. 1605 prednost pôdorys v tvare latinského kríža, teda lodová stavba, ktorú realizoval Carlo Maderna, takisto ako barokovú fasádu. V dôsledku toho vyvoláva kopulu iba z dialky dojem, ktorý chcel docielit Michelangelo. Z loggie nad stredným vchodom stlpovej fasády udeluje pápež pri slávnostných príležitostiach (Velká noc, Vianoce) velké požehnanie mestu a svetu (urbi et orbi: z okna pápežskej rezidencie požehnanie spravidla v nedelu na poludnie). Predsien svätopeterského chrámu je 71 m dlhá, 13,5 m široká a 20 m vysoká. Bronzové krídlové dvere velkého hlavného vchodu sú dielom florentského sochára Antonia Filareteho. Vlavo je Brána smrti, dokoncená 1964, s bronzovými reliéfmi Giacoma Manzú. Dvere na pravej strane vytvoril F. Messia 1965. V strede lodi, kde r. 1962 – 1965 zasadal II. Vatikánsky koncil, vidíme pri štrvtom pilieri vpravo bronzovú sochu sediaceho sv. Petra, ktorý má pravú nohu vyleštenú od bozkov veriacich. Obrovská kopula, ktorá sa klenie nad pápežským oltárom a kryptom s hrobom apoštola, má priemer 42 m a vnútornú výšku 123,4 m; štyri piliere majú obvod 71 m. Vatikénské koncily (cirkevné koncily) Kanonických predpisov sú koncily provincionálne, plenárne a všeobecné ekumenické. Provincionálne sú stretnutím biskupov sufragánov a iných vysokých cirkevných hodnostárov cirkevnej provincie, zvolá a vedie ich arcibiskup; plenárný koncil je spolocné rokovanie predstavitelov viacerých provincií – prakticky provincií na území urcitého štátu; všeobecný ekumenický koncil katolíckej cirkvi, nazývaný aj synoda, je celocirkevný zjazd biskupov, ktorý zvoláva , vedie a jeho uznesenia schvaluje pápež. V katolíckej cirkvi bolo doteraz 21 všeobecných cirkevných koncilov, dva posledné pod názvom I. II. vatikánsky koncil. Najprv to boli zhromaždenia, na ktorým boli zastúpené všetky krestanské cirkevné obce. Po vytvorení patriarchátov sa na koncile vyžadovala úcast všetkých patriarchov alebo ich zástupcov s poverovacími listinami, na ktorých bolo stanovisko patriarchu k otázkam prerokúvaným na sneme. Právo úcasti s hlasom rozhodujúcim mali biskupi alebo v prípade ich neúcasti zástupcovia (legáti). S hlasom poradným bola pripustená urcitá cast knazov a diakonov. Na prvých cirkevných konciloch význanmú úlohu mali rímski panovníci, ktorí zvolávali koncily; pod ich predsedníctvom sa konala aj cast zasadnutí. Na konciloch sa diskutovalo o teologicko-dogmatických, cirkevno-politických, organizacných a disciplinárnych otázkach; významné miesto v ich cinnosti zaujímal boj proti herézam (kacírstvu). Uznesenia cirkevného koncilu na základe špecifického rozhodnutia panovníka nadobúdali moc zákonov. Pravoslávné cirkvi uznávali sedem prvých koncilov, ktoré sa uskutocnili do velkého východného cirkevného rozkolu. Hlavným poslaným týchto koncilov bola konsolidácia a upevnovanie krestanskej cirkvi ako štátnej moci Rímskej ríše, neskôr aj štátnej cirkvi Byzantskej ríše a niektorých od nej nezávislých štátov, ako aj prispôsobenia cinnosti cirkvi záujmom vládnúcich tried a tejto úlohe zodpovedajúce rozpacovanie vierouky (dogmatiky). V podmienkach zostrených triednych protirecení kapitalizmu, ked na historickú arénu nastúpil proletariát a zacalo sa šírit revolucné marxistické ucenie, katolícka cirkev sa znova vrátila k praxi cirkevných koncilov. V rokoch 1869 – 1870 zvolal vtedajší pápež Pius IX I. vatikánksky koncil v poradí 20. cirkevných koncil do Ríma; predchádzalo mu vydanie Syllabu bludov (1864) a tiež prispôsobenie disciplárneho zákonodarstva novším casom. Katolícka cirkev na koncile zavrhla všetky novodobné pokrokové ideovo-politické, kultúrne , filozofické a vedecké myšlienky a prúdy, predovšetkým komunizmus, socializmus a demokraciu. Koncil schválil univerzálny episkopát pápežov a odhlasoval dogmu o neomylnosti pápeža.