Titicaca - jazero Inkov Rozloha: 8800 km² Dlžka: 195 km Šírka: 100 km Hlbka: na niektorých miestach až vyše 250 m Jazero Titicaca je navyššie položeným jazerom na svete. Je to nieco ako pozostatok obrovského vnútrozemského mora, ktoré sa v dávnych dobách rozkladalo na plošine Altiplano, kde dnes na hraniciach Peru a Bolívie leží v nadmorskej výške až vyše 3800 m v objatí dvoch horských pásiem – Ánd a pásma Cordillera Real (Královská Kordillera), ktoré dosahujú výšku až 6500 m, samotná Titicaca. Je to najväcší sladkovodný zdroj v Južnej Amerike. Polostrov Copacabana rozdeluje Titicacu na dve casti. Severná cast Titicaca je omnoho väcšia, má rozlohu cez 7000 km² a je aj hlbšia, má hlbku približne 304 m. Južnejšia cast Uinamarco je podstatne menšia, má rozlohu iba okolo 1280 km². Jazero leží v bezodtokovej panve, ktorá nemá spojenie s morom. Okolo 60 % príjmu vody pochádza priamo zo zrážok, zvyšok vody privádzajú do jazera rieky a potoky, ktoré stekajú z horských chrbtov Ánd. Vo vlhkom letnom období, kedy spadne najviac zrážok, až 90 % celorocného objemu, stúpne hladina jazera až skoro o 1,5 metra. Ked je leto velmi daždivé, stúpne výška vody ešte viac. Z jazera Titicaca vyteká rieka Desagnadero, ktorá ústi asi po 400 km do jazera Poopó. Zvláštnostou fauny jazera je aj unikátna žaba, ktorá môže dosiahnut až velkost potkana a žije pod vodou. Kyslík získava prostredníctvom kožného dýchania a na súš takmer nevychádza. Názov Titicaca v jazyku pôvodných obyvatelov tejto oblasti, Aymarských indiánov, znamená „cínové pole“. Toto slovné spojenie je naozaj výstižné – jeho šedá – až cínová hladina uchvacuje každého, kto do týchto koncín zavíta. Jazero Titicaca považovali Inkovia žijúci v jeho blízkosti za posvätné. Verili, že na mieste, kde sa teraz rozkladá tá obrovská vodná plocha, bolo kedysi mesto. Ludia, ktorí v nom žili, boli velmi bohatí a ich král si myslel, že sa vyrovná bohom. Za to ich bohovia potrestali strašnou prietržou cervených mracien, ktorú prežili iba knazi modliaci sa na vršku, z ktorého je dnes posvätný ostrov Titicaca (Ostrov slnka). Je kultovým miestom rovnako, ako susedný ostrovcek Coati (Ostrov mesiaca). Na Ostrove mesiaca je dokonca až do dnešných dôb zrúcanina Chrámu Slnecnej panny, ktorý vybudovali Inkovia a kam sa chodievali modlit, aby ich bohovia už nikdy tak strašne nepotrestali. Inkovia prišli ku brehom jazera Titicaca už pred vyše tisíc rokmi. Našli tam primitívny kmen Aymarov, ktorým podla legendy priniesli múdrost a kultúru. Inkovia nakoniec ostali pri Titicace natrvalo až do zániku svojej civilizácie. Bolo pre nich oázou uprostred nehostinnej, divokej a monotónnej krajiny, ktorú obývali. Dodnes patrí okolie jazera Titicaca k najhustejšie osídleným územiam Peru a Bolívie, pretože aj napriek znacnej nadmorskej výške, v ktorej leží, možno pri jeho brehoch pestovat rôzne polnohospodárske plodiny. Hlavnou skupinou žijúcou pri jazere sú indiáni z kmena Uru. Indiáni si vždy vážili pôdu a bojujú o každý kúsok zeme aj dnes. Vlastníctvo pôdy je u Indiánov velmi dôležité, pretože podla miestnych tradícií môže zastávat verejnú funkciu a mat vážnost v obci len ten, kto vlastní pozemok. Väcšina polí leží priamo pri brehoch jazera. Práce na poli zacínajú ihned po skoncení obdobia daždov, (február, marec), ked je pôda dostatocne vlhká a lahko sa obrába. Druhý krát sa pri jazere seje v auguste. Indiáni pestujú najmä zemiaky, quinu a trochu nižšie aj kukuricu a jacmen. Obdobie medzi zberom úrody ludia využívajú na lov jedlých rýb, ktoré im ponúka samotné jazero, opravujú si svoje domy, vyrábajú nové náradie. Domorodci, žijúci pri jazere využívajú na rôzne úcely aj trstinu - totoru, ktorá pokrýva plytké casti jazera. Zhotovujú si z nej domy, niektoré druhy nábytku, ale najmä pre túto oblast typické primitívne clny niekedy pohánané aj plachtami zhotovenými z toho istého materiálu. Nórsky bádatel Thor Heyerdahl si všimol, že tieto clny, ktoré na oboch koncoch cnejú takmer kolmo do výšky, pripomínajú clny používané v starom Egypte. Dokázal to tým, že v 70. rokoch sa preplavil Maroka až na Barbados na clne RA II, ktorý mu zhotovili Aymarskí indiáni. Z tejto výpravy vznikli dohady, ci sa náhodou k jazeru Titicaca niekedy nedostali dokonca aj starí Egyptania. Jazero Titicaca tvorí aj významnú križovatku vodnej dopravy v tejto casti Južnej Ameriky. Pretínajú ho mnohé významné vodné cesty, ktoré spájajú Bolíviu a Peru a prostredníctvom dalšej komunikacnej siete aj s prístavmi na pobreží Pacifiku. Pravidelná lodná doprava na jazere funguje už od roku 1871, kedy na jazero dopravili dva velké parníky, Yavari a Yapura. Dopravenie parníkov na jazero nebolo jednoduchou zaležitostou, pretože dopravit taký kolos do výšky vyše 3 800 m bol velký problém. Avšak vynaliezaví domáci si poradili, parníky hore k jazeru dopravili po castiach, na chrbtoch mulíc a indiánskych nosicov. Po vynesení všetkých castí sa robila celková montáž. V dnešnej dobe patrí k hlavným linkám spojenie peruánskeho mesta Puno s bolívijskými prístavmi Copacabana a Guaqui. Toto prekrásne jazero je neodmyslitelnou zastávkou každého turistu, ktorý zavíta do oblasti Bolívie a Peru. Tamojší obyvatelia majú velmi zaujímavú kultúru, ktorá stojí za spoznanie. Aj preto by som v budúcnosti jazero Titicaca velmi rada navštívila.
Zdroje:
Internet (<a href="http://fstav.utc.sk,">http://fstav.utc.sk,</a> <a href="http://peru.host.sk,">http://peru.host.sk,</a> <a href="http://www.index.sk/skrznaskrz)">http://www.index.sk/skrzn askrz)</a> Ingrid Cranfieldová – 100 Najväcších divov prírody Danièle Küssová, Jean Torton – Mýty a legendy amerického kontinentu Pavol Korec, Gabriel Zubriczký – Krajiny Zeme 2 Kolektív autorov – Svet okolo nás. _____________ _________
Zaujmav linky k refertu: