Tatry – ako geomorfologický celok Tatry, ako geomorfologický celok, v ktorom je vyhranicené záujmové územie, sú oznacované ako velhory. Prvé tri Trollove (1954) kritéria, ktoré Tatry splnajú, aby boli

zaradené do tohto typu krajiny, sú:

  • 1. Pohorie zasahuje až nad hornú hranicu lesa, kde sa nachádzajú adekvátne klimatické
a vegetacné pomery

2. V pohorí prebieha pleistocénna snehová ciara

  • 3. Plochy pohoria na nachádzajú aj nad spodnou hranicou pôsobenia kryogénnych
procesov Dalšie kritéria sú reliefotvorná energia (relatívne rozdiely, 1000-1500m) a geologické kritérium, ktoré sa chápe ako velkohorská oblast ako miesto, kde je stretnutie vnútorných a vonkajších geologických síl nápadnejšie. Kde po období tektonického kludu (po prevažujúcom pôsobení exogénnych síl) nastáva horotvorná fáza, ktorá pripraví exogénnym silám podmienky pre svoju cinnost. Tieto oblasti by mali mat väcšinou znaky posledných alpinských horotvorných pohybov. Na základe toho, že v najvyšších výškach Tatier nie je úplná prevaha len bralnatého (typického pre glaciálnu cinnost), ale aj hôlneho reliéfu, zaviedol sa pojem vysoké pohoria. Oznacujú tak pohoria nad 1500 m n. m. Nevztahujú tento pojem všeobecne, ale len na pohoria Slovenska. Pre vysokohorské oblasti v periglaciálnom prostredí sú typické periglaciálne moria – blokoviská, zo štruktúrnych pôd najmä mikropolygonálne, dláždené, brázdené, pásové, girlandové, všetky prejavy mikrosoliflukcie a denudácie ladom pipkrake, erózna cinnost vetra a iné. Vo vysokohorských oblastiach, ako v type krajiny, pôsobia niektoré prvky významnejšie ako v inom type krajiny. Jedná sa napr. o klímu, ktorá výrazne ovplyvnuje reliéf a opacne. Výrazne tu pôsobí aj faktor vegetácie, kde hlavne nad hornou hranicou lesa a v jej blízkosti prebiehajú najtypickejšie procesy chladnej klímy modelujúce reliéf do charakteristickej podoby pre túto krajinu. Do súboru týchto geomorfologických procesov môžeme zaradit aj tie procesy, ktoré sa v súcasnosti už nemusia vyskytovat vo vysokých pohoriach. Jedná sa hlavne o ladovcovú eróziu. Ladovce miernych oblastí by mali obsahovat viac zvetralín ako polárne ladovce a možno konštatovat, že miera zvetralín záleží od druhu a kompaktnosti horniny, ktorá mrzne do bázy ladovca. Iná je miera pôsobenia hornín pieskových, iná ostrohranného štrku a iná balvanov. Okrem týchto druhov erózie treba uvažovat s tým, že k týmto procesom pristupujú dalšie dôležité faktory, ako sú: procesy zvetrávania a gravitacné procesy. Treba si ešte uvedomit, že vlastne nie ladovec, ale hlavne hornina v ladovci pretvára reliéf. Ladovec vlastne transportuje túto horninu. Casto pod ladovcom prichádza k zmene nositela casti úlomkov hornín na vodu. K základným eróznym tvarom patria trógy, kary (spájaním karov vznikajú karové amfiteátre), karlingy, nunataky. Na podrobnejšej rozlišovacej úrovni môžeme rozoznávat menšie formy ako guliagy, konfluencné stupne, plecia trógu, visiace doliny a iné. Druhou skupinou glaciálnych foriem príznacných pre tento typ krajiny sú akumulacné formy. Najviac rozšírené sú morény. Z nich sa najviac prejavujú v teréne celné morény. Dalšie sú bocné, stredné, náporové a ablacné morény. Pricom tieto útvary sú rozmiestnené nerovnomerne. Toto závisí od intenzity a množstva zaladnení pocas pleistocénu v pohorí. Pred celom ladovca vzniká glacifluviálna akumulácia. Voda z roztopeného ladovca vytvára ózy a kamy. Podla toho akého sú veku všetky tieto akumulacné formy, môžu priamo vystupovat na povrch, byt pokryté vegetáciou, sutinou alebo celé, prípadne z casti prekryté inou formou. Dalším významným cinitelom ovplyvnujúcim reliéf tohto prostredia je sneh. Nivácia patrí medzi významné geomorfologické procesy glaciálneho systému. Sneh pritom môže vystupovat ako priamy aj nepriamy geomorfologický cinitel. Priamo sa sneh na deštrukcii podiela prostredníctvom tlaku snehových más pri pohybe. Tento pohyb môže byt pomalý alebo rýchly. Sneh môže povrch aj priamo obrusovat vlockami, hlavne ak sú trochu zladovatelé, pri presune vetrom (puraniválne procesy). Nepriamo cez vodu, ktorá z neho vzniká pri topení. Najvýraznejšie erózne formy spôsobené snehom sú v lavínovom území. Snehové lavíny dokážu formovat povrch velmi výrazne. Pri toku masy snehu (v lavínach) dochádza k silnej jednorazovej erózii, ktorá sa väcšinou opakuje niekolkokrát v roku. Najviac erodujú lavíny základové, ktoré vznikajú na jar pri topení a prevodnení snehu. Pri týchto procesoch hrá významnú úlohu sklon svahu, jeho expozícia, ale aj dlžka svahu. Vytvárajú také formy, ako lavínové žlaby (ryhy), nivacné sutinové kužele. Sneh stojaci alebo len velmi málo sa pohybujúci vytvára také útvary ako karoidy, nivacné valy (je možné ich odlíšit od karov morénových valov podla polohy a velkosti), niváciou obrúsené plochy. Nepriama deštrukcná cinnost snehu sa prejavuje pri eróznom pôsobení vody pri jeho rozpúštaní. Hlavná úloha takejto vody je pri regelacných procesoch v zóne niekolko decimetrov širokého pruhu, v tzv. cierno-bielej línii. Táto voda hrá úlohu aj v mikrosoliflukcných procesoch a pri erózii tecúcej vody. Tiež nezanedbatelná v týchto podmienkach je eolická cinnost. Brzdiaci úcinok na silu vetra majú rozlicné prekážky, medzi ktoré patria najmä vyvýšené formy reliéfu a lesná vegetácia. Pricom uvádza, že väcšia rýchlost vo vyšších oblastiach sa dá vysvetlit menším trením pri povrchu a vzrastajúcou šírkou údolí, kde masy nadobúdajú väcšiu rýchlost. Podla meraní v Alpách tvrdí, že rýchlost vetra nad hornou hranicou lesa vzrastá 3-7 násobne oproti rýchlosti v riedkom vysokom lese. Najtypickejšia je deflácia, ktorá spôsobuje odnos, presun rôzne velkých castíc. Pôsobí hlavne pri povrchu terénu. Okrem toho, že stencuje pôdny povrch vytvára formy zo skeletu, medzi ktorým bola vyviata jemnejšia frakcia. Korázia sa v týchto podmienkach prejavuje vytváraním macinových závesov, hrancov, taffonizáciou a inác. Dalej uvažuje nad tým, že je tiež dôležitá expozícii, kde sa najviac uplatnuje expozícia proti prevládajúcim smerom vetra. Intenzita deštrukcie sa zvyšuje, ak sú zároven aj oslnenými expozíciami. Tvary podmienené eolickou cinnostou casto nie sú velmi výrazné, lebo pôsobia v kombinácii s dalšími faktormi, ako sú napr. kryogénne a gravitacné procesy. Tam kde povrch nie je chránený vegetáciou sa viac prejavuje táto cinnost. Najvyššiu úcinnost autor kladie do subniválneho stupna. Eolická erózia nie je tak výrazná v bralnom reliéfe ako v hôlnom reliéfe. Nepriama cinnost vetra sa prejavuje napr. pri premiestnovaní snehu z náveterných svahov na záveterné a tým vytváraním snehových prevejov zaprícinujúcich casto vznik lavín. Dalšími typickými procesmi sú kryogénne javy a ich formy. Jedným zo základných procesov v tejto velkej skupine je regelácia. Pôsobí najviac v subniválnom stupni v neskorých jarných a skorých jesenných mesiacoch. Tento proces sa uplatnuje pri vzniku všetkých povrchových a podpovrchových mrazových tvarov (kamenné moria, mrazom triedené pôdy; soliflukcii). Procesom trhania horniny zväcšovaním objemu vody pri zamrzaní, geliváciou, sa vytvárajú zvetraliny, ktoré následne podliehajú iným procesom. Ihlicový pôdny lad je další fenomén pôsobiaci vo vysokých pohoriach. Prejavuje sa tým, že vytláca na povrch z pôdy väcšie kamene. Najbežnejšie sa vyskytuje na úplne obnaženom povrchu. V súcinnosti s eolickými procesmi sa vytvárajú macinové závesy. Za spoluúcasti soliflukcie vznikajú mrazové pôdne formy. Jedny z foriem zaprícinené kryogénnymi procesmi sú gravitacno-regelacné jazvy. Vznikajú výrazným rozširovaním mrazových trhlín v skalnom podloží, za spoluúcasti zemskej prítažlivosti. Konkrétne v Západných Karpatoch, najmä v hrebenovej, resp. vrcholovej casti, sa na ne viažu klinovite roztvorené jazvy, združené hrebene, rôzne stupienky, zníženiny a jamy podobné krasovým útvarom. Vyskytujú sa hlavne tam, kde voda z puklín neodteká hned. Sú to napr. široké sedlá, ale aj kary. Soliflukcné javy sú jedným zo základných znakov periglaciálneho prostredia. Casto vystupujú súcasne s inými procesmi. Vytvárajú množstvo pôdnodeštrukcných foriem ako soliflukcné náteky, na svahoch terasovité formy. Tieto javy sa viazali (hlavne v období pleistocénu), ale aj viažu na miernejšie sklony. Je to najmä v subniválnom stupni. Jedná sa hlavne o tecenie zemitých sutinových prúdov, pricom sú ovplyvnené rôzne typy štruktúrnych pôd. Pre pohoria Západných Karpát je dolná hranica soliflukcie položená do výšky zhruba 1700-1800 m n. m. Najviac rozšírené mrazom triedené pôdy sú polygonálne, brázdené a dláždené pôdy. Polygonálne pôdy sa nachádzajú zväcša na plochom alebo velmi mierne sklonenom povrchu. Poznávacím znakom je triedený štrkový a balvanovitý materiál v tvare mnohouholníkov alebo kruhov. Vlastne také isté pôdy, len na svahoch väcších ako 5 stupnov sú brázdené pôdy, pricom sa orientujú dlhším rozmerom v smere spádnice. Dláždené pôdy tvoria na plocho vtlacené kamene do mäkkej podložnej pôdy – kamenná mozaikovitá dlažba. Vznikajú pri regelácii ako následok elementárneho vytriedovania skeletu vplyvom jeho vytlacenia ihlicovitým pôdnym ladom. Vyskytujú sa hlavne na miestach s prevlhcenou sutinou, kde je blízko nepriepustný horizont. Je to najmä na guliakoch a v ladovcových kotloch. Mrazom ovplyvnované vegetacné pôdne formy sa v Západných Karpatoch vyskytujú zriedka. Vznikajú klinotropnou soliflukciou a mikrosoliflukcnými procesmi. Tvoria terasovite usporiadané kamenité alebo jemnozrnné stupne lemované macinovými obrubami. Casto sa vyskytujú v kombinácii so stupnovitými lysinovými pôdami. Najdôležitejším cinitelom pri ich vývoji je ihlicovitý pôdny lad a vietor. Viažu sa na oblasti, kde má vrchná vrstva menej skeletu a viac prachových a ílovitých castíc. V Západných Karpatoch sa vyskytujú nad 1700 m n. m. V zapojených pôvodných rastlinných spolocenstvách sa nachádzajú vetrom vyfúkané plôšky, co sú lysinové pôdy. Významne sa na modelovaní podiela veterná erózia. Lokalizované sú na tých miestach reliéfu, ktoré atakujú casté a silné vetry (široké a dýzovite zúžené sedlá, zaoblené vrcholy, hladké široké chrbty). Girlandové pôdy sú mrazové pôdne formy amorfnej soliflukcie, pri ktorých sa soliflukcnými procesmi vytvárajú terasovite usporiadané kamenité alebo jemnozrnné stupne lemované macinovými obrubami. Obruby v tvare girlánd sú najtypickejšie vyvinuté ako prahy po obvode stupnov vo forme krátkych terasiek, jazykovitých lalokov alebo dolu svahom lukovite prehnutých terás. V Západných Karpatoch sú vyvinuté v svojej menej typickej podobe, vo forme viac menej vyrovnaných, terasovite usporiadaných obnažených pásov šírky niekolko decimetrov až 1 m a dlžky aj niekolko desiatok metrov, striedajúcich sa s užšími vegetacnými pásmi ako obrubami stupnov, ktoré môžu byt pri väcšom sklone popretrhávané miniatúrnymi prúdmi pohybujúceho sa štrku. Tieto pôdy sú casto zamienané so stupnovitými lysinovými pôdami vo svahu. Rozlišovacím znakom je, že girlandové pôdy už v “zrelostnom” štádiu vývoja majú vo svojom profile výrazné stopy pohybu po svahu, co sa prejavuje zvrstvením pôdnej sutiny v zavalovaní macinových obrúb. Mrazové kopceky, tufury, majú najlepšie podmienky pre vznik na plošinách, širokých sedlách a málo sklonených svahoch s presýtením zvetralín vodou a s vysokým podielom jemnozrnných castíc. Na erózne javy a ich formy nadväzujú a casto sa s nimi kombinujú gravitacné javy. Skalné strže, zlomiská sa vyskytujú na skalných stenách. Procesy na nich prebiehajú vo forme krútivého pohybu uvolnených blokov zo strmých svahov. Materiál sa neformuje do kuželov, ani nie je vytriedený. Pri tomto procese pôsobí niekolko faktorov: rozpukanie horniny, gravitácia, poveternostné vplyvy atd. Najintenzívnejšie prebiehajú tieto procesy v období ústupu ladovcov, ked dochádza k oslabeniu stien trógov. Proces opadávania úlomkov prebieha hlavne v subalpinskom, alpinskom i subniválnom stupni. Spôsobuje ho fyzikálne zvetrávanie, ktorému sú vystavené velké plochy skalných stien. Pod týmito stenami sa tvoria rozsiahle úsypy z ostrohranného materiálu. Najväcšie úsypy sú pod stenami trógov, kde v záveroch vytvárajú súvislé vence úsypísk. Materiál v týchto formách je gravitacne triedený a dalej podlieha gravitácii pri zosuvoch. Intenzita procesu závisí od klimatických podmienok. Úšusty, ako strže (v zmysle strhnút) plytkého sutinového plášta je možné nájst na strmých stránach. Na ich tvorbe sa podiela gravitácia a voda. Priamo v Západných Karpatoch sa vyskytujú najmä na mezozoických horninách, na hladkých svahoch so sklonom nad 30 stupnov. Postihujú plytké zvetralinové plášte z drobnokamenistej sutiny. Medzi pomalé svahové pohyby sa zaraduje zliezanie. Je to súbor drobných pohybov zvetralinovej masy spôsobených pocas mrznutia vyzdvihnutím jednotlivých castíc, ktoré sa po roztopení pôdneho ladu nevrátia na pôvodné miesto, ale gravitacne sa presunú dole svahom. Toto nemožno bezprostredne pozorovat, prejavuje sa to po dlhšom období. Navonok sa prejavuje vlnovitým zmraštovaním maciny. Gravitácia a voda spolu pôsobia na sutiny. Volne rozmiestnená sutina na svahu sa pohybuje ako sutinová lavína a sutina v ryhách ako murový prúd. Mury vytvárajú pri ústiach rýh murové kužele, kde materiál je netriedený. Intenzita týchto procesov závisí od množstva vody nesúcej sutiny. Najlepšie podmienky vytvára prudký a silný dážd. Co sa týka krasu vo vysokohorskej oblasti je tento ovplyvnený podnebím. V takejto oblasti je väcšinu roka voda viazaná v snehu a lade, a teda nemôže sa velmi podielat na chemickom rozpúštaní krasových hornín. To znací, že tu prevažujú iné, mechanické procesy, ktoré urcujú hlavné crty reliéfu. Bobrovecká dolina – záujmové územie Bobrovecká dolina - vybrané územie tvoria v južnej casti prevažne metamorfované horniny. Severná cast je zložená hlavne z granitoidných hornín. Západná cast je zastúpená mezozoikom a dno doliny kvartérnymi sedimentami. Hlavný tektonický zlom je vedený v smere Lysec – sedlo Pálenica. V oznacení doliny názvom Bobrovecká nie je úplna jednotnost. V mapách býva oznacovaná ako Bobrovecká, ale v literatúre sa doposial tento názov nepoužíval. V literatúre je oznacovaná celá dolina, od vrchného kotla až po vyústenie, ako Jalovecká dolina. Znamená to, že aj cast doliny nad vyústením doliny Parichvost do nami opisovanej doliny, je oznacovaná ako Jalovecká. V mape je cast doliny nad vyústením doliny Parichvost oznacovaná ako Bobrovecká a v tejto práci budem používat toto oznacenie. V severnej casti Západných Tatier sa nachádza tiež Bobrovecká dolina v geomorfologickom podcelku Osobitá. Aby nevznikli nedorozumenia, posledne menovaná bude v práci oznacovaná ako Bobrovecká dolina (Oravice) podla Halouzka [1987]. Geologické pomery Kvartér Holocén Vo vrchnej karovej casti doliny, v oblasti Bobroveckých plies a vo vrchnej casti doliny Podválovec sú vyclenené glaciálne balvanovito-blokovité sedimenty zväcša v karoch (starší postglaciál). Charakterizované sú ako hruboklastické kamenito-blokovité sedimenty miestnych hornín (biotitické granodiority), nevytriedené, takmer neopracované. Vznikli cinnostou ladovca a firnového ladovca, scasti niváciou na konci deglaciácie.

Pleistocén/holocén:

Južne od lavého prítoku Polianskeho potoka (potok záujmového územia zbierajúci vody z oblastí Rusnacka a Podválovec) až po južnú hranicu, sa nachádzajú fluviálne sedimenty: hliny a piescité, štrkovito-hlinité až balvanovito-štrkovité sedimenty. Sú to osobitne hruboklastické sedimenty. Je tu obrovská zrnitostná viariabilita, pretože ide o krátko preplavené podložné vrstvy dna doliny. Vek je stanovený na prechod würm/holocén. Pri sútoku vodných tokov privádzajúcich vody z oblasti Podválovec a Rusnacka a južne od Polany geológovia mapujú deluviálno-proluviálne sedimenty hlinito-štrkové s väcším obsahom úlomkov. Pleistocén - Würm Toto obdobie je zastúpené na dvoch lokalitách. Južne od Bobroveckých plies až po pravý prítok Polianskeho potoka pritekajúci od sedla Predovrátia. Sú to glaciálne štrkovito-balvanovito-blokovité sedimenty posledného zaladnenia. Odhad hrúbky týchto sedimentov je rádovo 20-100 m. Majú castý výskyt blokov, ktorých priemer dosahuje hodnôt do 1-5 m, väcšinou s cerstvým vzhladom horniny. Druhou lokalitou je spodná cast Podválovca. Jedná sa tu o dnovú akumuláciu, glacifluviálne piescité štrky balvanovité s blokmi. Klastiká sú slabo opracované, málo vytriedené a majú prevahu cerstvých hornín. Kvartér - neclenený Do tejto skupiny sú zahrnuté svahové sutiny, prevažne kamenité, podradne hlinitokamenité, zväcša hruboklastické. Pokrývajú prevažnú cast doliny, zacínajúc približne pri zaciatku Polianskeho potoka a konciac pri vtoku potoka odvodnujúceho oblast v okolí sedla Predovrátia. Dalšia lokalita je vo vrchnej polovici doliny Podválovec. Ako dalšie sú v tejto skupine zahrnuté sutinové sedimenty. Charakterizované sú ako kamenité až piescito-kamenité. Vyskytujú sa v karovej casti údolia a východne od Bobroveckých plies. Mezozoikum Krieda Sivé oolitické a pelitické rohovcové vápence. Patria sem pelitomorfné vápence s rohovcami. Vo vápencoch sa nenašli žiadne rífotvorné organizmy. Nad tmavými hrubolavicovitými organodetrickými vápencami s rohovcami ležia tmavé strednozrnné kryštalické vápence. Táto skupina hornín patrí do obalovej série tatrika. Datuje sa do neokómu (valangin-hoteriv). Nachádzajú sa v oblasti Malej Kopy na juhozápade záujmového územia. Jura - krieda Svetlé pelitické vápence a škvrnité sliene - zaradujú ich do krížnanského príkrovu. Ide vlastne o titónsko-neokómske vápence a sliene. Lavice majú hrúbku 15-30 m. Niekedy obsahujú faunu amonitov, sporadicky belemnity a rádiolarie. Spodnokriedové sliene dosahujú hrúbku 200 m., obycajne sú jasno sivé a škvrnité. Vyskytujú sa medzi Sivým vrchom a Ostrou, Ostrou a sedlom Predovrátia. Trias Vrchný trias (norík - rét) je v krížnanskom príkrove zastúpený karpatským keuperom. Tento pojem zahrnuje pestré ílovito-piescité bridlice, pieskovce, kremence, drobnozrnné zlepence, žltkasté dolomity, karbonátové zlepence. Najnápadnejším clenom sú pestré (fialové, cervené, sivé a zelené) ílovce. Casto sa v nich vyskytujú piescité bridlice a ílovo-dolomitické bridlice. Zaujímajú pás dlhý od sedla Priehyba po vrch Malá Kopa. Chocský príkrov je zastúpený reiflinskými vápencami. Oproti severozápadnej casti v tejto casti Západných Tatier mali vápence mohutný panvový vývoj. Siahajú od vrchného anisu po ladin-kardavol (stredný trias). Sú to laterálne ekvivalenty wettersteinských dolomitov (pôvodne zrejme rífových vápencov). Hrúbku dosahujú 0-80 m. V záujmovom území tvoria vrchnú cast masívu Sivého vrchu a Malej Kopy. Dalším zástupcom chocského príkrovu sú ramsauské dolomity. V ich nadloží sú spravidla reiflinské vápence. Ramsauské dolomity dosahujú hrúbku 200-300 m. V spodných castiach sú masívne, casto brekciovité, sivých až svetlých farieb. Prechod do reiflinských vápencov býva pozvolný - ešte v bazálnych castiach vápencov sa nájdu lavice dolomitov alebo v najvyšších castiach dolomitov sa vyskytujú rohovce. Budujú vrchol Ostrá, sedlo Predovrátia a sedlo Priehyba. Paleozoikum Z tohto obdobia a starších je kryštalinikum tatrika. Približne do paleozoika sú datované biotitické granodiority až tonality s prechodmi do muskoviticko-biotitických granodioritov. Väcšinou sú to strednozrnné horniny rôzne sivých odtienov od tmavosivozelenej po svetlosivú. Textúra všesmerná zrnitá, miestami nevýrazne plošne-paralelne usmernená. V záujmovom území sú zastúpené na východe a severe vo vrcholových castiach a v masíve Salatína a Lysca. Mylonity týchto hornín sa nachádzajú vo východnej casti južne od Sivého vrchu až po južnú hranicu záujmového územia. Proterozoikum - paleozoikum Svory, svorové ruly až dvojsludné ruly, ruly. Sú to pôvodne metapelity, obsahujú polohy metapsamitov, väcšinou so zvýšeným obsahom kremena. Ide o flyšový vývoj pôvodnej sedimentácie. Tieto dve skupiny sa miestami striedajú. Premenené horniny sa vyznacujú bridlicnatou textúrou s detailne zvrásnenými plochami foliácie s prítomnostou makroskopicky viditelného staurolitu, kyanitu a granát. Sekrecný kremen vytvára žilky prebiehajúce paralelne alebo napriec foliácie, ktorej plochy sú pokryté lesklými šupinkami biotitu a muskovitu. Nachádajú sa hlavne v južnej casti záujmového územia. Páskované migmatity, migmatitizované ruly a migmatity. Páskované migmatity sú všeobecne prevládajúcim typom migmatitov kryštalinika Západných Tatier. Majú páskovanú textúru. Ohranicenie mezosómia a leukosómia je casto neostré. Mezosóm je tvorený plagioklasom, kremenom, biotitom, muskovitom (pelity), silimanitom a granátom. Leukosóm je tvorený kremenom a plagioklasom. Vytvára samostatné žilky a miestami nadobúda hrubozrnný až pegmatoidný charakter. Nájdeme ich na takmer celom východnom úbocí Bobroveckej doliny na masíve Salatlína a Lysca. Migmatitizované ruly a migmatity sú z peliticko-psamitických hornín, metabazitov, granitoidov a ojedinele vápenato-silikátových hornín. Ruly sa vyznacujú prítomnostou miestami makroskopicky viditelného sillimanitu. Textúra je masívnejšia a prevrásnenie je menej výrazné ako u svorov a svorových rúl. V horninách sú miestami viditelné kryštály granátu velkosti niekolkých mm a muskovit narastajúci napriec foliacie. V záujmovom území sa vyskytujú v dvoch lokalitách. Východne pod Sivým vrchom a juhovýchodne od Bobroveckých plies.