Taliansko Taliansko, Talianska republika, taliansky - Repubblica Italiana – štát v južnej Európe, 301 341 km2, 57,6 mil. obyvatelov (1998), hustota zaludnenia 191 obyv./km2, hlavné mesto Rím (2,65 mil. obyvatelov, 1998); úradný jazyk taliancina (v kraji Trentino-Alto Adige aj nemcina, vo Valle d’Aosta dokonca francúzština), menová jednotka 1 talianska líra (ITL). Administratívne clenenie: 20 krajov. Povrch je prevažne hornatý. Na severu sa zdvíhajú Alpy s najvyššími vrcholmi na hraniciach (Monte Bianco, francúzsky Mont Blanc, 4 807 m n. m., najvyššia hora Európy; dalej Monte Rosa, 4 634 m n. m., Monte Cervino-Matterhorn 4 478 m n. m. a.i.). Na juhu nadväzuje Pádská nížina a hornatý Apeninský polostrov. Jeho osou sú Apeniny (Corno Grande, 2 914 m n. m.). Pobrežie je pomerne málo clenité, Taliansku patrí vela malých aj velkých ostrovov: Sicília (25 710 km2), Sardínia (24 090 km2), Elba, Liparské ostrovy a iné. Rada sopecných masívov (cinnej sopky Etna, 3 340 m n. m. na Sicílii; Vezuv, 1 279 m n. m.) a sprievodných sopecných javov (teplé pramene, obcasné zemetrasenia). Najdlhšie rieky tecú v Pádskej nížine do Jadranského mora: Pád (652 km) a Adige (410 km); na Apeninskom polostrove Tibera a Arno do Tyrhenského, respektívne Ligurského mora. V podhorí Álp sú velké ladovcové jazerá (Gardské 370 km2, Maggiore, Como a iné.); na polostrove Trasimenské jazero (128 km2), Bolsenské jezero a.i. Podnebie je stredomorské subtropické., na severe mierne stredoeurópske, v Alpách chladné vysokohorské. Priemerné teploty v januári na severe 2 °C, na juhu až 12 °C; v júni 21, respektíve 26 °C. Leto je teplé a suché, zima velmi mierna a daždivá. Zrážky rocne 400 mm (na juhovýchode) až 3 000 mm (severné Apeniny, západné Alpy). Na Apeninskom polostrove prevažuje stredomorská vegetácia (stále zelené macchie), v horách výškové vegetacné stupne od listnatých, zmiešaných a ihlicnatých lesov až po krovité a lúcne porasty nad hornou hranicou lesa. – 19 národných parkov (napr. Gran Paradiso a Stelvio v Alpách), rada dalších chránených území; celkom chránene 10 % rozlohy Talianska. Obyvatelstvo tvoria hlavne Taliani (97 %), dalej menšiny Rakúšanov, Francúzov, Slovincov a Ladinov. Náboženstvo rímskokatolícke (90 %). Prirodzený úbytok obyvatelov (0,01 % rocne, 1998). Stredná dlžka života mužov je 75 rokov, žien 81 rokov. Skôr rozsiahla emigrácia do USA; v súcasnosti imigrácia z juhovýchodnej Európy a severnej Afriky a sezónni pohyb za prací hlavne do Nemecka a Francúzska; vnútroštátna migrácia zo zaostalejšieho juhu na vyspelejší sever. Urbanizácia 66,6 % (1995). – Rozvinutý priemyselný štát, najvyspelejší v južnej Európe; hospodárskym potenciálom tretí v Európe a šiesty na svete. Znacné vnútorné rozdiely medzi ekonomicky vyspelým priemyslovým severom (dve tretiny priemyselnej výroby) a zaostávajúcim polnohospodárskym juhom. Hrubý domáci produkt 20 170 USD/obyvatela (1997). Podiel ekonomicky aktívnych obyvatelov je 36,9 % (1997), z nich 6,8 % pracuje v polnohospodárstve, 32,0 % v priemysle. – Polnohospodársky sa využíva 55,6 % územia (orná pôda 40 %), zalesnené 22,6 %. Prevláda rastlinná výroba. Pestujú sa obilniny (18,3 mil. t, 1998, najviac pšenice a kukurice, tiež ryže), cukrová repa, zemiaky, olejniny, sója, vinná réva (8,2 mil. t, 1998), olivy (2,8 mil. t, 1994), citrusy a iné ovocie, zelenina. Chov oviec (10,9 mil. kusov, 1996), ošípaných. Rybolov. – Nerastné zdroje pestré, ale málo výdatné; nedostatok palív aj železnej rudy (dovoz). Tažba ortuti, bauxitu, síry, zinku, stavebných surovín (mramor), ropy, zemného plynu. Hlavnými odvetviami sú priemysel strojárenský (automobily 1,4 mil. kusov, 1998; spotrebná elektrotechnika, materiálové nenárocné stroje a prístroje), chemický (plasty), potravinársky, hutnícky (25,8 mil. t oceli, 2. miesto v Európe), textilný. Výroba cementu (33,1 mil. t, 2. v Európe). – Dopravná siet komplexná, 6 500 km dialnic, 15 950 km železníc. Významné námorné lodstvo, najväcšie prístavy Janov (obrat 39,5 mil. t), Terst, Neapol, Tarent. Intenzívny cestovní ruch, jedna z najnavštevovanejších zemí sveta (56,3 mil. zahranicných návštevníkov vrátane krátkodobých, príjem 30 mld. USD). – Koncom 2. tis. p. n. l. bolo územie osídlené indoeurópskymi kmenmi (Italikovia, Illyrovia). V 8.st. p. n. l. sú doložení Etruskovia a zároven južné Taliansko a Sicíliu kolonizovali Gréci (Velké Grécko). Zatial co etruská civilizácia utrpela nájazdy Keltov (Galov) od 5.st. pr. n. l., do popredia sa dostával staroveký Rím, ktorý zjednotenie polostrova dovršil po 272 pr. n. l.; iba územie na sever od Pádu zostalo formálne až do 41 pr. n. l. mimo jeho rámec. Odpor podmaneného obyvatelstva Talianska bol definitívne zlomený v tzv. spojeneckej vojne v rokoch 90 – 88 pr. n. l. Octavian, neskôr Augustus, spravil 41 pr. n. l. správnu reformu, pri nej územie Talianska rozdelil do 11 obvodov, ktoré do znacnej miery rešpektovali historické územie. V cisárskej dobe (27 pr. n. l. – 476 n. l.) Ekonomický a politický význam Talianska klesal až po prenesenia hlavného mesta do Konštantínopolu a po rozdelení Rímskej ríše v roku 395 stratila výsadné postavenie. Nájazdy barbarov, opakované plienenie Ríma (410 Vandalovia) a pád Západorímskej ríše 476 priniesol znovu rozdelenie Talianska. Cast obsadila Byzanciu, zbytok nacas ovládli Longobardské královstvo; jeho administratívne rozdelenie na radu vojvodstva predznamenalo další vývoj. Vznikol cirkevní štát a po dobytí Longobardského královstva Karolom Velkým, Talianského královstva, ktoré ovládlo len severné Taliansko. Juh sa fakticky osamostatnil a rozpadol na radu štátov, zjednotený až Normanmi okolo roku 1000 a potom spojený so Sicíliou do Královstva oboch Sicílií. Proces drobenia pokracoval na severe, hlavne po páde Franskej ríše. Rímskonemecká ríša nedokázala svoje nároky v Taliansku realizovat a boj o investitúru proces delenia prehlbil. Vznikli mnohé mestské republiky, ktoré sa docasne združovali (Lombardská a Veronská liga), ale aj bojovali medzi sebou. Vdaka námornému obchodu s Levantou vynikli hlavne prístavy Janov a Benátky, ktoré ovládli široké zázemie, z dalších miest Florencie, ktorá ovládla Toskánsko. V 14.st. v Taliansku viac než 100 štátov a štátikov. Situáciu komplikovali velmocenské zásahy hlavne z Francúzska, Španielska a z rímskonemeckej ríše, neskôr z Rakúska. Po vojne o dedicstvo španielské v rokoch 1701 – 1714 vzniklo Sardinské královstvo, ktoré malo v dalšom vývoji rozhodujúcu rolu. Situáciu sprehladnilo aj Napoleonovo taženie do Talianska, kde najskôr zriadil “sesterské“ republiky, zlúcené do Talianskej republiky, od roku 1805 Talianske královstvo, ktoré nakoniec s výnimkou Neapolska zahrnovalo takmer celý polostrov vrátane cirkevného štátu a bývalého rakúskeho panstva. Viedenský kongres v rokoch 1814 – 15 priniesol ciastocnú reštitúciu, ale zachoval aj zjednodušenie mapy Talianska. Rakúske panstvo bolo s výnimkou Parmy zjednotené do Lombardsko-benátského královstva, Neapolsko spojené znovu so Sicíliou do Královstva oboch Sicílií, obnovení cirkevní štát. Zjednotitelom bolo Sardinské královstvo. Napriek porážke revolúcie v Neapoli a neúspechu tajných spolkov (karbonári) od 30. rokov 19. st. hnutie za znovu zjednotenie Taliansko (risorgimento) stále silnelo. Revolúcia v rokoch 1848 – 1849 potlacená, idea zjednotenia Talianska však stále silnela; vojnová kampan Sardinského královstva s francúzskou podporou a zároven slávny Garibaldiho pochod v roku 1860 znamenali vznik Talianskeho královstva 1861 pod Savojskou dynastiou. Napriek porážke v taliansko-rakúskej vojne v roku 1866 získalo Taliansko aj zbytok rakúskych držav (Benátsko); zároven musela postúpit Francúzsku Savojsko a Nizzu. Obsadením ostatku cirkevného štátu a prenesením hlavného mesta do Ríma v roku 1870 proces zjednotenia dovršení. Taliansko zacalo s koloniálnymi výbojmi do Afriky (Somálsko, Líbia). Pred 1. svetovou vojnou clen Trojspolku, ale pre územné nároky voci Rakúsku vstúpila v roku 1915 do vojny na strane Dohody. Po vojne zabrala južnú cast Tirolska. V roku 1922 po “pochode na Rím“ zvítazil v Taliansku fašizmus reprezentovaný B. Mussolinim. S ním spojená expanzia na Balkán (pripojenie Albánska) a do Etiópie aj úcast v Ocelovom pakte. V 2. svetovej vojne na strane Nemecka. Po vylodení Spojencov na Sicílii v roku 1942 sa odpor rýchlo zrútil, Taliansko v roku 1943 kapitulovalo a vzápätí sa pripojila k Spojencom. Po zásahu Nemecka bola vytvorená Mussoliniho sociálna republika na severe Talianska; následné vojenské a partizánske protifašistické akcie pokracovali (hlavne v hornatom teréne) až do roku 1945. Po vojne Taliansko stratilo v prospech Juhoslávie územie Terstu, prišla o svoje kolónie a po referende v roku 1946 sa stala republikou. Taliansko je spoluzakladajúci clen NATO a úcastni sa európskeho integracného procesu (EHS, potom EÚ). Politická scéna bola casto zmietaná korupcnými škandálmi a nestabilitou. Rozdiel medzi priemyselným severom a polnohospodárskym juhom je prekonávaný len pomaly a oslabuje tradicné demokratické strany. 1. 1. 1999 sa Taliansko pripojilo k Európskej menové únii. – Taliansko je nezávislý štát, republika. Hlavou štátu je prezident, volený na spolocnom zasadaní poslancov, senátorov a 58 delegátov z autonomních krajov na 7 rokov. Zákonodarným zborom je dvojkomorový parlament; tvorí ho Poslanecká snemovna (630 clenov, volených obyvatelstvom na 5 rokov podla kombinovaného volebného systému; 75 % poslancov volených podla väcšinového systému, zbytok podla systému pomerného zastúpenia) a Senát (325 clenov, z nich 315 volí obyvatelstvo podla systému, ktorý kombinuje väcšinové a pomerné zastúpenie; ostatní sú doživotní senátori z radov bývalých prezidentov republiky a osobnosti menované prezidentom. Funkcní období trvá 5 let. Výkonná moc je v rukách vlády v cele s predsedov, ktorého menuje prezident; na doporucenie predsedy vlády menuje prezident ostatných ministrov. kraj km2 hl.mesto Abruzzo 10 798 L´Aquila Puglia 19 363 Bari Basilicata 9 992 Potenza Veneto 18 391 Venezia Emilia-Romagna 22 124 Bologna Friuli-Venezia Guila 7 855 Trieste Calabria 15 080 Catanzaro Campania 13 595 Napoli Lazio 17 207 Roma Liguria 5 421 Genova Lombardia 23 861 Milano Marche 9 694 Ancona Molise 4 438 Campobasso Piemonte 25 399 Torino Sardegna 24 090 Cagliari Sicilia 25 710 Palermo Toscana 22 997 Firenze Trentino-Alto Adige 13 607 Bolzano Umbria 8 456 Perugia Valle d´Aosta 3 263 Aosta.