Spišský hrad V nadmorskej výške 634 m, na vápencovej skale prevyšujúcej okolitý terén o 200 m, vládne Spišskej kotline jedna z najcennejších pamiatok Spiša, národná kultúrna pamiatka Spišský hrad. Je nielen dokladom vývoja architektúry u nás od 12. do 18. storocia, ale svojou rozlohou prevyšujúcou 4 hektáre (presne 41 426 m2) sa považuje za jeden z najväcších hradných komplexov strednej Európy. Bohaté sú aj jeho dejiny. Skala, na ktorej sa rozprestiera, bola osídlená už v mladšej a neskorej dobe kamennej. Praveké osídlenie však vrcholí na prelome nášho letopoctu, ked sa tu vytvorilo obrovské a mohutné opevnené hradisko ludu tzv. púchovskej kultúry. Jeho valy objavili archeológovia pocas nedávneho archeologického výskumu. Našli tu však aj obydlia rolníckeho ludu i remeselníkov a rozmerný kultový objekt. Z rozsahu, spôsobu opevnenia i z organizacnej štruktúry možno predpokladat, že už v tej dobe tu bolo administratívne centrum stredného Spiša. Valy, v teréne ešte znatelné, obklopovali celý hrad a prechádzali cez jeho najväcšie nádvorie. Po zániku tohto hradiska vzniklo na susednom kopci, na Dreveníku, dalšie silné hradisko. Až po nom sa zacína budovat dnešný Spišský hrad. Dejiny Spišského hradu a jeho architektonický vývoj nám v podstatnej miere skorigoval a doplnil dôkladný archeologický a architektonický výskum, ktorý sa tu uskutocnoval asi desat rokov. Azda jeho najvýznamnejším poznatkom bolo, že našiel a umožnil datovat najstaršiu architektúru hradu, kruhovú obytnú vežu (ktorá zanikla v prvej polovici 13. storocia), postavenú v 11.-12. storocí. Okolo tretiny 13. storocia vzniká dnešná kruhová veža, románsky palác a iné casti horného hradu. Kedže hrady, medzi nimi možno aj Spišský hrad, sa pocas tatárskeho vpádu výborne osvedcili, podporoval Belo IV. stavbu hradov a na Spišskom hrade daroval v roku 1249 spišskému prepoštovi miesto, aby si mohol postavil vežu a palác. Tak vznikol tzv. prepoštský palác, nedávno objavený ako prvá prístavba k pôvodnému hradu. Už v tom case, najmä však v druhej polovici 13. storocia, sa okolo hradu odohral nejeden boj. Ved hrad sa stal strediskom královskej župy. Casto na nom sídlili významní hodnostári. V roku 1275 ho zaujal istý komes Roland, ktorý sa vzbúril proti panovníkovi. Potom patril královnej Alžbete Kumánskej, matke Ladislava IV. O hrad sa bojovalo aj v prvej polovici 14. storocia. V roku 1312 ho chcel dobyt Matúš Cák Trenciansky, ale hrad sa ubránil. Krátko nato ho goticky prestavali a rozšírili. V roku 1443 ho získal Ján Jiskra z Brandýsa, bojujúci za práva Ladislava Pohrobka. Najsamprv si na úbocí pod hradom postavil malú opevnenú pevnôstku, potom dal vybudovat opevnenie velkého nádvoria. Tak dostával hrad pomaly dnešnú rozlohu a podobu. Významným dejinným medzníkom pre hrad bol rok 1464, ked panovník daroval tento doteraz stále královský hrad šlachticom Imrichovi a Štefanovi Zápolským. Je zaujímavé, že napriek tomu, že Zápolskí vlastnili vyše 70 hradov, považovali Spišský hrad za svoj kmenový hrad a na nom aj sídlili. Vo významnej miere ho zmodemizovali a dobudovali. Postavili novú kaplnku, zvýšili a zosilnili vežu, v gotickom duchu upravili románsky palác, pricom zamestnávali tých istých kamenárov, ktorí im stavali pohrebnú kaplnku v Spišskej Kapitule. Na hrade sa narodil aj posledný uhorský král pred Habsburgovcami Ján Zápolský. On bol aj jeho posledným majitelom z tohto rodu, pretože ked prehral boj o uhorský trón, skonfiškovali v marci 1528 hrad Habsburgovci. Ale už v roku 1531 ho darovali Alexiovi Turzovi. Aj Turzovci si prispôsobili hrad svojim potrebám a dali mnohým jeho budovám renesancný charakter. Ked v roku 1636 v mužskej línii vymreli, získali hrad Csákyovci, ktorí ho vlastnili až do roku 1945. Pravda, bývali v nom len do konca 17. storocia, pretože už od zaciatku 18. storocia si Csákyovci budovali pohodlné kaštiele v Hodkovciach, neskór aj v Bijacovciach, Kluknave a inde a usadzovali sa tam. Na stavbu týchto kaštielov použili aj mnohé stavebné prvky z hradu. Na hrade ostala len vojenská posádka, ktorá ho však po požiari roku 1780 opustila. Od toho casu bol hrad zrúcaninou. Až v posledných rokoch sa po dôkladných výskumoch opravuje, konzervuje a niektoré castí sa rekonštruujú. Dolné nádvorie bolo už v roku 1983 sprístupnené verejnosti. Ked vchádzame do hradu od Hodkoviec, všimneme si najprv dômyselné opevnenie niekdajšej hlavnej brány. Dnes osamote stojace murované stÍpy bolí pôvodne pospájané brvnami, a tvorili prvú ciaru obrany. Za nimi bola hlboká priekopa, potom vysoký múr vytvárajúci predbránie. Až tak sa dostaneme k veži s gotickou bránou z 15. storocia, pred ktorou bolo prepadlisko. Brána sa dala zatvárat nielen padacím mostom, ale aj silnou mrežou, ktorá sa dala spustit zhora. Na jej mieste bola brána už v 14. storocí. Uprostred stredného nádvoria, do ktorého sa dostaneme, stál dom polkorába, okolo múrov boli ubytovne posádky a vzadu sýpky. Na lavej strane vedie silná brána do dolného velkého nádvoria. Pred jeho vybudovaním stál pred touto bránou barbakan, t. j. veža, cez ktorú bolo treba prejst, aby sa clovek dostal k bráne. Velké nádvorie, postavené asi v polovici 15. storocia, slúžilo nielen na ochranu tu táboriaceho vojska, ale mohlo poskytnút ochranu aj velkému množstvu okolitého obyvatelstva. V jeho spodnej casti sú nápadné základy kruhového objektu. Bola to obytná veža postavená v prvej polovici 15. storocia, chránená mohutnou priekopou a drevenou palisádou. Ciastocne slúžila aj ako skladište zbraní. Po vybudovaní múrov nádvoria stratila scasti svoju funkciu pevnôstky. Z vnútorných strán múrov nádvoria boli hospodárske objekty. Cez toto nádvorie prechádza cast valu púchovského hradiska. Vrátime sa do stredného nádvoria a strmou cestou vystúpime cez bránu do románskeho predhradia, ktorého velká cast bola pred výskumom zasypaná. Pred sebou vidíme zvyšky prepoštského paláca, dalej miesto, na ktorom stál mlyn a v skale je vytesaná malá jaskyna. Na druhej strane je pomerne zachovalá románska brána cez ktorú sa dostávame do horného hradu. Do horného hradu viedla neskôr dalšia brána, ktorá ústi akoby do vzduchu. Pôvodne sa k nej dalo dostat po drevenej konštrukcii. Horný hrad je, prirodzene, najstaršou a najcennejšou castou hradu. Hned oproti vstupu je do skaly zapustená cisterna, spojená s povrchom len úzkym otvorom. Vpravo sa dostaneme k už spomínanej románskej bráne, pred nou sú múry pochádzajúce z posledných stavebných úprav hradu v 18. storocí. Na druhej strane sa nachádzajú pôvodné gotické a renesancné obytné budovy majitelov a užívatelov hradu, upravené dnes ako vyhliadkové plochy s nádherným výhladom do šíreho okolia. O reprezentacnosti pôvodných priestorov hovoria zachované gotické i renesancné portály a okná. Uprostred priestoru je donjon - kruhová veža, pochádzajúca z polovice 13. storocia, prístupná pôvodne len z výšky prvého poschodia. Za nou je mohutné murivo okrúhlej stavby, považovanej donedávna za cisternu. Ide však o zvyšky deštruovanej pôvodnej hradnej veže z 11.-12. storocia. Zanikla v prvej polovici 13. storocia v dôsledku deštrukcie podložia, ked v skale vznikla velká prasklina. Arkády spájajú dnešnú vežu s gotickou kaplnkou z 15. storocia, za ktorou sa nachádza najcennejšia cast hradu, mohutný, pôvodne trojpodlažný románsky palác, ktorý bol v 15.-16. storocí goticky upravený. Z pôvodnej architektúry sú najkrajšie jemné stlpiky združených románskych okien s hlavicami. Stavitelmi týchto objektov boli v 13. storocí kamenári zo severného Talianska. Pri výskume sa pri dnešnej veži našla vyhlbená obdlžníková jama, ktorá mohla slúžit ako cisterna alebo ako ladovna. Len zo samotného hradu vidíme jeho nádhernú polohu i krásnu architektúru, pre ktorú sa oplatí vynaložit sily na výstup na hrad.