Španielsko Španielsko (Estado Espanol) sa nachádza na juhozápade Európy. Politické zriadenie Španielska je parlamentná monarchia. Politicky Španielsku patria aj Kanárske ostrovy v Atlantickom oceáne a súostrovie Baleáry a Pityuzy v Stredozemnom mori. Má rozlohu 504 750,00 km2, z toho je pevnina 499 40000 km2 a ostrovy 5350,00 km2. Dlžka hraníc je 1919,10 km. Španielsko hranicí s Andorrou (65 km), Francúzskom (623 km), Giblartarom (1,2 km), Portugalskom (1214 km), Marokom [Ceuta] (6,3 km) a Marokom [Mellila] (9,6 km). Na severe dosahuje Španielsko 43°50´s.z.š., na juhu 36°50´s.z.š., na západe 9°20´v.z.d. a na východe 3°20´v.z.d. Pyrenejský polostrov tvorí nepravidelný pätuholník. Casto sa hovorí ,že svojím tvarom pripomína roztiahnutú býciu kožu. Z celkovej jeho rozlohy pripadá na Španielsko viac ako štyri pätiny. Španielsko sa casto charakterizuje ako prechod od európskeho k africkému kontinentu. Len východné stredomorské pobrežie krajiny akoby ešte patrilo k Európe. Len sem nedosahuje Afrika, ktorej ramená, pretaté morskou úžinou, rozpínajú sa skoro po celej krajine, až k pyrenejskej hradbe na severe. Vysoké pohoria vo vnútrozemí sa vypínajú nad rozlahlými náhornými plošinami. Vecným snehom svojich vrcholov oddelujú vyhnu holého kamena od kamenne belasej oblohy a strmými útesmi ostrých okrových farieb tvoria neústupnú hrádzu pomarancovým a olivovým hájom. Takmer dve pätiny územia zaberá Meseta Central (Stredná planina), rozdelená uprostred Kastílskym pohorím a sklánajúca sa od východu na západ, zatial co celé Španielsko s prevažným rázom vysociny má terasovitý sklon na juh. Celú Mesetu uzavierajú horské masívy: na severe Pyreneje a Kantanberské pohorie, na juhu Andalúzske pohorie, ktoré je pokracovaním Rifského pohoria z africkej strany Gibraltarského prielivu. Kastílske pohorie má niekolko hrebenov, napr. Sierra de Guadarrama s najvyšším vrchom Pico de Peñlara – 2430m a Sierra de Gredos s Pico de Alamzor - 2592m. Pyreneje dosahujú výšku 3400m vrchom Pico de Aneto. Najvyššou castou Andalúzskeho pohoria je Sierra Nevada s najvyšším bodom celej krajiny – Pico de Mulhacén – 3481m. Úrodných nížin a zelených lúk je velmi málo. Najrozsiahlejšia je Andalúzska nížina otvorená k Atlantickému oceánu pozdlž rieky Guadalquivir – medzi Mesetou a Andalúzskym pohorím. Inác má Španielsko len úzke nížinaté pásy na pobreží Stredozemného mora, kde sú pomarancovníkové a palmové háje so záplavou slnka, žiariace všetkými odtienkami farieb, a zelené ryžové polia so šedou a cervenkastou dekoráciou obnažených skál v pozadí, a v a uzavretej Aragónskej nížine, ktorá vzniká na severovýchode medzi Pyreneje a Mesetu údolím rieky Ebro. Španielske pobrežie je málo clenité. Len severozápadný a západný okraj krajiny má mnoho hlbokých zálivov. Severné pobrežie lemujú hory, ktoré na mnohých miestach spadajú príkro do mora a je prístupné len v ústiach riek. Južné a východné pobrežie má široké ploché zálivy, medzi ktoré prenikajú strmé a rozorvané skalné výbežky. Štátna vlajka Vlajku tvoria dva cervené pruhy a medzi nimi sa nachádza jeden žltý. V strede je znak, ktorého štít je rozdelený na polia; v prvom cervenom poli je erb Kastílie – zlatý zámok s modrými oknami a bránou, v druhom striebornom poli je purpurový, zlatom korunovaný lev, predstavujúci Leon, tretie zlaté pole zo štyrmi cervenými pruhmi predstavuje Aragón a štvrté cervené pole so zlatými retazami je Navarra; v piatom štíte je vsunuté strieborné pole s granátovým jablkom prirodzenej farby, symbol Granady; modrý, cerveno lemovaný štítok je erb vládnucej dynastie, anjouovskej línie Bourbonovcov; nad štítom je královská koruna a po bokoch Herkulesove stlpy s heslom Plus ultra. I.3. Kraje a provincie Španielsko sa skladá z 17 historických krajov, ktoré zahrnajú spolu 50 provincií.
Historické kraje:
Andalucia, Aragón, Asturias, Canarias, Cantabria, Castilla-La Mancha, Castilla y Leon, Cataluna, Communidad Valencian, Extremadura, Galicia, Islas Baleares, La Rioja, Madrid, Murcia, Navarra, Pais Vasco.
Provincie:
Álava, Badajoz, Baleares, Barcelona, Burgos, Cáceres, Cádiz, Castellón, Ciudad Real, Córdoba, La Coruña, Cuenca, Gerona, Granada, Guadalaraja, Guipúzcoa, Huelva, Huesca, Jaén, Lérida, Logroño, Lugo, Madrid, Málaga, Murcia, Navarra, Orense, Oviedo, Palencia, Las Palmas, Pontevedra, Salamanca, Santa Cruz de Tenerife, Santander, Segovia, Sevilla, Soria, Tarragona, Teruel, Toledo, Valencia, Valladolid, Vizcaya, Zamora, Zaragoza. I.4. Hlavné mesto Hlavné mesto Španielska je Madrid. Nachádza sa v geografickom strede Pyrenejského polostrova v priemernej nadmorskej výške 655 m. Mestom preteká rieka Manzanares. V zime dosahujú teploty okolo nuly a v lete +40°C. Má rozlohu 607 km2 a pocet obyvatelov je okolo 5 000 000. Historici datujú vznik mesta do 10. Storocia, ked v miestach, kde sa nachádza teraz Národný palác, stál mohutný hrad. V tejto dobe ho ovládali Arabi, ktorý mu dali meno Magerit a z tohto mena hradu bol odvodený názov dnešného hlavného mesta. Arabi vládli v Madride až do roku 1083, ked ho dobyl kastílsky král Alfonso vi. V roku 1329 zvolal král Ferdinand V. do Madridu po prvýkrát zasadanie kortézov. Hlavným mestom Španielska sa stal Madrid až v roku 1606 za vlády Filipa III. Madrid prešiel rozkvetom v 18.storocí, ked bolo postavené množstvo palácov, brán a mostov, ktoré dali mestu osobitý ráz. V dobe napoleonských vojen vládol v Madride Jozef Bonaparte. V máji 1808 vypuklo v Madride ludové povstanie, ktoré bolo signálom pre vojny za nezávislost. Francúzi boli definitívne z Madridu vyhnaní anglo-španielskym vojskom 27. Mája 1813. V nasledujúcom roku sa do Madridu vrátil španielsky král Ferdinand VII. Od polovice 19.storocia, za vlády Izabely II, sa znacne zlepšila urbanizácia mesta. V roku 1857 bol zavedený vodovod a plynové osvetlenie. Od tejto doby pokracuje urbanizacný proces až do dneška. I.5. Jazyk Španielsky jazyk je jazyk iberoamerickej skupiny románskych jazykov. Ako úradný jazyk sa používa v týchto štátoch: Argentína, Bolívia, Chile, Ekvádor, Kolumbia, Paraguaj, Peru, Uruguaj, Venezuela, Mexiko, Guatemala, Nikaragua, Salvádor, Honduras, Kostarika, Kuba, Panama, Dominikánska republika. Jeho základom je kastílske nárecie. Ostatné hlavné nárecia sú leónsko-asturské, navarro-arargonské a andalúzske. Španielski Židia na Balkáne a v severnej Afrike hovoria archaickou židovskou španielcinou. Krajovo diferencovaná americká španielcina sa líši výslovnostou a slovnej zásobe vplyvom indiánskych jazykov a amerikanizmov. V hovorovej stavbe španielskeho jazyka je zložitejší len slovesný systém. V slovníku je mnoho arabských prvkov, slov zvelicených a zdrobnených. V najväcšej casti Španielska sa hovorí španielskym jazykom (el español), nazývaným tiež kastelácina (el castellano), pretože vznikla z nárecia používaného v Kastílii. Španielcina spolu s kataláncinou (el catalano) sa vyvinula z ludovej latiny starej rímskej provincie Hispana. K latinskému základu sa neskôr premiešali gótske a hlavne arabské prvky. Tak ako španielcina i kataláncina s výraznými prvkami provensálštiny má niekolko nárecí. Galícijcina (el gallego) má niektoré spolocné rysy s portugalcinou. Baskictina (el vascuense) sa nepodobá žiadnemu európskemu jazyku a je jedinou recou iberského pôvodu, ktorá nepodlahla tlaku latinciny na španielskom území. Španielcina je jedným z najstarších jazykov a v roku 1978 dovršila tisícrocné trvanie. Platnou ústavou je stanovená ako úradná rec v Španielsku. Ústava uznáva ako oficiálne i dalšie jazyky, a to v autonómnych oblastiach v súhlase s ich štatútmi. I.6. Náboženstvo V Španielsku prevládajú románski katolíci, co predstavuje 99%. Zvyšné 1% predstavuje ostatné náboženstvá. II. Prírodné pomery II.1. Podnebie Na severe majú pobrežné a nižšie položené oblasti väcšinu roka velmi príjemné pocasie, s vlhkým vzduchom, aj ked s castými daždami najmä na jar a v jeseni a s menej castými letnými daždami a búrkami. Sneh a mierny mráz tu netrvajú dlho. V údolných pobrežných oblastiach je skoro vecná jar. Naproti tomu vo vrchoch bývajú na jar husté a studené hmly, v lete suché horúcavy, už v jeseni sneh a silné mrazy a casté búrky po celý rok. Oblasti Strednej planiny majú naproti tomu od konca septembra po prudkých daždoch druhú jar s jasnou oblohou, ktorú však v novembri a niekedy aj skôr vystriedajú suché mrazy. V Galícii je mierne podnebie po celý rok. Sneh a mráz prichádzajú zriedkakedy. Katalánske pobrežie má velmi teplé leto a prudkú zimu, casto s búrkami. Najteplejšie sú oblasti juhovýchodného pobrežia na juhozápade údolie Guadalquiviru. Cádizský záliv a dolná Andalúzia sa vyznacujú omnoho miernejším podnebím. V nižších polohách pri mori sa jar zacína asi koncom februára a trvá do polovice mája. Po suchom lete prinášajú dažde druhú jar, ktorá tu trvá omnoho dlhšie ako v Mesete a prechádza velmi miernou zimou v novú jar. Možno povedat, že sa tu osem mesiacov jari strieda so štyrmi mesiacmi leta. Vecný sneh leží len na strednom a východnom vysokom pásme Pyrenejí a na najvyšších vrcholoch Sierry Nevady. II.2. Rastlinstvo Španielsko sa tiež nazýva európska India. Toto oznacenie pochádza od švédskeho botanika Linného. Indická flóra je totiž najrozmanitejšia na svete a aj vegetácia Španielska sa vyznacuje velkým bohatstvom druhov. Španielsky botanik Eduardo de los Reyes Prósper hovorí, že je tu zastúpená kvetena celej Európy a aj severnej Afriky, t.j. polovica rastlín starého sveta. Na severnom a najmä severozápadnom pobreží má rastlinstvo vcelku stredoeurópsky ráz: sú to dubové, bukové a gaštanové lesy, bresty, javory, osiky, brezy, jasene, jelše a jarabiny, ako aj ihlicnaté lesy a rôzne druhy krovín – jazmín, divá moruša, orgován, hloh, zakrpatené brezy, porasty šedivníkov, kruciny a papradia. Arktická flóra s prevládajúcimi machmi a lišajníkmi sa obmedzuje len na vysoké horské polohy, kde dreviny chýbajú skoro úplne. V strednej casti krajiny rastú popri rozmanitých stále zelených duboch, gaštanoch a dalších listnatých stromoch aj rôzne druhy ihlicnanov, rozlicné porasty tamarišky a agávy a mnohé liecivé rastliny. Vo vysokých polohách sa miestami vyskytuje polárna vrba a iné kroviny a nízke nekvitnúce rastliny. V južnom pásme, ktoré zahrna takmer celú Andalúziu, je velmi bohatá flóra, prevažne stredomorská, tak isto ako aj vo východných pobrežných oblastiach, kde sa hojne vyskytuje aj korkový dub. Rastú tu figovníky, mandle, moruše a chlebovníky. Sú tu stále zelené porasty mýrt a vavrínov, mäta, šalvia, levandula, a nízky chamearops, jediný druh stredomorskej zakrpatenej palmy, granátové jablko a miestami aj datlová palma, krókusy, narcisy, tulipány, lalie a iné cibulovité rastliny. V najvyšších polohách je stredoeurópske rastlinstvo. Juhovýchodná cast krajiny má výrazne africkú kvetenu s mnohými druhmi spolocnými s Alžírskom. II.3. Živocíšstvo Španielska fauna je v severných lesnatých oblastiach podobná stredoeurópskej faune, väcšinou má však stredomorský ráz a vykazuje znacný pocet afrických druhov. Na severe žije medved, divá macka, kuna, hranostaj a veverica s dalšími hlodavcami. Kamzík, kozorožec, sup a orol sa vyskytujú len v najvyšších pohoriach. V strednej casti krajiny žije diviak, jelen a srnec, ale aj vlk, rys, líška, zajac, králik, jež a krt, jazvec, veverica a myši európskych i afrických odrôd. Vo vrchoch žije kamzík. Na juhu je množstvo afrických zvierat a vtákov a velkých jašteríc. V gibraltárskych skalách žije magot – jediný druh opice v Európe. Medzi mnohými druhmi sladkovodných rýb sa tu vyskytuje pstruh, losos, mrena a jeseter. Z morskej fauny tu možno zaznamenat tresku, makrelu, tuniaka, sardinku a v Stredozemnom mori morského raka a langustu. II.4. Rieky Hlavné španielske rieky majú len velmi málo vody, až na Guadalquivir, ktorý zásobujú snehy Sierry Nevady. Do Atlantického oceánu sa vlievajú z hlavných riek Duero s tokom vyše 900 km, Tajo s tokom vyše 1000 km, Guadiana s tokom 600 km. Ebro - v celkovej dlžke vyše 900 km – vlieva sa do Stredozemného mora. Jediný Guadalquivir umožnuje väcšiu lodnú dopravu. Menšie námorné lode plávajú po tejto rieke až k Seville. Väcšie jazerá – skôr lagúny – sú v rôznych castiach krajiny. Najväcšie – Laguna de Gallocanta – má obvod 25km, pravda, len v zimnom období. Iné, ako napríklad La Nava, miznú v období sucha skoro úplne. Španielsko má velmi mnoho minerálnych žriedel: od najchladnejšieho Fuente Agria v Andalúzii (15°C) až po najteplejšie Fuente Caliente v Novej Kastílii (40°C). III. Španielske tradície III.1. Sherry Severne od Cádizského zálivu, len kúsok nad hladinou mora, leží pestovatelská oblast Jerézu. V trojuholníku medzi Sanlúcarem de Barrameda, Puertom de Santa María a Jerezom de la Frontera lisujú najlepšie a najslávnejšie druhy španielskych vín. Blízkost mora, Enormná dlžka slnecného svitu pri relatívne hojných zrážkach, k tomu biela pôda alberiza, ktorá pri daždi nasiakne vodou ako špongia a ktorá odráža zospodu slnecné lúce spät na hrozná, toto všetko prispieva k tomu, že sa tu môže pestovat víno vybranej kvality. Priemerná zimná teplota je tu okolo 10°C a v lete dosahuje až 40°C. Tiež množstvo zrážok je tu velmi vysoké, a to nielen na španielske pomery – dosahuje až 2000 mm. Zabudnút nemožno ani na dlhovekú tradíciu vína v tejto oblasti. V súcasnosti sa pestuje prevažne réva Palomino Fino. Postupy pri výrobe a dozrievania sherry sú neobvyklé: v pivniciach nazývaných bodegas ležia v dlhých chodbách dubové sudy na sebe naskladané v troch až siedmych radoch, dole sú sudy s najstarším vínom, soleras. Z nich sa cas od casu odoberá vždy asi tretina vína, uvolnené miesto v sude sa doplnuje z najbližšej hornej rady sudov, ktorá sa nazýva criadera. Víno musí pretiect asi šiestimi criaderas, než je zrelé. Sudy sa nikdy nevyprázdnujú. Rok, ked tento postup zacína , sa potom udáva ako „vek“ vína; najnižšíí vek sú tri roky. Tento postup spojený s dlhorocnou skúsenostou vinárov má za následok, že kvalita sherry nezávisí na celorocných výkyvoch pocasia. Množstvo vína sa obmiena niekedy podla toho, aká je ten rok úroda. Každorocne sa tu vyrobí jeden až dva milióny hektolitrov sherry. Dalšie zvláštnosti sú mikroorganizmy vo víne. Niektoré vína vytvárajú v prvom skladnom roku muštu, skôr ako sa zacína zmienený proces, istý druh enzýmu s názvom flor teda tzv. kvet. Tieto vína sa nazývajú fino. Najdôležitejšie klasifikácie sú: Fino: 15 až 17 % alkoholu, svetlé, jemne suché. Amontillado: 16 až 18 % , pri dlhšom dozrievaní v muštovom štádiu môže dosahovat až 24 % , tmavé, z náznakom mandlovej chuti. Oloroso: 18 až 20 %, sfarbené do zlata, trochu tažšie. Palo cortado: 18 až 20 %, tmavé víno, chutou medzi Olorosem a Amontilladom. Cream: z prezretých hrozien, jemne sladké, podobné Olorosu. Moscatel: tažké, sladké, z hrozienok muškátových hrozien. Manzanilla: co znamená v preklade kamilka, sa nazýva fino zo Sanlúcaru, velmi suché a jemne kyselkavé víno. Pestovatelskú oblast predstavuje trinást dediniek, ktoré dodávajú svoju úrodu na výrobu vína sherry. Avšak i vína z Condanda (Niebla, provincia Huelva), z Chiclany alebo z Montilly-Moriles (provincia Córdoba) sa vyrábajú rovnakým postupom, pricom Montilla pochádza z inej odrody hrozien (Pedro Ximenéz). Dejiny pestovania vína v oblasti Jerezu sú zdokumentované už od dôb Fenicanov. V roku 1588 priviezli Anglicania na lodiach náklad do Plynouthu. Skakespeare potom v dráme JindrichVI. Falstaffovými ústami vyslovuje chválu vína z Jerezu. Pomenoval ho vtedy sherry, výslovnostou sa toto slovo podobalo nielen arabskému názvu mesta, ale zodpovedalo i dobovej španielskej výslovnosti a pre anglosaské jazyky bolo lahšie na vyslovenie. V 19. storocí vstúpili Anglicania do obchodnej spolocnosti Sherry a firmy ako Sandeman, Croft, Williams & Humbert, Terry, Osborne alebo Garvey investovali do tohto lukratívneho obchodu. K zisteniu zrelosti vína vinári tocia zo sudov víno na ochutnanie do skúšobných pohárov nazývaných venencia, ktoré sa vyznacujú vysokými stopkami. Poháre, z ktorý sa potom víno pije, majú podobne úzky tvar, aby sa v nich udržala vôna. V okolitých baroch sa takmer nepodáva iné víno. Nie je to priamo stolové víno, ale ladovo chladné fino je správnym nápojom k lahodným chutovkám zvaným tapas, ci k mnohým- dalším rybím pokrmom. III.2. Flamenco Flamenco, to je zmes poézie, hudby a rytmu. Pomocou týchto troch prvkov sa potom vyjadrujú najhlbšie pocity cloveka; radost i nenávist, nádeje, žiarlivost i strach. Text s hudbou patrí neoddelitelne k sebe ako dve strany tej istej mince. Tomuto spevu, ktorý vychádza akoby z duše, sa hovorí Cante hondo, co by sa asi najlepšie dalo preložit ako „vrúci spev“. Na jeho zvláštnu krásu poukazoval vo svojich veršoch tiež Federico García Lorca. Od 19.storocia doprevádza spev a tanec vždy gitara ako najdôležitejší hudobný nástroj, bez toho aby sa degradovala do polohy druhého nástroja. Na gitaru sa skôr pozerá ako na doplnok spevu; speváci a gitara vlastne vystupujú v stálom dialógu. Sú však také spevy, ktoré žiadny doprovod nevyžadujú, ako je tomu napríklad u tonás alebo trijjeras. Rytmus hrá celkom zvláštnu rolu v takzvaných spevoch do compás; niekedy sa zdôraznuje tlieskaním do dlaní, obzvlášt pri slávnostných spevoch. V tesnom spojení so spevom, ale predsa iba samostatný, ako umelecká forma, je tanec flamenco. Preslávil sa vdaka filmu Carmen od Carlosa Sauru. Film sa postaral vo svete na pociatku 80. rokov o vznik nových tancov flamenco. Flamenco sa dokonca tiež vyucuje vo zvláštnych akadémiách. Oznacenie „flamenco“ bolo použité v andalúzskom folklóre po prvýkrát na pociatku 19.storocia. V argote 18.storocia sa takto oznacovali vychvalovaci a udavaci, v Andalúzii sa tak hovorí cigánom. Cigáni prišli do západnej Andalúzie v 15.storocí a pomaly sa prispôsobovali tamojšiemu životu. Žili vždy na okraji spolocnosti, podobne ako polnohospodárski robotníci a moriskovia. Táto ich izolovanost je ale jedným zo zdrojov ich hrdosti na svoje etnikum – považujú sa za skupinu obyvatelov, ktorá sa nikdy nemiešala s Maurami. Hudobné formy, ktoré so sebou priniesli, sa postupne miešali s ludovou hudbou Andalúzie. Z toho vznikol spev flamneco, ktorý v sebe spája arabské, vizigótske, židovské, gregoriánske a byzantské korene. Piesne flamenco boli pôvodne familiárnou, velmi subjektívnou formou prejavu, ktorá potom prenikla na verejnost a bola formalizovaná. Prvý spevák flamenca bol legendárny Tío Luis. Koncom 18.storocia ho nasledovali osobnosti, ktoré vytvorili hlavné piliere tradície flamenca: El Planeta, Franco el Colorao, El Fillo, La Perla... Koncom 19.storocia v tradícii pokracovali slávni speváci a spevácky, ktorí prispeli k dalšiemu vývoju tohto štýlu: María Borrico, Enrigue El Mellizo, Loco Mateo, Diego el Marrurro, Joaquín el de la Paula a klúcová postava Silverio Franconetti, jediný, ktorý nebol cigánskeho pôvodu, narodený v roku 1830 v Seville a otec Cafés Cantantes. Dalej to boli, už v 20.storocí preslávení, Manuel Torre, Tomás Pavón a Pastora Pavón, La nina de las Peinas, prezývaná dievcatom hrebenov. V druhej polovici 19.storocia prerástlo flamenco intímny svet andalúzskych cigánov a malého kruhu milovníkov tohoto žánru a prezentovalo sa v lokáloch flamenca. Prvý z nich bol otvorený v Seville v roku 1842, ale najslávnejším bol lokál Silveria Franconettiho z roku 1885. Tiež v Madride vznikol Cafés Cantantes. Boli to zábavné lokály a názory o tom, ako daleko prospeli vývoju flamenca a cistote jeho štýlu, sa rozchádzajú. Publikum bolo velmi pestré: vedla panstva a toreadorov to boli aristokrati, ale i robotníci. V dvadsiatom storocí vyšlo flamenco z módy a Cafés del Cante zase zmizli. V roku 1922 usporiadal Manuel de Falla v Granade za spolupráce iných intelektuálov ako napríklad i Garcíi Lorcu sútaž spevov flamenco. Cielom bolo pozdvihnút túto umeleckú formu zo zabudnutia, do ktorej upadla, avšak velký úspech sa nedostavil. Zaciatkom pätdesiatych rokov sa konali dalšie sútaže; tentokrát bol už bol väcší ohlas. Avšak až národná sútaž flamenco v Cordobe v roku 1956 vyvolala novú vlnu popularity. Bol to obzvlášt Antonio Alcor, kto sa v pätdesiatych rokoch zaslúžil o zbierku spevov a rozšírenie niektorých štýlov. Dnes už flamenco so svojimi festivalmi a koncertmi budí záujem širokých vrstiev prívržencov, ktorí sa združujú do rôznych spolkov a klubov, tzv. Penas Flamencas. Podporujú umelcov a venujú sa výskumu i popularizácii tohto štýlu. Vplyvnými penas sú Pena Juan Breva v Malage alebo Pena de la Platería v Granade. Casom sa dospelo k súcasnému stavu, ked každá dedina v Andalúzii má svoj pena. Ked sa v Madride vytvorila vrstva spolocenskej smotánky, prišla dalšia módna vlna, ktorá velila navštevovat tanecné kurzy Sevillanas, aby sa pri sviatkoch a oslavách prevádzali presne nacvicené obraty a kroky, co šírilo zdanlivo neviazané veselie. Flamenco objavili tiež intelektuálovia. Hudobní vedci študujú jeho formy, vydávajú antológie a pripravujú edície starých nahrávok na gramofónových platniach. Srdcom flamenca bola a je západná Andalúzia, avšak i Madrid prispel k jeho popularite výstupmi najslávnejších andalúzskych umelcov v madridských lokáloch flamenca. Dnes je flamenco slávne po celom svete a znalcov jeho teórie i praxe nájdeme ako v Paríži, tak v Londýne, New Yorku alebo i v Tokiu. Dnes možno rozlišovat štyri hlavné kategórie flamenca (podla flamencológa Ricarda
Moliny):
Základná forma – „cisté“ flamenco Siguiriyas: Tragický spev, vyjadrujúci zúfalú, hlbokú bolest spôsobenú napríklad chorobou, smrtou alebo sklamanou láskou. Soleares: Trojveršové stopy, ktoré romanticky zachytávajú rôzne témy od lásky až k smrti. Mali by doprevádzat tanec a vyžadujú gitarový sprievod. Tonás: Velmi stará forma spevu, ktorá smutne vyjadruje život plný prenasledovania a väznenia, ako boli podobným ranám osudu vystavení andalúzski cigáni. Tonás tvorí základné piliere spevu flamenco. Tangos: Sviatocné, slávnostne spevy k tancu. Majú svoj vlastný rytmus doprevádzaný tlieskaním dlaní. Pomalší a tažkopádnejší tangos sa nazývajú tientos. Druhy odvodené od základnej formy Canas: Spev arabského pôvodu, na dlhé roky zabudnutý. Dnes opät ožíva ako sprievod tanca. Saetas: Náboženské spevy spievané v Andalúzii najviac pri procesoch, bez sprievodu gitary. Bulenías: Sviatocný spev, k nemu sa tlieska do rytmu. Iné formy: polos, livianas, serranas, cantinas, romances. Formy príbuzné s fandangom Fandangos: V celom Španielsku rozšírená forma štvorveršia a pätveršia, ktoré sú prednášané bez zdôrazneného rytmu. Existujú ludové fandangos, ktoré vznikli v istých miestach a oblastiach a sú udržiavané rovnako ako umelé fandangos. Malaguenas: Fandangos z Malagy, ktoré prešli zvláštnym vývojom k smutným náladovým spevom. Hudba a spevy prevzaté z flamenca Do tejto skupiny sa zaradujú hudobné formy najrôznejšieho regionálneho pôvodu, ovplyvnené v priebehu doby flamencom, s ktorým sa spojili do zvláštnej zmiešanej formy. Tarantas: Spevy, ktoré súvisia so svetom baníkov, obzvlášt potom s baníckymi miestami v Linares a La Unión. Zrejme prvá forma protestsongu. Sevillanas: Pôvodne obmena jednoduchej seguidilly z oblasti Mancha, spev, ktorý vznikol výhradne k tancu. Dnes sa tancujú pocas každého andalúzskeho sviatku. Pri púti El Roco sa tancuje sevillana rociera, co je varianta sprevádzaná flautou a tamburínami, malými bubienkami so zvoncekmi. Pateneras: Vyvinuli sa z ludových piesní provincie Cádizu. Existujú krátke a dlhé pateneras, ktoré skultivovala Nina de las Peinas. Hovorí sa však, že tieto spevy prinášali neštastie. Alboréas: Spievajú sa hlavne na cigánskych svadbách. Neprekracujú rodinný rámec, a preto sa vlastne ani nezmenili. Iné formy: trilleras, nanas, guarijas, rumbas, marianas, bambas, farrucas, garrotines. III.3. Býcie zápasy Boj s býkom patrí ku každému sviatku, aj ked s tým nesúhlasí každý Španiel. Mnohí sa od býcích zápasov odvracajú ako od surovostí, alebo ich považujú za nudné predstavenie. Aktívni clenovia spolkov pre ochranu zvierat a mnohí další považujú za nemorálne v civilizovanej zemi zabíjat pre zábavu býky a takúto cinnost vyhlásit za národný sviatok. Skutocnostou však je, že aj ked býcie zápasy ako zábava stoja vela penazí, arény pre býcie zápasy sú plné a pre väcšinu vidieckych obyvatelov by to nebol pravý sviatok, keby corrida de torros chýbala. Býcie zápasy sú castou prastarej španielskej tradície. Podla niektorých autorov majú širšie zázemie a súvisia so stredomorským uctievaním býkov (napr. egyptský kult býka). Prvé zmienky o zápasoch s býkmi patria do doby, ked sa ešte nekonali hry na Kréte a ked ešte nebol ani rímsky cirkus. Vtedy sa s býkom bojovalo tak, že ho bojovník chytil za rohy a pokúsil sa ho strhnút za rohy k zemi. Postavy býkov sa nachádzali pri všetkých z predhistorickej doby. Tiež v stredoveku sa býk stával vdacným témou pre najrôznejšie legendy, a tiež v divadle boli používané scény z býcích zápasov. Býcie zápasy , tak ako ich dnes poznáme, sú predstavením pre ludí a pochádzajú z 18. storocia. Predtým to bol aristokratický šport, kde bojovník sedel na koni. Za vlády Bourbonovcov strácali tieto zápasy medzi šlachtou na populárnosti, jednoduchý lud však prejavil pre podobnú zábavu nadšenie. Bola to zrejme reakcia na to, že v minulosti mu práve táto zábava bolo odopieraná. Ludové zápasy s býkmi prebiehali bez koní, ktoré používali len pikadori. Neskôr sa táto forma rozšírila a toreadori sa stávali profesionálmi, ich mená boli doplnané prídomkami a ludia o nich casto hovorili. Zacali sa stavat arény výhradne pre býcie zápasy. Najstaršia dodnes zachovaná aréna je v Ronde. Pochádza z roku 1785 a po celú dobu sa používa na tento úcel. Dovtedy sa totiž býcie zápasy odohrávali podobne ako dalšie verejné divadlá na hlavnom námestí. Vtedy existovali dve školy býcích zápasov, ktoré viedli vzájomné spory: Škola z Rondy, v ktorej hlavným predstavitelom bol Pedro Romero, praktikovala presne urcený zdržanlivý štýl. Škola zo Sevilly bola spojená s menom Pepe Hilla, ktorý dával prednost spontánnejšiemu živšiemu štýlu boja. Prví velkí bojovníci s býkmi zaviedli rozdelenie corridy na tri casti, tercios , a vyvíjali najrôznejšie figúry, ktorými torero býka oklame a zasadí mu potom perfektným spôsobom smrtiacu ranu. Pepe Hillo je autorom tauromaquia, alebo umenia bojovníkov s býkmi , co sú akési pravidlá býcích zápasov. Neskôr sa tejto téme venovali aj iní umelci. Jedným z nich bol Goya, ktorý nazval sériu rytín práve Tauromaquie. Sú na nich zvecnení slávni bojovníci s býkmi, medzi ktorými bol aj Goyov priatel Martincho. Smrt Pepeho Hilla v aréne zachytil Goya formou novinovej reportáže celkom detailne. Tiež aj Picasso vytvoril slávnu sériu obrazov, inšpirovanú tauromaquií. Diváci dávajú bielymi vreckovkami najavo, ci sa im ten ci onen matador páci. Každý matador má svojich priaznivcov, podobne ako je vo pri futbalových kluboch. Každorocne padne v Španielsku za obet tejto vášni viac ako 60 000 býkov alebo novillos, co je oznacenie pre velmi mladé býcky. Z celého poctu asi 500 toreadorov sa ich najviac 20 teší všobecnej popularite. Samozrejme, že každý z nich sníva o tom , že sa tiež stane slávnym a uznávaným. Toreadori tradicne pochádzajú z radov dedinských robotníkov a pre nadšených mladých mužov je silným motívom stat sa toreadorom s možnostou sociálneho vzostupu. V nedávnej dobe sa medzi toreadorov dostala i prvá žena. Dnes existujú školy pre budúcich bojovníkov s býkmi. Predtým bola iba jedna možnost, ako sa tomuto umeniu naucit, preliezt v noci tajne cez plot, kde chovali divokú rasu bojovných býkov, torros bravos. To bolo a je samozrejme nebezpecné, pretože každý si svoje býky starostlivo strážil. Cesta, ako sa stat toreadorom, je velmi tvrdá. Môže trvat celé roky, než nejaký agent objaví mladého talentovaného bojovníka s býkmi a vezme ho pod svoje ochranné krídla. Mnohým sa to samozrejme nepodarí. Tí, ktorí majú štastie, zacnú svoju kariéru ako novilleros. Ked ukážu, že sa na takéto povolanie hodia, dostanú od skúseného toreadora, diestra, povolenie a stanú sa matadormi. Až potom smú vystupovat v arénach prvej kategórie a bojovat s velkými býkmi, ktorí vážia viac než 450 kilogramov. Dobrý diestro zarobí od jedného až piatich miliónov pesiet za jednu corridu, pri ktorej zabije dva býky. Celkom sa na takejto corride zúcastnuje vždy šest býkov a traja toreadori. Slávni toreadori koncia svoju kariéru spravidla už vo štyridsiatich rokoch, pokial majú dost penazí, aby si zriadili vlastný chov býkov, alebo pokial nechcú dalej riskovat vlastný život. Je to nebezpecné povolanie a literatúra zaoberajúca sa témou smrti toreadorov je velmi hojná. Najslávnejšia básen s touto témou pochádza od Federika Lorcu a volá sa Plac pre Ignacia Sancheza Majíasa. Rozpráva o smrti toreadora Sancheza Mejíasa. Toreadorom venoval pozornost i spisovatel Ernest Hemingway (Smrt poobede). Aj Karel Capek charakterizoval býcie zápasy vo svojom diele Výlet do Španel: „Náhodou zatímco toto píši, vlezla mi na klín kocka a prede z plna hrdla. Tedy priznávám se, ackoliv mi to zvíre vlastne prekáží a nemohu se ho zbavit, že bych jaksi nebyl s to je usmrtit kopím ani espadou, pešky ani na caballo. Procež nepovažujte mne za krvežíznivce ani za surovce, a šesti býku a odešel jsem teprve pri sedmém, a to ješte ne tak z duvodu morálních, jako spíš proto, že mne to zacalo nudit. Byla to zcásti špatná corrida; zejména myslím, že ti býci meli príliš tuhý život. Chcete-li to vedet, mé pocity pri býcích zápasech byly hodne smíšené; byly tam úžasné okamžiky, na které nikdy nezapomenu, a trapné chvíle, kdy bych se byl radeji propadl. Ze všeho nejkrásnejší je ovšem slavnostní vstup zápasníku do arény; ale to by jste museli videt ten žlutý písek pod modrou oblohou, kruhovou plaza de toros, nacvaknutou lidmi, do toho zablýskají fanfáry a do arény vjedou vyšívaní alguacilové, za nimi vstupují ve trpytivých kazajkách a zlatem pošitých pláštích, trírohých klobouckách a krátkých hedvábných kalhotech matadori, espadové, banderilleros a picadores na svých herkách a chulos a ctyrspreží mezku, ovešených rolnickami; a všichni jdou tak vznešene a tanecne, že v žádné opere sveta si neumí sbor tak vykracovat.“.