Socha Slobody Je symbolom slobody a demokracie. Pre milióny ludí, ktorí prišli do Ameriky s nádejou na lepší život, je symbolom otvorenosti tejto krajiny. Pochoden, ktorú drží newyorská dáma v ruke, bola prvou vecou, ktorú uvideli, ked sa blížili k brehom Ameriky. Tento týžden ju po troch rokoch cakania po teroristických útokoch opät sprístupnili pre verejnost. Socha slobody. 5. augusta 1884 - položili na Ostrove slobody (Liberty Island) základný kamen mohutného podstavca, na ktorom stojí. Potom sa už len cakalo na sochu, ktorú na znak priatelstva poslali lodou Francúzi. Myšlienka postavit Sochu slobody má korene niekde v casoch americkej vojny za nezávislost. Francúzi sa vtedy postavili na stranu Americanov a v boji proti britskej korune ich podporovali. O sto rokov neskôr sa v Paríži zišlo niekolko intelektuálov. Ospevovali slobodu a energiu, ktorá z Ameriky prichádzala. Edoard Lefebre de Laboulaye, vtedy známy vodca francúzskych liberálov, prišiel s nevšedným nápadom: "Nebolo by nádherné, keby lud Francúzska daroval ludu Spojených štátov velký monument ako trvalý symbol oslavy myšlienky ludskej slobody?" Mladý sochár Frédéric Auguste Bartholdi sa toho chytil a zacal sa soche pre Americanov naplno venovat. "Nemohol som spávat. Vedel som, že chcem navrhnút sochu, ale spociatku som nevedel, akú by mala mat podobu. A potom ma oblial pot. Má íst o sochu a socha musí mat predsa ženskú podobu." Traduje sa, že modelkou na Sochu slobody bola Bartholdiho matka Charlotte, ktorá ho po skorej smrti manžela sama vychovávala. Bartholdi sa potom spojil so známym architektom a dizajnérom Gustavom Eifellom, ktorý navrhol skeletovú konštrukciu. Americania mali postavit len podstavec. Chýbali však peniaze. A vtedy priskocil na pomoc budúci novinový magnát Joseph Pulitzer. Vo svojom denníku uverejnil na prvej strane spolovice vymyslenú, ale o to viac burcujúcu správu. "Celý svet je nadšený projektom Sochy slobody. My Americania však zaostávame. Ci naozaj nie sme schopní vyzbierat potrebnú financnú sumu? Vo francúzskom prístave už nakladajú sochu na lod." Správa zabrala. Hlásili sa mecenáši, ale peniaze posielali aj obycajní ludia. Medzitým vo Francúzsku dokoncili sochu. Museli ju však podelit na dielce, aby vydržala dlhú plavbu lodou. Naložili ju na fregatu Isere a dopravili do New Yorku. Celé štyri mesiace potom sochu dávali dokopy a stavali na podstavec, ktorý je tak pevne ukotvený, že keby chcel vietor sochu prevrátit, musel by prevrátit celý ostrov. Pri nohách sochy ležia pretrhané retaze otroctva. Kniha v lavej ruke s nápisom 4. júla 1776 pripomína deklaráciu nezávislosti Spojených štátov a jej heslo "všetci ludia boli stvorení ako navzájom si rovní". Pochoden v pravej ruke sochy svieti na cestu slobode. Sedem trnov v korune ukazuje na sedem morí. Socha bola pôvodne hnedá. Za 20 rokov získala zelenú patinu. Takmer sto rokov stála bez opráv. Prvú rekonštrukciu urobili až za prezidenta Ronalda Reagana. Victor Hugo v case zrodu myšlienky postavit Americanom sochu, ospevoval, aký je to fantastický nápad: "Pre sochára je forma všetko a nic. Je nic bez ducha. S myšlienkou je všetkým." K pôvodnej myšlienke oslavy slobody a priatelstva medzi Americanmi a Francúzmi sa rokmi pridala aj dalšia. Pre pristahovalcov, ktorí sa stavali pred amerických úradníkov na vstupnom ostrove Ellis do New Yorku, bola Socha slobody symbolom zaciatku nového života. Socha prijímala nové deti tak, ako to napísala aj v básni vytesanej v podstavci sochy americká poetka Emma Lazarusová. "Pošli mi svoje unavené, biedne, stiesnené masy túžiace po volnom vydýchnutí. Úbohý odpad svojho zaludneného brehu. Pošli týchto vyvrhnutých a búrkami zmietaných ku mne. Svojím svetlom im odokry zlatú bránu."