Slovenské arboréta a parky Národné parky TANAP - Tatranský národný park PIENAP - Pieninský národný park NAPANT - Národný park Nízke Tatry NAPASDR - Národný park Slovenský raj NAPAMF - Národný park Malá Fatra NAPAMP - Národný park Muránska planina NAPAVK - Národný park Východné Karpaty Chránené krajinné oblasti CHKOVF - Velká Fatra CHKOSK - Slovenský kras CHKOV- Vihorlat CHKOMK - Malé Karpaty CHKOP - Polana CHKOŠV - Štiavnické vrchy CHKOHO - Horná Orava CHKOPO - Ponitrie CHKOK- Kysuce Sad Janka Krála, Bratislava Pohlad do Sadu Janka Krála, v pozadí pylón Nového mosta s kaviarnou Bystrica v tvare "lietajúceho taniera". Sad Janka Krála patrí medzi prvé verejné parky v strednej Európe, založený bol r.1775. Nachádza sa na pravom brehu Dunaja medzi Novým a Starým mostom.
ŽIVOCÍŠSTVO BISKUPICKÝCH LESOV - CHRÁNENÝ AREÁL PÁNSKY DIEL
Chránený areál Pánsky diel bol vyhlásený v roku 1990 na ochranu lesostepnej casti, spolocenstva asparágovej (dunajskej) hložiny (Asparago-Crataegetum) so vzácnymi a ohrozenými druhmi fauny a flóry. Môžeme tu vidiet' niektorých zástupcov z celade vstavacovitých (Orchidaceae), napr. kriticky ohrozený vstavac plošticný (Orchis coriophora), vstavac vojenský (O. militaris), vstavac obycajný (O. morio), ale aj mnohé iné ohrozené a vzácne rastliny. Biologickú hodnotu tohto územia zvyšujú niektoré chránené druhy živocíchov. Z hmyzu je to napr. modlivka zelená (Mantis religiosa), májky (Meloe sp.l, bystruškovité (celad' Carabidae), cmeliaky (Bombus sp.), rohác obycajný (Lucanus cervus). Bohaté je aj zastúpenie suchozemských stavovcov. Žijú tu obojživelníky, z plazov užovka obojková (Natrix natrix), jašterica bystrá (Lacerta agilisJ, slepúch lámavý (Anguis fragilis), chránené druhy zemných cicavcov - piskor lesný (Sorex araneus), piskor krpatý (Sorex minutus), bielozúbka sivá (Crocidura suaveolens), bielozúbka malá (Crocidura leucodon) a množstvo drobného vtáctva. Rozmanitosf prírodných podmienok, pestrá skladba rôznych typov lesov, lesostepí a mokradných spolocenstiev podmienuje aj bohatost a pestrost druhovej skladby živocíchov. Co sa týka množstva zástupcov je na prvom mieste zastúpený hmyz. Aj ked' drobné, casto nenápadné živocíchy si na prvý pohlad ani nevšimneme, je medzi nimi mnoho zaujímavých a vzácnych druhov. V teplomilných dúbravách žijú hlavne rôzne druhy fuzácov a roháce. Pozornost' si zasluhuje najmä nás najväcší chrobák rohác velký (Lucanus cervus). Samicky kladú vajícka do starých bútlavých dubov, kde sa larvy vyvíjajú na dospelého jedinca až 6 rokov. V lesných spolocenstvách sú najviac zastúpené tieto celade bystruškovité (Carabidae), drabcíkovité (Staphylinidae), môžem tu vidiet niektoré druhy rodu májky (Meloe sp.), lajniaka obycajného (Geotrupes stercorarius) a i. V suchých lesostepných castiach sa vyskytuje chránená' modlivka zelená (Mantis religiosal, rôzne druhy kobylie a koníkov. Z množstva motýlov spomenme aspon vidlochvost ovocného (Iphiclides podalirius), vidlochvosta feniklového (Papilio machaon), pestrona vlkovcového (Zerynthia polyxena) babôcky (celad' Nymphalidae). Zo stavovcov sú v najväcšom množstve zastúpené vtáky. V blízkosti vody si na konci konárikov stavia hniezdo typického vakovitého tvaru kúdelnicka lužná (Remiz pendulinus), z porastov trstia sa ozývajú trsteniariky (Acrocephalus sp.), strnádka trstová (Emberiza schoeniclus), svrciaky (Locustella sp.). Priamo na vodnej hladine ramien môžeme vidiet lysku ciernu (Fulica atra), kacice divé, potápky, labute. Velké množstvo vodného vtáctva sa sústreduje najmä na hladine a okolitých plytcinách Hrusovskej nádrže. V lesoch môžeme vidiet a pocut slávika krovinového (Luscinia megarhynchos), pinku lesnú (Fringilla coelebs), vrchárku modrú (Prunella modularis), kolibkáriky (Phylloscopus sp.), žije tu aj sedmohlások hájový (Hippolais icterina), glezg hrubozobý (Coccothraustes coccothraustesl, kôrovník krátkoprstý (Certhia brachydactyla), sýkorky (Parus sp.). V dutinách bútlavých stromov zase hniezdi muchárik bielokrký (Ficedula albicollis), ci sova lesná (Strix aluco). Z datlovitých tu žije datel' cierny (Dryocopus martius), žlna zelená (Picus viridis), žlna sivá (P.canus), datel' velký (Dendrocopos major), datel' prostredný (D. medius). V lesostepnej casti, medzi korenmi alebo v dutinách stromov hniezdi jeden z našich najnápadnejších vtákov, zákonom chránený dudok chochlatý (Upupa epops), v krovinách je to strakoš cervenochrbtý (Lanius collurioJ, ktorý si svoju korist napicháva na ostré konáriky kríkov, penica ciernohlavá (Sylvia atricapilla), penica hnedokrídla (S.communis), stehlík zelený (Carduelis chloris), strnádka obycajná (Emberiza citrinella), ale aj stehlík pestrý (Carduelis carduelis), ktorí si pochutnávajú na plodoch a semenách rastlín. Významne zastúpené sú aj dravé vtáky. Najcastejšie vidíme na oblohe krúžit myšiaka lesného (Buteo buteo), sokola myšiara (Falco tinnunculus), jastraba lesného (Accipiter gentilis), vcelára lesného (Pernis apivorus), vzácnejšie haju tmavú (Milvus migrans), sokola lastoviciara (Falco subbuteol, prípadne iné vzácne druhy. Na ich ochranu proti smrtiacim úcinkom 22 kV vzdušných elektrických vedení boli tieto "stlpy smrti" zabezpecené úcinnými ekozábranami, ktoré zamedzujú dosadaniu vtáctva. V okolí mrtvych ramien a vodných plôch možno pozorovat obojživelníky. Žije tu nás najmenší a najpôvabnejší druh, rosnicka zelená (Hyla arborea), ktorá okrem plávania a skákania je aj majstrom lezenia po stromoch. Uvidíme aj ropuchy, ropuchu bradavicnatú (Biifo bufo), ropuchu zelenú (B.viridisl, skokany (Rana sp.), kunku cervenobruchú (Bombina bombinaJ a z mlokov mloka dunajského (Triturus dobrogicus). Z plazov sú tu zastúpené jašterica bystrá (Lacerta agilis), slepúch lámavý (Anguis fragilis), užovka obojková (Natrix natrix), užovka frkaná (Natrix tesselata), užovka hladká (Coronella austriaca), užovka stromová (Elaphe longissima). Vyskytujú sa tu aj zástupcovia dalších stavovcov. V lesoch žije jelenia a srncia zver, diviak, líška, jazvec, v Biskupickom ramene ondatra a bobor. Arborétum, Mlynany Zakladatel Arboréta Ambrózy-Migazzi zo svojou manželkou Arborétum Mlynany založil v r. 1892 dr. Štefan Ambrózy-Migazzi. Narodil sa 5. marca 1869 v Nizze. Strednú školu absolvoval vo viedenskom Tereziane. Neskôr vyštudoval právo na univerzite vo Viedni a Budapešti. Ako 23-rocný svadbou s Antóniou Migazzi získal mlyniansky velkostatok, ku ktorému prikúpil dubovo-hrabový lesík vo Vieske nad Žitavou. V r. 1894 pod vedením stavitela Guttmanna bol dokoncený kaštiel. Charakteristická veža bola dostavaná až v r. 1905. Pohnútkou pre výstavbu Arboréta mu boli jeho casté cesty a pobyt uprostred bohatej vegetácie južného Talianska. Hned od samého zaciatku sa na budovaní parku podielal Jozef Mišák, odborník pochádzajúci zo známej záhradníckej rodiny v Horiciach v Cechách. Svoje odborné skúsenosti získal na cestách v zahranicí. Do 40 ha dubovo-hrabového lesíka postupne dosadzovali dovážané dreviny získané od zahranicných škôlkárskych firiem v Nemecku, Francúzku a Anglicku. Svedcia o tom zachované katalógy rastlín od firiem Späth, Hesse, Peter Smith, G. D. Böhlje, Louis a dalšie, v ktorých sú oznacené jednotlivé požadované druhy oboma spoluzakladatelmi. Hlavným cielom bolo sústredit co najviac cudzokrajných drevín a dokázat ich životaschopnost v našich podmienkach. Zvláštnu pozornost venovali vždyzeleným (Semper Vireo) a v zime zeleným rastlinám pochádzajúcim z oblasti Stredozemného mora, východnej Ázie a Severnej Ameriky. V odborných kruhoch sa však casto stretávali s nepochopením. Aklimatizácia rastlín vyžadovala casto špeciálne podmienky, ktoré im pestovatelia dômyselne vytvárali. Bola to práca nárocná a nákladná, pretože lokalita Arboréta predstavuje v porovnaní s okolím doslova nepriaznivé stanovište. Zahustenými výsadbami vytvárali priaznivú mikroklímu pre pestovanie vždyzelených drevín. Ihlicnany postupne nahrádzali ochrannú funkciu dubov a hrabov a pomaly sa formovali malebné scenérie a zákutia. Prvé výsadby, ako je zrejmé zo zachovaných snímok urobených náruživým fotografom J. Mišákom, sa uskutocnili v bezprostrednej blízkosti kaštiela v r. 1894. Na jeho rohoch boli vysadené borievky virgínske (Juniperus virginiana), dnes dobre rastie iba jedna v blízkosti hlavného vchodu, a cezmína ostrolistá (Ilex aquifolium) v zadnej casti traktu. Okrem týchto druhov bol vysadený vavrínovec lekársky (Laurocerasus officinalis), vresovec mäsový (Erica carnea), pachysandra vrcholová (Pachysandra terminalis) a pokusne aj indigovník (Indigofera gerardiana). Všetky uvedené druhy boli získané od firmy Späth a Hesse. Dalšie druhy prišli v r. 1899 od firmy Peter Smith. Po prvý krát bola vysadená (Andromeda polifolia), dráce (Berberis buxifolia, Berberis darwinii, Berberis jamesonii, Berberis stenophylla), lykovec (Daphne cneorum), gaultéria (Gaultheria shallon), kalmia (Kalmia angustifolia, Kalmia latifolia), pieris (Pieris floribunda), a hlohyna (Pyracantha coccinea). V r. 1900 bol získaný sortiment rododendronov od firmy G. D. Böhlje. Po dobudovaní zámku sa v jeho bezprostrednej blízkosti robili velké terénne úpravy umožnujúce obklopit ho štýlovo jednotnou záhradnou úpravou. Celá terasa pri vstupe do parku musela byt navezená, zem sa odobrala zo svahu a nanášala sa na nižšie položené miesta, cím sa vytvorili dva stupne podopreté dlhými kamennýni múrmi. Cast plošiny tvorí parter pred kaštielom. Systém terás vytvára vhodné stanovište pre svetlomilné a suchomilné druhy, ktoré na jesen velmi dobre vyzrievajú a netrpia tolko mrazom. Na severnom svahu je vybudované velké alpínum na pestovanie tienomilných a vlhkomilných druhov. Výstavbu riadil sám Ambrózy. Velké kamene sa dovážali z nedalekých Prílep a z Klacian na vozoch. Úprava trvala tri roky, pricom sa pracovalo hlavne v zime, ked bol dostatok pracovných síl. Kamene sa mnohokrát premiestnovali, až dostali podobu podla priania majitela. Kolmá kamenná stena uzatvára pohlad na alpínum. Zdrojom vody pren je dômyselný systém zvodu daždovej vody zo strechy kaštila. V r. 1901 sa podstatne rozšíril sortiment pestovaných sempervirentov získaním okrasných odrôd aukuby japonskej (Aucuba japonica), cezmíny ostrolistej (Ilex aquifolium) a rododendronov. O dva roky neskôr sa získali rôzne druhy a odrody krušpánu (Buxux microphylla, Buxux harlandii a Buxux sempervirens). Vysádzal sa predovšetkým vavrínovec lekársky (Laurocerasus officinalis) v niekolkých tisícoch exemplárov, takže skoro vytváral hlavné sempervirentné poschodie. Najväcšiu intenzitu dosiahli dodávky sempervirentov v rokoch 1905 – 1910, ked sa získal základný sortiment druhov. V r. 1912 spoluzakladatel J.Mišák o parku napísal: Náš park jest na 78 katastrálních jitrech založený, když jsem pred 19 lety prišel, nebylo zde nic jen dubový lesík a zámek ve stavbe. Nyní je v ketu pres 500 Azalea mollis ve všech barvách a na sta rhododendronu, jest to pohled úchvatný. Jsou ve všech velikostech a druzích. Laurocerasus officinalis „ Schipkaensis“ dominuje zde co hlavní vždyzelený ker, reknu li, že asi ve 100 000 exemplárích, tak jsem docela neprehnal. Ilexy, kryptomerie, všechny druhy cedru až 8 m vysoké jsou vše ze semena zde vypestované. V r. 1914 Ambrózy Arboretum opustil, prenechal ho na starost J. Mišákovi a usadil sa na svojom majetku v Tane v Madarsku. Ani tu však svoju lásku nezanechal. V Jeli založil arborétum, ktoré nadväzovalo na jeho pestovatelské skúsenosti. Pri cestách do Prahy sa casto stretával s J. Mišákom, ale do milovaných Mlynian sa už nikdy nevrátil. Ambrózy pripravoval rukopis knihy zhrnujúcej poznatky s aklimatizáciou vždyzelených (sempervirentných) rastlín. Žial, tento rukopis sa nezachoval. Za jeho najvýznamnejšie práce považujeme príspevky Immer – und wintergrune Laubgeholze (Vžyzelené a zimozelené listnaté dreviny), 1913, a Aus meiner Malonyaner Werkstatt (Z mojej mlynianskej dielne), 1921, kde zanechal rady a návody na úpravu mlynian. Posledné štúdie dr. Štefana Ambrózyho (Yucca – Fragen, Efeu) sú názorným príkladom jeho bohatých skúseností so vždyzelenými rastlinami. Odporúca v nich použit dalšie formy na spestrenie vecnej zelene. Juka je mu symbolom nenárocnej a lacnej trvalky, ktorá vyrastie do znacných rozmerov a sama sa zbavuje konkurujúcich burín, pricom bez polievania odoláva horúcave a suchu na piesocných kopcoch a skalnatých svahoch. Spolu s bambusmi dáva výsadbám zo všetkých mrazuvzdorných vždyzelených stromov najexotickejší charakter. Pokial ide o brectan Ambrózy uvádza, že podla Toblerovho zoznamu existuje vyše 150 foriem, z ktorých sa však v parku, bohužial, žiadna nevyskytuje. Preto zacal sám v Mlynanoch zbierat brectany a mal v úmysle túto zbierku natolko doplnit a rozšírit, aby mohol celý sortiment rozdelit ústavom a zariadeniam, ktoré by prejavili záujem. Zákerná choroba, ako aj dalšie okolnosti mu však tieto plány neumožnili zrealizovat. Zomrel v r. 1933 bez toho, aby dokoncil zacaté dielo. Po r. 1914 došlo v Arboréte k ciastocnému obmedzeniu výsadby. Urcite mal na to vplyv odchod jeho zakladatela z Mlynian, ale hlavne vojnové obdobie. Napriek všetkým týmto tažkostiam J. Mišák pokracoval v sadovníckej úprave objektu i bez financných prostriedkov majitela. Získané skúsenosti s pestovaním cudzokrajných drevín a predovšetkým empervirentov (vždyzelených) publikoval v odborných casopisoch, v Ceských resp. Ceskoslovenských zahradnických listoch, Gartenschonheit a inde. Najvýznamnejšou prácou završujúcou zaciatocné obdobie zavádzania stálozelených listnatých drevín do Mlynian je publikácia Vždyzelené stromoví listnaté, ktorá vyšla v nakladatelstve Gartenschonheit v Berlíne v nemeckom a ceskom jazyku v r. 1925. Autor v knihe venovanej Š. Ambrózymu zhrnuje svoje bohaté skúsenosti s pestovaním vždyzelených listnatých drevín a vôbec prvýkrát hodnotí tento sortiment. Ilex sa pre svoju oblúbenost dostal aj do znaku na kaštieli Táto originálna publikácia nestratila nic zo svojej aktuálnosti ani v súcasnosti a radí sa medzi základnú literatúru svojho druhu. V r. 1925 sa v Arboréte podarilo sústredit okolo 300 taxónov sempervirentov. Už od zaciatku založenia objektu sa rozvíjali kontakty s dalším významným parkom v Pruhoniciach. Bohatá korešpondencia medzi zakladatelom Š. Ambrózym a J. Mišákom a predstavitelmi Dendrologickej spolocnosti Silva Taroucom, Camillom Schneiderom, Františkom Zemanom a Karlom Dominom je toho dokladom. Tieto významné osobnosti si vymienali nielen skúsenosti s pestovaním novozavádzaných druhov, ale taktiež živé rastliny. Po r. 1931 postupne prebral starostlivost o objekt záhradník Jozef Richtár, svedomitý a oddaný žiak J. Mišáka, ktorý ho i napriek svojmu pokrocilému veku a zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu neustále zasväcoval do tajov mlynianskeho parku. V decembri 1939 Jozef Mišák zomrel. Pri hodnotení jeho práce môžeme o nom bez nadsadenia hovorit ako o spoluzakladatelovi Mlynian, bez jeho úsilia by objekt nezískal svetoznáme meno. Pre park nastali tažké chvíle. Jozef Richtár sa vehementne zasadzoval o to, aby objekt prešiel do rúk štátu. Po vojne bol objekt zoštátnený a v r. 1947 prešiel do správy Povereníctva školstva a osvety. Zákerná choroba spôsobila, že tento Mlynanom oddaný záhradník nedokoncil svoje plány. Zomrel v r. 1950. Arborétum 30. mája 1951 vyhlásili za prírodnú rezerváciu a stalo sa samostatným vedeckým ústavom Prírodovedeckej fakulty Slovenskej univerzity. 1. januára 1953 prebrala Arborétum Slovenská akadémia vied, ktorá ho spravuje až doteraz. Pod vedením skúseného záhradníka Daniela Kovalovského sa zacalo so záchranou, rekonštrukciou a zveladovaním objektu. Nebola to úloha lahká, pretože hlavné dreviny boli zostarnuté a zoslabené. Preto bolo treba pri obnove cenného objektu opatrnú ruku. Daniel Kovalovský sa zhostil tohto poslania úspešne. Aktívne taktiež prispel pri introdukcii mnohých cudzokrajných drevín. Zároven s obnovou objektu sa budovalo výskumné dendrologické pracovisko, ktorého riaditelom sa stal Ing. František Bencat. Pracovisko sa zameralo hlavne na introdukciu vždyzelených (sempervirentných) drevín a druhov pochádzajúcich z východnej Ázie. Introdukcia sa tu chápe ako aktívna zámerná cinnost, ktorej cielom je zaviest do kultúry nové, užitocné dreviny z blasti ich prirodzeného výskytu do oblastí mimo tohto areálu. Druhým cielom introdukcie je rozšírit pestovanie už existujúcich kultúrnych rastlín na ekologicky vhodné miesta. V r. 1955 sa zacalo s introdukciou cudzokrajných drevín do Arboréta predovšetkým formou spolupráce a bezplatnej výmeny semien medzi botanickými záhradami a arborétami na celom svete. Zacali sa vydávat zoznamy semien urcených na výmenu. Táto príkladná spolupráca sa postupne rozširovala a dnes sa získavajú semená takmer zo 650 botanických záhrad a arborét. Dalším významným zdrojom získavania biologického materiálu sú expedície do prirodzených oblastí rozšírenia. Prvá z nich sa uskutocnila v r. 1960 do Cíny a tento materiál sa stal základom pre novobudovanú 14 ha plochu východoázijskej dendroflóry. Bolo dovezených 197 druhov, z coho je 99 introdukovaných na územie Ceskoslovenska po prvýkrát. Plocha bola rozdelená podla geografického princípu, ktorý umožnuje návštevníkovi zoznámit sa zo skladbou drevín v Japonsku, strednej, južnej a severnej Cíne, Dalekom východe, Kaukaze, Himalájach, strednej a prednej Ázii. Kompozicným stredom celej plochy sú jazierka v údolí doplnemé štýlovou záhradnou architektúrou. Hlavná os kompozície je pokracovaním priehladu od kaštiela a je zakoncená besiedkou ( obrázok). Na expedíciu do Cíny nadväzovali dalšie, a to do Kórey v rokoch 1982 – 1985. Množstvo biologického materiálu získaného z týchto ciest si vyžiadalo v r. 1984 založenie zvláštnej 5,5 ha plochy kórejskej dendroflóry. Flóra Kórey je totiž velmi bohatá a poctom druhov prevyšuje i flóru Japonska. Zahrnuje celkom 3070 druhov. V súcastnosti sa v Arboréte pestuje 160 druhov v pocte 6000 kusov. Preto je plocha z fytogeografickej stránky rozdelená na 3 casti pripomínajúce oblast ihlicnatých lesov, opadavých listnatých a subtropických daždových lesov. Zámerom je ukázat návštevníkovi jednotlivé typy porastov, ktoré sa nachádzajú v prirodzených lokalitách. Taktiež Severná Amerika predstavuje jeden z významných introdukcných zdrojov. Bohatstvo druhov a ich použitelnost v našich podmienkach podnietilo v r. 1975 založenie 7,5 ha plochy severoamerickej dendroflóry. V súcasnosti sú vysádzané pionierske dreviny, ktoré ako rýchlo rastúce a odolné budú chránit vzácnejšie a chúlostivejšie výsadby pred nepriaznivými klimatickými vplyvmi. Dreviny sa sadia s ohladom na ekologické pomery na pôvodných stanovištiach výskytu. Územie je rozdelené na 3 casti, budú simulovat severnú, východnú a západnú cast Severnej Ameriky. Základom tejto plochy je Americké údolie s jazierkom a rekonštruovanou budovou bývalého hajlocha. Projekty nových dendroexpozícií vypracoval súcastný riaditel Arboreta Mlynany doc. Ivan Tomaško a tiež projekt východoázijskej dendroflóry v r. 1961 a dalej organizoval jeho realizáciu. Projekt expozície dendroflóry severnej Amaeriky dopracoval na úrovni vedeckého projektu v r. 1996-8. Súcastne sa realizuje výstavba dendroexpozície Slovenska, ktorá sa formuje podla vegetacných pásiem ako prostredie pre lokalizáciu ohrozených domácich druhov drevín. Vedecká práca v Arboréte Mlynany sa sústreduje na introdukciu a materializáciu cudzokrajných drevín, štúdium prícin ohrozenosti niektorých domácich druhov a na objekty aplikácie a využitia introdukovaných drevín pri úpravách životného prostredia. Dominantou je však: nadalej ochrana, zveladovanie a rozširovanie zbierok mimoriadne cenného genofondu drevín, ktorý dnes predstavuje atraktívny 67ha park s takmer 2500 taxónmy drevín. Arborétum, Liptovský Hrádok
HISTORICKÝ VÝVOJ HRÁDOCKÉHO ARBORÉTA
VZNIK A VÝVOJ ARBORÉTA DO KONCA 2. SVETOVEJ VOJNY
Prvá budova lesníckej školy Snahy o založenie arboréta súvisia so založením lesníckeho školstva v Liptovskom Hrádku. Už v roku 1796 v okolí sídla prvej lesníckej školy sa zacína budovat dekoratívny anglický park o výmere približne 20 ha. Jeho základ tvorilo asi 200 líp vysadených už v roku 1777 pri príležitosti 1. výrocia založenia USA. Casom, po zániku prvej lesníckej školy, park strácal svoj význam a postupne schátral. Po obnovení tradície lesníckeho školstva v roku 1886 zacalo sa pod vedením vtedajšieho riaditel'a novovytvorenej Horárskej školy, Rudolfa Benkeho, pravdepodobne v rokoch 1886 - 1888, aj so zakladaním lesníckeho botanického parku a školského polesia Hradská hora. Tento botanický park bol situovaný v priestore medzi dnešnou Hradnou ulicou, riekou Belou a železnicnou tratou v blízkosti novovzniknutého školského areálu. Z tohto areálu sa do dnešných cias zachovala iba druhá budova lesníckej - Horárskej školy. Pôvodná výmera parku bola 27,17 ha. Súcasne s ním bol vysadený aj ochranný lesný pás pri rieke Belej o výmere 10,94 ha, ktorý chráni dodnes Hrádocké arborétum, ale aj cast mesta pred nepriaznivými úcinkami západných vetrov. Pôvodný botanický park bol založený v prírodne-krajinárskom slohu. Menšie, rovnorodé a zmiešané porasty domácich drevín sa striedali s lúkami, ktoré boli doplnené siet'ou chodníkov. Približne 30 druhov v celkovom množstve asi 250 ks bolo dovezených z Botanickej záhrady v Banskej Štiavnici (z uvol'nenej plochy pre výstavbu novej budovy Lesníckej akadémie). Neskôr, zaciatkom 20. storocia, bolo vybudované v parku jazierko, ktoré bolo napájané z rieky Belej, kde vyúst'oval aj odtok z jazierka. Pohl'ad na cast areálu e Severoamerickej casti Vol'ba drevín bola urcená stanovištnými podmienkami a didaktickou funkciou botanického parku ako cvicného objektu Horárskej školy. Z tohto obdobia sa zachovala brezová alej v západnej casti, smrekovcová alej v strednej casti, a cast porastu limby v južnej casti. V blízkosti botanického parku bola zriadená aj lesná škôlka, ktorá mala asi 10 ha. Pestovali sa v nej hospodárske aj okrasné dreviny, no v roku 1923 bola jej výmera znížená na cca 3 ha. V roku 1928 sa následkom výstavby objektov Výskumného ústavu vcelárskeho znížila výmera areálu na 23,21 ha.