Silická planina

Silická planina Základná charakteristika Tento oddiel som spracoval hlavne s použitím monografie J. Jakála (1976). Silická planina je najväcšou z planín Slovenského krasu (rozloha asi 150 km2 /M. Zacharov et L. Tometz, 2001/). Rozprestiera sa v jeho centrálnej resp. južnej casti. Nachádza sa na území dvoch štátov - Slovenskej a Madarskej republiky. Planinu je možné úcelovo (vzhladom na geologické pomery) rozdelit na severnú a južnú cast. Povrch Silickej planiny tvorí vlastne náhorná vápencová plošina. V severnej casti dosahuje výšku okolo 679 m n. m. (Malý vrch), v južnej okolo 500 m n. m. Územie planiny je zo západu velmi ostro ohranicené kanonom Slanej, z juhu Rimavskou kotlinou, zo severu ohranicenie tvoria strmé stráne, ktoré oddelujú planinu od Rožnavskej kotliny a od východnejšie situovaných planín je Silická planina geomorfologicky oddelená depresiou (sedlom) Sorošky resp. západným uzáverom Turnianskej kotliny. Od planiny Dolného vrchu ju oddeluje výrazný zlom - rozhranie na povrch vystupujúcich werfénskych hornín (bridlice spodného triasu) a wettersteinských vápencov v oblasti vyvieracky Studna pri hradnom buku VJV od Silickej Jablonice (pozri J. Mello et al., 1996). Silická planina má vytvorené prakticky všetky formy typicky krasového a scasti i fluviokrasového reliéfu. Výškové rozdiely medzi jednotlivými planinami sú znacné; celkový výškový rozdiel ich plošín ciní v priemere od 80 – 100 m. Tieto údaje ukazujú, že povrch je relatívne rovný, je však rozclenený obrovským množstvom krasových jám (odhad je viac než 2000). Velká hustota krasových jám stažuje orientáciu v teréne a samozrejme i mapovanie. Fyzicko-geografická charakteristika Tento oddiel som spracoval hlavne s použitím monografie J. Jakála (1976). Krasový reliéf je urcujúcim faktorom vývoja jednotlivých krajinných prvkov daného územia. Krajinné prvky, ktoré predstavujú krasovú krajinu, majú množstvo špecifických vlastností, ktoré dávajú územiu osobitý ráz velmi odlišný od nekrasových území. Od morfológie a vlastností podložia závisí aj charakter ostatných fyzicko-geografických prvkov krajiny, a to pôd, vegetácie, vody a klímy. Ale aj klíma, voda, vegetácia a pôdna pokrývka usmernujú súcasný reliéfotvorný proces a vplývajú na rýchlost krasovatenia a vývoj foriem. Práve táto skutocnost má priamu súvislost s tvorbou krasového fenoménu i podzemného (endokrasové formy). Klíma Klíma je jednou z hlavných zložiek ktoré ovplyvnujú proces krasovatenia. V jednotlivých klimatických pásmach Zeme sa rôzne vplyvy môžu prejavit nielen na rýchlosti krasovatenia, ale aj na tvorbe špecifických foriem reliéfu. Na predmetnom území je toto zbytocné rozoberat, kedže sa celé nachádza v jednom pásme. Jednotlivé klimatické prvky však môžu ovplyvnit proces krasovatenia: napr.: prevládajúci smer vetrov, v zimnom období podmienovanie asymetrie krasových jám vdaka snehu (krasové jamy majú rôznu teplotu na dne a na okrajoch), ap. Dôležitou vecou je aj expozícia svahov jednotlivých planín. Slovenský kras patrí do mierneho kontinentálneho pásma s dostatkom zrážok pre proces krasovatenia. Plošinu Silickej planiny môžeme klimaticky zaradit k subtypu mierne kontinentálnej, mierne teplej a mierne vlhkej klíme horských plošín. Sú súcastou planiny v nadm. výške od 400 – 700 m. Priemerné januárové teploty sú -4 až -6 oC, júlové 16 až 18 oC a rocná priemerná teplota je 22oC. Rocný úhrn zrážok je 650 – 800 mm. Maximálny pocet zrážok je v júni. Pocet dní so snehovou pokrývkou nad 1 cm sa pohybuje medzi 70 – 100 dnami. Trvalá snehová pokrývka je len 40 – 50 dní. Toto obdobie je dost dôležité preto, že snehová voda má velký obsah CO2 a môže urýchlovat krasovatenie. Najvyšší obsah je v období jarného topenia sa snehu. Nevýhodou pre proces krasovatenia je to, že zrážky sú rovnomerne rozložené pocas celého roka, a tak sa zvyšuje výpar a nedôjde vždy k priamemu styku zrážkovej vody s horninou. Prekážkou sú pôdy a vegetácia. Dôležité je poznat aj smer prevládajúcich zimných vetrov, ktoré usmernujú rozloženie snehovej pokrývky a vytváranie závejov, ciže nahromadenie snehu, ktorý pri topení intenzívne rozpúšta vápenec. Isté klimatické rozdiely však môžeme postrehnút medzi západnou castou Silickej planiny a Zádielskou i Jasovskou planinou. Ked sú v oblasti Silice priemerné rocné zrážky okolo 725 mm, tak na Zádielskej planine až 840 mm a v najvyšších polohách Horného vrchu okolo 990 mm rocne. Tieto rozdiely nemajú však velkú úlohu pri reliéfotvornom procese. Dôležitejšie sú však klimatické rozdiely medzi stránami, ktoré sú exponované na sever a stránami s južnou expozíciou. Tieto rozdiely sa prejavujú aj na charaktere reliéfu. Zvetralinová pokrývka Je faktor, ktorý urýchluje, ale aj spomaluje proces krasovatenia. Urýchluje ho vtedy, ak táto pokrývka nie je mocná a má bohatstvo humusových kyselín. Spomaluje ho zasa vtedy, ked má velkú mocnost a zabranuje tak styku vody s vápencom. Ked chceme charakterizovat niektoré typy pôd, ktoré sa vyskytujú v krase, treba zdôraznit úlohu cerveníc (reziduálne – teda zvyškové pôdy) pri krasovatení. Cervenice (pôdy skupiny terrae calcis) nie sú na povrchu plošín v súvislejších polohách, ale tvoria skôr ostrovceky. Vyplnujú však takmer všetky škrapové pukliny a krasové tašky v hlbších polohách. Dnes ich prekrývajú iné typy pôd; ide vlastne o reziduálne zvyšky zvetralín. Priepustnost cerveníc je kvôli ílovitej zložke pomerne malá a preto pod nimi neprebieha intenzívny proces rozpúštania. Ostatné typy pôd sú priaznivejšie, ak sa, samozrejme, nevyskytujú v mocnejších polohách. Na Silickej planine ide predovšetkým o rendzinu hnedú (s malým až nijakým obsahom karbonátov) vyskytujúcu sa na cervenici. Rendzina typická sa tvorí na menších plochách a na zásaditom substráte. Vegetácia V niektorých prácach sa vegetácia uvádza ako dôležitý cinitel pri rozpúštaní, teda pri krasovatení vápenca. Tieto vplyvy vegetácie sa výrazne prejavujú pri porovnávaní rýchlosti rozpúštania v extrémnych podmienkach, akými sú napr. v zalesnených trópoch oproti studeným odlesneným oblastiam. Rozhodujúcou úlohou v tropických oblastiach je rozpad anorganických zvyškov a vznik organických kyselín, ktoré urýchlujú rozpúštanie vápenca. V našej klimatickej oblasti zohráva na jednej strane vegetácia pozitívnu úlohu – biomechanicky rozrušuje horniny, po odumretí tvorí cast biomasy bohatej na agresívne organické kyseliny, ktoré horninu korózne atakujú; na druhej strane však zabranuje styku zrážkovej vody s vápencom a urýchluje jej vyparovanie. Územie Silickej planiny je v severnej casti pokryté prevažne lesmi. V centrálnej casti vo velkej miere prevládajú krasové stepi až lesostepi. Tieto oblasti boli do 70-tych rokov spásané - erózny proces teda prebiehal rýchlo; tak sa obnažovali škrapové polia. Bukové dúbravy a hrabiny, ktoré prekrývajú najmä plošinu a južné svahy planiny, i dubové buciny, ktoré dominujú na severných svahoch, sú z lesných porastov najviac zastúpené. Na najextrémnejšie exponovaných južných svahoch je skupina drienových dúbrav. Sú to prvky, ktoré sa vyskytujú na karbonatickom substráte. Proces krasovatenia ovplyvnuje priestorové rozloženie a aj druhová skladba vegetácie. Pocas kvartéru (predovšetkým holocénu) sa však tieto podmienky menili, a preto sa nedá uvažovat s dopadom ich vplyvu na usmernenie procesu krasovatenia a vývoj jednotlivých foriem. Sledovanie tohto problému by malo význam pri hodnotení recentného rozpúštacieho procesu. V každom prípade sa v posledných rokoch (pri objavoch priepastí výkopom) prejavuje jednoznacný - vzhladom k objavu novej jaskyne - pozitívne deštruktívny zásah vegetácie do stropov neotvorených komínov. (Bio)mechanická sila korenov stromov tieto „strechy“ rozruší, voda do týchto miest intenzívne vniká a leptá horninu. Niekedy i minimálny ludský zásah potom na takomto perspektívnom mieste definitívne napomôže objaveniu novej jaskyne. Geologická charakteristika Tento oddiel som spracoval s použitím monografie: M. Zacharov et L. Tometz (2001). Slovenský kras a jeho pokracovanie Aggtelekský kras v severnej casti Madarskej republiky má zložitú stavbu, na ktorej sa zúcastnuje pät základných tektonických jednotiek – silicikum, turnaikum, meliatikum, príkrov Bôrky a gemerikum. Uvedené tektonické jednotky predstavujú paleoalpínske príkrovy. Dalej sa na stavbe zúcastnujú sporadické výskyty vrchnej kriedy zachované len v silicku a kenozoické sedimenty. Kenozoikum tvoria paleogénne, neogénne a kvartérne „pokryvné“ útvary, nesúvisle prekrývajúce uvedené tektonické jednotky. Litostratigrafia Mezozoikum Na geologickej stavbe Silickej planiny sa zúcastnuje len jedna mezozoická tektonická jednotka – silicikum. Silicikum je na Silickej planine tvorené silickým príkrovom. V príkrove sú zastúpené pocetné litofaciálne vývoje v stratigrafickom rozpätí vrchný perm – vrchný trias s celkovou odhadovanou mocnostou 2 – 3 km. Silický príkrov v oblasti Silickej planiny tvoria tri skupiny fácií vyclenených J. Mellom et al., (1997): fácie predriftového štádia *fácie karbonátovej platformy *fácie intraplatformných depresií *pelagické fácie resp. svahové a panvové fácie Fácie predriftového štádia Fácie predriftového štádia predstavujú v súcasnosti najstaršie známe sedimenty silického príkrovu v oblasti Silickej planiny. Uvedené štádium je zastúpené nasledovnými vývojmi: Najstaršia je perkupská evaporitová formácia tvorená pestrými pieskovcami a bridlicami s polohami sadrovcov a anhydritov. Táto formácia nie je odkrytá na povrchu, bola zistená len vrtmi v podloží werfénskeho súvrstvia napr. pri obci Silica. Podstatná cast fácií predriftového štádia je tvorená werfénskym súvrstvím (skýt). V spodnej casti súvrstvia sú vyvinuté bodvasilašské vrstvy, ktoré pozostávajú z pestrých pieskovcov a bridlíc monotónneho „flyšoidného charakteru“. Tieto vrstvy sú na povrchu málo rozšírené a vyskytujú sa len v dvoch oblastiach hodnoteného územia. Vyskytujú sa napr. v juhovýchodných svahoch Silickej planiny v širšom okolí obce Hrušov, a to vo forme nesúvislých šošovkovitých segmentov. V nadloží bodvasilašských vrstiev sa nachádzajú silicko-jablonické vrstvy, ktoré tvoria piescité vápence, piescité bridlice a pieskovce. Rozsiahle polohy týchto vrstiev sú vyvinuté tiež na juhovýchodných svahoch planiny v širšom okolí obce Silická Jablonica, najmä západne od nej. Dalšie drobné výskyty sú na severnom úpätí planiny južne od obcí Lipovník a Jovice. Najvyššiu cast werfénskeho súvrstvia tvoria sinské vrstvy (vrchný namal – spodný spat). Sú zložené z monotónnych polôh prevažne ílovitých menej slienitých bridlíc, slienitých vápencov a vápencov. Tieto vrstvy tvoria bezprostredne podložie karbonátov fácie karbonátovej platformy. Vytvárajú mohutné polohy lemujúce po obvode Silickú planinu najmä v juhovýchodnej, východnej a taktiež v severnej casti v miestach morfologickej hrany planiny a svahov nekrasových strání planiny. Dalšie polohy sú v oblasti tiahnúcej sa od Gombaseckej jaskyne, východným smerom k obci Silica. Sinské vrstvy tu vystupujú v oblasti zlomového pásma, oddelujúceho ciastkové tektonické štruktúry silického príkrovu. Fácie karbonátovej platformy Najväcšiu cast povrchu a pravdepodobne aj objemu hornín Silickej planiny tvoria fácie karbonátovej platformy, na ktoré sú viazané pocetné povrchové i podzemné krasové javy. Fácie sú tvorené rôznymi typmi karbonátov v stratigrafickom rozpätí najvyššia cast spodného triasu – vrchný trias. V oblasti Silickej planiny, na báze tohto faciálneho vývoja, vystupujú polohy dolomitov, rauvakov, brekcií a pestrých vápencov (najvyšší spat). Na Silickej planine sa vyskytujú sporadicky niekolko metrové polohy uvedených hornín v oblasti severne od obce Silica. Na väcšine územia sú však v nadloží werfénského súvrstvia vyvinuté gutensteinské vápence (najvyšší spat – anis). Až sedimentáciou týchto tmavých až ciernych vápencov s typickými žilkami bieleho kalcitu sa zacína charakteristický vývoj karbonátovej platformy. V gutensteinských vápencoch sa lokálne vyskytujú polohy doskovitých ružových a cervených vápencov. V nadloží gutensteinských vápencov vystupujú rozsiahle polohy tmavosivých gutensteinských dolomitov (anis). Gutensteinské vápence a dolomity vytvárajú pásmovité lemy po obvode centrálnych castí planiny v oblasti južne od Jovíc a Krásnohorskej Dlhej Lúky. Najrozsiahlejšie polohy sa vyskytujú v znacne rozblokovanom pásme dlžky asi 13 km, tiahnucom sa generálne SV – JZ smerom z oblasti sedla Soroška cez kóty Pavlova skala (610 m. n. m.), Holmanov vrch (564 m. n. m.) dalej okolo kóty Fabiánka (632,6 m. n. m.) cez severný okraj obce Silica až do oblasti Gombaseckej jaskyne. Gutensteinské dolomity sú plošne viac rozšírené ako gutensteinské vápence. V menšom rozsahu sa vyskytujú tieto karbonáty v rozblokovanom pásme medzi Ardovom a Silickou Brezovou najmä v zóne kontaktov ciastkových tektonických štruktúr. Typickými karbonátmi Silickej planiny sú steinalmské vápence (anis), ktoré sú uložené nad súvrstvím gutensteinských karbonátov. Tieto svetlé masívne vápence tvoria rozsiahle polohy severne a taktiež aj južne od obce Silica a severovýchodne až východne od obce Dlhá Ves. Lokálne sa s nimi vyskytujú nepravidelné polohy svetlých steinalmských dolomitov (anis). Najväcšiu cast povrchu Silickej planiny zaberajú wettersteinské vápence (ladin – karn). Sú to svetlé masívne vápence, z ktorých sú najviac rozšírené riftové a menej lagunárne typy. Riftové typy vápencov sa vyskytujú len v casti planiny rozkladajúcej sa severne od zlomovej línie tiahnúcej sa od Gombaseckej jaskyne k obci Silica. Lagunárne typy, stromatolitovo–riasové sú zase typické len pre cast Silickej planiny južne od predmetnej línie. V tejto casti v oblasti severne od obce Kecovo a Dlhá Ves sa vyskytujú tzv. nerozlíšené typy wettersteinských vápencov, s ktorými sa spolu vyskytujú rozsiahle telesá wettersteinských dolomitov. Uvedené dolomity sa nachádzajú v spodnej casti súvrstvia wettersteinských karbonátov. Dalším typom vápencov sú leckogelské vápence (karn). Ich drobné výskyty sa nachádzajú východne od Plešivca v nadloží lagunárnych wettersteinských vápencov. Tvoria ich tmavé onkolitové a pizolitické vápence v šošovkovitých akumuláciach vo vrcholových castiach planiny. Posledným typom vápencov fácie karbonátovej platformy vyskytujúcich sa na Silickej planine sú waxenecké (tisovské) vápence (karn). Sú to svetlé vápence lagunárneho typu, riasovo – loferitické. Vytvárajú malé polohy nachádzajúce sa v širšom okolí Silickej Brezovej. Svahové a panvové fácie Na stavbe Silickej planiny sa tieto fácie z hladiska plošného výskytu zúcastnujú v malej miere. Horniny fácie vytvárajú polohy v prostredí vyššie uvedených vývojov karbonátovej platformy v rôznych stratigrafických úrovniach. Vytvárajú úzke pruhovité casto aj šošovkovité polohy intenzívne rozblokované zlomovou tektonikou. Sú tvorené svetlými ružovými až cervenými schreyeralmskými vápencami (ilýr – fasan), tmavosivými až sivými reiflinskými a pseudoreiflinskými vápencami (pelsón – kordevol), sivými až sivohnedými raminskými vápencami a lavicovitými wettersteinskými vápencami (norik). Polohy uvedených vápencov sa vyskytujú napr. severne až severovýchdne od obce Silica, Najviac sú rozšírené sivé a tmavosivé lavicovité, hluznaté reiflinské vápence. Vytvárajú relatívne súvislú polohu tiahnúcu sa od Plešivca až k južnému okraju obce Silica. V týchto vápencoch sa západne od Silickej Brezovej vyskytujú tenké decimetrové polohy redeponovaných kyslých tufitov (ladin). Množstvo typov karbonátov svahových a panvových fácií uzatvárajú ružové a cervené lavicovité až masívne hallštattské vápence (norik). Súcastou uvedenej skupiny fácií je aj malá poloha zlambašských vrstiev (norik – rét) zložená z vápencov, slienitých a piescitých bridlíc nachádzajúcich sa východne od Silice v blízkosti hranice s Madarskou republikou. Kenozoikum Kenozoikum je zastúpené nesúvislo vyvinutými sedimentami neogénu a kvartéru. Terciér je v oblasti Silickej planiny v hlavnej miere tvorený neogénnymi sedimentami – poltárskym súvrstvím (pont). Ich podložím sú stredné až vrchnotriasové skrasovatené karbonáty. Súvrstvie je zložené z pestrých ílov, pieskov a štrkov, ktoré tvoria jeho podstatnú cast. Íly a piesky vytvárajú polohy charakteru vložiek alebo šošoviek v štrkoch. Je pravdepodobné, že podla litofaciálneho vývoja poltárske súvrstvie v hodnotenej oblasti vzniklo v riecnom prostredí. Spolu uvedené sedimenty vytvárajú nepravidelné polohy – denudacné zvyšky niekolko metrových hrúbok na exhumovanom krase. Vyskytujú sa hlavne na západnom okraji planiny medzi Plešivcom a Ardovom a taktiež západne od Silickej Brezovej. Prevažne na planinových castiach hodnoteného územia sa vyskytujú reliktné redeponované sedimenty v stratigrafickom rozpätí pliocén – spodný pleistocén. Sú to hlavne íly a hliny, resp. ílovité hliny terra-rossového typu. Tieto sedimenty majú casto premenlivý obsah hlinito-kamenitých sutín a sú zachované najmä v medziškrapových priestoroch a krasových jamách (závrtoch). Pomerne casté sú ich akumulácie aj v krasových priestoroch blízko povrchu, puklinových a rozsadlinových štruktúrach. Kvartér je hlavne vyvinutý na úpätiach svahov lemujúcich náhornú plošinu krasovej planiny. Najviac sú rozšírené deluviálne sedimenty (pleistocén – holocén) zložené z hlinito– kamenitých a kamenitý chsedimentov. Majú velmi variabilnú hrúbku od niekolkých decimetrov až po hrúbku 15 metrov. V hlinito – kamenitých delúviách sú casté decimetrové polohy hlín terra–rossového typu. Plošne sú najviac rozšírené na západnom okraji Silickej planiny, kde vytvárajú deluviálne plášte v oblasti miernych svahov najmä v širšom okolí Dlhej Vsi a Domice. Deluviálne plášte sú vyvinuté aj na náhornej plošine planiny. Pocetné výskyty hrúbky až 6 m sú v širšom okolí Silickej Brezovej a v území medzi nou a Silicou. Pomerne málo sú vyvinuté deluviálno – proluviálne sedimenty (kolúviá), (pleistocén – holocén), ktoré vytvárajú ronové kužele zložené zo slabo opracovaných úlomkov hornín, lokálne premiešaných s hlinami a osypové kužele tvorené chaoticky uloženými úlomkami až blokmi hornín. Typicky sú vyvinuté najmä na úpätí severných svahov planiny juhovýchodne od Jovíc. Pri vyústeniach úpätných eróznych rýh sa vyskytujú pocetné kuželovité telesá proluviálnych sedimentov (holocén). Prevažne sú zložené z hlinitých a hlinito - piescitých sedimentov, lokálne aj hlinito-štrkovitých sedimentov. Prolúviá sú uložené na sedimentoch dnovej výplne (prevažne štrkoch) Slanej, Cremošnej a Turne. Tvoria plošne rozsiahle až 8 m hrubé telesá najmä v oblasti Plešivca, Krásnohorskej Dlhej Lúky a Silickej Jablonice. V malej miere sú zastúpené fluviálne sedimenty. Vyskytujú sa len v okrajových castiach hodnoteného územia, najmä v oblasti nekrasového reliéfu vo východnej casti Silickej planiny – casti Silické úbocie. Tvoria ich prevažne tenké decimetrové polohy štrkovitých a štrkovito-piescitých sedimentov nív potokov. Hrubšie polohy fluviálnych sedimentov 1,5 – 2 m, lokálne až 4 m (oblast Silickej Jablonice a Hrušova) sa tu vyskytujú v oblastiach sútokov potokov z bocných dolín, eróznych rýh a pri vyústeniach hlavných dolín do Turnianskej kotliny. V týchto oblastiach sú akumulácie fluviálnych sedimentov tvorené väcšinou hlinito-piescitými sedimentami s premenlivým obsahom štrkovitých, piescitých a lokálne aj ílovitých sedimentov. Fluviálne sedimenty sa taktiež vyskytujú aj v oblastiach tvorených krasovými horninami západne od Silickej Brezovej, v širšom okolí Dlhej Vsi a Kecova na juhozápadnom okraji Silickej planiny. V uvedených oblastiach je vyvinutý fluviokrasový reliéf charakteristický suchými dolinami medzi rázsochovitými výbežkami planiny do Rimavskej kotliny. Suché doliny majú znaky riecnych dolín, ale sú bez stálych povrchových tokov. V ich dnových castiach sú akumulované fluviálne sedimenty v hrúbke niekolkých metrov. V hornej casti dolín vystupujú prevažne štrkovito-piescité fluviálne sedimenty. V spodných castiach a najmä pri vyústení dolín fluviálne sedimenty vytvárajú pomerne široké (10 – 40 m) aluviálne nivy tvorené hlavne hlinito-piescitými sedimentami s lokálnymi polohami štrkovito-piescitých, ale aj ílovitých sedimentov. Charakteristickým typom sedimentov kvartéru Silickej planiny sú travertíny. Vytvárajú sa pri väcších vyvierackách a významnejšie akumulácie sa nachádzajú v širšom okolí obce Hrušov a južne od Silickej Jablonice. Travertínové telesá sú zložené z doskovitých a lavicovitých polôh sypkých, penovcovitých i kompaktných typov travertínov. Pôvodne kaskádovité formy telies travertínov sú dnes výrazne premodelované zvetrávaním, eróziou i antropogénnou cinnostou. Podzemné prírodné speleologické objekty – jaskyne sú v rôznej miere vyplnené autochtónnymi a alochtónnymi jaskynnými sedimentmi, ktoré tiež patria k typickým sedimentom kvartéru Silickej planiny. Tektonika Silická planina je súcastou rozsiahleho horizontálneho alebo subhorizontálneho príkrovového telesa – silického príkrovu. Podla J. Mella et al., (1997) je to bezkorenný príkrov pomerne zložito prepracovaný vrásovo – zlomovou tektonikou na viacero menších ciastkových tektonických štruktúr. Silická planina je vo vyššie vyclenenom geomorfologickom rozsahu zložená z troch ciastkových štruktúr. Je to štruktúra silicko-turnianska, ktorá predstavuje najväcšiu cast planiny – tvorí jej severnú, východnú a centrálnu cast. Rozprestiera sa od sedla Soroška, až k zlomovému pásmu, ktoré sa tiahne SZ – JV smerom od Gombaseckej jaskyne k obci Silica a dalej do Aggteleckého krasu. Od Sorošky silicko-turnianska štruktúra pokracuje dalej východným smerom. Silicko-turnianska štruktúra má v oblasti Silickej planiny charakter synklinály V – Z smeru, ohranicenej zo severu a juhu zlomovými štruktúrami. Severné rameno synklinály je utaté regionálne významným V – Z rožnavským zlomom v pásme, v ktorom je vytvorená južná cast Rožnavskej kotliny. Južné rameno je ukoncené zlomovou štruktúrou SZ – JV smeru v pásme, v ktorom sa stýka štruktúra silicko-turnianska so štruktúrou brezovsko-plešivskou. Uvedené pásmo je intenzívne tektonicky prepracované, lokálne detailne prevrásnene a výrazne zošupinatené. V širšej oblasti Silice je možné pozorovat diferencované prešmyknutie strednotriasových karbonátov plešivsko-brezovskej štruktúry na spodnotriasové werfénske súvrstvie – sinské vrstvy silicko-turnianskej štruktúry. V úseku najmä západne od Silice ku Gombaseckej jaskyni má styk uvedených jednotiek charakter poklesovej subvertikálnej štruktúry. Opisované pásmo je výrazne segmentované priecnymi zlomovými štruktúrami, hlavne S – J, SV – JZ smeru a lokálne pri hraniciach s planinou Dolného vrchu aj štruktúrami SZ – JV smeru. Menšiu cast planiny na západe resp. juhozápade tvorí štruktúra brezovsko-plešivská a kecovská štruktúra. Brezovsko-plešivská štruktúra sa rozprestiera juhozápadne silicko-turnianskej štruktúry. Predstavuje tektonicky ohranicený segment pôvodnej vrásovej stavby – cast južného ramena synklinálnej štruktúry V – Z smeru presahujúci územie Silickej planiny. Táto štruktúra pokracuje za zlomom kanonovitého údolia Slanej v juhozápadnej casti Plešiveckej planiny. Pozdlž prešmykovej zóny tiahnúcej sa od Ardova k Silickej Brezovej je prešmyknutá na južne ležiacu kecovskú štruktúru. Horninové komplexy sú v nej generálne uklonené k severu a v pásme styku s kecovskou štruktúrou sú intenzívne tektonicky prepracované, výrazne zošupinatené a ich hrúbky sú znacne redukované. Redukované sú najmä súvrstvia spodného triasu, z ktorých sa tu vyskytujú len sporadické šupiny bodvasilašských vrstiev. Kecovská štruktúra vytvára západnú resp. juhozápadnú cast Silickej planiny. Je to antiklinálna, resp. antiklinoriálna štruktúra tiež charakteristického V – Z smeru. Charakter stavby, distribúcia litofaciálnych vývojov a zistená prítomnost prešmykových štruktúr na ramenách kecovskej štruktúry, poukazuje na to, že cast polôh interpretovaných najmä ako šošovkovitých v geologickej mape J. Mella et al., (1997) nie je odrazom litologického vývoja, ale predstavuje tektonicky rozbudinované a vytiahnuté pôvodne súvislé polohy. Približne na línii Plešivec, Dlhá Ves a Domica táto štruktúra klesá v pásme štítnického zlomu pod sedimentamy neogénu Rimavskej kotliny. Geomorfológia územia Silickej planiny, vznik a vývoj krasu v rozhodujúcej miere súvisí so zlomovou tektonikou, ktorá výrazne podmienuje rozsah tektonického porušenia príkrovového telesa. Územie planiny je výrazne tektonicky formované najmä zlomami SZ – JV a S – J smeru. Tieto zlomy sa podielajú najmä na rozblokovaní severného a južného okraja planiny a taktiež sa podielajú aj na formovaní a ohranicení západného okraja Silickej planiny. Zlomy SV – JZ smeru sú ojedinelé. Uvádzané zlomy resp. zlomové systémy prevažne morfogeneticky patria k poklesom, z casti k šikmým poklesom. Charakteristickým prvkom stavby sú aj prešmykové štruktúry vyvinuté najmä v oblasti styku brezovsko-plešivskej a kecovskej štruktúry. Prešmykové zóny sú tiež casto vyvinuté na styku litologicky rozdielnych komplexov, kde predstavujú štruktúry s ciastkovým, diferencovaným transportom. Uvedené štruktúry majú generálne V – Z smer. Táto orientácia je však casto rotovaná v dôsledku rozblokovania zlommi. Horninový masív Silickej planiny je rozsiahle porušený. Najmä v karbonátoch sa to prejavilo tvorbou pocetných puklinových systémov, rozsiahlych drvených pásiem a lokálne zbridlicnatených zón. Táto porušenost podmienila intenzívne skrasovatenie a tvorbu pocetných exo- a endokrasových javov (napr. jaskýn). Geomorfologická charakteristika Tento oddiel som spracoval s použitím monografie J. Jakála (1976). Krasové jamy Velká väcšina jaskýn (hlavne vertikálnych) na planinách sa viaže priamo na okraje, svahy alebo dokonca i dná krasových jám Typológia krasových jám Krasové jamy patria medzi krasové formy, ciže formy, ktoré vznikli rozpúštaním vápenca vodou – teda koróznym procesom. Krasové jamy sú uzavreté duté formy vo vápenci, ktoré sa vytvorili rozpúštacou cinnostou vody. Krasová jama sa inak nazýva i závrt. Morfografické triedenie krasových jám je pomerne výstižné, ale genéza nie je dodnes zistená. A práve genéza, ciže vývoj, by mohla objasnit klasifikáciu krasových jám. Pre stredoeurópsku zónu s vertikálnou cirkuláciou vody sa vyclenuje 6 genetických typov a dalšie 2 typy pre horizontálnu cirkuláciu. Chýba však charakteristika tvaru foriem. Krasové jamy, ktoré vznikli prepadnutím povalových castí jaskýn do podzemných priestorov a ich forma, závisí od vývoja podzemnej dutiny. Vznikli pomerne rýchlo. Dalšie krasové jamy vznikajú pomalým rozpúštaním a poklesávaním materiálu, prehlbovaním krasových jám, ktoré je spôsobené nasávaním materiálu pozdlž rozšírených puklín smerom k vyšším krasovým dutinám. Dôležitú úlohu hrá nielen bioklimatický faktor, ale aj podzemná cirkulácia vody. Jednou z teórií vzniku krasových jám je, že základom vzniku je prepadnutie povál do podzemných priestorov a že až potom dochádza k úprave strání a vzniku tvarovo odlišných krasových jám. Jednoznacne možno urcit iba zrútené krasové jamy, ktorých tvar predurcuje známy proces. Pri ostatných formách sa zatial nedá povedat, ktorá forma je výsledkom ktorého procesu. Prevládajúci proces môže dat urcitý tvar krasovej jame, ale tento proces doplna a ovplyvnuje celý súbor faktorov, pocnúc vlastnostami horniny a konciac bioklimatickými pomermi. Upchatím odtokových puklín sa zaplavujú krasové jamy a nastupuje bocná korózia. Opätovným uvolnením puklín nastupuje hlbkový korózny proces. Každý proces zanecháva na forme stopu. V Slovenskom krase k tomu pristupuje ešte aj otázka dedicnosti foriem. Základ vzniku foriem krasových jám bol daný v pliocéne, ale periglaciálny proces a dnešný proces formy znacne mení. Krasové jamy Slovenského krasu sú pomerne velkých rozmerov, ale s nie velmi strmými stenami. Recentný proces v oblasti Slovenského krasu, v prípade rozpúštania, je pomalý. Aj zvetralinová pokrývka tu zohráva svoju úlohu. V tomto prípade vlastne dochádza viac k úprave strání ako k prehlbovaniu krasových jám. Na území Slovenského krasu sú krasové jamy dominantným prvkom v reliéfe a detailnejšie stvárnujú povrch krasovej planiny, dávajú terénu ráz krasovej oblasti typickej pre mierne klimatické pásma. Na území Silickej planiny vyclenujeme 3 genetické typy krasových jám: · krasové jamy vzniknuté prepadnutím povál do podzemných priestorov · krasové jamy vzniknuté rozpúštacou cinnostou vody · náplavové krasové jamy Krasové jamy vzniknuté prepadnutím povál do podzemných priestorov Proces tvorby týchto krasových jám prebieha zdola hore. Ide o proces rozpúštania, ale aj oddrobovania a odlamovania skál v podzemnej dutine. O krasovej jame hovoríme až vtedy, ked došlo k náhlemu prepadnutiu povál jaskyne, teda ku vzniku depresie na povrchu reliéfu. Tento proces je náhli a jednorázový. V dalšom štádiu sa stráne už len upravujú. Pri tomto genetickom type je prevažne jeden morfologický typ, ktorý sa nazýva studnovitá krasová jama, alebo tzv. rútený závrt. Studnovité krasové jamy majú pomerne strmé a až kolmé steny a v pôdoryse sú kruhovité. Hlbka je spravidla väcšia ako priemer. V ojedinelých prípadoch môže pri takomto type krasových jám dôjst aj ku vzniku lievikovitých krasových jám, a to úpravou strání. Takto vzniknuté lievikovité formy sa dajú však pomerne tažko rozpoznat od lievikov, ktoré vznikli rozpúštacou cinnostou vody. Krasové jamy vzniknuté rozpúštacou cinnostou vody Tieto formy vznikli rozpúštacou cinnostou vody v pevnej krasovatejúcej hornine, najcastejšie vo vápenci pozdlž puklín. Proces prebieha smerom zhora dole, zahlbovaním. Tento typ krasových jám je na Silickej planine najcastejší a na základe

morfologických kritérií sa môžu vyclenit tieto subtypy:

Lievikovité krasové jamy Väcšinou majú priemer pôdorysu k hlbke 2 : 1 až 3 : 1 a sklon strání 30o, miestami až 45o. Ide o krasové jamy, ktoré vznikli intenzívnym procesom prehlbovania bez výraznejšieho obdobia s upchatím odtokových kanálov. Väcšina má na dne otvorený cinný ponor. Misovité krasové jamy Pomer priemeru k hlbke sa zväcšuje na 5 : 1 až 10 : 1. Sklon strání je 12 – 15o, len zriedka väcší. Tento typ vznikol upchatím dna krasových jám sedimentmi a pôsobením vody do strán. Po opätovnom odokrytí dna sa jamy znova prehlbovali a stráne upravovali. Misovité krasové jamy majú aj dnes vrstvu nánosov. Staršie nánosy asi zmenšovali sklon strání. Na dne sa len zriedkavejšie nachádzajú otvorené ponory. Kotlovité krasové jamy Je to prechodný typ medzi dvoma predchádzajúcimi. Sklon strání konvertuje k lievikovitým a dosahuje až 30o. Majú však výrazne široké ploché dno, cím pripomínajú misovité krasové jamy. Možno povedat, že ide vo väcšine prípadov o lievikovité krasové jamy, ktoré majú upchaté dno množstvom hlinitého materiálu. Prstencovité krasové jamy Sú pomerne plytké. Dosahujú hlbku len okolo 4 m, v priemere majú okolo 50 m. Stráne sú však skoro kolmé. Dno je skalné, pokryté škrapmi, tvorené materskou horninou a pomerne rovné. Na Silickej planine sú ojedinelé. Castejšie sú len vo východnej oblasti planiny. Ich vznik sa dá vysvetlit vystriedaním sa dvoch fáz krasovatenia. Hlbkové krasovatenie a vhlbovanie krasovej jamy. Po dosiahnutí urcitej hlbky (a pre upchatie odtokových kanálov) nastalo zaplavovanie krasovej jamy a silné korózne podrezávanie svahu. Tým sa dá vysvetlit aj pravidelný kruhovitý obvod. Zvetralinová pokrývka na dne však nebola hrubá, a preto mohlo dôjst aj k rovnomernému prehlbovaniu a rozpúštaniu vápenca na celej ploche dna krasovej jamy. Na dne niektorých možno dnes vidiet ponor, ktorý rýchlo odvádza vodu do podzemia a neumožnuje jej dlhšie pôsobenie v priestore krasovej jamy. Náplavové krasové jamy Môžu sa charakterizovat ako formy, ktoré vznikli na nánosoch schopných krasovatiet. O takýto prípad na našom území však nejde. Ide o formy, ktoré vznikli na dne väcších krasových jám, alebo starých suchých dolín. Tieto sú skôr vonkajším prejavom podložia. Teda materská hornina má vytvorenú krasovú jamu, ktorá bola pokrytá, resp. vznikla pod pokrývkou zvetralín. Odnosom zvetralín do podzemia došlo k vzniku depresie, a teda aj k vzniku nepravej krasovej jamy, založenej na hlinitých sedimentoch. Morfologicky sa môžu prejavit ako lievikovité, ale aj misovité formy. Na dnách krasových jám by sa dali charakterizovat ako ponory. Velkost a asymetria krasových jám Najcastejšia velkost krasových jám sa pohybuje v rozmeroch s priemerom 50 – 100 m a hlbkou 10 – 15 m. Väcšie krasové jamy dosahujú priemer 200 – 250 m a hlbku 40 m. Pôdorys je castejšie nepravidelne elipsovitý, menej je kruhovitý. Vo všeobecnosti sa môže povedat, že asymetria je podmienená klimaticky. Prevažná cast má strmšie na juh až na juhovýchod exponované svahy, kde sa rýchlejšie roztápa sneh. Na našom území je asymetria, ktorá sa odchyluje od uvedeného smeru, a preto sa hladali aj dalšie príciny. Asymetria sa prejavuje v pásme vápencov so šošovkami dolomitov. Na dolomitoch sa tvoria miernejšie svahy vo forme úvalín, na vápencoch strmšie, casto pokryté škrapmi. Podobné príciny asymetrie sú aj na styku pásma vápencov a dolomitov. Dalším typom asymetrie je asymetria vytvorená v lavicovitých vápencoch. Tieto vápence majú sklon 28 – 30o na severozápad. Na vrstvových hlavách sa vytvárajú strmé svahy, dosahujúce sklon vyše 30o. Juhovýchodné svahy majú sklon okolo 20o. Krasové jamy v tomto pásme sú prevažne lievikovitého tvaru, a preto asymetria nieje taká výrazná. Menej výrazná je asymetria pri krasových jamách vytvorených v masívnom wettersteinskom vápenci. Pri väcšine môžeme pozorovat, že na juh a juhovýchod exponované svahy sú strmšie, dosahujú až 30o sklon, kým na sever a severozápad exponované pod 20o. Tieto hodnoty sú však pri jednotlivých krasových jamách velmi premenlivé. V tomto prípade by sa zdôraznil vplyv klimatických pomerov, ale najmä úloha vetra pri vzniku asymetrie. V oblasti Slovenského krasu prevládajú v zimnom období severné až severozápadné vetry. Z toho vyplýva, že práve na juh a juhovýchod exponované svahy sú záveterné, na ich úpätí sa hromadí sneh. Tým sa stáva, že v týchto castiach je väcšie množstvo vody z topiaceho sa snehu, ktorá rozpúšta vápenec. Pre velký obsah oxidu uhlicitého je rozpúštacia cinnost tejto vody velmi silná. Môžeme teda konštatovat, že úloha vetra, ale aj ostatných klimatických faktorov ovplyvnuje asymetriu krasových jám. Túto skutocnost však nemožno zovšeobecnovat ak ide o orientáciu asymetrie, pretože smer vetra na planinách môže ovplyvnovat okolitý terén. Nevylucuje sa ani možnost, že asymetriu ovplyvnujú tektonické pomery územia, smer puklín a poloha hlavných odvodnovacích kanálov. Z toho vyplýva, že na asymetriu jednej a tej istej krasovej jamy môže vplývat viac cinitelov a každá krasová jama by potrebovala podrobný výskum, aby sa s istotou mohli stanovit príciny jej asymetrie. Usporiadanie a hustota krasových jám Usporiadanie krasových jám a ich priestorové rozloženie je výsledkom usmerneného krasovatenia. Krasové jamy Silickej planiny sledujú: styk dvoch hornín rozdielnej morfologickej hodnoty, tektonicky predisponované línie, dná suchých dolín, dná krasových priehlbní. Nahromadenie krasových jám na menšom priestore nemusí vždy dokazovat intenzitu krasovatenia. Najhustejšie sú na dne krasových priehlbní, kde vznikli na pomerne plochých dnách krasové jamy menšej dimenzie. Tu pripadá na 1 km2 až 50 krasových jám. Menšia hustota krasových jám pripadá na oblast krasových chrbtov, kde sledujú tektonické línie a ich dimenzia je ovela väcšia. Menšie skupiny krasových jám tvoria zárodky budúcich úval, ked ich deliace chrbty sú 5 – 8 m pod úrovnou depresií, do ktorých sú vhlbené. Rýchlost rastu krasových jám Rýchlost rastu krasových jám závisí nielen od cistoty horniny, ale aj od množstva zrážok v danej oblasti. Za predpokladu nemeniacej sa klímy a podmienok krasovatenia sa udáva pre posledných 10000 rokov tieto hodnoty odnosu vápencovej hmoty : · z odkrytého vápenca 9 – 12,5 cm vrstva · z vápenca pokrytého humusovou pôdou pod kosodrevinou 28 cm · z morénového materiálu 36 cm Ked si uvedomíme, že v tejto oblasti ide o velmi priaznivé podmienky pre rozpúštanie vápenca, musíme vznik krasových jám klást do pleistocénu, resp. až do terciéru. (Podla V. Cíleka, ktorý ich výplne študoval v Gombaseckom lome, sa krasové jamy tvorili už v kriede!) Tým dlhšie musel tento proces trvat v našej klimatickej oblasti, pretože nešlo o také ideálne podmienky pre tvorbu krasových jám. Uvedené hodnoty treba pokladat za priemerné a nemožno na ich základe dospiet k jednoznacným záverom ani v uvedenej oblasti, a tým menej na našom území. Na Silickej planine sa javia dve generácie krasových jám. Zaciatok vzniku jednej možno klást do obdobia 1. etapy vyzdvihnutia Slovenského krasu (panón). Sú to krasové jamy väcších rozmerov. Druhá generácia mladších a menších krasových jám, ktoré sa nachádzajú na dnách krasových priehlbní, sa môže klást do obdobia rozhodujúceho výzdvihu Slovenského krasu v rhodanskej tektonickej fáze. Hydrologická charakteristika Tento oddiel som spracoval s použitím monografie J. Jakála (1976). Silická planina, ako aj celý Slovenský kras, je tvorená prevažne karbonatickými horninami, v ktorých sa cez rôzne pukliny a iné diskontinuity odvádza voda z povrchu do podzemia. Na povrchu plošiny nezostáva takmer žiadna voda. Z hydrografického hladiska má toto územie všetky znaky krasu. Slovenský kras sa zacal formovat do dnešnej podoby v období vyzdvihnutia v rhodanskej tektonickej fáze, kedy sa zacala aj vertikálna cirkulácia podzemnej vody. Vtedy sa zacala formovat aj dnešná riecna siet, ktorá sa viaže na okrajové casti územia a na nepriepustné horniny. Hlavný odvodnovací tok Silickej planiny je rieka Slaná, ktorá predstavuje bázu krasovatenia pre západnú cast. Pre severnú cast to je rieka Cremošná, ktorá miestami naráža na výstupy nepriepustných werfénskych hornín na úpätí planiny, a tak sa zdvihla aj báza krasovatenia. Na východe predstavuje pre Dolný vrch a Jasovskú planinu bázu krasovatenia rieka Bodva. Pre centrálnu cast to je rieka Turna, ktorá v podstate odvodnuje aj Horný i Dolný vrch. Výstupy werfénskych hornín ovplyvnujú aj rieku Turnu a preto je báza krasovatenia nad nou. Autochtónna (infiltrovaná) krasová voda prestupuje sietou podzemných kanálov ako potrubím až na úroven dien dolín, kde z planín vystupuje v podobe tzv. krasových pramenov, resp. vyvieraciek. Naopak alochtónne vody sa ponárajú v ponoroch (pozri IV: Systematickú cast Ponor Huciaceho jazera) na styku krasového s nekrasovým územím, preto sa casto podzemnou cestou odvodnujú aj prilahlé nekrasové územia (napr. oblast okolo Majkovej jaskyne). Sú však aj iné typy pramenov (napr. sutinové ap.), ktoré s jaskynami nemajú nic spolocné. Napríklad na severných svahoch Silickej planiny, kde nepriepustné podložie vystupuje pomerne vysoko nad odvodnujúci tok Cremošnej sú svahy velmi zasutené. Dá sa tu sledovat viacero menších pramenov. Krasové pramene sa dajú identifikovat na základe rôznych hydrologických charakteristík, teploty a chemizmu. V IV. Systematickej casti uvádzam napr. Brzotínsku hradnú jaskynu (pozri tam), ktorú vytvorila Brzotínska hradá vyvieracka. Na úroven povrchových tokov sa viaže aj piezometrický povrch podzemných tokov, ktorý sa pri velkých zrážkach zdvihne. Na rozhraní freatickej a vadóznej zóny je lepšia horizontálna cirkulácia podzemných vôd a preto sa rýchlejšie rozširujú pukliny. Z toho vyplýva, že vznik jaskynných úrovní sa viaže na úroven odvodnujúcich tokov. Na miestach, kde sa odvodnujúce toky zarezávajú až do nepriepustného podložia, je erózna báza vysunutá a zodpovedá úrovni nepriepustných hornín, ktorá leží nad odvodnujúcim tokom. Tieto toky predstavujú urcitú eróznu bázu, ale pre cirkuláciu podzemných vôd je rozhodujúca úroven stálych krasových pramenov (vyvieraciek), ktoré môžu vyústovat na povrch aj niekolko metrov nad hladinou rieky. Nie je vylúcené, že podzemné krasové vody vnikajú priamo do aluviálnej nivy pod jej povrchom a zvlhcujú územie, napr. južne od Brzotína. Pocas kvartéru menili odvodnujúce toky svoju polohu vo vertikálnom smere. Slaná prevažne akumulovala, cím zvyšovala úroven podzemných vôd a tým aj horizontálnu cirkuláciu podzemnej vody. Tomuto vývoju zodpovedal aj vývoj jaskynných úrovní. Rozmiestnenie krasových pramenov ovplyvnuje morfológia nepriepustného podložia. Výdatnost pramenov zasa závisí od plošnej rozlohy vápencových komplexov, z povrchu ktorých býva voda infiltrovaná do podzemia. Ako som už spomenul, pre cirkuláciu vody v podzemí sú dôležité, ciže štruktúrne pomery. Tieto rozdelujú podzemné vody Silickej planiny na samostatné hydrologické celky, ktoré sa do znacnej miery prekrývajú s tektonickými jednotkami. Štruktúrne pomery nám takto prostredníctvom hydrografie vymedzujú jaskynné systémy.