Praveké jaskynné obrazárne

Praveké jaskynné obrazárne Pravek bol najstarším a najdlhším historickým obdobím vo vývoji ludstva. Nezachovali sa z tohto obdobia žiadne písomné pamiatky, ale to neznamená, že o nom nic nevieme. Našlo sa mnoho kostier, zbraní, zvyškov obydlí, predmetov a ešte mnoho iných artefaktov, ktoré dokazovali ako sa clovek vyvíjal. Avšak zmýšlanie pravekého cloveka by bolo velmi tažké urcit iba podla týchto znakov a pravdepodobne by sme stále zostávali v rovine hypotéz, nebyt jedného fenoménu – pravekí ludia nám zanechali po sebe dalšie velmi pôsobivé svedectvá ich života - jaskynné malby. Tieto malby sa dajú oznacit za zaciatok pravekého umenia. Praveké malby a sošky dokladajú, že praveký clovek bol už skutocným clovekom, lebo mal vztah k ideálu, ku kráse a k tomu, co nie je priamo pozemsky užitocné. Mal svoj svet predstáv, ktorý chcel stvárnit umelecky. Praveké umenie je súhrnné oznacenie umenia paleolitu, neolitu a eneolitu, bronzovej a železnej doby. Predstupnom sú prvé abstraktné kruhové symboly rôzneho zoskupenia. Vznik maliarstva a sochárstva pravdepodobne súvisel s rituálmi a mágiou spolocnosti lovcov (jaskynné malby, jaskynné reliéfy, sošky zvierat). Oproti maliarstvu je praveká architektúra pravdepodobne záležitostou mladšou (neolit, megalitické stavby). K najstarším pamiatkam patria skalné malby z južnej Afriky. V Namíbii objavili archeológovia kamenné platne staré 26 000 až 19 000 rokov, s ciernymi a cervenými malbami zebier a nosorožcov. Malby na skalách sa našli aj v centrálnej rovníkovej Afrike. V Európe sú známe najmä jaskynné malby z lokalít Lascaux vo Francúzsku (nazývaný aj praveký Louvre), ktoré sú staré 17 000 rokov a Altamira v Španielsku (nazývaná aj Sixtínska kaplnka diluviálneho umenia), 14 000 rokov. Podla niektorých archeológov sú o nieco mladšie, nieco okolo 13 500 rokov. Jaskynné malby znázornujú kone, bizóny, nefigurálne kresby ciar a bodov, odtlacky rúk. Niaux je jaskyna s nástennými paleolitickými malbami pri Tarascone v Pyrenejach, department Ariege, Francúzsko. Preskúmal ju 1906 H. Brauil a E. Cartailhac. Je takmer 1 400 mertrov dlhá, chodbovitá, bez kultúrnej vrstvy, patrí k najvýznamnejším jaskyniam s malbami franko – kantaberského štýlu. Väcšina malieb je v Ciernej sále vzdialenej asi 770 metrov od vchodu (26 bizónov, 16 divých koní, 6 kozorožcov, jelene). V jednej z bocných chodieb je v hlinitom dne rytina bizóna zasiahnutého šípmi., v zadnej casti jaskyne sa našli aj odtlacky nôh kromanonca. Všetky obrazy (jednofarebné, zväcša cierne) sa zachovali vo výbornom stave, datujú sa do stredného magdalénienu. V strednej a východnej Európe sa objavujú plastiky žien a zvieracie sošky koní, bizónov a maciek (20 000-15 000 rokov pred naším letopoctom). Jaskynné galérie sa nachádzajú len v troch strediskách: jedno leži v Kantabrijských vrchoch v severnom Španielsku, druhé v pohranicných Pyrenejách a tretie vo francúzskej Dordogni. O mladopaleolitickej malbe sa preto hovorí niekedy aj ako o franko – kantábrijskej. Až v posledných rokoch sa našli jaskynné malby v južnom Taliansku, na Urale (Kapova jaskyna), na Sibíri (Tomsk, Šiskino), v Mongolsku (jaskyna Ait Cenker) a paleolitické budú možno aj niektoré obrazy na Sahare, v severnej Afrike a Austrálii. S datovaním jaskynných malieb sú problémy, pretože nemajú stratigrafiu, musia sa používat iné, menej spolahlivé, metódy. Vek sa dá spolahlivo urcit iba vtedy, ak úlomok malby odpadol od kultúrnej vrstvy na podlahu, absolútny vek iba rádiouhlíkovou metódou. Vek jaskynných malieb sa môže urcovat podla zvierat na obrazoch. Umenie na Sahare vzniklo, ako sa väcšina bádatelov domnieva, v mezolite. Známa je malba dvoch akoby súperiacich byvolov (1).O starobylosti saharských kresieb svedcia aj dalšie byvoly a slony, nahí ludia s hlavou jelena ci býka, teda spomienky na zvieratá, ktoré mohli žit na Sahare len v case, ked nebola vyprahnutou púštou. To však nie je spolahlivá metóda urcovania veku malieb. Nechráni totiž pred najväcším nebezpecenstvom, pred plagiátormi. Altamira je nevysoký kopec vzdialený asi 30 kilometrovm od španielskeho mesta Santander. Má poetické meno, lebo altamira znamená „daleký dohlad“. Kopec bol súkromným majetkom Marcelina di Sautuolu. Roku 1868 sa jednému polovníkovi stratil pes. Zmizol v nevelkej diere a ked sa jeho majitel pustil za ním, objavil velkú jaskynu. Ked sa Sautuola dozvedel o objave jaskyne, rozhodol sa, že ju navštívi a prebáda. O niekolko rokov sa zoznámil s archeológom E. Piettom, ktorému ukázal svoje objavy a ten ich potvrdil. Roku 1879 sa vybrali do jaskyne. Ked vdaka Sautuolovej dcére Márii objavili malby, objav storocia bol na svete. Nálezy v Altamire sa stretli s odporom. Až roku 1901 bola za pomoci mnohých odborníkov vyhlásená Altamira za pravú a Sautuola sa stal slávnym. Jemu to však bolo jedno, bol už 13 rokov mrtvy. Práve Altamira je dobre známa svojimi jaskynnými výjavmi. Na jednej malbe zachycuje dost velkú criedu zvierat (2), prevažne bizónov. Táto španielska jaskyna sa stala na dlhú dobu symbolom paleolitického maliarstva, ktorému vdacíme za prekrásne jaskynné galérie objavené vo Francúzsku a Španielsku. Iba v posledných rokoch sa hovorí o nástenných malbách a kresbách aj z iných castí sveta. Aj na Slovensku máme jednu v Domici, v Slovenskom krase, no ani tá nevznikla v staršej dobe kamennej. S velkou pravdepodobnostou je dielom neolitických pastierov (3). Další obraz z Altamiry (4) svedcí o tom, že paleolitické umenie vzniklo z hravosti, zo snahy zanechávat po sebe stopy. Základným prvkom bola snaha napodobnovat stopy, aké zanechávali zvieratá alebo aj sami ludia pri zoškrabávaní blata z jaskynných stien na opravu ohnísk a podobne. Na obrázku vidno, ako sa zvycajný a bežný makarónovitý útvar zmení z neviazaných kriviek na prekrásnu hlavu býka. Existujú názory, ktoré tvrdia, že prvý krok k nástennému umeniu vykonal clovek vtedy, ked napodobnil medvedie škrabance, ktoré medvede vytvárajú ked si brúsia pazúry. Dalšou významnou obrazárnou je jaskyna Les Trois – Fréres (Traja bratia). Dokazuje to, že mladopaleolitický clovek sa obklopoval neskutocným svetom, ktorý si sám vymyslel. Veci, ktoré nedokázal ovplyvnit, sa pokúšal ovládnut prostredníctvom tohto sveta. Taká bola nielen smrt, choroba, priazen klímy, ale aj úspešný lov. Kontakt cloveka s neskutocným svetom zabezpecovali sprostredkovatelia, ktorí vyjednávali v prospech skutocného sveta. Nazdávame sa, že na stenách jaskýn v západnej Európe nachádzame množstvo podobných bytostí. Inak sa dajú záhadné kresby tažko vysvetlit. Kresba cloveka s rohmi v jaskyni Troch bratov (5), ktorého vidno v spleti zvierat, sa niekedy vykladá ako postava pravekého lovca, co sa zamaskoval na oklamanie criedy. Podobne by sa dali vysvetlit aj postavy dalších ludí so sobími parohmi, chvostom a s bizónou hlavou. Pravdepodobnejší je ale názor, že ide o rodových šamanov, carodejníkov, ktorí si obliekli tieto zvieracie masky ku svojím náboženským tancom. Na to, že paleolitické umenie malo praktický zmysel, poukazuje kresba jaskynného medveda (6). Krv vytekajúca z papule medveda, stopy po ranách, ako aj oštepy a šípy v telách mnohých iných zvierat, ktoré sa našli prakticky v každej paleolitickej jaskynnej galérii, jasne hovoria, že malba je vlastne modlitbou za dobrú ranu, od ktorej záviselo štastie a prosperita loveckej spolocnosti. Dalším unikátom tejto jaskyne je aj malba lúcnej kobylky (7). Aj v jaskyni Font – de – Gaume sa našlo niekolko malieb na stenách. Názory na to, co vlastne mali predstavovat sa znacne rozchádzajú. Jedni v nich vidia nieco zlé, dokonca katastrofu, iní radostnú udalost. Príkladom na tieto nezhody je aj kresba mamuta (8). Rozzúrený mamut niciaci ludský dom alebo úbohý mamut chytený do ludskej strechovitej pasce. Táto malba dokazuje to, že bud paleolitický clovek staval chaty alebo spôsob akým lovil velké zvieratá. O tom, že praveký clovek rád maloval zvieratá svedcí aj kresba v La Colombiére (9). Na iba osemcentimetrovom okruhliaku zobrazil ozrutného srstnatého nosorožca obsypaného šípmi. Nosorožec vtedy dosahoval výšku poriadneho chlapa a mal dlžku okolo štyroch metrov. Dlžka jeho predného rohu bola jeden meter. Neexistoval tvor, snád okrem mamuta, ktorý by sa mu dokázal postavit a premôct ho, až na cloveka. Z tejto kresby dost jasne vyplýva spôsob lovu na velké zvieratá. Lovci sobov a divých koní vytvorili poslednú vrcholnú fázu mladého paleolitu, magdalénien. Prišli aj k nám, zastavili sa však kdesi za Moravským krasom. Doposial neexistuje jediný presvedcivý dôkaz, že by prekrocili hrebene karpát. Na území Moravy a v Cechách sa našlo z magdalénienskych cias vela zaujímavých pamiatok. V pravlasti magdalénskych lovcov sa našlo vzácne umelecké dielo, sob z francúzskeho náleziska Les Combarelles (10). Paleolitické umenia malo predovšetkým praktický ciel. Pravekí lovci sa netešili z krásy diela svojich predchodcov (aj ked sa nimi možno inšpirovali). Ked kresba alebo malba poslúžila, stratila cenu a podla toho sa s nou zaobchádzalo. Úcta k staršiemu dielu asi neexistovala. Len tak si možno vysvetlit chaos, ktorý vládne na skalných stenách. Altamirské býky sa tlacia jeden na druhého a vytvárajú dojem criedy, ak sa však na ne bližšie pozrieme, zistíme, že každý z nich vznikol nezávisle od druhého, že sa vzájomne nerešpektujú, prekrývajú a rušia. Tak je to napríklad aj v jaskyni Les Combarelles (11). Mladopaleolitické hroby sú výrecným svedectvom o duševnom stave niekdajších ludí. O ich viere v život na druhom svete, pre ktorý treba také isté veci ako pre život na zemi, hovorí pravdepodobne aj kresba z jaskyne Lascaux vo Francúzsku (12). Zdá sa, že vtácik na obrázku vlavo dole znázornuje dušu, ktorú zranený muž vypúšta pod kopytami mohutného bizóna. V Lascaux sa našiel dosial najvelkolepejší súbor mladopaleolitického umenia. Okolo 2000 rytín a malieb prekvapuje sviežostou, intenzitou farieb a monumentálnostou. Známe sú malby praturov (najväcší meria 5,3 metra), divých koní a bizónov Býk. Fragment skalnej malby z jaskyne Lascaux, asi 13 000 p.n.l. Vzácnou je aj rezba z francúzskej jaskyne Lorthet (13), ktorá zachytáva dokonalú rezbársku zrucnost pravekého umelca. Na malej ploche (podobne ako je to na rezbách na konskom rebre z moravskej jaskyne Pekárna) zachytil scénu, ktorá ho uchvátila – soby plávajúce cez rieku. Na to, ked sa sobom pri ich tahu postaví do cesty široký tok rieky, cakajú lovci sobov každej epochy. Od úspechu útoku vo chvíli, ked zvieratám zmizla pod nohami zem a ony ú celkom bezbranné (až pokým nepreplávu na druhý breh), závisí prosperita a snád aj samotná existencia loveckej spolocnosti. Ak sa nepodarí lov pri prechode sobov cez rieku, tažko neúspech neskôr naprávat. Preto je umelcov zážitok taký a preto je výraz soba, ktorý sa otáca, taký presvedcivý. Po druhej svetovej vojne bola v Pekárne nájdená rytina pasúcich sa koní (14). Rytec z Pekárny musel byt naozajstným majstrom. Vidno to aj z detailu kresby, pomalý krok kona dokonale vystihuje pohyb kona na paši. Presvedcivý je aj vejárik chvosta prostredného kona. Ilúzia pohybu, ktorým si zviera odhána dotieravý hmyz, je takmer dokonalá. Rámcovanie klukatým ornamentom vytvára zo scény uzavretý obraz. To je velká vzácnost. Epické výjavy sa vyskytujú v paleolitickom umení vyskytujú len výnimocne. Elegantné kresby postáv sa našli aj v austrálskom Cadell River (15). Obidve kresby sú nesporne paleolitické. Možno to povedat s ovela väcšou istotou ako v Altamire. Austrálski domorodci žijú na úrovni staršej doby kamennej ešte ja dnes. Jedna postava znázornuje tancujúcu ženu, ale zmysel druhej postavy nie je jasný. Vojnová scéna na skalne malbe v Levante (16) potvrdzuje, že luk a šípy neboli používané len na polovacku. Dramatickost a casto až krutý naturalizmus sú pre levantské umenie typické. Na kresbe vidno muža, ako sa skrúca v bolestiach, a dalšieho celého dobodaného šípmi, ktoré mu trhajú brucho. Používanie luku sa rozšírilo hlavne v mezolite. O pravekých jaskynných obrazárnach by sme mohli rozprávat a písat ešte ovela viac a predsa takto nedokážeme vystihnút ich krásu, hlavne ked si uvedomíme, aké sú staré. Ešte aj dnes nám majú co povedat o našich predkoch, o tých z ktorých sme vzišli. Nechajme však prehovorit niekoho, kto nám má co povedat, o cloveku, ktorý sa zaslúžil o rozvoj poznatkov praveku Henryho Breuila: „ Tieto diela svedcia o velkej umeleckej schopnosti a hlbokom, ba prekvapujúcom zmysle pre tvar a pohyb “.