Pôdy

Pôdy Pôda je tenká vrstva na povrchu Zeme, od ktorej v podstatnej miere závisí život rastlín a sprostredkovanie ostatných živých organizmov. Spájajú sa v nej jednotlivé zložky prírody, preto sa niekedy oznacuje ako zrkadlo krajiny. Vzniká na povrchu horninového podkladu pôsobením klímy, vody a organizmov. Skladá sa z neživej a živej hmoty. Odzrkadluje nielen súcastné ale aj minulé prírodné procesy, pretože zaostáva za vývojom podnebia a rastlinstva, takže konzervuje urcité minulé, tzv. reliktné javy (typickým príkladom sú cernozeme, ktoré vznikali v stepnom prostredí). O rozložení pôd v krajine rozhoduje zloženie hornín v podklade, voda a klíma. Pôdy tvoria vrstvy, ktoré sa oznacujú ako pôdne horizonty. Na ich základe sa rozlišujú pôdne typy. Podla pôdnej reakcie sa rozoznávajú zásadité (alkalické), neutrálne a kyslé pôdy. Osobitnú skupinu pôdnych typov predstavujú pôdy, ktoré sa vyvinuli v zamokrenom prostredí. Oznacujú sa ako hydromorfné pôdy. Pod hrstvou humusu (rozloženej organickej hmoty) leží v tomto type pôd tzv. glejová vrstva tvorená v podstatnej miere ílom. Sú to tažké, mazlavé a zle obrábatelné pôdy, ktoré sú po vyschnutí velmi tvrdé a obycajne popukané s trhlinami. Patria k nim aj zasolené pôdy. Pôdy, ktoré nie sú v zásadnej miere ovplyvnené vodou, sa oznacujú ako terestrické pôdy. Mikroorganizmi tu rozkladajú humus a v dostatocne vlhkom a teplom prostredí sa dobre rozmnožujú. Rozklad humusu prebieha pomerne rýchlo, cím nedochádza k jeho väcšiemu hromadeniu. Vo vysokých polohách s chladnou a vlchkou klímou, v ktorej rozklad organických zvyškov prebieha pomalšie, sa hromadí tzv. surový humus. Produkuje rôzne organické kyseliny, ktoré rozkladajú ílové minerály na jednoduché zlúceniny (kyslicníky železa a hliníka), ktoré zrážková voda posúva hlbšie, kde sa zrážajú a vytvárajú casto farebne výrazný stmelený a pevný horizont. Tieto tzv. podzolizacné procesy sa postupne zvýraznujú s rastúcou nadmorskou výškou, cím sa vytvára výšková zonálnost pôd. Najnižšie a najteplejšie polohy mimo nív a zamokrených zníženín zaberajú hnedozeme a ciernozeme. Nad nimi sa rozprestiera pás ilimerizovaných pôd. Vznikajú najmä na plochých povrchoch, kde mierne zvýšenýuhrn zrážok posúva nerozložené ílové minerály (tzv. ilimerizácia). Tieto pôdy bývajú tažšie a hlboké, sú však úrodné a predstavujú dobré polnohospodárske pôdy. V lesných komplexoch sú v stredných a vo vyššich polohách rozšírené hnedé lesné pôdy. Asi do výšky 700 až 800 m n.m. sa vyskytujú nasýtené (nekyslé) hnedé lesné pôdy, ktoré smerom hore úrechádzajú do nenasýtených (kyslých) hnedých lesných pôd. Vo vyššich polohách (blízko hornej hranice lesa) sa následkom zvýšenej podzolizácie obycajne menia na hnedé lesné pôdy podzolované až podzolové. Nad hornou hranicou lesa sú všeobecne rozšírené podzoly (na extrémne kyslých horninách sa môžu vyskytovat aj nižšie). V najvyššich polohách pod alpínskymi bylinnými spolocenstvami prevládajú alpínske macinové pôdy. Hojne sú zastúpené aj rankre – málo vyvinuté kamenisté pôdy na skalách a blokoviskách s ostrovmi surového humusu. Výšková zonálnost pôd však neplatí tam, kde v podklade prevládajú vápence, dolomity a dalšie zásadité horniny, ktoré neutralizujú organické kyseliny, co prekáža podzolizacným procesom. V týchto oblastiach sa preto vyvinuli humusovo – karbonátové pôdy, tzv. rendziny. Prevládajú v nižšich aj vo vyšších polohách. Aj extrémne kyslé podklady (najmä v súcinnosti s rastlinstvom) znižujú polohu kyslích pôd pod ich hranicu všeobecného rozšírenia. Napríklad hnedé lesné pôdy nenasýtené sú hojne rozšírené na kyslých viatych pieskoch na Záhorí (Borská nížina) pod borovicovými lesmi, ktoré poskytujú kyslý opad. Na nivách riek sí osobitné podmienky pre vznik a vývoj pôd. V inundacnom (pravidelne zaplavovanom) páse nivy záplavy pokrývajú povrch nánosmi, takže nivné pôdy obycajne nemajú zretelne vyvinuté pôdne horizonty vrátane humusového. Na castiach nív ležiacich dalej od koryta rieky a zaplavovaných len obcas pri väcšich záplavách sa nachádzajú lužné pôdy s humusovým horizontom najmä na väcšmi zamokrených miestach. Najúrodnejšie pôdy (cernozeme) Na Slovensku majú reliktný charakter, pretože vznikli na studených stepiach v ladovej dobe (pleistocéne). Vytvárajú sa obycajne na sprašiach v suchých oblastiach pod bylinným podrastom. Zvyšky rastlín sa v suchom a studenom podnebí velmi pomaly rozkladajú (humifikujú), cí vytvárajú humus. V suchých oblastiach so suchým horúcim letom a s tuhou zimou je rozklad humusu podviazaný, takže sa hromadí. Cernozeme sa vyznacujú výrazným humusovým horizontom s vysokým obsahom humusu. Humus poskytuje bohaté živiny pre rastlinstvo, a preto prestavujú najúrodnejšie pôdy. Najrozšíranejšie pôdy teplých oblastí (hnedozeme) V nížinných nezaplavených oblastiach sa cernozeme následkom vlhšej a chladnejšej klímy degradovali. V iných klimatických podmienkach z nich najmä zásluhou stromovej vegácie vznikli hnedozeme. V minulom období tento les odstránilo pôsobeniecloveka, co prispelo k ich zachovaniu a maximálnemu rozšíraniu v týchto oblastiach. Najrozšíranejšie pôdy pod lesným porastom (hnedé lesné pôdy) Vznikajú v horských oblastiach pod lesným (najmä listnatým) porastom okrem vápenatých podkladov. Pretože Slovensko má vysoké percento zalesnenia, sú najrozšíranejšími pôdami. Vnútropôdné chemické zvetrávanie je tu pomerne intenzívne, cím dochádza k zaíleniu a hnednutiu vplyvom zlúcením železa. V lesnom hospodárstve sa tieto pôdy považujú za velmi dobré, pre polnohospodárstvo sú však málo úrodne. Najrozširenejšie pôdy na vápenatom podklade (rendziny) Sú obdobou hnedých lesných pôd, avšak vytvorili sa na vápenatom podklade, ktorý je limitujúcim faktorom ich vzniku a existencie. Casto majú vysoký obsah tzv. skeletu, co sú vápencové skaly rôznej velkosti. Vysoký obsak karbonátov bráni ich minerálnemu rozkladu. Patria k menej produktívnym lesným pôdam. Najmenej vyvinuté nezaplavované pôdy (rankre) Vznikajú najmä na skalách vo vysokých polohách, teda na miestach, kde podklad pomaly chemicky zvetráva, takže je tu slabá tvorba jemných castí (jemnozeme). Rankre obycajne predstavujú vývojové štádium k iným pôdnym typom. Môžu sa vytvorit aj v nižších polohách tam, kde dochádza k odstranovaniu jemnozeme napríklad vetrom alebo vodou. Na balvanovitých poliach, kde voda a vietor sústavne odstranujú zvyšky rastlín a jemnozem, sa vytvárajú tzv. strerilné pôdy. Rankre sú zároven najneúrodnejšími pôdami. Najtažšie pôdy (glejové pôdy) Sú to tažké pôdy, ktoré sú rozširené v zamokrených depresiách najmä so stagnujúcou vodou. Vznikájú bez prístupupu vzduchu, cím sa vytvára tzv. glejový horizont, ktorý má následkom redukcných procesov sivú farbu. Na miestach, po ktoré siaha stag nujúca voda, prechádza glejový horizont do gleja mazlavej konzistencie, ktorý je po vyschnutí extrémne tvrdý. Sú to málo úrodné pôdy. Pôdy s najhlbším pôdnym profilom (ilimerizované pôdy) Vznikajú na tažších najmä hlinitých podložiach obycajne s rovným povrchom, kde voda presakuje do pôdy, cím vyplavuje ílovité castice a hromadí ich hlbšie pod povrchom. Dochádza pritom iba k posunu minerálov, a nie k ich úplnému rozkladu. Ilimerizované pôdy sú preto tažšie, najmä ich dolná cast. Posun minerálov z horných castí sa aj volným okom javí ako bledší horizont, ktorý dosahuje hrúbku vyše 2m. Najkyslejšie pôdy (podzoly) V extrémnych klimatických podmienkach vo vysokých polohách sa v chladnom vlhkom podnebí rastlinné zvyšky tažko rozkladajú, a tak sa hromadia na povrchu vo forme kyslého surového humusu. Kyseliny, ktoré sa tu tvoria, rozkladajú ílové minerály na kyslicníky, ktoré sa hromadia v dolnej casti pôdneho horizontu. Pri výrazných podzoloch sa môžu hromadit až v podobe tzv. stmelenca, ktorý je extrémne tvrdý a ktorý prekáža aj korenom rastlín. Pri rozklade minerálov dochádza k hromadeniu kyslicníkov železa a hliníka. V povrchovej humusovej vrstve sa vytvára vybielený horizont ochudobnený o ílové minerály, ktoré boli rozložené a posunuté do hlbších horizontov. Podzolizáciu podporuje aj ihlicnatý lesný porast, pretože ihlicie sa tažšie rozkladá. Podzoly sú rozšírené najmä v kosodrevinovom a smrekovom stupni. Na extrémne kyslých podkladoch schádzajú aj do nižších polôh. Najzásaditejšie pôdy (zasolené pôdy) V zamokrených depresiách so stagnujúcou vodou a s dostatkom minerálnych látok sa hromadí na minerálne látky bohatá voda, ktorá sa v suchom teplom letnom období kapilárne dvíha. Na povrchu pôdy sa odparuje a zvýšený minerálny obsah sa ukladá vo forme rôzne hrubej vrstvy solí (tzv. slance, soloncaky). Tento proces najcastejšie prebieha v teplých suchších oblastiach, kde výpar prevláda nad zrázakami (v nížinách je priemerný rocný výpar 800 mm a priemerné rocné zrážky 550 mm). Zrážková voda preto nie je schopná splavit vyzrážanú vrstvu solí spät do podzemia. Zasolovaniu casto pomáha aj clovek tým, že odstránil jelšove lesy zo zamokremých depresíi, ktoré sú pre ne typické. Po odlesnení a odvodnení takejto depresie sa nahromadený neúrodný surový humus pod jelšovým porastom pretváral na úrodný humus, takže takéto miesta sa ukazovali ako velmi úrodné, avšak len do casu, kým sa nenahromadili soli. Tým tieto pôdy degenerovali a sú velmi neúrodné. Totálne znicené pôdy (pôdy poznacené imisiami magnezitárne) Sú to pôdy pri Hnúšti a Hacave. Na niektorých substrátoch sa pôdy vyvíjajú velmi tažko, najmä na skalonom podklade v extrémnych klimatických podmienkach, na viatych pieskoch ci na zaplavovanom území. K úbytku pôd, respektíve k ich znehodnocovaniu velkou mierou prispieva clovek najmä priemyslom s jeho negatívnym dopadom na životné prostredie. Markantnou ukážkou je okolie magnezitárne pri Hnúšti a Hacave, kde imisie vytvorili kôru, na ktorú sa náslekom silného zasolenia iba pomaly nachytáva trávnatý porast s velmi chudobným rastlinným zložením.