Pieninský národný park
PIENINSKÝ NÁRODNÝ PARK
Rozloha: na území SR: 2125 ha na území Polska: 2231 ha Dátum vyhlásenia: 16.1.1967 Prvý národný park bol vyhlásený v Polsku už roku 1930, ale hranice sa ustálili až roku 1932 na ploche 733 ha. Dna 17.7.1932 otvorili Slováci v Cervenom kláštore „Slovenskú prírodnú rezerváciu v Pieninách“ na rozlohe 423 ha. Bola to svojho druhu prvá medzinárodná rezervácia v Európe. Druhá svetová vojna prerušila spoluprácu. Poliaci znovu potvrdili Pieninski Park Narodowy v októbri1954, jeho dnešná rozloha je 2231 ha. Na našom území bola rezervácia najprv súcastou TANAPu. 16.1.1967 bolo územie na rozlohe 2125 ha v katastroch obcí Cervený Kláštor, Haligovce, Lechnica, Lesnica a Velký Lipník vyhlásené za Pieninský národný park (PIENAP). Geomorfologické clenenie: V tretohorách sa na severnej strane Karpát rozlievalo more. Z hornín, ktoré sa denudáciou ukladali na jeho dne, vznikli koncom tretohôr mohutným vrásnením flyšové pohoria. Pieniny sú súcastou karpatského bradlového pásma; tvoria ho druhohorné jurské vápence, ktoré pri horotvorných procesoch koncom starších tretohôr boli zvrásnené do flyšu a vyerodované z mäkkých bridlíc. Majú zložitú geologickú stavbu a svojráznu morfológiu, ktoré dávajú krajine atraktívny, scenericky pôsobivý ráz.
Územie vybudovali tri skupiny hornín:
- 1. Bradlá – vytvárajú ich tvrdé odolné jurské a kriedové série, vápence, rohovce a
- 2. Bradlový obal – tvoria ho mäkké neodolné vrchnokriedové a paleogénne bridlice,
- 3. Subtatranská séria – odolné tvrdé horniny Haligovských skál so silne krasovatejúcimi
Hydrologické pomery:
Územie PIENAPu a celého Zamaguria odvodnuje rieka Dunajec, ktorá spolu s Popradom tvorí jedinú riecnu sústavu na Slovensku odtekajúcu do Baltského mora. Povodie Dunajca má 1487 km2, z toho na našom území iba 256 km2, co je 17,2%. Spolocnou pohranicnou riekou sa stáva pri obci Lysá nad Dunajcom, kde vytvára štátnu hranicu v dlžke 21 km a od obce Cervený Kláštor v dlžke 9 km aj hranicu NP. V úseku medzi Czorsztynom a Cerveným Kláštorom tecie širším údolím, ktoré na úseku medzi Cerveným Kláštorom a Lesnicou prechádza do hlbokej prielomovej doliny v dlžke 8,5 km. Vytvoril ju Dunajec svojou cinnostou vo vápencových horninách od druhohôr až dodnes. Prielom Dunajca patrí k prírodovedecky najzaujímavejším a najhodnotnejším castiam PIENAPu. Dunajec tu v kanone vytvára štyri hlboké stlacené meandre, po oboch stranách lemované skalnými bralami a vežickami, ktoré striedajú skalné sutiny a súvislejšie komplexy zmiešaného lesa. Dunajec sa zaraduje medzi najcistejšie rieky. Na území Slovenska má vysokohorský hydrologický režim. To znamená, že maximálny stav vody v letnom období je priemerne do 320 cm a najnižší od januára do marca: 185 – 195 cm. Priemerný letný prietok je 13,50 m3/sek. V PIENAPe je málo pramenov podzemných vôd, pretože Dunajec preteká cez flyšové oblasti, ktoré tvoria tažko priepustné a nepriepustné horniny. Oblast je pomerne chudobná na minerálne pramene. Jediný zdroj minerálnej vody je priamo v Cervenom Kláštore, kde vyviera zemitá sírna glauberova voda s teplotou 10°C. Využitie má len miestny význam.
Klimatické pomery:
Pieninský národný park leží v mierne teplej oblasti, v mierne teplom, vlhkom úseku s chladnou zimou. V oblasti Pienin prevládajú západné až severozápadné vetry ( 46%). Ich priemerná rýchlost je 3,1 – 4,5 m/sek. Malú aktivitu majú severovýchodné až juhovýchodné vetry, ktoré predstavujú len 5.5% a majú priemernú rýchlost 3,0 m/sek. Cirkulácia vzduchu je najväcšia od októbra do marca, najmenšia od mája do septembra. Priemerná rocná teplota v okolí Dunajca je asi 6,5°C, na ostatnom území sa mení podla nadmorskej výšky. Pocas roka sú najnižšie priemerné rocné teploty v januári a februári od –6,7 do –5,2°C. Absolútne minimá sa vyskytujú od decembra do februára. Najnižšia teplota dosiahla –36,3°C. Najvyššia priemerná mesacná teplota pripadá na júl a pohybuje sa od 13,7 do 16,4°C. Absolútne maximá sa vyskytujú od júna do augusta – s maximom 34,7°C. Prvé mrazy bývajú okolo 25. septembra a posledné približne 20. mája. V zime býva 36 – 44 dní, ked teplota vzduchu klesne pod –10°C, a v lete 22 – 27 dní, ked teplota vystúpi nad 25°C. Priemerná rocná vlhkost na území sa pohybuje od 79 do 82%, s najvyššími hodnotami v zime a najnižšími hodnotami v lete. Medzi casté úkazy patria hmly. Pocas roka sa tu vyskytuje 56 – 70 dní s hmlou. Najhmlistejšie mesiace sú august až október. Celá oblast Pienin leží v dosahu daždového tiena a charakterizujú ju pomerne nízke úhrny zrážok, výška ktorých je v rozmedzí od 690 do 850 mm rocne, s minimom v zime a maximom v júni – júli.
Flóra Pieninského národného parku:
Rastlinstvo je druhovo bohaté a pestré. Podmienuje to jednak vápencové podložie, velká clenitost územia, a tým velké mikroklimatické rozdiely, jednak blízkost Belanských Tatier, co ulahcovalo migráciu druhov do Pienin. Napokon stredná nadmorská výška, najmä pri zmenách klímy v poladovej dobe, pri takej velkej clenitosti povrchu vyhovovala nielen nížinným , ale aj horským druhom. Máme tri základné druhy rastlinných spolocenstiev: severné strany pohoria, južné svahy pohoria a samostatnú skupinu tvorí dolina Dunajca a priliehajúce nivné lesy. Pieniny nikdy neboli zaladnené, a preto sa stali miestom výskytu vzácnych rastlín. Izolovanost pohoria spôsobila, že sa tu vyvinuli pieninské endemity (druhy rastúce iba v tejto oblasti) a zároven sa udržali druhy z dávnych dôb, ktoré tu majú velmi izolované lokality. Najpozoruhodnejší endemický druh je králik Zawadského, je velmi podobný sibírskemu druhu, a preto ho niektorí botanici považujú za identický, iní za odlišný. Medzi relikty doby predladovej ako vzácnost patrí borievka netata – chvojka kláštorská. U nás sa vyskytuje na nedostupných vápencových strminách Siedmich mníchov a Kace. Rebrica pyrenejsko–sibírska sa zo Slovenska udáva len z Pienin. Zo západokarpatských endemitov sa uvádza soldanelka karpatská, bodliak lalocnatý, peniažtek lesný karpatský. Z karpatských endemitov to sú materina dúška sudetská, z karpatských subendemitov kuricka Kitaibelova, kostihoj srdcovitý, nevädza mäkká. Z karpatsko – panónskych endemitov sa uvádza bodliak kopcový. Pieniny majú podobné rastlinstvo s Nízkymi Tatrami. Niektoré druhy sa sem zrejme splavili z Tatier, napríklad rožec tatranský. Z horských druhov tu rastú ocianka solnohradská, astra alpínska, horec jarný. Z teplomilných druhov tu rastie silenka hájna, nátržnik priamy, škarda odhryznutá. Zo vzácnejších druhov sa uvádza carovník alpínsky, plamienok alpínsky. Vyskytujú sa tu zmiešané lesy (jedla + buk), lokálny výskyt jedlín a smrecín. Znacne rozšírenie smreka je však druhotné, a takisto ako porasty smrekovca a borovice. Na južných svahoch sú porasty lipy malolistej. Zastúpenie tu majú napríklad aj lieska obycajná, javor mliecny, svíb krvavý, jarabiny vtácia. Na vlhkých lúkach sa vyskytujú napr. praslicka mociarna, páperník úzkolistý, iskerník prudký. Na mezofilných lúkach sa vyskytujú napr. nátržník rovný, datelina lúcna, králik biely. Zaujímavé sú aj porasty na štrkoviskách Dunajca. Tu prevládajú napr. praslicka pestrá, turica ostrá, komonica biela.
Fauna Pieninského národného parku:
Vdaka dobrým klimatickým podmienkam sa tu vyskytuje bohatá fauna. Napríklad len motýlov sa tu vyskytuje 766 druhov, mäkkýšov 99 druhov a stavovcov viac ako 200 druhov. Dôkazom faunistickej jedinecnosti Pienin je výskyt viacerých endemických druhov, napr. kobylky pieninskej, mucha bystruša, cerv – hlístovec, ktoré sa vyskytujú len na tomto území. Vdaka izolovanosti sa tu vyskytujú živocíchy, ktoré sa tu udržali od tretohôr, ale aj od dôb ladových. Medzi ne patria napr. slimáky, jason cervenooký, orešnica perlavá, piskor vrchovský. V pestrej palete pieninských biotopov má svoje miesto špecifický biotop skál, skalných stien, sutín, vápencovych brál, kde žije skaliar pestrý, vzácne sa tu vyskytuje murárik cervrnokrídly, na neprístupných miestach hniezdia krkavce obycajné, výr skalný, sokol lastoviciar. K zaujímavým biotopom patria skalné dutiny a jaskyne Haligovských skál, predovšetkým jaskyna Aksamitka. V jej pdzemných priestoroch zimujú pocetné kolónie rôznych druhov netopierov, spomedzi ktorých je najvzácnejší lietavec stahovavý. Živocíchy viazané na vodu sa vyskytujú v na vodnom toku Dunajca, v jeho prítokoch a brehových porastoch. Z rýb sa tu vyskytujú druhy lipnového pásma. Dominuje lien obycajný, pstruh potocný a umelo vysadená hlavátka obycajná. Cistotou vodných tokov indikuje množstvo hmyzu – vážok, podeniek a potocníkov. Svoje vývojové štádia prežívajú v stojatých vodách a mladých vodných nádržiach obojživelníky – mloky a žaby: skokan hnedý, salamandra škvrnitá a ropucha zelená. V tesnej blízkosti vôd hniezdia vtáky, napr. kalužiacik malý, trasochvost biely, kacica divá, miestami vzácky rybárik obycajný. V pobrežných porastoch i priamo vo vode loví užovka obycajná, hryzec vodný a niekolko párov vydry riecnej. Rozsiahlejšie lesné porasty poskytujú domov pre lesnú faunu. Hniezdia tu mnohé druhy spevavého vtáctva. Staré vysoké stromy osídluje bocian cierny, orol kriklavý, jastrab velký, sova dlhochvostá. Na zemi hniezdi sluka hôrna, jariabok hôrny. V Pieninských lesoch žijú aj niektoré druhy polovnej zveri, napr. jelen obycajný, srnec hôrny, svina divá, zo šeliem líška obycajná, macka divá, vzácne rys ostrovid a prechodne sa objaví aj vlk.
Vplyv cloveka na prírodu Pienin:
Obyvatelstvo premienalo lesy na pasienky a polnohospodársku cinnost. Negatívne vplývali aj na drevinné a výškové zloženie lesov v tejto oblasti. V dôsledku túlavého spôsobu tažby, ktorý je badatelný v oblastiach nezasiahnutých neskorším holorubným hospodárstvom, vznikli výškovo a vekovo diferencované drevinové porasty.
Súcasný stav ochrany v PIENAPe:
Súcastou Pieninského národného parku od roku 1967 sa stali:
- 1. Štátna prírodná rezervácia Pieniny – Prielom Dunajca, s rozlohou 362,7 ha, ktorá
- 2. Chránený prírodný výtvor Prielom Lesnického potoka – Kace s rozlohou 29,53 ha.
- 3. Chránený prírodný výtvor Haligovské skaly, s rozlohou 80,79 ha, ktoré predstavujú
použitá literatúra:
Spišská Magura, Pieniny – turistický sprievodca CSSR, Šport 1980 Flóra a fauna Pieninského národného parku – Obzor 1987 Názvy chránených území Slovenskej socialistickej republiky – Bratislava 1985.