Malohont a Gemer 1.0 Vznik a význam Gemersko-Malohontskej župy Otázkam zbierania a spracúvania národopisného materiálu podla jednotlivých oblastí sa venuje na Slovensku už dlhšie obdobie znacná pzornost. Sústredila sa najmä na problémy teoretické, lebo otázky teórie a zberatelskej cinnosti sa javia v súcasnosti ako prvoradé a naliehavé nielen z hlladiska významu práve prebiehajúceho procesu zmien v štruktúre ludovej kultúry, ale aj z hladiska dalšieho rozvoja národopisnej vedy. Orientovanie pozornosti na tieto problémy je pochopitelné. Ved zhruba od druhej svetovej vojny prežívame obdobie, v ktorom je proces zmien ludovej kultúry osobitne radikálny a velmi intenzívny. Možno ho pozorovat a dokumentovat na všetkých úsekoch a zložkách ludovej kultúry, materiálnej i duchovnej. Každý kút našej vlasti, a teda aj okres Rimavská Sobota má svoje prírodné a kultúrne zvláštnosti, ktoré by sme ako jeho obyvatelia mali poznat a byt na ne hrdí.Tu žil od vekov skromný,pracovitý a inak nadaný lud. Aj ked Gemer-Malohont, ako sa tomuto kraju kedysi hovorilo, bol vždy významnou kultúrnou oblastou a dal národu i bývalému Uhorsku významné osobnosti, poznávanie a popularizácia tohto kraja nie je práve silnou stránkou. Gemer a Malohont, pôvodne samostatné územia,boli v roku 1803 zlúcené do Gemersko-malohontskej stolice. V minulosti známe vysoko rozvinutým železiarstvom, neskôr tažbou a spracovaním magnezitu. Pri Dobšinej bola v roku 1680 postavená prvá vysoká pec v Uhorsku. Zatial co v severnej casti regiónu prevažuje slovenské obyvatelstvo, v minulosti so znacným podielom Nemcov, v južnej casti dominujú Madari s pocetným zastúpením obyvatelov rómskej národnosti. Gemer a Malohont zohral významnú úlohu v slovenskom národnom živote, nakolko tu pôsobili mnohí národní buditelia, spisovatelia a kultúrni pracovníci, najmä ako evanjelický knazi. V náboženskej štruktúre sú zastúpení rímski katolíci, evanjelici a.v., reformovaní krestania a na východnom Horehroní aj grécki katolíci. Nespocetné množstvom zámkov, protitureckých pevností a miest bohatých na kultúrno-historické pamiatky dokresluje neopakovatelnú panorámu regiónu. Mapka Malohontu
- 1 -
1.1 Význam vlastivedného bádania a strucný prehlad jeho vývinu Každý štát sa vo svojom vnútri clení na menšie územné celky-regióny. Sú to oblasti, ktoré sa odlišujú zvykmi, dialektom, kultúrno-historickým vývojom, etnickým ci národnostným zložením a pod. Ako príslušníci toho-ktorého regiónu by sme mali byt aspon orientacne oboznámení s jeho históriou, kultúrou a historickým významom. Bohužial sa tejto skutocnosti venuje ešte stále malá pozornost. Na väcšine škôl sa zanedbáva regionálna výchova.Napr. v rámci dejepisu sa vôbec nevyucujú dejiny a história regiónu. Je to dost zložitá problematika, pretože výskum a národopis regiónov nie sú dotované štátom, ale okresom. Pri hodnotení významu tohoto výskumu treba vychádzat totiž z presvedcenia, že bez obetavosti pocetných nadšencov, miestnych kultúrnych,školských a osvetových pracovníkov na dedinách a v mesteckách, nemôže národopisná veda ani v súcasnosti plnit všetky svoje zodpovedné úlohy, najmä spracovat dejiny a vývin ludovej kultúry na Slovensku a jeho regiónoch. Konkrétne v našom regióne – v Malohonte – sa výskumom takéhoto druhu zaoberá Gemersko-Malohontská vlastivedná spolocnost, ktorá bola založená v roku 1966, je dobrovolná, nezávislá, nadideologická, nadstranícka a nadnáboženská regionálna vlastivedná spolocnost s tažiskovým zameraním a pôsobnostou na území historického Gemera a Malohontu. V duchu svojich zásad a v záujme svojich cielov spolupracuje so štátnymi, samosprávnymi, vedeckými, kultúrnymi, školskými, spolocenskými, cirkevnými a inými orgánmi a inštitúciami, ako aj jednotlivcami v oblasti Gemera-Malohontu a Slovenskej republiky. V priebehu svojej existencie si vytýcila tri
hlavné ciele:
- 1. Venovat pozornost kultúrno-historickému a literárnemu dedicstvu a odkazu
- 4 -
jeho verný priatel a spolupracovník August Horislav Škultéty, Michal Chrástek, Andrej Halaša a mnohí dalši. Cinnost týchto osobností prispela k vzrastu vedeckej úrovne národopisného bádania z hladiska tematického i regionálneho. Okrem nich mal velký význam aj príchod prvých odborne pripravených slovenských národopiscov, odchovancov katedry národopisu, ktorí zacínajú spolupracovat s oblastnými a okresnými vlastivednými múzeami a vydavajú sa prvé regionálne vlastivedné zborníky. Záver Zmysel a význam regionálneho výskumu nie je však iba vedecký. Kedže práve regionálne monografie sú jednou z najdemokratickejšich foriem vedeckej práce v národopise, možno nielen pomocou široko zallženej zberatelskej práce, do ktorej prizeme aj dobrovolných pracovníkov, ale aj spracovaním takto získaného materiálu velmi úcinne vstupovat do povedomia širokej verejnosti najmä v regióne, ktorého sa monografia dotýka.V tejto podobe treba splácat ludu to, co on jako tvorca i nositel kultúry a súcasne aj jako objekt národopisného bádania do vedy prináša a vkladá. 2.0 Konkrétne osobnosti pôsobiace v Malohonte Ako bolo povedané, Malohont resp. Gemersko-Malohontská stolica, boli priemyselne vyspelou oblastou, k comu prispela aj klíma a teplejšie podnebie, ktoré je výhodnejšie vzhladom k iným regiónom Slovenska. Obchod sa rýchlo rozvijal a oblast sa zacala nazývat „obilnica Slovenska“ kvoli úrodným pôdam. Tam kde sú vhodné ekonomické a hospodárske podmienky sa spravidla rozvíja aj kultúra. Bývalá gemersko-malohontská župa je dnes posiata mesteckami a dedinkami, v ktorých sa narodili ci pôsobili významné osobnosti.Mnohé z nich sú na prvý pohlad nenápadné, no predsa boli rodiskami osobností, ktorých mená sa vyslovujú dodnes. 2.1 Matej Hrebenda (1796 – 1880) Narodil sa 10.marca 1796 v Rimavskej Píle pri Tisovci. Hrebenda bol ludový básnik, národný buditel a kolportér ceskej a slovenskej knihyPredstavuje menej známu, ale v galérii slovenských národných dejatelov nevšednú osobnnost. Známym sa stal jako neúnavný rozširovatel kníh, ludový veršovník, zberatel slov.ludových piesní, slepec so širokým duševným rozhladom a nie bez talentu. V spolocenskom postavení nedosiahol nijaké honosné tituly. Bol mendíkom, potom obecným hlásnikom a nakoniec podomovým predevacom kníhTieto cinnosti mu vynášali skromný príjem, z ktorého dal väceiu ciastku na slov. Kultúrne ustanovizne a verejnoprospešné ciele. Jeho zrak sa zacal zhoršovat už od útleho detstva. V deviatom roku života už mohol písat a cítat len pri dennom svetle. V pätnástom roku už ani vo dne. V Hacave sa neskôr usadil a žil v dome c.22, ktorého maketa je uložená v Gemerskom múzeu v Rimavskej Sobote. Hrebenda zacal tvorit prvé veršíky už v trinástom roku života a neskôr nadobudli prostonárodný a náboženský charakter. Skladal aj verše a vinše k narodeninám
- 5 -
národovcov, kupcov, významných meštanov a knazov. Bol hlboko veriacim clovekom. V túžbe za sebavzdelávaním musel zdolat dve vážne prekážky. Prvá vyplývala z jeho zrakového neduhu a druhá zu zlých sociálnych podmienok a úplného nedostatku penazí. Našiel povolanie primerané svojim fyzickým aj duševným schopnostiam – zacal rozširovat nové a ochranovat staré,vzácne knihy. V tomto poslaní získal obdivuhodné úspechy. Pri hladaní starých ceských i slovenských kníh neraz prešiel i cele Slovensko. z dnešného stanoviska sa môže zdat, že cinnost Mateja Hrebendu nie je nicím takým, co by si zasluhovalo osobitnú, mimoriadnu pozornost. V rokoch 1825 – 1835 mala však takáto cinnost mimoriadne velký význam. Vela slovenských rodín v Gemeri, Malohonte, Turci i Novohrade vdacilo za svoje národné prebudenie práve tejto Hrebendovej práci. Prostredníctvom svojej práce a záujmu o folklórnu tvorbu sa zbližil aj s dalšími národnými dejatelmi, najmä s Augustom Horislavom Škultétym a spisovatelom Pavlom Dobšinským, Ludovítom Kubánim a Štefanom Markom Daxnerom. Vážili si ho pre jeho šlachetné srdce, správne pochopený život a nadovšetko úprimnú bezhranicnú lásku k slovenskému národu. 2.2 Pavol Dobšinský ( 1828 – 1885) Malá obec Driencany v okrese Rimavská Sobota leží na riecke Blh v najjužnejšom výbežku Driencanského krasu, v ktorom je vybudovaný náucný chodník. Pod múrmi evanjelického kostola je postavený pamätník "Zlatá podkova, Zlaté pero, Zlatý vlas" ako symboly slovenských ludových rozprávok, venovaný pamiatke Pavla Dobšinského, ktorý v Driencanoch pôsobil ako evanjelický farár posledných 24 rokov svojho života v rokoch 1861 až 1885. Pamätník je z tvrdého kamena, ktorý nás ubezpecuje, že klenoty nášho ludu a duch Dobšinského zostanú majákmi umenia, krásy a ludskosti nielen pre nás, ale aj pre budúce pokolenia. Tento pamätník, odhalený v r. 1971 (autori ak. soch. M. Ksander a Ing. arch. J. Chrobák) je námetovo viazaný na jeho najznámejšiu cast cinnosti - zbieranie a literárne spracovanie Slovenských ludových rozprávok a povestí. Dobšinský odpocíva svoj vecný sen na cintoríne pri kostole, nedaleko fary, v ktorej žil a tvoril Pod pseudonymom Miloš, Slavoj Driencanský, Železnický pôsobil v Driencanoch od roku
- 1861. Narodil sa ale v roku 1828 v Slavošovciach. Známy je ako zberatel povestí,
- 6 -
2.3 Ján Botto (1829 – 1881) Rodiskom tohoto popredného štúrovského básnika je malá obec spadajúca pod Malohont – Vyšný Skálnik. Rod Bottovcov bol po meci taliansky, ako zistil menovec a príbuzný Jána Bottu, básnik Ján Botto mladši – Ivan Krasko z Lukovíšt, ktorý zaznamenal genealógiu rodu Botto až do istého Rubaldusa z r.1153. Jankov otec Juraj sa prestahoval z Lukovíšt do Vyšného Skálnika. Tu vyrastal Janko v rolníckej rodine. Denne výdaval vlnky Rimavy a hrával sa na stránach maginhradu, o ktorom si lud bájil povesti, nacúuval spevu ludových pesniciek a carovnej sile miestnych poviedok. Ako 14-rocný odišiel do Levoce, kde sa dostal do kruhu národne uvedomelých a literárne ambicióznych kamarátov a postupom casu zdokonalil v latincine, nemcine i madarcine. Svojim sedliackym pôvodom bol najbližší ludovej folklórnej tradícii, ústnej slovesnosti. Pred ním študoval v Levoci už Ondrej Botto z Lukovíšt, ktorý sa tu na istý cas usadil a pôsobil pod pseudonymom Maginhradský. Za nimi prišiel aj Bottov najbližší krajan Janko Francisci Rimavský, rodák z Hnúšte. Botto bol ocarovaný krásou Gemera a Malého Hontu a v niektorých svojich básniach nadväzuje na svoje malohontské korene (Báj Maginhradu). Jako povedomý Slovák a Slovan víta 4.augusta 1863 Maticu slovenskú, do ktorej verbuje aj Gemercov a príslušníkov Ucenej spolocnosti malohontskej. Zrastenost Jána Bottu so sedliackym životom poddanského slovenského ludu v baníckom malohontskom-gemerskom kraji je zrejmá už v prvých jeho básnach a ponáškach. Ján Bott bol vlastne jediný zo štúrovských klasikov, ktorý vyrástol z dedinského ludu, a tak mal so slovenskou prírodou a jeho regiónom užší styk a porozumenie. Doma sa inšpiroval dolinou Rimavskou a Maginhradom a srdce ho vždy tiahlo na rodné brehy Rimavy, co možno badat najmä v jeho korešpondencii s Dobšinským. Z jeho tvorby sú už notoricky známe romantické diela Žltá lalia, Lucijný stolcek, Povest Maginhradu, Báj Maginhradu(s regionálnou tematikou), Margita a Besná, no najmä Smrt Jánošíkova, ktorá zostáva trvalou hodnotou slovenskej literatúry. Keby Botto nebol iné napísal, len Smrt Jánošíkovu, ktorá vyšla jako romanca r.1862 v Lipe s mottom Janka Krála, bol by mal trvalé miesto jako slovenské klasik a jedinecný básnik. Jeho miesto je nepochybné. Stoji jako zlté ohnivko v retazi slovenských klasikov 19.stor.,ktori zacali písat ešte pred revolúciou. Ocaril ponáškami, baladami, piesnami, bájami, povestamia najmä melodickou, sociálnonacionálnou revolucnou a ludovou Smrtou Jánošíkovou. Už len kvoli jeho osobe by mali byt ludia žijúci v Malohonte aspon z casti hrdí na svoj región. Lásku k rodnému kraju ospieval v básnach Na Dolinu rimavskú, Ráno nad Dolinou rimavskou, Prácka na Rimave, Rimavín. Hoj, vršky moje,pestúnky Doliny! Jak by ste boli tie švárne dievciny
V ihre na králku v dvoch radoch zakliate:
Tak mi ju vecne v stred seba chováte! A ponad vami ten Sinec polnocný So svojím menším bratom Maginhradom- Jak dva v povestiach vítazi bájecní Stoja na stráži nad svojím pokladom. …
- 7 -
Vidím Ta, vidím:nádhernes´odiata Do lúk atlasu, purpuru i zlata; Vo vienku Tvojom, co ti cielko vije, Dedinôk bielych skvejú sa lalie. A tá Rimava, strieborná Rimava Stužkou kol pásu Tvojho sa pretkáva. (Úryvky z básne Na Dolinu rimavskú) 2.4 Ludovít Kubáni (1830 – 1869) Kubáni sa narodil v Horných Zahoranoch 16.10.1830. Bol štúrovský básnik a spisovatel nevšedných kvalít;ostáva v dejinách národnej kultúrnej histórie vzácnym reprezentantom nielen gemersko-malohontského kultúrneho života, ale celonárodnou literárnou osobnostou. Preto sa jeho všestranná, talentovaná, tvorivá a iniciatívna osobnost stala predmetom širokého analytického prieskumu slovenských literárnych jazykovedcov. Ludovít Kubáni je vhodnou literárnou postavou, na ktorej možno dokumentovat triedne boje na rozhraní romantizmu a realizmu, ukázat koncepciu spolužitia Slovákov a Madarov v duchu vzájomného porozumenia.Možno konštatovat, že svojou tvorbou výrazne zasiahol do vývinu slovenskej literatúry. Jeho literárny profil sa formoval v sociálno-ekonomickej a kultúrno-politickej situácii a atmosfére Gemera-Malohontu, kde žil a tvoril po návrate zo štúdii v Levoci. Kubáni bol zložitá osobnost a tažko nájst jediný klúc k jeho osobnosti, aj keby sme ho hladali priam na gemersko-malohontských vrškoch a pažitiach – zemepisne ho inde nemožno hladat, Geme-Malohont to bol autorov jediny slaný domov a súcasne aj celý velký svet. V Kubánim dokazatelne presahuje autoštylizácia do skutocnosti, vydelenie sa z množstva (podobne ako Krasko, ktorý sa narodil par kilometrov od Horných Zahorian – v Lukovištiach), osamelost, siroba je priamym dôsledkom slovenskej chudoby, slovenskej sociálnej, ekonomickej a kultúrnej biedy. A to ešte mal štastie – studienka, ktorú hladal, studienka národného života, aspon jedna z najdôležitejších bola v jeho casoch prave v Gemer-Malohonte. Dobrí známi Kubániho boli vtedajší velkomožní páni Daxner a Francisci; gemer-malohontskí a iní rodolubovia horlivo pripravovali, a potom aj otvorili revúcke gymnázium.Dobšinský bol jeho najlepším priatelom, pribuzný a pobratim, ba aj jeho majetný svokor, bývalý notár klenovský a vyšší úradník rimavskobrezovský Malatinský bol uvedomelý Slovák. Mohol sa teda Kubáni narodit aj do ovela horších podmienok ako práve gemersko-malohontských pätdesiatych a šestdesiatych rokov minulého storocia.Tu sa sústreduje aká-taká cinnost, zodpovedajúca pohybu cias na európskom západe, totiž prvej priemyselnej revolúcii. V Gemeri-Malohonte sa umiestnila takmer polovica železiarskej výroby v Uhorsku. Kubáni strávil najštastnejších pät rokov svojho nedokonceného života medzi madarskými rolníkmi v Bátke a po celý svoj dospelý život sa denno-denne stýkal s úradníckym svetom, poznal madarský život nie len z vonku, ale aj jeho vnútornú pozornost a hlbokú,nevolnícku biedu rolníkov. Pôsobil ako úradník na viacerých miestach ( Rimavské Brezovo,Jelšava, Rimavská Sobota, Bátka, Rožnava, Rimavská Bana). Zomrel tragicky roku 1869 v Rimavskom Brezove.Zacal veršovat ako študent. Už roku 1853 ako koncipistavydával rucne písaný
- 8 -
casopis Hodiny zábavy, ktorým chcel slovenskú inteligenciu zainteresovat do literárnej práce. Z jeho básnickej tvorby : Slzy osudu, Cierny oblak, Cmiter, Radzivillovna královna polská. Z prozaických prác : Mendík, Suplikant, Emigranti, Hlad a láska, nedokoncený román Valgata, prvá slovenská kriminalistická novela Pseudo-Zamojski. Z Rimavskej Bane sa uchýlil do Rimavského Brezova, ked ho po madarsko-rakúskom vyrovnaní roku 1867 prepustili zo štátnych služieb. Tu žil v biede so ženou a piatimi detmi a nakoniec tu našiel aj svoju tragickú smrt. 2.5 Jozef Škultéty (1853 – 1948) Dna 25.novembra 1853 sa v rodine coburgovského horára narodil PhDr. H. c. Jozef Škultéty, historik, dlhorocný redaktor Slovenských pohladov, publicista, literárny historik, filológ, univerzitný profesor, národný pracovník, doživotný správca Matice slovenskej, obranca slovenského jazyka a literatúry, editor, ale i korektor, kultúrny politik. Meno Škultéty je z latinského scultetus (druhý pád scultati), co znacilo richtár, starosta, šoltýs ci šoltés, teda privilegovaný pomerne slobodný clovek, ktorý mal aj súdnu právomoc a nebol poddaný zemepánovi. Jeho rodiskom je malá malohontská dedinka Potok, ktorá v tom case mala okolo 50 domov s menej než 200 obyvatelmi. Štvrtú ludovú a prvé štyri triedy gymnázia vychodil už v Rimavskej Sobote. Ako gymnazista bol Škultéty v zajatí madarónskej výchovy. Po slovensky nevedel ani cítat , ba k slovenským chlapcom prejavoval nevôlu, ktorú im údajne dával aj pocítit. Zlom v jeho živote nastal r.1867.Rok predtým sa jeho rodicia prestahovali zo Sútora do Kamenian, ktoré boli už dalej od madarského rimavskosobotského gymnázia, a preto rozhodli, poslat svojho syna na revúcke gymnázium, ktorého riaditelom bol slovenskému národu oddaný August Horislav Škultéty. Menovec Jozefa Škultétyho a zároven jeho riaditel, rodák z Novohradskej, zaviazal svoje životné úcinkovanie S Malým Hontom a Gemerom. Jozef Škultéty sa stal r.1871 dopisovatelom Národných novín a zacína svoju literárnu cinnost. Neskôr sa stal ich redaktorom a v tejto funkcii vytrval 40 rokov. Potom sa prestahoval do Martina, ktorý sa stal jeho novým, trvalým domovom a strávil tu takmer 70 rokov života. Odtialto bojoval perom i skutkom za práva slovenského národa. Nemalú úlohu zohral aj pri organizovaní a budovaní Slovenského národného múzea (1863). Škultéty bol editorom Hviezdoslavovho diela, napísal neprehladný rad clánkov z literárnej histórie a kritiky, jazykovedy a dejepisu v Slovenksých pohladoch. Napísal štúdie: Slovenské memorandum 1861, o Matici slovenskej, Stodvadsatpät rokov zo slovenského života, Nehante lud môj. Umrel 19.1.1948 v Martine, kde je pochovaný a predstavuje celonárodne významnú osobnost, ktorá pochádza z nášho regiónu a doplna tak súbor významných dejatelov narodených v našom okolí. 2.6 Dalšie významné literárne postavy regiónu Z dalších významných osobností pochádzajúcich z Gemer-Malohontu spomenieme
okrajovo spisovatelov :
Samo Vozár – pôvodom z Hrachova, kde aj umrel.
- 9 -
Ján Vratislav Francisci ( pseudonym Janko Rimavský, Slavolub, Vratislav Rimavský)-jedna z najvýznamnejších osobností revolucných a porevolucných rokov minulého storocia. Samuel Kollár – rodák z Pondelka, slovenský regionálny historik popredný clen malohontských literárnych spolecností. V Nižnom Skálniku bolo sídlo malohontských literárnych spolocností:
- Citatelská spolocnost malohontská (1791-1831)
- Ucená spolocnost Malohontská (Erudita societas Kishontensis,1808-1842)
Zdroje: