Malé Karpaty Malé Karpaty sú v podstate pokracovaním Álp a nimi sa zacína mohutný oblúk Karpát, druhého najväcšieho horstva Európy v dlžke asi 1 300 km. Malé Karpaty sa geologicky zacínajú na južnom brehu Dunaja pri Litavskom pohorí, ktoré tvorí s Malými Karpatami spojovací most medzi oboma velhorami. Malé Karpaty pokracujú severovýchodným smerom v dlžke okolo 100 km a koncia sa Cachtickým krasom pri Novom Meste nad Váhom. Maximálnu šírku 16 km dosahujú medzi Jurom a Lozornom, kým najužšie (2 km) sú v oblasti Prašníka a Cachtíc. Hlavný hreben dosahuje najvyššieho bodu Zárubami (768 m) v oblasti Smoleníc, kým priemerná relatívna výška väcšej casti pohoria sa pohybuje medzi 400-500 m. Najtypickejšou castou je stredné pásmo, ktoré sa rozkladá medzi Bratislavou a Bukovskou dolinou. Tvorí uzavretý a málo clenitý horský masív s pocetnými krasovými zjavmi. V tomto pásme sa v minulosti dolovali aj nerasty, o com svedcia opustené bane na vrchu Zámcisko severne od Modry, pri Cajle, bane na kýzy pri Pezinku a inde. Juhozápadná cast Malých Karpát je po geologickej stránke velmi zaujímavá, lebo vytvára medzi Karnuntskou bránou a Bratislavou pocetné zlomy. Tretia cast, od Bukovskej doliny k Novému Mestu nad Váhom, je na západnej strane ohranicená Myjavskou pahorkatinou s typickým kopaniciarskym osídlením. Tu nadvezujú Malé Karpaty na geologicky odlišné Biele Karpaty. I v tejto casti sa nachádzajú znacné krasové územia v oblasti Dobrej Vody a Cachtíc. Malé Karpaty po geologickej stránke zaradujeme medzi jadrové pohoria. Ich jadro je zložené zo starších geologických hornín. Zastúpené sú v nich predovšetkým kryštalické bridlice a žula. Obalené sú druhohornými horninami, ktoré bývajú miestami intenzívne zvrásnené. Obal tvoria sedimentálne horniny druhohorného triasu, tiež jury a spodnej kriedy. Z rozmanitých sedimentov sú to predovšetkým rôzne odrody vápencov, dolomitov , kremenov , slienov i pieskovcov. Dnešnú podobu nadobudli Malé Karpaty tretohorným pohybom kôry hlavne v neogéne. Tieto tretohorné zlomy urcili terajší reliéf povrchových vrstiev, ktoré nesúhlasia so smerom staršieho pohoria vzniknutého zvrásnením. Novšie zlomy šikmo presekávajú staré vrásnenie, co sa výrazne prejavuje v oblasti medzi Smolenicami a Kuchynou. Patria sem Záruby, Veterlín, Raštún, Geldek, Biela skala a Vysoká, ktoré sú zložené z vápencov majúcich severozápadný sklon. Smolenický kras Jadro Smolenického krasu, s rozlohou 7 km2, sa rozprestiera tesne nad obcou a tvorí ho skupina vápencových vrškov a nikolkých suchých svahových údolí. Z nich najväcšiu pozornost si zasluhuje vršok Driny (434m), ktorého vrchol tvorí mocne rozrušené vápencové bralo so známym závrtovým komínom, 36 m hlbokým, ktorým sa dostali objavitelia k jaskyni Driny. Kopcek tvorí cistý jurský vápenec.Okolo závrtu sú škrapy, na ktorých sa miestami zachováva aj vegetácia. Juhozápadná cast Drín sa zvažuje do Škarbáckej doliny, ktorou preteká kanonovitým údolím potôcik Škarbák, napájaný viacerými krasovými pramienkami. Z nich najvyššie položeným (296m) je pramen Pod Hortúnom na západnom úpätí masívu Cejtach. Od neho severne jšie je vyhlbená vo vápencovom teréne asi 6 m dlhá štôlna, ktorou sa chceli pracovníci jaskyne Driny dostat do spodných castí jaskyne. Celkový povrchovýráz Smolenického krasu s hojným výskytom škrapov, krasových údolí i pramenov, prezrádza jestovanie krasových útvarov aj v podzemí. Charakteristickým znakom Smolenického krasu sú tektonické dislokácie- pukliny, v ktorých následkom chemickej i mechanickej cinnosti povrchovej vody vznikla krasová výzdoba. Niekde pukliny ústia na povrch tzv. závrtovými komínmi, z ktorých najznámejší je komín jaskyne Driny. Jeho lievikovitý závrt mal priemer 7 m a hlbku 4 m. Potom pokracoval úzkym komínom s priemerom 1 m do hlbky 15 m. Jaskyna Driny Jaskyna Driny, objavená v roku Pána 1929 Imrichom Vajsáblom a Jánom Banicom za prítomnosti Štefana Banica a Alojza Vajsábla, je jedinou sprístupnenou jaskynou v Malých Karpatoch. Nachádza sa v útrobách slienitého vápencového vršku Driny (434 m) na juhozápadnom úbocí masívu Cejtacha (483 m). Predstavuje dosial najväcší objavený podzemný labyrint nielen v Smolenickom krase, ale vôbec v Malých Karpatoch. Vchod do jaskyne leží vo výške 398 metrov nad morom. Najbohatšiu výzdobu má Sien slovenskej speleologickej spolocnosti. Bola objavená v roku Pána
- 1950. Dno tejto siene vyplnajú kvaplové jazierka s jaskynnými perlami. V sieni sa