Javorníky Poloha:Javorníky sa nachádzajú v severozápadnej casti Slovenska. Patria do alpsko - himalájskej sústavy. Do oblasti Slovensko - moravských Karpát a do Vonkajších Západných Karpát. Zo severu ich ohranicuje Turzovská vrchovina, z východu Kysucká vrchovina, z juhovýchodu Považské podolie, z juhu Biele Karpaty a zo západu je to štátna hranica s Ceskou repoblikou. Geológia: Javorníky patria do flyšového pásma, ciže ide o rytmické striedanie pieskovcov a ílovcov. Javorníky patria do magurskej tektonickej jednotky. Na stavbe Javorníkov sa zúcastnujú všetky tri flyšové prákrovy, najmenej je to bielokarpatský, ktroý sa nachádza v juhozápadnej casti medzi Považskou Bystricou a Púchovom, potom bystrický a najväcšiu cast tvorí raciansky príkrov, tvoriaci chrbtovú hmotu pohoria, ktorú budujú masívne solanské vrstvy. Tieto príkrovy majú smer z juhozápadu na severovýchod. Solanské vrstvy sú väcšimou pieskovcové. Pieskovce sú stredne až hrubo zrnité modrosivej a zelenej farby. Vytvárajú lavice od niekolko decimetrov až do sedem metrov. Tieto sa miestami sp§jajú atvoria potom aj niekolko desiatok metrov mocné vrstvy pieskovcov. Bielokarpatský príkrov je charakteridtický tým, že sú tam väcšinou ílovcové vrstvy. Ílovcové vrstvy sú mocné niekolko decimetrov až metrov a majú cervenú, zelenú, ciernu alebo sivú farbu. Pieskovce sa vyskytujú vo vrstvách jeden aý desat centimetrov. Flyšové horniny možno vidiet len v rôznych odkryvoch, zárezoch ciest alebo riecnych dolín a v kamenolomoch. Inde ich pokrýva rôzne mecná vrstva zvetralín, ktorá má na úpätí vrchov hrúbku aj niekolko metrov. Okrem flyšových hornín a ich zvetralín vyskytujú sa tu ešte riecne a riecno - soliflukcné uloženiny, ktoré sú štvrtohorného veku. Na juhozápadnom okraji tu zasahuje bradlovú pásmo, ktorú tvoria mäkké sliene a tvrdú vápence. Reliéf: V rámci clenenia podla absolútnej výškovej clenitosti patria Javorníky do stredných vysocín a podla relatívnej výškovej clenitosti patria medzi nižšie vrchoviny, ktoré sú lokalizované hlavne na mäkkších ílovcoch, potom aj vyššie vrchoviny a nižšie hornatiny, ktoré sa viažu na vypreparované paleogénne pieskovce. Súcasný reléf povrchu územia rozclenený na riecne doliny, chrbty a iné tvary je výsledkom geologických a geomorfologických síl a procesov pôsobiacich od mladších tretohôr. pri jeho formovaní sa do znacnej miery uplatnovala odolnost flyšových hornín. Pre tento celok je charakteristická inverzia reliúfu, ciže pôvodne antiklinálne ílovce, ktoré boli vyvýšené sú v súcasnosti znížené a majú charakter synklinál. Na tvrdšie pieskovcové vrstvy sa viažu výraznejšie vyvýšeniny a strmé svahy. Na ílovcové vrstvy sa viažu zníženiny, sedlá, kotliny. Riecna siet sa tiež väcšinou viaže na ílovcovú vrstvy, ktoré sú mäkkšie. V juhozápadnej casti Javorníkov tu zasahuje bradlové pásmo, ktoré tu tvorí skalné hrebene a tvrdoše rôzneho druhu oddelené hlbokými údoliami rôzneho tvaru. Flyšová rozdielnost tvrdosti hornín spôsobuje v celom pohorí vznik zosuvov, podmienkou zosúvania je, aby zemská prítažlivost na svahu nadobudla prevahu nad silou súdržnosti zeminy a premohla jej trenie. Najcastejšie sa zosúvajú ílovito - hlinité svahoviny svahoviny, ale casto aj nezvetranú horniny po silne prevlhcených ílovcoch. Najcastejšie sa tu vyskytujú plošné zosuvy, ktoré sú plytšie a zasahujú prevažne pôdny profil, no sú aj hlboké zosuvy pozdlž rotacných šmykových plôch a zosuvy prúdové, ktoré vznikajú v prameniskách dolinových zárezoch po silných zrážkach a topení snehu a pohybujú sa ako prúdy po dnách týchto zárezoch, Na tvary reliéfu má vplyv aj clovek, najvýraznejšie tvary sú tu výmole, vytvorené tokmi za daždov a najmä pocas jarného topenia snehu. Výmole sa vyvinuli z brázd alebo medzí pozakladaných po spádnici. Materiál vyplavený zo siete výmolov tvorí na dnách dolín pokrovy nánosov, ktoré majú casto tvar plytkých úpätných kuželov. Takisto tu vzniká plošná erózia, spôsobená nesústredeným stekaním vody. Riecne uloženiny vytvárajú rôzne široké a hrubé riecne nivy, v ktorých majú korytá dnešné toky, a viac menej súvislé a rozsiahle stupne v rôznej výške nad dnom dolín – riecne terasy. Riecno – soliflukcné uloženiny sa vyskytujú vo forme naplavových kuželov pri vyústení menších tokov do väcších alebo vo väcších zníženinách, kde sa náhle zmenšuje sklon tokov. Na hlavnom chrbte Javorníkov sa vyskytujú aj najvyššie body tohto celku – Velký Javorník (1071 m.n.m.), Makyta (922 m.n.m.), Kykula (921 m.n.m.), Javorník (1019 m.n.m.) Klíma: Oblast Javorníkov patrí do oblasti ležiacej na rozhraní oceánskych a kontinentálnych vplyvov, teda oblasti, kde sa v priebehu roka niekolkokrát vystriedajú vzduchové hmoty rozlicných vlastností. Oceánske vzduchové hmoty zmiernujú teplotné rozdiely medzi letom a zimou, spôsobujú väcšiu oblacnost, väcšie množstvo zrážok a castejší výskyt hmiel. Vplyvy kontinentálnych vzduchových hmôt pôsobia opacne a prejavujú sa predovšetkým zvýšením letných teplôt a chladnejším zimným obdobím. Vrchovinná cast Javorníkov patrí do mierne teplej klimatickej oblasti, kde priemerná júlová teplota je 16 – 17 oC a priemerná januárová teplota je –4,5 - -5 oC. Hornatinonová cast Javorníkov patrí do chladnej klimatickej oblasti, kde priemerná júlová teplota je 11 –12 oC a priemerná januárová teplota je –8 oC. Priemerná rocná teplota Javorníkov je 6 - 7 oC. Castý je vznik teplotných inverzií. Za pokojného a anticyklonálneho pocasia chladnejší a tažší vzduch klesá zo svahov na dná dolín a vytvára zvrat v rozdelení teploty s výškou. V období trvania inverzie sú teploty v dolinách nižšie enž na prilahlých svahoch pohorí, teplota s výškou vzrastá a na hornej hranici inverznej vrstvy sa tvorí hmla a nízka oblacnost. Teplotné inverzie sú celorocným úkazom. Najcaszejšie sa však vyskytujú v zimnom období, ked trvajú aj niekolko dní, v ostatných rocných obdobiach sú castejšie len nocné a ranné inverzie. V Javorníkoch je najväcšia oblacnost okolo 70 % v zime. Najmenšia oblacnost je koncom leta a zaciatkom jesene – 55 %. Oblacnost vzrastá od septembra do decembra a potom do augusta klesá. Vysoký zrážkový úhrn majú náveterné svahy Javorníkov, ktoré stoja v smere prúdení vlahonosných vetrov zo západu a severozápadu. Zrážok je teda na území Javorníkov dostatok a sú pomerne rovnomerne rozložené pocas celého roka. Pomer medzi najsuchším a najvlhším mesiacom je 1 : 2. Miestne rozdiely v zrážkových úhrnoch vyplývajú z nadmorskej výšky a expozície voci prevládajúcemu prúdeniu vetra. S výškou pribúda v priemera na každých 100 metrov 60 – 80 milimetrov zrážok. Priemerná hodnota zrážok je 850 – 900 milimetrov za rok a vrcholové casti Javorníkov dosahujú 1300 milimetrov. Maximum zrážok pripadá na júl, minimum na január, prípadne február alebo december. Pomerne vysoké úhrny zrážok v júni a auguste súvisia s výdatnými lejakmi búrkového charakteru. Najvyššie denné úhrny zrážok sa najcastejšie vyskytujú v júni, júli a auguste v období letných búrok a an flyšovom podklade vynikajú zosuny, plošná a výmolová erózia. Najnižšie denné úhrny zrážok sú rozptýlené od októbra až po máj. V zimnom polroku klesá výdatnost zrážok a sú prevažne v pevnom skupenstve. V Javorníkoch prvé dni so snežením pripadajú na koniec októbra do výšky 800 m.n.m. a vo výškach nad 800 m.n.m. už v polovici októbra. Posledné dni so snežením sa môžu vyskytnút ešte na zaciatku mája. Maximálna výška snehovej pokrývky pripadá na december. V Javorníkoch je doba trvania snehovej pokrývky 150 dní (výška pokrývky je minimálne 1 centimeter). V tejto oblasti vanú najcastejšie severné, severozápadné a západné vetry, prípadne južné. Táto oblast je vcelku veterná, najviac veterných dní sa vyskytuje na jar, najmenej veterné je jesenné obdobie. Vodstvo: Rieky, ktoré pramenia v Javorníkoch patria do povodia Váhu. Všetko sú to pravostranné prítoky Váhu. Pramení tu aj jeden z najväcších pravostranných prítokov Váhu a to rieka Kysuca, ktorá pramení v severnej casti Javorníkov, potom prechádza jej tok do Turzovskej vrchoviny a na územie Javorníkov zasahuje na ich západnej strane asi 5 kilometrov severne od Kysuckého Nového Mesta. Dalšími prítokmi sú Rudinský potok, Papradnianka, Rovnianka, Kolárovický potok..., ktorých priemerný sklon sa pohybuje od niekolko desiatok až do 150 ‰. Vela zrážok a pomerne nízke teploty vzduchu a vplyvom toho aj nízky výpar spôsobujú, že vodnost týchto tokov je celkovo vysoká. Z hladiska režimu odtoku patria rieky do stredohorského typu riek, ciže najväcšie prietoky sú v mesiacoch marec a apríl a najmenej vody majú rieky v septembri. Zretelný pokles prietoku je aj v januári a zvýšenie v júni a v júli. Njavyššie mesacné prietoky v marci a apríli podmienuje topenie snehu spojené s daždovými zrážkami. Chaldné zimy s pravidelnou snehovou pokrývkou sa prejavujú poklesom prietoku v januári. Vo flyšových horninách tohto územia sú málo priaznivé podmienky na výskyt významnejších zásob podzemných vôd. Ak sú, tak len sa vyskytujú na styku pieskovcov s ílovcami, takisto je to aj s minerálnymi pramenmi, lebo spôsob uloženia hornín neumožnuje prenikat zrážkovej vode do takej hlbky, aby sa dostatocne oteplila a obohatila o minerálne látky. Pôdy: Pôdny kryt územia sa diferencuje najmä pod vplyvom klimatických a hydrologicko – substrátovo – geomorfologických procesov. Klimatické pomery, predovšetkým pokles teploty vyduchu a pribúdanie zrážok s nadmorskou výškou clenia pôdny kryt zonálne. V rámci vertikálnej zonálnosti pôdneho krytu Javorníkov najnižšie pásmo, zhruba do 800 m.n.m. tvoria kambizeme nasýtené až nenasýtené a bližšie k úpätiu sú to kambizeme oglejené. Medzi 800 – 1000 m.n.m. sú to kambizeme nenasýtené. Vo výškach nad 1000 m.n.m. sú to kambizeme podzolované, kde prebieha podzolizacný proces vplyvom kyslého opadu ihlicia. A na vápencoch môžeme nájst rendziny a pararendziny, ktoré sa tu vyskytujú vo velmi malej miere oproti ostatným. Z pôdnych druhov najväcšiu cast zaberajú hlinité pôdy, ktoré sa viažu na polohy, kde sa striedajú pieskovce s ílovcami a žiadna z hornín výrazne neprevyšuje. Hlinité pôdy sú prevažne slabo skeletnaté, stredne hlboké až hlboké. V severnej casti Javorníkov sa roztrúsene vyskytujú ílovito – hlinité, hlinito – piesocnaté a piesocnato – hlinité pôdy. Ílovito – hlinité pôdy sa viažu na ílovce, ktoré lahko zvetrávajú a na tažšie sedimenty s malým obsahom skeletu. Hlinito – piesocnaté a piesocnato – hlinité pôdy dominujú na zvetralinách relatívne odolnejších pieskovcov. Majú stredný až vysoký obsah skeletu a vyznacujú s adobrou priepustnostou. Rastlinstvo: Pred skultúrneím krajiny najviac územia zaberali kvetnaté jedlobuciny, ktoré siahali do výšky 800 m.n.m., dnes sa už vyskytujú velmi málo, tieto prechádzajú do kyslých bucín. Sú to floristicky chudobné spolocenstvá. V stromovom poschodí prevláda buk lesný (Fagus sylavatica), v bylinnom poschodí sú hojne zastúpené metlica krivolaká (Deschampsia flexuosa), plavún jedlovitý (Lycopodium sellago), cucoriedka obycajná (Vaccinium myrtillus). Na nivách potokov a riek rastú horské lužné lesy. Zvyšky jelšových porastov sa zachovali až dodnes, nachádzame ich až do nadmorskej výšky 700 metrov. Stromové poschodie tohto spolocenstva tvorí jelša sivá (Alnus incana). Sprievodnými druhmi sú vrba krehká (Salix fragilis) a vrba biela (Salix alba). Najväcšiu cast územia zaberajú sekundárne smreciny. Druhotné smreciny vznikli umelou výsadbou na lokalitách pôvodných bucín a jedlobucín. Stromové poschodie tvorí v prevažnej miere smrek, buk a jedla. V súcasnej kultúrnej krajine Javorníkov tvoria významnú zložku vegetácie krovinné spolocenstvá. Najviac sú rozšírené na opustených poliach, medziach, haldách a okrajoch ciest. Najcastejšie druhy sú : trnka obycajná (Prunus spinosa), lieska obycajná (Coryllus avellana), ruža šípová (Rosa canina). V bylinnom podraste sú najviac rozšírené žihlava dvojdomá (Urtica dioica), kuklík mestský (Geum urbanum), plúcnik lekársky (Pulmonaria officinalis), lopúch väcší (Arctium lappa). Na lúkach a pasienkoch sa vyskytujú datelina plazivá (Trifolium repens), púpava lekárska (Taraxacum officinale), lipnica lúcna (Poa pratensis), podbel liecivý (Tussilago farfara), pýr plazivý (Agropyrum repens)... Živocíšstvo: Súcasné zloženie fauny regióny je výsledkom dlhého vývoja v geologických dobách, ked sa menili klimatické, pôdne a vegetacné podmienky. V historickej dobe do vývoja fauny zasiahol najprenikavejšie clovek. Najmä klcovanie lesov, úprava vodných tokov, vznik a rozvoj sídel, dopravy podmienili ústup, prípadne zmeny pôvodných živocíšnych spolocenstiev. Z hladiska prírodných podmienok a zloženia fauny
vyclenujeme Javoríkoch tieto biotopy:
1. Biotop lesov
2. Biotop polí a lúk
3. Biotop ludských sídel
4. Biotop tecúcich vôd
1. Biotop lesov – druhy: sýkorka uhliarka (Parus ater), sýkorka chochlatá (Parus cristatus), sýkorka ciernohlavá (Parus montanus), datel trojprstý (Picoides trydactylus), datel cierny (Dryocopus martius), myšiak hôrny (Buteo buteo), jastrab velký (Accipiter gentilis), veverica stromová (Sciurus vulgaris), líška hrdzavá (Vulpes vulpes), skokan hnedý (Rana temporaria), ropucha obycajná (Bufo bufo), salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra), mlok karpatský (Triturus montandoni), koník cervenokrídly (Psophus stridulus), babôcka admirálska (Vanessa atalanta)
- 2. Biotop polí a lúk – druhy: hraboš polný (Microtus arvalis), zajac polný (Lepus
- 3. Biotop ludských sídel – tu možno vyclenit tri skupiny živocíchov podla nárokov na
- 4. Biotop tecúcich vôd – druhy: pstruh potocný (Salmo trutta), hrúz obycajný (Gobio
Zdroje: