JAR (Juhoafrická republika)
1. Úvodná charakteristika
Juhoafrická republika ako najväcší štát južnej Afriky zaberá najjužnejší cíp afrického svetadielu. Na juhovýchode ju obmýva Indický a na juhozápade Atlantický oceán. Na severe susedí s Namíbiou, Botswanou, Zimbabwe, Mozambikom a Svazijskom. Zcela obklopuje nezávislý štát Lesotho. Najväcší prístav na Namíbskom pobreží Walvis Bay bol až do roku 1994 tiež juhoafrickým územím. Od roku 1948 bol v Južnej Afrike realizovaný politický systém nazývaný apartheid, podla neho belošské obyvatelstvo malo žit oddelene od ostatného obyvatelstva. Krajina napriek silnému medzinárodnému odporu proti tejto politike stále hospodársky prosperovala, hlavne vdaka svojim obrovským nerastným zdrojom a strategickej polohe.
2. Prírodné pomery
Juhoafrickú republiku možno rozdelit do troch hlavných geografických oblastí: na centrálnu rozsiahlu náhornú plošinu, horský systém, ktorý ju obklopuje, a clenité pobrežné pásmo s tzv. Velkým srázom. Povrch Väcšinu územia vyplnuje náhorná plošina, ktorá sa k severozápadu znižuje do panvy Kalahari v Botswane. Takkmer po celej dlžke od Namibie až do Transvaalu je lemovaná horami, ktoré pod názvom Dracie hory dosahujú najväcších výšok v provincii Natal na hranici s Lesothom. Centrálna náhorná plošina na rozdielnu nadmorskú výšku, najvyšších polôh dosahuje na okraji natalských Dracích hôr a najnižších na severozápade v piesocných oblastiach Kalaharskej púšte. Mesto Bloemfontein, sídlo najväcšieho súdu, leží uprostred náhornej plošiny západne od Lesotha. Nevysoký Witwatersrandský hreben na severovýchode od seba oddeluje údolie riek Limpopo tecúca do Indického oceánu a Vaal – zdrojnica Oranje, tecúca do Atlantického ocána. Oblast Witwatersrandu predstavuje najväcšiu koncentráciu obyvatelstva s najväcšieho mesta Johannesburgu a hlavného mesta Pretorie. Geologicky je Witwatersland tvorený najstaršími horninami na svete s obrovskými zásobami zlata. Oblast, ktorá obklopuje centrálnu náhornú plošinu, zahrnuje Velky sráz na juhovýchode a nižšej náhornej plošiny Velkého a Malého Karoo na juhozápade so sústavou paralerných hrebenov ako Swartberg a clenitého pásma kapských vrásnych pohorí. Jej súcastou je i známa Stolová hora, ktorá sa zdvíha z mora do tisícmetrovej výšky nad Kapským mestom, v ktorom cez letnú sezónu zasadá parlament a vláda. Úzke nížiny sa nachádzajú iba pozdlž západného pobrežia a pri hranicách s Mozambikom. Za širokým Mosambickým prielivom sa rozkladá Madagaskar (587 tis. Km2), štvrtý najväcší ostrov sveta. V južnej Angole výraznejšie vystupujú niektoré horské skupiny nad 2.000 m. Okraj Juhoafrického štítu sa zdvíha zvlášt na juhovýchode. Najvyšší je tu velký stupen Dracích hor (3.482 m). Hrebene Kapských hôr (2.326 m) vyplnujú najjužnejšiu cast kontinentu. Najväcšie výšky na väcšinou hornatom ostrove Madagaskar dosahuje masív Tsaratanana (2.880 m) Podnebie Väcšina Juhoafrického územia leží v subtropickom pásme. Na pobreží má stredomorské, vo vnútrozemí kontinentálne suché podnebie. Pri svojej polohe pri rovníku a oboch obratníkoch je najteplejšou krajinou. Základné klimatické rozdiely sú podmienené zmenami v pomeroch tlaku vzduchu nad pevninou a susednými oceánmi. Tretia oblast tropických pasátov sa vyznacuje extrémne suchým a teplým podnebím s nedostatocnými zrážkami pri velkom výpare a najteplejšími miestami kontinentu. Patria sem vyprahnuté púšte Kalahari a Namibia. Vyššia nadmorská výška vnútrozemskej náhornej plošiny spôsobuje na väcšine územia príjemné teplotné podmienky. Chladný Benguelský prúd, ktorý sa pohybuje z juhu na sever pozdlž západného pobrežia, zabranuje vzniku zrážok a spôsobuje, že na sever zasahuje výbežok púšte Namib. Naopak teplý Agulhasský prúd omývajúci juhovýchodné pobrežie prináša casté a výdatné dažde. Hlavné letné daždové obdobie tu trvá od novembra do apríla. Zimné mesiace, máj až október, bývajú relatívne chladné, silné zrážky dostáva i juhozápad krajiny, niekedy tu dokonca rovnako ako v Dracích horách sneží. Na východnom pobreží je v zimnom období príjemné teplo. Zrážok ubúda k severozápadu, viac než polovica územia je suchá až polosuchá. Len asi na 5% rozlohy krajiny spadne viac než 1000 mm. vody rocne. Rastlinstvo Na východe krajiny sú vdaka vyšším daždovým zrážkam rozlahlé trávnaté savany. Tie k západu prechádzajú do oblasti polosuchého a krovinatého Karoo. Na severe sa rozkladá suchá savanová buš. Pozdlž západného pobrežia vznikla vplyvom studeného Benguelského prúdu piesocnatá púšt Namib. Na juhozápade v kabskej oblasti má vegetácia stredozemný charakter podobný západoaustrálskemu. Len na teplom a vlhkom pobrežím na svahoh Velkého zrázu rastú menšie monzúnové lesy. Živocíšstvo V južnej Afrike žije stále ešte velké množstvo divokej zvery, ktorej výskyt vo volnej prírode je však vplyvom civilizacných faktorov velmi ohrozená a preto sa zver sústreduje prevažne do pocetných prírodných rezervácí. V nich je možné pozorovat levy, gepardy, nosorožce, slony, hrochy, antilopy, zebry, pakone, buvoly a žirafy. Celkom bolo zriadených 13 národných parkov s velmi kvalitnou starostlivostou a množstvo dalších rezervácií. Najväcšie a najznámejšie sú Krogerov národný park pri hranici s Mozambikom, národný park Kalahari Gemsbok a národný park Addo Elefant nedaleko Port Elizabeth na južnom pobreží. Vodstvo Väcšina afrických riek je charakteristická nepravidelnými odtokovými pomermi a tvarmi riecnej siete. Vodný režim ovplyvnujú najmä rozdiely medzi zrážkovými úhrnmi tropických vlhkých oblastí a suchými púštami. Viac než tretina Afriky odovzdáva svoje vody atlantickému oceánu.
3. História
Územie južnej Afriky bolo od najstarších dôb osídlené pravekými ludmi a ich priamymi následníkmi sa stali lovci a zberaci divoko rastúcich plodov Sanovia a Khoinovia. Od druhého stor. n. l. zacali do krajiny prichádzat cernošské kmene bantusky hovoriacich polnohospodárov a chovatelov dobytka, ktoré z výnimkou najjužnejších a juhozápadných oblastí osídlili väcšinu južnej Afriky. Portugalský moreplavec Bartolomeo Diaz oboplával roku 1488 mys dobrej nádeje ale až v roku 1652 tu holandská východoindická spolocnost založila stanicu, ktorá mala zaistit zásobovanie. Burovia (farmári), alebo afrikánci, zacali osídlovat vnútrozemie, stretávali sa pri tom s miestnym khoinským obyvatelstvom a od konca 18. stor. s cernošskými rolníkmi kmenov Xshosa, Pondo a inými, ktorý osídlovali nové územia západne od Rybej rieky (medzi East London a Port Elisabeth). Khoinovia boli vyhánaný prevažne do púštnych vnútrozemských oblastí a boli casom takmer vyhubení. Medzi belošskými farmármi (trekermi), postupujúcimi na východ a cernošskými bantuskými kmenmi, dochádzalo k celej rade ozbrojených stretov so striedavými výsledkami. V roku 1795 obsadili britské vojská Kapsko, ale v roku 1802 ho opät opustili. O 4 roky neskôr sa tam vylodili znovu a vytvorili z neho britský protektorát. Mnohí Búrovia na protest proti anglickej správe a zrušení otroctva opúštali v 30. rokoch južné oblasti a zacali obsadzovat vzdialené severné a severovýchodné vnútrozemie (velký trek). Za riekami Vaal a Oranie založili v roku 1838 vlastnú Juhoafrickú republiku (neskôr premenovanú na Transvaal) a v roku 1854 Oranžský slobodný štát. Briti uznali samostatnost oboch týchto štátov, ale v 70. rokoch po objavení ložísk diamantov a zlata, prišlo k obrovskému prílivu nových osadníkov a následne k dvom vojnám medzi Búrmi a Anglicanmi, ktoré skoncili v roku 1902 vítazstvom britských vojsk. V roku 1910 sa vytvorila Juhoafrická únia, ktorá sa v nasledujúcom desatrocí zmenila v britské dominium. Pocas 1. sv. vojny Juhoafrické vojská porazili nemeckú armádu v Juhozápadnej Afrike (dnešná Namíbia), ktorá jej potom bola Spolocnostou národov zverená ako mandátne územie. Po vypuknutí 2. sv. vojny cast Afrikáncov nesúhlasila s rozhodnutím vlády postavit sa po boku britských vojsk proti Nemecku. V roku 1948 zvítazila vo volbách afrikánska Národná strana a zacala zavádzat politiku apartheidu, oddeleného vývoja etnických skupín. Pre ciernych Africanov bolo zriadených 10 cernošských štátov, tzv. „domovín“, z ktorých 4 sa na prelome 70-80. rokov vyhlásili za zvrchované (tzv. bantustan), ale okrem juhoafrickej vlády ju žiadny iný štát diplomaticky neuznal. Ich celková rozloha zaberala iba jednu devätinu plochy Južnej Afriky. Diskriminovaní boli i Indovia, ktorí prišli do Južnej Afriky v druhej pol. 19. stor. ako nádenníci na cukrové plantáže v Natale. Podobne trpeli stratou obcianskych práv i miešanci tzv. farební, ktorých je najviac v Kapsku. Dôsledná rasová segregácia sa v praxi nemohla uskutocnit, lebo cierny robotníci casto pracovali s bielymi, hlavne v baniach a továrnach. Cernosi však nemohli zastávat kvalifikovanú prácu a ich mzdy boli podstatne nižšie. Vo velkých mestách, napr. v Johannesburgu, vznikli v blízkosti centra rezidencné štvrte pre bielych Juhoafricanov, zatial co na periféfii sa rozrastali chudobné cernošské sídliská ako Soweto. V roku 1961 sa Južná Afrika jednostranne vyhlásila republikou a prestala byt clenom Britského spolocenstva. Odpor proti aparteidu bol potom stíhaný stále tvrdšie a v roku 1976 došlo pri potlacení vzbury cernošskej mládeže v Sowete, ktorá zacala ako protest proti používaniu afrikánštiny na základných školách, k usmrteniu a tažkých zraneniam stoviek ludí. Vedúci predstavitel najdôležitejšej opozicnej cernošskej strany Afrického národného kongresu (ANC) Nelsona Mandelu (nar. 1918) bol mimo iného na nátlak svetovej verejnosti v roku 1990 prepustený z väzenia, kde strávil 27 rokov. Vtedajší prezident Willem de Klerk (narodený 1936) sa v tom roku rozhodol skoncit s politikou apartheidu a ANC a ako odplatu slúbil zastavit ozbrojené útoky partizánskeho tipu, ktoré 30 rokov organizoval proti Juhoafrickej vláde. Referendum belošského obyvatelstva v roku 1992 schválilo postup de Klerka a súhlasilo z vypracovaním novej ústavy, ktorá po schválení všetkými politickými subjektami v rátane ANC a prevažne Zulskej Strany slobody Inkatha prišla do platnosti ešte pred prvými všeobecnými demokratickými volbami, ktoré sa uskutocnili v apríly 1994. Zároven bolo dohodnuté, že nová vláda národnej jednoty bude zostavená bez ohladu na volebné výsledky. Podla ocakávania zvítazil ANC a Nelson Mandela sa stal prezidentom. V roku 1995 bola ustanovená komisia pre prípad porušovania ludských práv, ktorých sa medzi rokmi 1960-93 dopúštali všetky strany. V roku 1997 sa vedúcim predstavitelom ANC stal Thabo Mbeki, ktorý nahradil odstúpeného prezidenta Nelsona Mandelu. Spolocnost Politika apartheidu, ktorá po vela 10roci ovplyvnovala život obyvatelov v južnej Afrike, skoncila slobodnými, multyrasovými volbami v apríli 1994 a vytvorením vlády národnej jednoty. Boli zrušené posledné ekonomické a vojenské sankcie, ktoré voci predchádzajúcim rasistickým vládam vyhlásilo OSN a južná Afrika sa vracia do všetkých medzinárodných organizácií, z ktorých po roku 1961 vystúpila, lebo z nich bola vylúcená.
4. Obyvatelstvo
Po nástupe Wiliama de Klerka do funkcie predsedy národnej strany a hned potom prezidenta 1989 prestali postupne platit základné rasové zákony, ktoré delili obyvatelstvo do 4 rasových skupín (biely, cierny, Indovia a miešanci) a zakazovali zmiešané manželstvá. Podla nich boli cierny Africania v tzv. bielych oblastiach a mestách považovaný za cudzincov. Južná Afrika je od nepamäti osídlená prevažne obyvatelstvom ciernej pleti, ktorý majú medzi sebou vela kmenových, národnostných, etnických i tradicných rozdielov. Aj tak je možno ciernych obyvatelov svetadielu rozdelit na dve základné najvýznamnejšie skupiny: národy sudánské a národy bantu. Väcšina cernošského obyvatelstva sa živý primitívnym obrábaním polí a chovom dobytka, menej lovom a rybolovom. Viac než ¾ obyvatelstva krajiny tvoria potomkovia bantusky hovoriacich africanov s ktorých najpocetnejší sú Zulovia, Khosovia a Sothovia. Bielych juhoafricanov je menej ako 1/7, väcšina z nich pochádza z rodín dávnych európskych usadlíkov a dáva prednost jazyku afrikans pred anglictinou. Miešanci tvoria necelú desatinu populácie a asaitovia prevažne indovia sú tiež nezanedbatelnou etnickou menšinou. Zbytky starobylých afrických národov sa nachádzajú hlavne v južnej Afrike kde žijú v obtiažnych podmienkach primitívnych polnohospodárov. Pocet pristahovalcov európskeho pôvodu je malý a celkovo nepresahuje ani 3%. Po odchode vela Európanov z krajiny severnej Afriky žije teraz práve v Juhoafrickej republike, kde tvoria vládnucu vrstvu. Vypriahnuté púšte, vysoké hory, odlahlé pralesy a kraje zamorené zhubnými chorobami sú skoro neobývané, alebo majú obyvatelstva len velmi málo. Viac než 60% obyvatelstva už žije v mestách. Afrikánctina a anglictina boli do nedávna jedinými úradnými jazykmi. Po volbách v roku 1994 je im postavených na úroven dalších 7 používaných afrických jazykov. Anglictina si však zachováva výsostné postavenie univerzálneho dorozumievacieho jazyka. Asi 70% obyvatelov sa hlási ku krestanstvu. Afrikánci sú oddanými stúpencami Holandskej reformnej cirkvi. Niektorí cierny juhoafricania doteraz vyznávajú tradicné africké náboženstvo a v krajine existujú tiež hinduistické a muslimské menšiny.
5. Hospodárstvo
Hodnotou hrubého národného produktu zaujíma Juhoafrická republika prvé miesto v Afrike, ale v prepocte na obyvatelov je za Líbiou, Seychelami a Gabonom, na úrovni susednej Botswany. Má bohaté náleziská bohatých surovín, ale nemá ropu. To okrem iného ovplyvnilo jej ekonomický rozvoj v dobe hospodárskych sankcii, ktoré na nu svet uvalil za uplatnovanie politiky apartheidu. Polnohospodárstvo Aj ked asi 40% obyvatelov žije na dedinách, polnohospodársky sektor zamestnáva menej než 10% práce schopnej populácie a podiela sa velmi malým dielom na tvorbe hrubého domáceho produktu. Výnosy plodín sú velmi kolísavé v závislosti na zrážkach; zavodnovacie systémy sú doteraz nedostatocné a tiež erózia pôdy zostáva vážnym problémom. Hlavnou plodinou je kukurica, na vývoz sa pestuje cukrová trstina, citrusy a dalšie ovocie, vinná réva, bavlna a tabak. Významnejšia je živocíšna výroba ktorá využíva obrovských plôch pastvín (2/3 plochy) pre chov oviec a hovädzieho na vývoz mäsa, mliecnych výrobkov a vlny. Velmi rozšírený je chov hydiny. Cierny juhoafricania majú pre svoju obživu nedostatok úrodnej pôdy a musia hladat prácu mimo trvalého bydliska. Pod vplyvom studeného Benguelského prúdu sú pobrežné vody na juhozápade bohaté na sardinky, makrely, garnáty, barakudy a dalšie ryby. Velmi významná je produkcia rybacej múcky. Lesných plôch má južná Afrika nedostatok, ale stacia uspokojit väcšiu cast domácej spotreby dreva. Priemysel a tažba Bohaté zásoby zlata (1 miesto na svete) a diamantov v podmienkach belošskej kolonizácie spravili z Juhoafrickej republiky najbohatšiu a hospodársky najsilnejšiu krajinu Afriky. Takmer polovicu hodnoty juhoafrického vývozu tvorí zlato a drahé kamene. JAR patrí medzi svetových producentov platiny (1 miesto na svete) rúd chrómu (1 miesto), mangánu, vanádia, antimónu, uránu a azbestu. Velmi významná je tažba cierneho uhlia i železnej rudy, medi, striebra lítia. Krajina ma tri kombináty ciernej metalurgie, hlinikáren a dalšie závody na spracovanie rúd farebných kovov. Energetika je založená na spalovaní domáceho uhlia. V krajine pracujú najväcšie tepelné elektrárne sveta sústredené v Transvaalu. Na hydroelektrárne a jadernú elektráren severne od Kapského mesta pripadajú len 4% vyrobenej elektriny. Južná Afrika zaistuje takmer 2/3 africkej produkcie elektriny a cast jej tiež vyváža. Mozambik, Angola, i dalšie krajiny sú napojené na juhoafrický energetický systém. Všetka ropa sa ale musí dovážat. Z vysoko kvalitného uhlia sa vyrába benzín. Najdôležitejšie odvetvie priemyslu predstavuje strojárstvo vyrábajúce dopravné prostriedky, banícke zariadenie, polnohospodárske a stavebné stroje a zbrane; dalej elektrotechnika a elektronika, petrochémia a chemický priemysel s produkciou trhavín, umelých hnojív a hmôt. Najrozšírenejšia je ale všestranná potravinárska a textilná výroba. Obchod Asi 30% exportu tvorí zlato, 15% kovy a kovové výrobky po 10% uhlie a diamanty. Dovážajú sa stroje, zariadenia, dopravné prostriedky, ropa a chemikálie. Hlavným a tradicným obchodným partnerom južnej Afriky sú Nemecko, USA, Japonsko, Velká Británia, Taliansko, Švajciarsko. Po udalostiach v Sowetu roku 1976 sa velmi znížili zahranicné investície a krajina získala financné prostriedky prevažne z predaja svojich velkých zásob zlata. Colné bariéry naopak pomohli rozvoju miestneho priemyslu a znížili dovoz tovaru. De Klerkova politika a zmeny roku 1994 obchodné styky oživili a zahranicné investície zase vzrástli. Ich objem bude závisiet na politickom vývoji v krajine a tiež ich bezpecnosti. Zdravotníctvo, sociálna starostlivost a školstvo Zdravotnícka starostlivost je na vysokej úrovni v mestách, vzdialených dedinách je tažko dostupná. Kvalitnejšiu starostlivost má stále k dispozícii predovšetkým belošské obyvatelstvo. Kojenecká úmrtnost je u cernošskej populácie podstatne nižšia a nádej do žitia naopak výrazne nižšia než u belochov. Predovšetkým u detí sa stále vyskytuje choroba z podvýživy, spôsobená stravou s velkým nedostatkom uhlovodíkov a proteinov, konciaca casto smrtou. Systém sociálnej starostlivosti zahrnuje dôchodky a rodinné prídavky, starostlivost o prestarnutých a handicapovaných obcanov rovnako ako o mládež, doteraz však bol diferencovaný podla farby pleti. Existuje i podpora pri strate zamestnania; v prípade cernošských robotníkov bola však velmi nízka. Dostatok vhodných bytov pre ciernych Africanov je taktiež vážnym problémom, ktorý chce nová vláda rýchlo riešit. Tiež trpí školstvo. Bezplatné a povinné vzdelanie až do 16 r. bolo zaistené až do nedávna len pre bielych juhoafricanov, miešancov a aziatov, nie však pre ciernych. Vzdelanie ciernych juhoafricanov trpelo nedostatkom škôl i ucitelov a negramotnost je stále výrazne najvyššia medzi ciernymi Vysoké školy boli segregované až v 80 rokoch: pre bielych študentov ich bolo 9, pre ciernych 4 a pre aziatova a miešancov po 1. Po Witwatrsrandská juhoafrická univerzita umožnovala štúdium bez ohladu na pôvod. Po reformách v 90. rokoch sú však univerzity prístupné všetkým študentom bez rozdielu.
6. Cestovný ruch
Základom juhoafrického dopravného systému sú štátne železnice, slúžiace predovšetkým doprave surovín a výrobkov. ¾ už boli elektrifikované, ostatné trate zabezpecujú naftové lokomotívy. Rozsiahla je i automobilová a autobusová doprava, ktorá využíva predovšetkým spevnených ciest, tvoriacich asi jednu tretinu celkovej dlžky siete najmä v najpriemyselnejších oblastiach krajiny. Vodná doprava je obmedzená na námornú, pretože juhoafrické rieky nie sú splavné. Námorná doprava je rovnako vo vlastníctve štátu a najväcším osobným prístavom je Kapské Mesto na juhozápadnom pobreží. Na východnom pobreží je najväcším obchodným prístavom Durban a novovybudovaný prístavný komplex Richard’s Bay. Okrem štátnych juhoafrických aerolínií je v krajine vela súkromných leteckých spolocností. Pravidelné spojenie má takmer 40 letísk. V južnej Afrike vychádza velké množstvo novín a casopisov v afrikánštine aj v anglictine a zväcšuje sa pocet periodík v dalších afrických jazykoch. Televízia zacala vysielat až od roku 1975 a rovnako ako rozhlasové stanice je štátna.