Japonsko
O B S A H
Poloha, rozloha a hranice 2 Povrch 2 Vodstvo 4 Flóra a fauna 5 Národné parky 6 Obyvatelstvo 8 Sídla 8 Priemysel 11 Polnohospodárstvo 12 Všelico o Japonsku 12 Príloha 14 Poloha, rozloha a hranice J aponské súostrovie leží v severovýchodnom okraji Tichomorského bazéna. Tiahne sa vyše 2 700 km dlhým oblúkom pozdlž východného pobrežia ázijského kontinentu približne medzi 45° zemepisnej šírky na severe a 24° na juhu. Japonské ostrovy tvoria hlavnú súcast rozsiahlej retaze ostrovov, tiahnúc sa od polostrova Aljaška cez Aleuty k polostrovu Kamcatka a Kurilským morom. Na juhu pokracuje táto retaz súostrovím Rjúkjú až k ostrovu Taj-wan. Územie Japonska tvoria štyri hlavné ostrovy – severný Hokkaidó, stredné Honšú a Šikoku, južný Kjúšú a dalších takmer štyritisíc menších ostrovov a ostrovcekov. Obývaných je ich asi pätsto. Celková rozloha Japonska je 377 435 km2. Najväcší a najhustejšie osídlený je Honšú s rozlohou 227 414 km2, Hokkaidó je najmenej osídlený a má rozlohu 78 073 km2, Kjúšú má 36 554 km2 a najmenší ostrov Šikoku 18 256 km2. Prirodzené hranice Japonska tvorí more. Východné pobrežie obmývajú vlny Tichého oceánu. Pozdlž východného pobrežia sa tiahne obrovská prepadlina, tzv. Japonská priekopa, ktorá na mnohých miestach dosahuje hlbku vyše 8 000 m a v južnej casti tejto rozsiahlej tektonickej poruchy dokonca vyše 10 000 m hlbky. Západné pobrežie oddeluje od ázijskej pevniny Japonské more. Juhozápadnú cast ostrova Kjúšú obmýva pomerne plytké Východocínske more, ktoré oddeluje od Japonského mora Cušimský prieliv. Vzdialenost medzi Kjúšú a Kórejským polostrovom je dvesto kilometrov. Severná cast ostrova Hokkaidó susedí s Ochotským morom. Od ostrova Sachalin ho oddeluje Lapérousov prieliv a spája ho s Japonským morom. Povrch J aponsko tvoria z vyše troch štvrtín horstvá, ktoré na mnohých miestach dosahujú úctyhodné výšky. Na pomerne malom území je približne 580 vrcholov, ktoré dosahujú dvojtisícovú výšku a dvanást presahuje tritisíc metrov. Najvyšším vrcholom je najznámejšia hora Fudži, ktorá dosahuje výšku 3 776 m. Horstvá Japonska tvoria tri systémy. Prvý sa zacína na Hokkaide a prechádza stredom ostrova a je to severojaponský systém. Jeho najvyšší vrchol Daisecu meria 2 290. Tento horský systém prerušuje Cugarský prieliv. Náhorná plošina siaha na severe Honšú až do strednej casti ostrova, kde dosahuje najvyššie nadmorské výšky. Juhojaponský horský systém je nižší. Tiahne sa od juhu z ostrova Kjúšú severovýchodným smerom dvomi vetvami – severnou, ktorá vedie pozdlžne smerom Honšú a južnou, ktorá prechádza ostrovom Šikoku na polostrov Kii na Honšú. Tieto vetvy sa opät spájajú v oblasti prefektúry Fukui. V miestach, kde sa Honšú najviac rozširuje je medzi tieto horské systémy vklinený tretí systém Fudži. Ten sa zacína na polostrove Izu a tiahne sa severným smerom až k východným brehom Japonského mora. Vytvára tak prirodzený predel ostrova; severná cast sa nazýva Kantó a južná Kansai. Na západ od Fudži sa tiahnu tri mohutné horské masívy; južný Akaiši, centrálny Kiso a severný Hida. Niekedy sa tieto masívy nazývajú Japonské Alpy. Krajina v tejto oblasti sú využívané najmä na zimný cestovný ruch. Rovnako sa clenia aj vulkanické systémy, na severný, južný a Fudži. Japonské ostrovy patria k najaktívnejším seizmickým a vulkanickým oblastiam na svete. Z asi 190 sopiek je takmer 50 cinných. K severojaponskému systému patria aktívne vulkanické formácie, ktoré sa tiahnu od severovýchodnej casti Hokkaida až po centrálne Honšú. Systém je zakoncený sopkou Asama. Do južného vulkanického systému patria najmä cinné sopky na Kjúšú. Najaktívnejšie sú Aso a Unzen. Aso má najvyššiu kalderu na svete, pozostáva z piatich vrcholov, ktoré vytvárajú pôvodný kráter. Jeho obvod je 80 km. K mimoriadne aktívnym sopkám Kjúšú patrí aj Sakuradžima v Kagošimskom zálive. Horský systém Fudži s ostrovmi Izu, Ogasawara a s centrálnou horskou oblastou Japonských Álp je tiež vulkanického pôvodu. Oblast centrálneho Honšú patrí k najaktívnejším seizmickým oblastiam a mnohé zemetrasenia tu casto spôsobujú velké zosuvy pôdy. V súvislosti s vulkanickou aktivitou japonských ostrovov vyvierajú na mnohých miestach horúce pramene. Vyše 1 800 má liecivé úcinky, ale Japonci ich využívali skôr na rekreacné ako na liecebné úcely. Z mnohých oblastí s termálnymi pramenmi sa stali kúpelne strediská. Najznámejšími sú na Hokkaide Noboribecu a Jonezaki, na Honšú Atami, Hakone, Itó, Kinugawa, Nasu, Nikkó a Šiobara. K oblúbeným kúpelom na Kjúšú patria Beppu a na Šikoku Dógo. Vodstvo V Japonsku je vela riek, no vzhladom k hornatému charakteru krajiny sú ich toky pomerne krátke a prudké. Najdlhšia rieka je Šinano, ktorá zavodnuje nížinu Ecigo a vlieva sa do Japonského mora. Ja dlhá 367 km. Na vodu je najbohatšia rieka Tone. Preteká nížinou Kantó a vlieva sa do Tichého oceánu. Horné a stredné toky japonských riek sú úzke a kamenisté, v dolných, miernejších tokoch sú korytá širšie a s mohutnými hrádzami. Rieky pretekajúce velkými mestskými aglomeráciami majú brehy upravené tak, aby mohli slúžit na športové a rekreacné úcely. Z hladiska riecnej dopravy je význam riek minimálny. V dolných tokoch sú splavné len rieky Jodo v Ósake, Sumina v Tokiu, Šinano v Niigate a Tone. Rieky sa však využívajú na iné hospodárske úcely. Na mnohých sú postavené priehrady slúžiace na výrobu elektrickej energie, zachytávajú prívalové vody v období daždov a sú zdrojmi vody pre polnohospodárstvo, priemysel a mestské aglomerácie. Pre oblast Tokia sú mimoriadne dôležité rieky Sumida, Ara, Edo a Tama, pre oblast Nagoje sú to rieky Kiso a Hida, pre Ósaku a jej okolie Jodo. Mnohé rieky vytvárajú na prudkom hornom toku úchvatné kaskády. Zaujímavé je splavovanie perejí riek Kiso, Hozu, Fudži a Tenrjú alebo Kuma. Vulkanickou a tektonickou cinnostou vyniklo v Japonsku mnoho jazier. Je ich vyše 6
- 000. Najväcšie je Biwa, ktorá sa rozprestiera nadaleko Kjóta a vyplna priehlbinu
T O K I O
Rozprestiera sa v nížine Kantó pri hlbokom tichomorskom zálive. Je dôležitým dopravným uzlom, najvýznamnejším hospodárskym, administratívnym, kultúrnym a politickým strediskom krajiny. S prilahlými satelitnými mestami tu žije približne 12 miliónov obyvatelov. Pôvodne sa mesto volalo Edo a prvá zmienka o nom pochádza 12. storocia. Až do 17. storocia to bola rybárska osada. Mesto sa zacalo postupne rozširovat a v polovici 18. storocia patrilo medzi najväcšie mestá na svete. Edo sa stalo tak silným politicky a hospodársky silným, že sa don prestahoval cisársky dvor a dostal nové meno – TOKIO. Mesto niekolkokrát postihli živelné pohromy, najmä zemetrasenia. Velké straty na životoch zaprícinilo i bombardovanie pocas II. svetovej vojny. V súcasnosti je Tokio moderné velkomesto s mnohými kontrastmi, v ktorom sa prelínajú domáce tradície s vplyvmi americkej a európskej kultúry. pod mestom je siet metra, moderná rýchlodráha je velmi úcelná a celým mestom sa tiahne splet úzkych uliciek a reštaurácií ozdobených tradicnými lampiónmi. Tokio má niekolko velkých centier, z ktorých každé má svoju charakteristickú tvár a atmosféru. Uprostred mesta je rozsiahly cisársky park s palácom, terajšie sídlo cisára. V celom meste je množstvo zelene a známe sú parky ako Hibija, Kórakuen ci Meidži sa známou šintoistikou svätinou a olympijskými športoviskami, alebo najväcší park Ueno so zoologickou záhradou, múzeami, galériami a chrámami. Oproti cisárskemu palácu je banková štvrt Marunouci a hlavná stanica so známym superexpresom Šinkansonom. Hned vedla je preslávená štvrt Ginza s obchodnými domami, luxusnými butikmi, reštauráciami ci nocnými barmi. Z reštaurácií a kaviarní umiestnených na najvyšších poschodiach sa návštevníkom núka pohlad na celé mesto. No azda najlepšie sa dá pochopit velkost tejto metropoly z 333 m vysokej Tokijskej veže, ktorá je kópiou Eiffelovej veže. Stojí vo východnej casti mesta a za priaznivého pocasia je výhlad i na horu Fudži. V širokom okolí Tokia sa nachádza niekolko významných výletných miest, napríklad Nikkó ci Karuizawa. N A G O J A V úrodnej, husto osídlenej nížine Nóbi, pri brehoch hlbokého tichomorského zálivu Ise leží dôležitý prístav a priemyselné centrum Nagoja. Mesto sa rozrástlo najmä v 16. storocí okolo hradov, ktoré tu postavili silné feudálne rody. Mesto zacalo rozkvitat od roku 1612, kedy tu bol postavený hrad šógunom Iejasuom Tokugawom pre svojho syna. Prudký hospodársky rozvoj zaznamenalo mesto po tzv. revolúcii Meidži roku
- 1868. Po vojne sa stala Nagoja dôležitým priemyselným a obchodným centrom.
K J Ó T O
Toto starobylé mesto bolo vyše desat storocí sídlom cisárov, co sa odrazilo na množstve historických a kultúrnych pamiatok. Mesto založili v roku 794 a až do súcasnosti si zachoval štatút centra tradicnej domácej kultúry a umenia. Tu vznikli také tradície, ako cajový obrad, aranžovanie kvetín – ikebana, architektúra záhrad, tušové maliarstvo. Najreprezentatívnejšou pamiatkou je cisársky palác Gošo v strede mesta. Vstup don je len na zvláštne povolenie, ktoré vydáva Úrad cisárskeho dvora s pobockou v Kjóte. K dalším významným pamiatkam patrí palác excisárov Sento Gošo, ktorý sa nachádza v rozsiahlom parku. Na severovýchodnom okraji sa rozprestiera cisárska vila Šúgakuin, pozostávajúca z troch nádherných záhrad, navzájom pospájaných cestickami. Za zmienku stoja i kamenné záhrady budhistických kláštorov Nanzendži, Daitokudži a Rjóandži. Populárnym miestom je kláštor Kijomizuera, ktorý bol založený v roku 805. Necelých 20 km južne od Kjóta leží vyše stotisícové mesto Udži, kde sa nachádza známy kláštor Bjódóin s prekrásnou Fénixovou sienou z roku 1052, ktorá je najkrajšou architektonickou pamiatkou obdobia Heian. Ó S A K A Ósaka je po Tokiu druhým najväcším mestom a priemyselno – obchodným centrom krajiny. Sústreduje sa tu tažký, textilný, chemický a potravinársky priemysel. Žijú tu vyše desat miliónov obyvatelov. Mesto sa rozprestiera v úrodnej nížine, ktorou preteká rieka Jodo. Pri ústí vytvára rozvetvenú deltu, preto je Ósaka známa svojimi mostami a kanálmi. Ósaka je dôležitým obchodným a distribucným centrom krajiny. Dôležitú funkciu zohrávala i v rozvoji národnej kultúry. Zradila sa tu nová, tzv. meštianska kultúra, ktorá je reprezentovaná divadlami bunraku a kabuki, ktoré sa stali významným vkladom do celonárodnej kultúry. V roku 1970 sa tu konala svetová výstava EXPO, co bolo impulzom pre modernizáciu Ósaky. Južná cast mesta si však zachovala svoju tradicnú atmosféru. Obchodný život sa sústreduje v severnej casti Kita. K Ó B E Ósaka a Kóbe tvoria súvislú urbanisticko-priemyselnú oblast, ktorá sa tiahne pozdlž Ósackého zálivu. Kóbe je jeden z najmodernejších prístavov na svete. Rocne sem pripláva vyše 10 000 lodí z celého sveta. Kóbe bolo v minulosti len nevelkou rybárskou osadou a jeho prudký rozvoj nastal v roku 1868, ked sa ako Jokohama otvoril pre medzinárodný obchod. Rozvíjal sa i priemysel. Sú tu známe železiarne, oceliarne i lodenice. Významné zastúpenie má chemický a potravinársky priemysel. Nedostatok priestoru nútil Japoncov hladat originálne urbanistické riešenie. Zacali sa budovat rozsiahle podzemné centrá, v ktorých sa sústredujú najmä služby, obchody a reštaurácie. Kóbe má však i umelé ostrovy, ktoré sú postavené na mori. Tie majú vlastnú urbanistickú cast, parky, hotely a dokonca i verejnú dopravu. Priemysel U ž koncom 18. storocia, v case vlády cisára Meidži, si Japonsko vybudovalo základy priemyselného rozvoja. Spociatku sa krajina obmedzila na textilný priemysel a výrobu drobného tovaru. Až v 30. rokoch 20. storocia sa zacal rozvíjat aj japonský tažný priemysel. Pocas 2. svetovej vojny bol japonský priemysel z velkej casti znicený, nový rozmach priniesla až povojnová výstavba. V Japonsku zohráva osobitnú úlohu rybársky spracovatelský priemysel. Ten sa koncentruje predovšetkým na oblast okolo hlavného mesta – Tokia. Japonsko je jednou z najväcších rybárskych krajín sveta. Japonsko vlastní len málo nerastných surovín, aj ropa a zemný plyn sa tu vyskytujú len zriedkavo, takže energetika krajiny závisí takmer celkom od dovozu. Rozhodujúcim elementom japonského priemyslu sú koncerny, ktoré vyrábajú velké množstvo produktov. Napriek tomu tvoria dve tretiny japonských podnikov malé a stredné podniky zamestnávajúce tri štvrtiny pracovných síl, ktoré sú dodávatelmi velkých japonských podnikov. Japonsko sa bez ohladu na nedostatok vlastných nerastných surovín a takmer výlucnú závislost od dovozu vyvinulo po 2. svetovej vojne na tretiu najväcšiu priemyselnú krajinu na svete. Od zaciatku 50. rokov zaujíma Japonsko vedúce miesto na svete v lodiarskom priemysle, na druhom mieste vo výrobe automobilov. Oceliarsky priemysel Japonska zaujíma tretie miesto vo svete. Neobycajne silné je zastúpenie elektronického priemyslu – výroby elektronických pocítacov a spotrebnej elektroniky. Po 2. svetovej vojne sa výrazne rozvíjal aj chemický priemysel. Mimoriadny význam v tejto oblasti má výroba priemyselných hnojív, za nou nasleduje výroba kaucuku, cementu a benzínu. V týchto troch produktoch stojí Japonsko na cele svetovej výroby. Velký význam má aj papierenský a tradicný textilný priemysel. Kedže si Japonsko musí kryt väcšinu spotreby surovín dovozom, usiluje sa o vyrovnanú obchodnú bilanciu. Jeho významnými obchodnými partnermi sú USA, západná Európa a juhovýchodná Ázia. Polnohospodárstvo J aponské ostrovy majú prevažne hornatý charakter. Nížiny sa rozprestierajú najmä v povodiach dolných tokov riek a sú velmi husto osídlené. Na polnohospodárske úcely sa využíva necelých 15 % pôdy, ktorá sa však velmi intenzívne obrába. V povojnových rokoch dôsledným uplatnovaním výsledkov vedeckého výskumu a zavádzaním malej mechanizácie dosiahlo Japonsko sebestacnost vo výrobe hlavných polnohospodárskych produktov, i ked pomer obrábanej pôdy k poctu obyvatelstva je najnižší na svete. Najväcšia nížina je Kantó, ktorá je zároven najludnatejšou oblastou Japonska. Druhou najvýznamnejšou nížinou je Mino Owari. Husto osídlená je aj nížina Kinai. Tradicnou polnohospodárskou plodinou je ryža. No okrem nej sa v Japonsku pestuje vela ovocia a zeleniny. Rozšírené je najmä pestovanie mandarínok, ktorým sa dobre darí aj v severnejšie položenej prefektúre Šizuoka. Tá je zároven aj najznámejšou oblastou pestovania caju. Japonské zaujímavosti Japonské more je 18. najväcšie na svete. Je súcastou Tichého oceánu a jeho plocha je 1 008 000 km2. Japonská priekopa je 12. najhlbšia na svete. Je hlboká 8 412 km a leží v Tichom oceáne. Najväcším vrcholom Japonska je sopka Fuji – San s výškou 3 776 m. Rozprestiera sa na ostrove Honšú. Najväcšou japonskou púštou je Biwa Ko s plochou 674 km2. Najväcším železnicným tunelom na svete je Seikan s dlžkou 53 841 km, druhým je Shimizu III, ktorý meria 22 300m.
- 5. najdlhším železnicným trajektom sveta je Aomori – Hakodate, ktorý prechádza cez