Individualizácia nerovností v postindustriálnej spolocnosti „Za hybnú silu v triednej spolocnosti možno obecne vyjadrit výrokom „mám hlad“. Mechanizmus, uvádzajúci do pohybu rizikovú spolocnost, možno zhrnút do konštatovania „mám obavy“. Spolocne zdielané potreby boli zamenené spolocne zdielanou úzkostou.“ (Ulrich Beck: Risk Society, Towards a Nex Modernity, Sage, London 1992, str. 49) Pre súcasnú spolocnost priemyselne rozvinutých krajín je charakteristické, že sa v nich sociálne formy priemyselnej spolocnosti – triedy, stratifikácie, rodina a status odvodený od pohlavia – zvolnili, a došlo tak k individualizácii osudu cloveka. Jedinci sa vymanujú zo sociálnych foriem priemyselnej spolocnosti (triedy, rodiny, statusu daného pohlavím), rovnako ako sa v procese reformácie vymanovali spod vplyvu cirkvi. Musia sa dnes spoliehat sami na seba, plánovat a prežívat svoj život so všetkými jeho rizikami, príležitostami a rozpormi bez opory širších sociálnych skupín. Nie trieda, sociálna kategória ci skupina, ale jedinec sám sa stáva reprodukcnou jednotkou sociálneho bytia. Co sa týka spolocenského postavenia, životnej úrovne a s nimi spojeného životného štýlu, znamená to skôr ich individuálnu diferenciáciu ako diferenciáciu založenú na príslušnosti k sociálnym vrstvám a skupinám (diferenciami medzi týmito vrstvami a skupinami). Typy nerovností Podla Bergera je potrebné zaujímat sa o konkrétnu nerovnost, nie o abstraktnú nerovnost. Ide predovšetkým o príjmovú nerovnost, nerovnost bohatstva, nerovnost v schopnostiach a nerovnost na trhu práce, nerovnost vo vzdelaní a v prístupe k vzdelaniu, nerovnost statusovú – o symbolické vyjadrenie nerovnosti, nerovnost v privilégiách a sile zdielaných sociálnych sietí a o nerovnost v rozdelení vplyvu a moci. Príjmová nerovnost, nerovnost bohatstva Najviditelnejšími formami nerovnosti sú nerovnost bohatstva a príjmu. Príjmom rozumieme penažnú ciastku, ktorú jedinec získava s urcitou periodicitou za nejaké svoje aktivity, dnes obvykle realizované na trhu práce alebo v nejakej súvislosti s týmto trhom práce. Môže to byt mzda, ale aj renta, podiel na zisku, dividenda ci iné platby (aj dávky sociálnej podpory ci dávky sociálnej pomoci). Majetok je potom suma všetkých materiálnych hodnôt, ku ktorým má jedinec vlastnícke právo. Nerovnostou v príjmoch sú dané sociálnou pozíciou, ale môžu sa javit aj ako nerovnosti dané etnickou príslušnostou, pohlavím, vekom a profesiou. V týchto ohladoch môžu byt dôsledkom diskriminácie. Ci už priamej (nižšia mzda za rovnakú prácu) ci nepriamej (sekundárny trh – nižšia mzda, zamestnanie je tu menej isté, práca nekvalifikovaná a nezaujímavá, bez možnosti postupu). Príjmy sa môžu diferencovat aj v závislosti na regióne, na type a velkosti sídla (vyšší v hlavnom meste a nižší v malých sídlach). Nerovnost v príjmoch môže byt daná taktiež velkostou rodín a poctom osôb s vlastným príjmom v rodine. Svoju rolu hrá aj forma príjmu a jeho stabilita. Príjem jedinca aj rodiny sa môže menit v case v závislosti na ekonomickom cykle, životnom cykle (štádiu rodiny), pohybe cien a inflácii, zmenách velkosti rodiny a pod. Rovnako tak na nu môžu pôsobit incidenty ako nemoc, rozvod, zmena pracovného miesta ci jeho strata v nezamestnanosti, strata na burze ap. Cast populácie sa presúva medzi príjmovými kategóriami, a to formou pohybu jedincov aj pohybom profesných ci iných skupín. Analogicky je to aj s chudobou. Jedinci aj rodiny sa stávajú chudobnými a bohatými, respektíve chudobnými a bohatými zostávajú, na základe stability a zmien svojich príjmov. Môžu sa však stat chudobnými aj pri stabilných príjmoch, ked sa celkovo v spolocnosti zvýšia príjmy alebo výdavky. Analogický vplyv na pocet chudobných a nechudobných majú aj úpravy, ktoré sa týkajú hranice chudoby. Nerovnost bohatstva je pre koncept chudoby rovnako významné, ked nie významnejšie, ako nerovnost v príjmoch. Bohatstvo vzniká akumuláciou príjmu všetkého druhu alebo dedicstva (príjem vzniká dedicstvom len vo výnimocných prípadoch) a môže mat rôzne formy. Môžu to byt: penažný kapitál, úspory, hmotný majetok, poistky, tovar rôzneho typu, patentové práva, autorské práva. Sociálny status, prestíž a moc, ktoré sú s bohatstvom spojené, casto závisia na spôsobe, akým bolo vytvorené. Tak ako sú nerovnomerne rozložené príjmy, je nerovnomerne rozložené aj bohatstvo. A to nielen kvantitatívne ale aj kvalitatívne. Majetok menej bohatých má väcšinou aj menej výhodný charakter. Ide o domy (väcšinou nevhodné pre hypotéky, alebo naopak hypotékami silne zatažené), automobily (kúpené na splátky ci z druhej ruky) a bežný konzumný tovar (prácky, televízory). Väcšinou takýto majetok nemá charakter kapitálu a nie je preto schopný generovat nové príjmy a nové bohatstvo. Nerovnost v spotrebe a životnom štýle Príjmy a majetok môžu byt investované do životného štandardu. Užívanie bohatstva (príjmu) je spojené najmä zo sociálnou, ekonomickou a politickou mocou a vplyvom, ale tiež so životnou úrovnou a životným štýlom. To súvisí do znacnej miery s rozhodnutím vlastníkov bohatstva (príjemcov príjmov), ako ich užit (uložit ich, požicat ich, umiestnit ich na kapitálovom trhu, konzumovat ich ap.). Nerovnost v príjmoch a vo vlastníctve ide ruka v ruke s nerovnostou v spotrebe, aj ked len cast príjmov (bohatstva) je priamo konzumovaná. Nerovnost v spotrebe spocíva v staženom prístupe chudobných k statkom a službám, ale aj v tom, že pre najchudobnejšie vrstvy sú niektoré služby alebo statky celkom nedostupné. Vysoký príjem umožnuje v konzumnej spolocnosti väcšiu volnost rozhodovania sa v mnohých životných situáciách, zacínajúc volbou bývania a konciac rozhodovaním sa o potrete. Handicap, ktorý majú osoby s malým príjmom, sa prehlbuje ich viazanostou na verejnú dopravu, co je zjavné hlavne v krajinách, kde je schopnost mobility podmienkou získania dobrého zamestnania ci dokonca získania zamestnania ako takého. Nerovnost v spotrebe sa netýka len hmotných statkov, ale analogicky sa týka aj spotreby statkov nehmotných (zdravotná starostlivost, rekreácia, vzdelávania). Nerovnost v schopnostiach, vzdelaní a v prístupe k vzdelaniu (teória ludského a kultúrneho kapitálu a sociolingvistika) Nerovnost príjmov, bohatstva a moci (bezmoci) ako komplexnej nerovnosti sú v dnešných priemyselne rozvinutých spolocnostiach chápané ako nerovnost „par excellence“. S nou spojená nerovnost na úrovni a obsahu spotreby statkov a služieb (životnej úrovne a životného štýlu), ktorá je z hladiska urcenia chudoby podstatná, má však aj dalšie determinanty. Jedným z významných aspektov sociálnej nerovnosti je nerovnost vo vzdelaní. Preto je casto vzdelávanie úzko chápané ako prostriedok zrovnoprávnenia. Univerzálne vzdelanie je považované za významný nástroj spolocenského vzostupu, redukujúce nerovnost rozdelenia bohatstva a moci, lebo poskytuje mladým ludom zrucnosti, schopnosti a znalosti potrebné k tomu, aby v spolocenských štruktúrach zaujali hodnotnú pozíciu. Existujú však aj názory, ktoré vidia vo vzdelávacom systéme väcšiny európskych a amerických krajín práve nástroj reprodukcie nerovností. Podla niektorých autorov je moderný vzdelávací systém odpovedou na ekonomické potreby priemyslového kapitálu. Školy poskytujú vzdelanie a zrucnosti potrebné pre priemysel a rovnako tak vštepujú svojim žiakom rešpekt k autorite a disciplínu, ktoré z nich urobia použitelnú pracovnú silu. Reprodukujú tak v detoch pocit spolocenskej bezmocnosti a legalizujú nerovnost. Toto poslanie školy ja aj obsahom konceptu skrytého curricul škôl (je to odovzdávanie urcitých noriem ani nie tak prostredníctvom obsahu výucby, ako skôr formou jej organizácie), s ktorým prišiel v 70. rokoch Illich. Spocíva v tendencii rozvíjat u žiakov nekritickú akceptáciu existujúceho sociálneho poriadku. Sugeruje detom, že majú v živote „poznat svoje miesto“ a neprekrocit jeho hranice. Nerovnost vzdelania a obecnejšie kultúrneho kapitálu sa však zakladá predovšetkým v rodinách – a to nielen neschopnostou chudobných rodín posielat svoje deti na kvalitné a teda drahé školy. Nielen ich neschopnostou poskytnút svojim detom poznatkové zázemie a kultúrny kapitál (knižnice, odoberanú tlac, návštevy kultúrnych akcií, ale aj možnost poradit detom s ucivom ap.). Nerovnost na trhu práce: teória ludského kapitálu a teória sociálneho kapitálu Nerovnost na trhu plynie predovšetkým z rozdielneho vlastníctva. Z marxistického hladiska je to nerovnost plynúca zo skutocnosti, že menšina vlastní výrobné prostriedky a väcšina len svoju pracovnú silu. V dôsledku toho je nútená vlastníkom výrobných prostriedkov túto svoju pracovnú silu predávat. Tí si privlastnujú vyrobenú nadhodnotu, t.j. produkciu vyrobenou nad hodnotu pracovnej sily (ktorú dostávajú pracovníci vo forme mzdy, aby bola zaistená reprodukcia ich pracovnej sily a reprodukcia ich rodín). Nerovné postavenie osôb na trhu práce potom plynie z ich použitelnosti v produkcii. Je to ludský kapitál, ktorého velkost zaraduje jedinca na trhu práce do výhodnej ci nevýhodnej pozície a predestinuje ho k väcšiemu ci menšiemu príjmu a k väcšej ci menšej istote zamestnania a tým aj k dalším veciam, ktoré sú s výškou príjmu a istotou zamestnania spojené. Ludský kapitál je spájaný predovšetkým so vzdelaním. Nerovnost je tiež casto spojená s diskrimináciou na trhu práce, ale aj s diskrimináciou všeobecne. Táto diskriminácia sa môže týkat etnických skupín, žien, starých ludí, nekvalifikovaných osôb a pod. Nerovnost môže byt daná ako priamou diskrimináciou týchto osôb – odmietaním zamestnat osoby urcitých charakteristík, ich nižšími mzdami, snahou bránit im v prístupe na školy, obmedzit ich možnosti cerpat úvery a pod., tak aj diskrimináciou nepriamou – prostredníctvom kultúrneho vylúcenia alebo v jemnejšej forme ignorovaním ich kultúrnych handicapov a neochotou pomôct im tieto handicapy vyrovnat. Nerovnost životných podmienok a ich riziká Horizontálna stratifikácia viedla ku koncentrácii chudobných na urcité územie, k zrúteniu ci aspon poklesu kvality infraštruktúry týchto území a k pokracujúcemu chátraniu týchto území. Trh s pozemkami a bytmi tlacil chudobných do nevýhodných lokalít s casto devastovaným životným (prírodným aj sociálnym) prostredím. Sídla a obytné zóny miest osídlené obyvatelstvom s nízkymi príjmami sú obvykle blízko centier priemyselnej produkcie a sú permanentne atakované znecistovaním ovzdušia, vody ci pôdy, špinou a možnými únikmi priemyselných škodlivín. Súcasne sú tu ludia ohrozovaní aj sociálnymi rizikami, ako sú vyššia pravdepodobnost straty zamestnania a menšia šanca ju získat ci pokles zárobkov, kriminalita a pod. Nejde len o koncentráciu chudobných v oblastiach s horšími životnými podmienkami a zvýšeným rizikom. Nielen ludia, ale aj oblasti, v ktorých sídlia, môžu byt klasifikované ako bohaté ci chudobné. Je to otázka prostriedkov, ktoré sú v nich k dispozícii pre ich rozvoj (kvalita pracovnej sily, výška vybraných daní, kvalita infraštruktúry, horšia sociálna vybavenost, neexistencia siete hromadnej dopravy ci jej kolaps). Vo vnútri regiónu aj vo vnútri jednotlivých miest tak existujú deprimované oblasti osídlené deprimovaným obyvatelstvom. Nerovnost a chudoba Chudoba je velmi casto spojovaná s nerovnostou. Výrobné a distribucné mechanizmy v tržnej ekonomike (nízka produktivita práce, nerovný prístup k materiálnym zdrojom, nerovný podiel na distribúcii výsledkov) produkujú nielen bohatstvo, ale aj chudobu – krajný výraz sociálnych nerovností (bipolarita bohatstva a chudoby). Aj ked sú však obidva fenomény vzájomne späté, ide o súvislost a nie o totožnost. Chudobu možno chápat ako výraz extrémnej nerovnosti. V súcasnom svete sa nerovnost aj chudoba stále generujú a roztržka medzi bohatstvom a chudobou narastá ako v globálnom (chudobné a bohaté štáty), tak aj v národnom merítku (chudobní a bohatí obcania). Niektorí autori (Alcock, 1993) považujú za najdôležitejší rozdiel medzi oboma pojmami to, že nerovnost je deskriptivný pojem (stav, ktorého akceptovatelnost je vecou mienky), zatial co chudoba je pojem zatažený hodnotením. Chudoba sa vztahuje na sociálny a triedny status. Nepredstavuje však len extrémnu triednu a statusovú nerovnost urcitej skupiny obyvatelstva, ale aj nerovnost spolocnostou neakceptovatelnú. Aj ked je treba poznamenat, že to co je považované za hranicu akceptovatelnosti, môže byt v rôznych spolocnostiach rozdielne a aj v rámci jednej spolocnosti sa môže v historickom case menit. Idea rovnosti dominovala v strednej (prostredníctvom reálneho socializmu) a ciastocne západnej (prostredníctvom lavicových hnutí) Európe až do 70. rokov. Vo východnej polovici Európy našla výraz v totalitných rovnostárskych štátoch, ktoré svojich obyvatelov kontrolovali prostredníctvom ich nivelizovaného zamestnaneckého statusu. Vo väcšine z nich bola len malá možnost sa z dosahu tejto sociálnej kontroly vymanit (napríklad v bývalom socialistickom Ceskoslovensku boli de facto všetci zamestnancami štátu). V západnej polovici Európy sa symbolom snahy o rovnost stal sociálny štát. Aspon v tom zmysle, že mal tlmit velké nerovnosti a podržat väcšinu populácie nad hranicou chudoby.