História Bratislavy Bratislava patrí k najmladším hlavným mestám Európy a pritom k mestám s bohatou históriou siahajúcou k dobám spred dvetisíc rokov. Poloha mesta v samotnom srdci Európy na brehu rieky Dunaj predurcila Bratislavu, aby sa stala križovatkou a cielom obchodných ciest, strediskom mnohých kultúr. Prvé stopy po trvalom osídlení sa viažu k mladšej dobe kamennej. Skutocné dvere do histórie však otvára až keltský kmen Bójov v 2. storocí pred n. l., ktorí na území mesta založili významné mocenské centrum s obrannou funkciou. Bratislava a jej okolie na oboch brehoch Dunaja sa v rímskom období ocitli priamo na hranici Rímskej ríše. V systéme vojenských pevností na strednom Dunaji vznikla Gerulata, územie dnešnej mestskej casti Rusovce. Gerulata bola jednou z bášt obrannej línie Limes Romanum, oddelujúcej svet Rimanov od sveta barbarských kmenov. V casoch Rímskej ríše bola na hradnom brale vybudovaná vojenská stanica a pri brode vojenská strážna veža. Archeologické nálezy dokazujú rímsku stavebnú aktivitu aj v priestore Starého Mesta pod Primaciálnym palácom alebo v Dúbravke, kde boli nájdené základy rímskych kúpelov z 3. storocia, a na Devíne. Predkovia dnešných obyvatelov Slovenska Slovania prichádzajú na územie terajšieho mesta v 5. - 6. storocí n. l. Mohutné slovanské hradiská v Bratislave a na nedalekom Devíne sa stali v 9. storocí centrami spolocného štátu západoslovanských kmenov - Velkomoravskej ríše. Prvá písomná zmienka o Bratislave sa vyskytuje v opise rozhodujúcej bitky Bavorov s Madarmi, ku ktorej prišlo v lete roku 907 pod Bratislavským hradom (Braslavespurch). V nasledujúcom storocí sa vznikajúce mesto zaclenilo do novovytvoreného Uhorského královstva. Bratislavský hrad a jeho okolie stali tercom mnohých vojenských útokov. Už v roku 1042 nemecký král Henrich I. znicil Bratislavu. V 11. a 12. storocí bol hrad casto obliehaný, preto bolo neustále zdokonalované jeho opevnenie. V tom case to bol najlepšie opevnený hrad v Uhorskom královstve. Najstarší základ mesta sa vyvinul na križovatke obchodných ciest. Jedna z nich sledovala breh Dunaja zo západu na východ (dnešná Panská a Laurinská ulica). Druhá cesta z juhu na sever sa stala základom Ventúrskej a Michalskej ulice. Napriek neustálym nepokojom sa toto sídlisko úspešne vyvíjalo v mesto a coraz viac sa vymanovalo zo závislosti na hrade. Rozvoj podhradia je priamo písomne doložený na zaciatok 12. storocia. Bratislave boli udelené královské výsady v roku 1291 uhorským králom Ondrejom III. Významným obdobím v živote mesta na prelome 14. a 15. storocia bolo obdobie vlády Žigmunda Luxemburského, vyzdvihol Bratislavu na popredné politické a hospodárske mesto v Uhorsku. Na základe jeho dekrétu z roku 1405 sa Bratislava zaradila medzi najvýznamnejšie mestá, ktoré sa odvtedy nazývali slobodné královské mestá. V roku 1434 udelil mestu erbovú listinu s právom používat znak s tromi vežami nad otvorenou bránou v hradbách. Další rozvoj mesta priniesla vláda Mateja Korvína (1458-1490). V roku 1464 vydal Matej Zlatú bulu, ktorá potvrdzovala všetky staršie výsady mesta. Na Matejov podnet bola v roku 1465 v Bratislave založená prvá vysoká škola na území Slovenska - Academia Istropolitana. Zanikla roku 1491 hned po Matejovej smrti. Necakaný obrat v histórii mesta prinieslo 16. storocie. Katastrofa, ktorá postihla Uhorsko po mohácskej bitke s Turkami, bola pre Bratislavu paradoxne štastím. Výhodná poloha a pevné opevnenie Bratislavy rozhodli o tom, že sa stala hlavným mestom Uhorska. Bratislava sa stala snemovým mestom královstva a korunovacným mestom uhorských králov, sídlom krála, arcibiskupa a najdôležitejších inštitúcií krajiny. V rokoch 1536-1830 bolo v Dóme sv. Martina korunovaných 11 králov a královien. V 17. storocí prežívala Bratislava jedno z najtažších období svojej histórie. Za stavovských povstaní uhorskej šlachty proti Habsburgovcom ju viac ráz obsadili a vydrancovali vojská bojujúcich strán, poškodili ju viaceré požiare a iné živelné pohromy, niekolkokrát zasiahla mesto morová epidémia. V 18. storocí sa Bratislava stala nielen najväcším a najvýznamnejším mestom Slovenska, ale i celého Uhorska. V tomto storocí sa postavilo vela honosných palácov uhorskej aristokracie, stavali sa kostoly, kláštory a iné cirkevné budovy, prestaval s rozšíril sa hrad, vyrástli celé nové ulice a pocet obyvatelov sa strojnásobil. Konali sa tu zasadania stavovského snemu, korunovácie králov a královien, pulzoval tu culý kultúrny a spolocenský život. Obdobie najväcšieho rozvoja mesta predstavuje doba vlády Márie Terézie (1740-1780). Vláda Jozefa II. znamenala pre Bratislavu ústup zo slávy. Bratislava prestala byt hlavným mestom Uhorska. 13. mája odviezli do Viedne aj královskú korunu stráženú dovtedy na Bratislavskom hrade a z hlavného mesta sa stalo mesto provincné. Bratislavu zasiahli aj Jozefove reformy. Zrušených bolo aj niekolko cirkevných rádov sídliacich v meste. Majetky rádov boli rozpredané a budovy kláštorov premenené na školy a nemocnice. Zaciatok 19. storocia sa niesol v znamení napoleonských vojen. V roku 1805 bol po bitke pri Slavkove uzavretý v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca tzv. Bratislavský mier medzi Francúzskom a Rakúskom. Mier však netrval dlho a už v roku 1809 Napoleonova armáda poškodila mesto delostreleckým ostrelovaním z pravého brehu Dunaja. V roku 1811 vyhorel nepozornostou posádky hrad. Od tridsiatych rokov 19. storocia nastal v meste prudký rozvoj priemyslu, podporený zavedením modernej dopravy. Rýchlu dopravu vo velkom umožnovali na Dunaji parné lode schopné už plávat aj proti prúdu rieky. Od roku 1848 zacali premávat aj parné vlaky. Bratislava bola aj nadalej prevažne nemeckým mestom, no postupne sa stávala centrom slovenskej vzdelanosti a to zásluhou tunajšieho školstva. Na evanjelickom lýceu bola v roku 1803 založená Katedra reci a literatúry ceskoslovenskej. Jej vrcholným obdobím bolo pôsobenie Ludovíta Štúra ako profesora na katedre. Poslednou velkou politickou udalostou v meste za Uhorska bolo zasadnutie uhorského stavovského snemu v rokoch 1847-1848. V marci 1848 snem odhlasoval zrušenie poddanstva. Cisár Ferdinand V. následne navštívil Bratislavu a 11. apríla 1848 tzv. marcové zákony podpísal a vyhlásil v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca. Po rozpustení posledného uhorského snemu a premiestnení politického sídla Uhorska do Pešti sa stáva Bratislava definitívne politicky menej významnou. Bratislavu zasiahli aj revolucné udalosti rokov 1848-1849. Druhá polovica 19. storocia znamenala pre mesto príliv obyvatelstva, podmienený najmä zakladaním nových priemyselných podnikov. Vo východnej casti mesta sa postupne vytvorila charakteristická priemyselná zóna. V meste mal významné zastúpenie strojársky, chcemický, energetický, textilný, elektrotechnický a potravinársky priemysel. Koncom 19. a zaciatkom 20. storocia bola Bratislava druhým najpriemyselnejším mestom Uhorska. K rozvoju priemyslu v meste významne prispela aj výstavba prvého stáleho mosta v roku 1891, ktorý slúžil súcasne železnici i cestnej doprave a umožnoval rýchle spojenie s Viednou aj s Budapeštou. Dalším významným medzníkom v histórii mesta bola prvá svetová vojna. Bratislavu nezasiahli boje priamo, ale aj tak tažko dolahla na jej obyvatelov. Zásobovanie zlyhalo, ceny boli najvyššie v celej monarchii. Koniec prvej svetovej vojny v novembri 1918 priniesol zmeny na mape Európy. Rozpadlo sa Rakúsko-Uhorsko, vznikla Ceskoslovenská republika. O osude Bratislavy sa rozhodovalo na parížskych mierových rokovaniach. Ked už bolo koncom roku 1918 zrejmé, že Bratislava bude zaclenená do CSR, rozhodli sa predstavitelia mesta premenovat ho na Wilsonov, resp. mesto Wilsonovo, podla amerického prezidenta T.W. Wilsona. Predstavitelia mesta žiadali, aby ho dohodové mocnosti uznali za otvorné - slobodné mesto. Tento návrh bol však zamietnutý a mesto, ktoré nazývali Pressburg, Pozsony, Prešpork, bolo priclenené v januári 1919 k CSR. Nové pomenovanie mesta bolo schálené 27. marca 1919. Na mape Európy sa objavila Bratislava. V medzivojnovom období sa Bratislava vyvíjala pomerne harmonicky. Nezanedbatelným momentom bol vznik moderných vysokých škôl, vedeckých a kultúrnych inštitúcií celoeurópskeho významu. V tomto case mesto zaznamenáva urbanistický, architektonický, priemyselný a výrobný rozvoj smerom ku kvalite. V príkladnej tolerancii až do obdobia druhej svetovej vojny tu žili viaceré národnostné a kultúrne spolocenstvá ako slovenské, nemecké, madarské, židovské, ceské, chorvátske a iné. Dna 14. marca 1939 po rozbití CSR sa stala Bratislava hlavným mestom samostatného Slovenska. Mesto sa stalo sídlom prezidenta, parlamentu, vlády a všetkých úradov štátnej správy. Stratilo však cast svojho územia, pretože súcastou Nemecka sa stala Petržalka a Devín. Bratislavu priamo zasiahli aj udalosti druhej svetovej vojny. Pri bombardovaní mesta americkým letectvom 16. júna 1944 bola znicená predovšetkým rafinéria Apollo, no zasiahlo aj obytné štvrte. Od júna 1944 do apríla 1945 trvala v meste vojnová situácia, mesto bolo v rukách nemeckej armády. Bratislavu oslobodila Sovietska armáda 4. apríla 1945. Po druhej svetovej vojne sa situácia v Bratislave zásadne zmenila. Hned po oslobodení z mesta odsunuli väcšinu obyvatelstva nemeckej a madarskej národnosti. Rozhodnutím Národného výboru z 1. apríla 1946 sa uskutocnilo dávnejšie plánované pripojenie susediacich obcí k mestu. Vznikla tak tzv. Velká Bratislava. Po februári 1948 sa Ceskoslovensko stalo súcastou socialistického tábora. Koniec štyridsiatych a zaciatok pätdesiatych rokov sa niesol v znamení prestavby a opätovnej výstavby vojnou znicených castí mesta, najmä však priemyselných podnikov, ktoré sa po roku 1948 znárodnili. Do života obyvatelov zasiahli aj komunistické represálie v pätdesiatych rokoch. Dalším významným politickým aktom, ktorý sa odohral v Bratislave, bolo podpísanie Zákona o ceskoslovenskej federácii 30. novembra 1968 na medzicasom zrekonštruovanom Bratislavskom hrade. Bratislava týmto zákonom získala štatút hlavného mesta SSR. Od 1. januára 1993 je Bratislava hlavným mestom samostatnej Slovenskej republiky.