Geologická stavba Nového Mesta nad Váhom (seminárna práca) Nové Mesto nad Váhom sa nachádza na úpätí Malých Karpát, Bielych Karpát, Považského Inovcu, Myjavskej pahorkatiny, Beckovskej brány, Beckovských Skalíc. Je tu velmi rozlicné geologické zloženie, živocíšstvo, rastlinstvo, flóra a fauna. Nedaleko sa nachádzajú až tri hrady ® Cachtický, Tematínsky, Beckovský hrad. Cez mesto preteká aj rieka Váh, najdlhšia rieka na Slovensku. V Novom Meste sa nachádza aj vápencový lom ® výskyt vápencov. Biele Karpaty Sú pohorie Vonkajších Západných Karpát na slovensko-moravskom pomedzí. Na juh a juhovýchod sú ohranicené Trencianskou a Ilavskou kotlinou a Myjavskou pahorkatinou. Na severovýchod sú od Javorníkov oddelené dolinou Bielej vody, na severozápad hranicia s Vizovickými vrchmi, na juhozápad so Záhorskou nížinou a Dolnomoravským úvalom. Centrálny pieskovcový chrbát je rozclenený bielokarpatskými prítokmi Váhu na samostatné masívy Žalostinej, Velkej Javoriny, Velkého Lopeníka a Chmelovej. Geologickú stavbu charakterizujú flyšové sedimenty magurského príkrovu, bradlové pásmo buduje predhorie Bielych Karpát. V reliéfe sa najvýraznejšie uplatnujú odolné jurské vápence, ktoré budujú jadrá bradiel. Pri vrásnení flyšových sedimentov boli vrstvy stlacené, rozlámané a zvrásnené casto s protismernou vergenciou. Po denudácii flyšu boli odkryté mezozoické horniny, ktoré tvoria skalnaté útvary – bradlá (Dolné bradlo 590 m, Horné bradlo 703 m, Bradlová 733 m, Krasín 516 m, Vršatské bradlá). V bradlovom pásme sa vyskytujú i nevelké jaskyne (Dracia jaskyna, jaskyna pod hradom Vršatec, ladová jaskyna vo Zvonových a i.) Flyšové pásmo je v Bielych Karpatách zastúpené vnútorným magurským príkrovom. Tvoria ho jednotky nižšieho rádu – vnútornejšia bielokarpatská, ktorá buduje svahy a bystrická. Obe majú príkrovovú stavbu, pricom bielokarpatská je presunutá cez jednotku bystrickú. V bielokarpatskej jednotke sú v spodnom paleogéne rovnomerne zastúpené pieskovce i ílovce. Vo vrchnom paleogéne majú vo východnej casti prevahu pieskovce, na západe ílovce. V bystrickej jednotke majú v spodnom paleogéne prevahu pieskovce, vo vrchnom ílovce. Po vyvrásnení flyšu došlo k erózno-denudacným procesom, ktoré boli prerušené tektonickými pohybmi krýh. Zarovnané formy povrchu sa najlepšie zachovali na masívnych pieskovcoch (Žalostiná, Velká Javorina). Tektonickými pohybmi krýh bol rozlámaný priecnymi zlomami, pozdlž ktoré sa prehlbovali doliny potokov. V štvrtohorách v dobe zaladnenia bol povrch modelovaný periglaciálnymi procesmi. Relatívna výšková clenitost je v centrálnej casti pohoria 311 – 470 m, na obvode 181 – 310 m. Geomorfologicky delíme Biele Karpaty na podcelky: a) Žalostinú, b) Javorinu, c) Lopeník s castou Beštiny, d) Kobylinác, e) Zubák s castami Zubáca brázda, Hladký vrch, f) Bošácke bradlá, g) Vršatské bradlá s podcastami: Vysoké Vršatce, Podvršatská brázda, Vršatské predhorie, h) Sucianska vrchovina s podcastou Sucianska kotlina. Biele Karpaty patria do mierne teplej klimatickej oblasti, vrcholová cast do chladnej oblasti. Priemerné júlové teploty na najvyšších vrcholoch dosahujú až 16°C, priemerné januárové klesajú na -4,5°C. Priemerný rocný úhrn zrážok dosahuje 900 mm. Predhorie je teplejšie, s priemerným júlovými teplotami 17 – 18°C a s januárovými až –3,5°C, s priemerným rocným úhrnom zrážok 700 – 800 mm. Väcšia cast územia patrí do povodia Váhu. Najväcším vážskym prítokom je Vlára, ktorá prenikla spätnou eróziou do Vizovických vrchov, kde sa pirátstvom zmocnila cast vôd, odtekajúcich predtým do Moravy. Dalším prítokom Váhu je Biela voda, Klanecnica, Bošácka a i. Juhozápadná cast pohoria patrí do povodia Moravy. Väcšími prítokmi sú Chvojnica a Myjava. Prietoky sú pocas roka pre plytký obeh podzemných vôd nevyrovnané, najväcšie sú v jarných mesiacoch. Pramene sú málo výdatné, výskyt minerálnych vôd je nepatrný. Na zvetralinách odolnejších pieskovcov prevládajú piescito-hlinité až hlinito-piescité pôdy na zvetralinách paleogénnych ílovcov a na druhohorných horninách bradlového pásma ílovito-hlinité pôdy. Z pôdnych typov sú rozšírené hlavne hnedé pôdy, v bradlovom pásme rendziny alebo pararendziny. V prevažne lesnatých Bielych Karpát tvoria väcšiu cast lesy ostricovej a karpatskej buciny s najzápadnejším výskytom karpatského endemitu zubacky žlaznatej. Na južných úbociach sú aj nad 500 m n. m. dubovo-hrabové lesy s ostricou chlpatou, v severozápadnej casti pristupuje aj jedla. Miestam, napr. na Javorine sú sutinové javorové lesy s mesacnicou trvácou a zvoncekom širokolistým. Odlišnú vegetáciu má bradlové pásmo, kde sa koncia xerotermné lesy duba plstnatého. Významné sú teplomilné a vápnomilné buciny s ostrevkou vápnomilnou a smizom pestrým. Pôvodne je tu borovica lesná. Na skalkách v ostricových, kostravových a ostrevkových spolocenstvách sú i mnohé vzácne druhy, napr. kosatec dvojfarebný, trávolistý, cernohlav ihlancovitý, kavyl tenkolistý a i. Živocíšstvo Bielych Karpát patrí zväcša do zóny listnatých lesov eurosibírskej podoblasti, ciastocne aj do stepnej zóny. Na poliach, lúkách a pasienkoch žijú obycajné druhy živocíchov, charakteristické pre tieto biotopy. Na teplých stepných a lesostepných stanovištiach sa vyskytujú aj také druhy, ktoré tažiskom výskytu je južná Európa, napr. z hmyzu modlivka zelená, fúzace z rodu Dorcadion, lajniak skarabeusovitý, z plazov jašterica zelená. V dubinách, hrabinách a bucinách je pôda bohatá na rozlicné druhy cervov, kôrovcov, pavúkov, štúrikov, stonožiek, mnohonožiek a hmyzu. Vyskytujú sa tu aj bežné druhy obojživelníkov, plazov, vtákov a cicavcov. Z obojživelníkov v bucinách je hojná napr. salamandra škvrnitá, z plazov na skalách žije napr. jašterica múrová, z motýlov sa zachoval na niekolkých miestach jason cervenooký. Pre buciny je z chrobákov charakteristický fúzac alpský. V horských potokoch žije pstruh potocný. V pohorí prevažuje kopaniciarske osídlenie. Významné železnicné a cestné spoje na Moravu vedú Lyským a Vlárskym priesmykom. Priechody na Moravu strážila sústava hradov (Branc, Lednica, Vršatec). V období národnooslobodzovacieho boja a SNP bola oblast Bielych Karpát významnou základnou partizánov, najmä Druhej ceskoslovenskej partizánskej brigády Stalina, cez nu sa uskutocnovali ilegálne prechody ceskoslovenských vlastencov a sovietskych zajatcov na Slovensku. V poslednom období sa tu zacína rozvíjat turistika a cestovný ruch. Biele Karpaty sú typom stredohorskej krajiny listnatého lesa, ktoré plní lesohospodársku, vodohospodársku, turisticko-rekreacnú a študijnú funkciu. Beckovské Skalice Považský Inovec vybieha do údolia Váhu v tzv. Beckovskej Bráne v podobe nízkeho predhoria, ktorého súcastou sú aj Beckovské Skalice. Budované sú predovšetkým karbonátmi, ktorých krasovatením vzniklo menšie škrabové pole (Skalice). Na kóte Lipky vystupujú na povrch i kremence. Miestami sa tu nachádzajú mocné vrstvy spraší a sprašových hlín. Špecifické pôdno-klimatické pomery, vplyv Panónskej nížiny, ale aj cinnost cloveka – polnohospodára v minulých storociach, sa najviac podpísali na sformovaní tunajšej cennej vegetácie. Pôvodné teplomilné dubiny tvorené hlavne dubom plstnatým sa zachovali na najväcšej casti Skalíc. Velká cast územia však bola odlesnená, preto tu prevažujú extenzívne pasienky a v strednej casti územia nachádzame aj v súcasnosti orná pôda. Ostatné bývalé terasové polícka však boli zatrávnené a dnes predstavujú vhodné stanovište pre populácie orchideovitých rastlín – vstavacov. Najhojnejšie spomedzi orchideí sú tu zastúpené vstavac vojenský a trojzubý, vzácnejšie sú vstavac purpurový a obycajný, k vzácnym druhom flóry patria aj hlavácik jarný, horec krížatý, lan chlapý a rakúsky. Špecifické biotopy predstavujú extenzívne využívaný sad (cerešna, višna), ako aj skalná stena opusteného lomu. K nepôvodným spolocenstvám v území možno zaradit agátové porasty, ktoré tu boli založené na zmiernenie erózie, ako aj menšie výsadby ciernej nachádzajúcej sa pod kótou Lipky. Velmi pestrá mozaika rastlinných spolocenstiev podmienuje bohatú druhovú diverziu živocíšnych spolocenstiev. Na xerotermné biotopy sú viazané predovšetkým sucho a teplomilné druhy fauny. Z hmyzu tu žije napríklad modlivka zelená, vidlochost ovocný, feniklový, modrácek slovenský, fúzac dubový i hrubý. Hojné sú cikády, blanokrídlovce, rovnokrídli hmyz a pod. Zo stavovcov tu okrem bežných druhou žije napríklad jašterica zelená, užovka stromová, vír skalný, chrapác polný, dudok chochlatý i jazvec obycajný. Toto presné územie v okolitej intenzívne využívanej polnohospodárskej krajine predstavuje cenné refógium – miesto prežívania mnohých chránených a ohrozených druhov flóry a fauny. Nakolko sa na jeho formovaní výrazne podielal clovek, je možné zachovat druhovú rozmanitost Beckovských Skalíc do budúcnosti s prispetím cloveka, ktorý tu bude aplikovat také formy hospodárenia, aké tu boli bežné v minulosti. Obcianke združenie pre prírodu sa podujalo zachránit toto dlhšie nevyužívané a sekundárnej sukvesii podliehajúce územie. S podporou EECONET Action Fund a holandskej STICHTING DOEN boli realizované projekty, ktorých výsledkom bolo spracovanie projektu prírodnej rezervácie a jej následné vyhlásenie. Obcianske združenie pre prírodu, ktoré stalo aj majitelom a užívatelom významnej casti územia, bude zabezpecovat realizáciu menežmentovaného plánu rezervácie so súhlasom ostatných majitelov a užívatelov ako aj štátnej ochrany prírody SR. Toto obhospodarovanie tradicnými metódami (kosenie, pasenie) je nevyhnutné pre zachovanie súcastných prírodných hodnôt prírodnej rezervácie Beckovské Skalice, vyhlásené roku 2002. Beckovská brána Je zúžená cast doliny Váhu severovýchodne od Nového Mesta nad Váhom. Západné zakoncenie Beckovskej brány tvorí severovýchodný výbežok Malých Karpát, východné pohorie Považského Inovca. Bránou opúšta Váh sústavou kotlín Považského podolia a vstupuje do Podunajskej nížiny, pricom po vyústení z brány mení svoj pôvodný juhozápadný smer na južný. Bránu, ktorej dno je asi 2 km široké a 4 km dlhé, budujú mezozoické horniny obalovej série križnanskej jednotky, hlavne vápence a dolomity chocského a strážovského príkrovu, v dne prekryté riecnymi náplavmi Váhu. Vznik Beckovskej brány súvisí so zlomovým založeným doliny Váhu a s eróziou Váhu v tvrdých mezozoitských horninách. Reliéf dna je plochý, rovinný, len miestami s menšími deniveláciami, stráne sú prevažne zrázne. Bránu vedú hlavý cestný a železnicný spoj Bratislava – Žilina. Považský Inovec Je chránený krajinný celok v Fatransko-tatranskej oblasti, vyhlásený v roku 1988. Na sever ho ohranicuje Považské podolie, na severovýchod Strážovské vrchy, na východ, juh a západ Podunajská pahorkatina. Zaberá plochu asi 600 km2. Pohorie vrcholí v severnej casti Inovcom 1402 m n. m. Na geologickej stavbe Považského Inovcu sa zúcastnujú hlave svory a ruly, ktoré tvoria severnú a strednú cast pohoria. Popri týchto horninách sa vyskytujú ešte migmatity, fylonity a amfibolity. V južnej casti pohoria reprezentujú kryštalinikum granodiority, ktoré vystupujú na niekolkých miestach spod mezozoického obalu. Koncom paleozoika sa na kryštalické jadro a suchozemské sedimenty, zachované v severozápadnej casti pohoria. V druhohorách sa tu opät rozkladal morský bazén, v ktorom sa ukladali súvrstvia spodnotriasových kremencov a bridlíc, vystriedané rôznymi druhmi vápencov, dolomitov, bridlíc s vložkami slienov. V kriedovom období bolo územie vyzdvihnuté a došlo k vyvrásneniu morských sedimentov, v neogéne sa pohorie niekolkokrát zarovnalo a etapovite vyzdvihlo pozdlž zlomových porúch, tak že predstavuje zložitú hrastovú štruktúru. Kryštalikum sa prejavuje hladkým vyrovnaným reliéfom. Na odolné kremence, vápence a dolomity sa viažu výrazné ostré formy v podobe tvrdošov, príkrovových skalných stien, stupnov a bralnatých strání. Pekné príklady možno vidiet v oblasti Krahulcích vrchov, Marhátu, Podhradia a pri Beckove. V strednej casti pohoria je Bezovec (743 m n. m.), v južnejších castiach túto výšku presahuje iba Marhát o 15 m. Táto cast sa vyznacuje ako Vysoký Inovec, západne a južne od neho je Nízky Inovec, tretiu cast vysunutú nad Nitrianskou pahorkatinou tvoria Krahulcie vrchy a znížený výbežok pahorkatinného reliéfu smerom k Hlohovcu Inovecké predhorie. V pohorí prevláda mierne až stredne rezaný reliéf s relatívnymi výškami 101 – 310 m. Na menej odolných horninách vznikli eróziu depresie a kotliny. Vo vnútri pohoria ležia kotliny Starej a Novej Lehoty, na okrajoch depresie s obcami Selec a Podhradie. Na kryhách mezozoitských vápencov sú slabo vyvinuté krasové formy. Z jaskýn je známa Certova pec s archeologickými nálezmi. Klíma patrí Považskému Inovcu s výnimkou vrcholových castí do miernej teplej oblasti s priemernou januárovou teplotou vzduchu -4 až -6°C, júlovou 14 – 17°C a s priemerným rocným úhrnom zrážok 700 – 900 mm. Snehová pokrývka trvá 60 – 80 dní, co je dôležité pre zimné športy; letných dní býva 50 – 100. V pohorí pramenia iba stránové toky, ktoré ústia do Váhu a Nitry. Maximálne prietoky sú v súvislosti s roztápaním snehovej pokrývky a príchodom väcších daždov v marci, minimálne koncom leta a zaciatkom jesene. V oblasti kryštalinika zo znacným povrchovým odtokom sa vyskytujú pramene s malou výdatnostou. Priaznivejšie pomery sú v oblastiach vápencovito-dolomitických komplexov na západnej strane pohoria. Považský Inovec je pomerne bohatý na minerálne vody miestneho významu. Z rozložením vápencovito-dolomitických súvrství na západných úbociach, s priecnymi a okrajovými zlomami pohoria súvisí aj výskyt svetoznámych pieštanských termálnych pramenov. Na úpätných pahorkatinách sa vyskytujú hnedozeme, smerom k pohoriu prechádzajú do slabo illimerizovaných pôd. Porast tvoria teplomilný dubiny, z väcšej oblasti odlesnené. Vo vlastnom pohorí pod dubohrabinami sú najrozšírenejšie hnedé pôdy, ktoré na plochých chrbtoch nad 900 – 1000 m n. m. prechádzajú do hnedých pôd podzolovnatých s porastom bucín. Na chrbtoch a stránach s karbonatickým podložím sa vyskytujú typické rendziny, vo vyšších polohách miestami vylúhované. Považský Inovec je z vegetacného hladiska velmi zaujímavým územím, na ktorom na stretávajú teplomilné a horské druhy rastlín. Na úpätných pahorkatinách sú miestami zachované teplomilné dubiny s dubom letným, cerom a dubom zimným. V podraste sú zastúpené najmä rumenica Visianiho, hadí mor rakúsky, bodliak kopcový, lipnica bádenská a i. Vyšší stupen tvoria dubo-hrabiny, ktoré zaberajú najväcšiu cast pohoria. V tomto stupni na výhrevných suchých vápencovito-dolomitických chrbtoch a tvrdošoch sa vyskytujú sucholesy s našou najteplejšou drevinou dubom plstnatým. Pocetne je zastúpená teplomilná vegetácia. Buciny zaberajú najvyššie casti pohoria a súvisle vystupujú severne do Bezovca. V lesoch žije jelen obycajný, srnec hôrny a muflón obycajný, zo šeliem jazvec, macka divá, rys a líška. V oblasti pahorkatín a kult. stepí sa vyskytujú lesostepné druhy žijúce v Podunajskej nížine. Považský Inovec je slabo osídlený, obyvatelia sa venujú polnohospodárstvu a chovu dobytka. Pohorie poskytovalo stavebný materiál, tažili sa najmä vápence a dolomity, pálilo sa vápno a uhlie. Papiernictvo a sklárstvo sa sústredovalo v Hradnej doline Chotiny. Po 1. svetovej vojne sa zacalo s intenzívnou tažbou dreva. Predhorie je husto osídlené a má polnohospodársky ráz. Malé Karpaty Sú horský krajinný celok vo Fatransko-tatranskej oblasti. Na severe ho ohranicuje Myjavská pahorkatina, na západe Záhorská nížina, na juhu a východe Podunajská nížina a na severovýchodné Považské podolie. Malé Karpaty tvoria klenbohrast, obmedzenú voci nížinám systémom zlomov severovýchodného až juhozápadného smeru. Medzi Jablonicou a Trstínom sú rozdelené neogénnou depresiou na dve casti: juhozápad buduje najmä kryštalické jadro, lemované zo západu a severu úzkym pruhom obalového mezozoika, na ktorom leží na severe krížnanský a chocský príkrov a na okraji celku paleogén. Severovýchodnú cast buduje mezozoikum chocského a strážovského príkrovu, vrchná krieda v gosavskom vývoji a neogénne sedimenty, ktoré vyplnajú zníženiny. Metamorfové horniny Malých Karpát majú v predmetamorfnom štádiu jednotný vývoj a usadzovali sa striedavo súvrstvia viac alebo menej ílovitých a piescitých sedimentov. Za varínskeho vrásnenia došlo ciastocne i tepelným úcinkom granodioritov k premene týchto hornín na biotitické fylity, svorové ruly z rôznym podielom biotitu granátu a staurolitu. Zo sopecných hornín diabasového a gabrového charakteru vznikli metamorfózou amfibolity. V období mladších prvohôr v karbóne a perme, bolo územie dnešných Malých Karpát zväcša suchou zemou a podlahlo silnej denudácii. V spodnom triase zacalo územie zaplavovat more, cast kryštalického masívu zostala i pocas triasu súšou. V dalších obdobiach bol už vývoj pohoria zhodný s ostatnými castami Vnútorných Karpát. Podstatnú cast kryštalického jadra Malých Karpát zaberajú granitoidy. Nachádzajú sa tu aj Kryštalické bridlice. Miestami bolo malokarpatské kryštalinikum pocas alpínskeho vrásnenia silne postihnuté drvením a spätnými minerálnymi premenami. Z kryštalických bridlíc vznikli fylitom podobné horniny – fylonity, z granitoidných hornín mylonity. Druhohorné komplexy sú rozšírené najmä v severnej a západnej cesti. Je v nich zastúpená obalová séria oznacovaná ako malokarpatský, krížnanský, chocský a strážovský príkrov. Malokarpatskú sériu tvorí bezprostredný obal kryštalinika a zacína sa spodným triasom, ktorý však má pomerne malé rozšírenie. Zastupujú ho najmä kremence a kremité pieskovce, ktoré v spodných castiach súvrstvia prechádzajú miestami do kremitých zlepencov a arkóz. Najrozšírenejším clenom obalovej série je lias, ktorý sa vyvíjal mnohostranným spôsobom. Najsevernejšiu cast Malých Karpát vytvára chocský a strážovský príkrov. Z útvorov chocského príkrovu, ktorý je známy z iných oblastí Západných Karpát, je tu zastúpená len melafýrová séria a spodný trias, doložený skamenelinami. Severovýchodná cast Malých Karpát za neogénnou zníženinou Jablonica – Trstín je budovaná najmä strednotriasovými a vrchnotriasovými vápencami a dolomitmi so znacným zastúpením svetlých vápencov. Na budovaní severovýchodnej casti Malých Karpát sa menšou mierou zúcastnuje vrchná krieda, paleogén a neogén. Neogénne sedimenty vyplnajú tektonickú zníženinu medzi Jablonicou, Trstínom a Dobrou Vodou. Výškové rozpätie pohoria je od 132 m n. m. Povrch Malých Karpát bol v miocéne a v staršom pliocéne plochý. Od stredu pliocénu sa pohorie zdvihlo ako hrast, ktorá prebieha šikmo na smer starých alpínskych štruktúrnych línií. Na vrchole Malých Karpát a casto aj na rázsochách sa pred oživenou a spiatocnou eróziou svahových tokov zachovali široké náhorné plošiny vo výškach okolo 350 až 550 m n. m. Z plošín vystupujú tvrdoše ako izolované vrchy a krátke hrebene z najpevnejších hornín. Geomorfologicky sa Malé Karpaty clenia na 4 podcelky – Devínske Karpaty, Pezinské Karpaty, Brezovské Karpaty a naše Cachtické Karpaty. Cachtické Karpaty sa clenia Plešivec a Nedze. Pás málo pevných bridlíc melafýrovej série znížil erózno-denudacné procesy, cím vznikla erózno-denudacná brázda. Ciastocne výberovou eróziu a denudáciu sa sformovali na neogénnej výplni priekopy. Silne zvetrané priepustné dolomity v skupine Velkého Plešivca a inde sú rozbrázdené sietou suchých dolín. Po odlesnení ich postihlo silné rozmývanie a dná dolín zanášanie dolomitnou drvinou. Na exponovaných hrebenoch sú puklinové jaskyne a priepasti. Na plošinách sú miestami hojné krasové jamy, slepé doliny s ponormi, suché doliny a z nich vycnievajúce zoškrapovatené hrebienky, skalné stupienky a izolované kopceky. Pod niektorými vyvierackami sa ukladá vo forme terás vápencový sinter. Malokarpatské potoky vynášali v ladových dobách z dolín na úpätie mnoho štrku, piesku a kalov a uložili ich do pásu náplavových kuželov. Stopy po cinnosti vetra z toho obdobia možno vidiet vo forme šlifu na skalných na západ obrátených stenách kremencov. Hlavný klimatický charakter Malých Karpát vyplýva z kolmej polohy na všeobecné severozápadné prúdenie v našej oblasti, ktoré vyvoláva po oboch stranách vrchov padavé vetry. Chrbát Malých Karpát usmernuje aj prízemné prúdenie. Podla klimatickej klasifikácie patria Malé Karpaty do mierne teplej klimatickej oblasti do 400 m n. m. na sever do okrsku mierne teplého, mierne vlhkého, vrchovinného a vo výškach od 450 m n. m. do okrsku mierne teplého, vlhkého, vrchovinného. Na severe Malé Karpaty prerezali Holeška a Jablonka. Pramene podzemnej vody sú na kryštaliniku puklinové, v hrubších kamenito-piesocných a štrkových nánosoch úvalín sutinové. Je ich mnoho, avšak s malou výdatnostou. Z vápencov a dolomitov chocskej jednotky sú na vodu bohaté vyvieracky, medzi ktoré patrí aj krasový pramen v Cachticiach. Na plošinách v úvalinách a na miernych svahoch sú pôdy hlboké, na granodiorite a svoroch piesocnato-hlinité, na ílovitých bridliciach a na vápencových plošinách hlinito-ílovité až ílovité, na strmších stránach pôdy plytké a skeletnaté. Hrubý skelet prevláda na vystupujúcich tvrdošoch granodioritu, amfibolitov, kremencov, melafýrov a vápencov. Prevládajú hnedé pôdy. Na kryštaliniku s výnimkou amfibolitov sú hnedé pôdy nenasýtené, na amfibolitoch, melafýroch, vápencoch a dolomitoch s hlbším pláštom zvetralín nasýtené. Na vápencoch, slienoch a dolomitoch sú karbonátové pôdy. Na miestach s miernejšími sklonmi, kde sú v spodine úlomky karbonátových hornín, sú i hnedé pôdy reliktne karbonátové. Pod skalnými stenami a svahmi obsypanými hrubobalvanitou sutinou sa na silikátových substrátoch nachádzajú ostrovceky pôdy typu ranker s prechodmi do hnedých pôd. Na zamokrených zníženinách náhorných plošín, na nivách potokov a v úvalinách sa vyskytujú ostrovy a pásy hnedých pôd illimerizovaných, nivných pôd oglejených a glejov, redšie i lužných pôd zrašelinených a glejových. Fytogeograficky sa zaradujú Malé Karpaty do obvodu podoblasti predkarpatskej flóry (oblast panónskej flóry). Pre pomerne malú nadmorskú výšku a susedstvo s teplými nížinami sú horské druhy Malých Karpát len slabo zastúpené. Nížinné druhy tu nemajú vhodné stanovištia, a preto ich rastlinstvo je velmi odlišné. V nižších polohách sú dubiny, v ktorých sa uplatnuje hlavne dub plstnatý, menšie plochy zaberajú dobovo-hrabové lesy, vo vyšších polohách úplne prevládajú buciny, miestami sú vyvinuté aj sutové jasenovo-javorové lesy. Ráz podrastu sa mení aj podla geologického zloženia. Borovica bola vysadená. Na strmých skalnatých svahoch na vápennom substráte sa uplatnujú porasty s kostravou bledou, miestami lipnica bádenská, na severných expozíciách rastie ostrevka vápnomilná. Na hlbších pôdach južných svahoch sú porasty s ostricou nízkou, prípadne s kostravou žliabkovitou. V Slovensku len z Malých Karpát sú známe: iskerník perovitostrihaný, arábka výbežkatá, striebrenka hlavickatá, listnatec jazykovitý, vika sivá, ranostaj lúby. Ceterak lekársky má tu jedinú presne známu lokalitu na Slovensku. Pomerne hojné sú tu karpatsko-panónske endemity – klincek Lumnitzerov a chudôpka drsnoplodná. Teplomilné druhy sú hojné, nie sú však rovnomerne rozšírené na celom území. Severnú hranicu rozšírenia tu má napr. ladenec Borbásov, poniklec cernastý, sezel feniklový, divozel tmavocervený, zo vzácnym kavyl stredomorský, tenkolistý, mednicka najvyššia, modruška pošvatá, jasenec biely, sinokvet biely, mäkký, pakost lesný, kosatec dvojfarebný. Horských druhov je málo, najdôležitejšie sú arábka alpínska, bodliak sivý, jastrabník prerastlíkový, zvonovník hlavatý, vápnicka skalná, vecernica snežná, valeriána trojená, jelení jazyk celolistý, poniklec slovenský rastie velmi vzácne len v najsevernejšej casti Malých Karpát boli dôležitou cestou, ktorú v ladových dobách prenikali z Alp do Karpát. Živocíšstvo Malých Karpát charakterizujú z vtákov: obycajné hniezdice vyskytujúce sa rovnomerne a v hojnom pocte, celé skupiny vtákov zastúpené v Malých Karpát viacerými druhmi ako v iných oblastiach a zriedkavejšie slovenské hniezdice. Do prvej skupiny patria: pinka obycajná, sýkorka velká, kolibríky, cervienka obycajná, drozdy, penica ciernohlavá, strnádka obycajná, glezg obycajný, škorec obycajný a hrdlicka polná. Do druhej patria dravce, zastúpené 11 druhmi (plamienka driemavá, výrik obycajný, výr skalný, kuvik obycajný, sova obycajná a i.) a datle s 9 druhmi (krutohlav obycajný, žlna zelená a sivá, tesár cierny, datel velký, hnedkavý, bielochrbtý, prostredný a malý). Do tretej skupiny patrí napr. bocian cierny a skaliar pestrí. Z cicavcov charakterizujú túto oblast sysel obycajný, líška obycajná, kuny, macka divá, svina divá, daniel škvrnitý, srnec hôrny a muflón obycajný, z plazov jašterica múrová, zelená, had stromový a zmijovec hladký a z obojživelníkov ropucha obycajná a skokan hnedý. Priecne prelomy Malých Karpát sa využívali oddávna ako dopravné spojenia. Prielomom Holešky vedie cesta a železnica z Pieštan na Myjavu. Pre polnohospodárske osídlenie sa využili tektonicky založené kotliny a široké brány. Významná ja tažba stavebného kamena. Moderné stavebníctvo oživilo dobývanie vápencov. Vápencový lom pri Novom Meste nad Váhom bol zastavený, ale v Cachticiach pokracuje tažba stále. Rekreacne a turisticky významné pohoria rýchlo rastú. Malé Karpaty predstavujú typ horskej krajiny so subtypom polofunkcnej horskej krajiny so sídelnou štruktúrou a subtypom horskej krajiny s lesným hospodárstvom a turisticko-rekreacnou funkciu. Myjavská pahorkatina Je krajinný celok v oblasti Slovensko-moravských Karpát. Na juh až juhovýchod výraznejšie ohranicenie Malé Karpaty, na východ Považské podolie, na sever Biele Karpaty, na západ Záhorská nížina. Myjavská pahorkatina sa skladá z vlastnej pahorkatiny, vyvinutej na flyšových paleogénnych súvrstviach, mezozoických a neogénnych komplexoch, a z pásma bradiel. Flyšové súvrstvia tvoria magurské pieskovce, slienovce a ílovce. Burdigalské a helvétske zlepence a pieskovce vystupujú v priestore medzi Starou Turou, Lubinou, Vadovcami a Kostolným, územie južne od Myjavy budujú mezozoické sedimenty. V bradlovom pásme vystupujú z ílovcovo-slienovcového obalu bradlové tvrdoše z odolných kremencov, slienitých vápencov a vápnitých pieskovcov. Tektonický styk paleogénnych vrstiev s mezozoickými komplexmi je miestami dost zložitý. Pri južnom okraji bielokarpatskej orografickej jednotky sa z paleogénnych súvrství vynára antiklinórium bradlového pásma. Južne od Moravy vniká magurský paleogén do komplexu bradlového mezozoika. Aj v severovýchodnej casti pahorkatiny má styk paleogénnych súvrství s bradlovým mezozoikom tektonický povahu a prejavuje sa morfologicky zvýraznením jednotlivých tvrdošov. Myjavská pahorkatina sa rozprestiera zhruba nad 220 – 250 m izohypsou, len pomerne malé plochy územia presahujú 400 m. Najvyššie vystupuje Bradlo (540 m). Z nerastných surovín sú zastúpené len stavebné vápence, pieskovce, piesky, rašelina, deluviálne hliny. Od hlavných orogenetických fáz v paleogéne a zaciatkom neogénu pokracoval vývin Myjavskej pahorkatiny pôsobením subaerických procesov na pôvodnej rozsiahlej nížine. Intenzívnym zvetrávaním málo odolných flyšových hornín sa znacne zahladili pôvodné tvary flyšového povrchu. Vznikol mierne zvlnené, miestami až plochý denudacný reliéf z ktorého vystupovali bradlové a pieskovcové chrbty. Oživením hlbkovej erózie následkom nových zdvihov sa rozclenila pliocénna denudacná roven na pocetné široké, miestami nepatrne zvlnené a dost široké doliny. Na mierne až stredne sklonených stránach sa pocas pliocénu v dôsledku odnosu jemnejších zvetralín a pôsobením soliflukcie formovali bezodtokové úvaliny, hlbšie periglaciálne doliny a drobné erózne kotliny. Od pomerne mäkko modelovaného reliéfu sa výrazne odlišujú ostré formy bradlových tvrdošov, ktoré v dôsledku selektívneho vypreparovania vystupujú zo slienovcovo-ílovcových hornín bradlového obalu. Ojedinelé skalky sa zacínajú morfologicky prejavovat pri Podbranci, smerom sa východ a severovýchod sa zoskupujú do súviselnejšieho pruhu, vycnievajúceho sa bradlovým reliéfom. Riecne doliny v bradlovom pásme zužujú, vo flyšovej pahorkatine rozširujú. Pocetné paralelné toky stekajúce z Bielych Karpát vytvorili pri zmiernení spádu v dolných úsekoch svojho toku výrazné nivy so šírkou 200 – 600 m. Povrch Myjavskej pahorkatiny miestami formujú aj malé zosuvy a najmä zrýchlená vodná erózia. Územie patrí do mierne teplej klimatickej oblasti. Priemerné januárové teploty sa pohybujú od –2,5°C do –3,5°C, júlové od 17°C do 18°C. Priemerné rocné zrážky dosahujú 750 – 850 mm. Myjavská pahorkatina patrí aj do povadia Váhu. Významným znakom vodných pomerov je koncentrácia menších povrchových tokov prichádzajúcich z Bielych Karpát. Podla vodného režimu patria toky do vrchovinnej a nížinnej oblasti s maximálnym prietokom v marci a minimálnom v lete. Prevažne ílovité sedimenty s malou priepustnostou majú malé zásoby podzemnej vody. Väcšiu priepustnost vykazujú malé plochy bradlových vápencov. Priestorové rozšírenie pôd Myjavskej pahorkatiny súvisí s pomerne malými klimatickými rozdielmi a chemizmom substrátu. Na silikátových, ílovcových a flyšových horninách vznikli illimerizované pôdy oglejené, hnedé pôdy nasýtené až kyslé a hnedé pôdy oglejené. Na karbonátových horninách prevládajú rendziny až pararendziny. Pomerne lahká prístupnost Myjavskej pahorkatiny z nížin a kotlín spôsobila velkú zmenu najme biologickej zložky v prvotnej prírodnej krajine. Z pôvodných bucín a dúbrav sa zachovali len nepravidelné ostrovceky najmä na bradlových kopcoch. V posledných 20. rokoch sa lesné plochy zväcšujú zalesnovaním sklonitejších strání, nevhodných pre ornú pôdu. Zmenu v prírodných pomeroch Myjavskej pahorkatine velmi ovplyvnilo roztratené osídlenie v rámci Bielokarpatskej kopaniciarskej oblasti. Mierne rezaný reliéf z bohatou horizontálnou clenitostou a pomerne hustou vodnou sietou bol vhodný pre valašskú kolonizáciu. V súcasnosti prebieha transformácia kopaníc na rekreacné úcely. Myjavská pahorkatina predstavuje polnohospodársko-priemyselný typ krajiny so stepou až lesostepou, s kombinovanou sídelnou štruktúrou od mestské cez sústredené vidiecke sídla až po roztrúsené kopanice. V meste je zastúpený energetický priemysel – vodná elektráren, plynáren, strojársky – Vzduchotechnika, textilný, drevospracujúci – Drevina, stavebné hmoty – štrkopiesky, potravinársky – Palma, Obal, konzerváren. _____________ _________
Zdroje: