Dúbravka (história) Dúbravka je jednou z najvýhodnejšie situovaných mestských castí Bratislavy, hlavného mesta Slovenskej republiky. Nachádza sa v lone prekrásneho prírodného prostredia Chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty a na úpätí Štátnej rezervácie Devínska Kobyla, na ploche 862 ha, s poctom obyvatelov 39 000. Archeologické nálezy dokazujú osídlenie už v mladšej dobe kamennej, dalšie poukazujú na kontinuitu osídlenia v staršej dobe bronzovej. Pocetné vykopávky svedcia o sídlisku Keltov. Nedávno tu boli nájdené pozostatky jedného z najvýznamnejších rímskych osídlení na Slovensku - základy vidieckej vily Villa Rustica. Z dostupných písomných pramenov z roku 1574 sa dozvedáme, že Dúbravka bola poddanská obec, ktorá sa rozprestierala na východnom úpätí Devínskej Kobyly na území niekdajšieho devínskeho hradného panstva, ktoré od 17. storocia až do roku 1945 patrilo malackej vetve rodu Pálffyovcov. Dúbravku založili v polovici 16. storocia Chorváti ako osadu patriacu pod hradné panstvo sídliace na Devíne. Celkovú situáciu poddaných v dedine podáva tereziánsky urbár z 10. apríla 1768. V dedine bolo 58 poddaných, ktorí užívali oráciny o rozlohe 460 bratislavských meríc a lúky na 66 koscov. Panstvo konštatovalo, že všetci poddaní svedomite pracovali a odovzdávali verejné i panské dávky. Svoje víno mohli capovat od Michala do Juraja a prebytky z úrody odnášali na predaj do blízkej Bratislavy, alebo do Rakúska. V 19. storocí postihlo Dúbravku niekolko velkých pohrôm. Francúzske napoleónske vojsko pri postupe na Vieden a dalej na Moravu dedinu vyplienilo. Roku 1831 ju neobišla ani velká epidémia moru. Mor sa rozšíril aj v záverecnej fáze prusko-rakúskej vojny v roku 1866. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 19. storocia sa upravila obecná správa a vypracovali sa obecné a požiarne štatúty. Na ich základe vznikol v obci v roku 1889 požiarny zbor. Blízkost obce od Bratislavy priviedla bratislavského stolárskeho majstra Františka Tavaríka na myšlienku využit okolie obce na rekreacné úcely. V rokoch 1911-1912 zacal v chotári obce stavat drevené chaty, neskôr postavil aj vilovú štvrt Tavaríkovu kolóniu. Slubný vývoj Dúbravky narušila 1. svetová vojna. V prvých rokoch vojny sa stavali v chotári obce obranné vojenské opevnenia. Polnohospodárska výroba zaznamenala prudký pokles a temer zaniklo aj vinohradníctvo. Po oslobodení obce ceskoslovenským vojskom sa život v obci znova znormalizoval. Po volbách do obecného zastupitelstva sa rozparcelovali majetky Mikuláša Pálffyho, v obci sa renovovali historické pamiatky a organizoval sa aj spolkový a družstevný život. V tom case si obyvatelia obce založili Vinohradnícky spolok, Ovocinársky spolok, miestnu organizáciu Cerveného kríža, Konzumné družstvo a pod. V roku 1926 postavili požiarny sklad, v roku 1931 detské kúpalisko a zaviedla sa aj elektrina. V roku 1935 sa dokoncila škola, v roku 1936 obecný vodovod, dalej pomník padlým vojakom v prvej svetovej vojne a bol zavedený telefón. V rokoch 1937 a 1938 sa vypracovali melioracné projekty, vystavala sa kanalizácia a kultúrny dom. Obec mala aj divadelné javisko, kino, obecnú knižnicu s citárnou. Obyvatelia, ktorí sa nevenovali polnohospodárstvu, pracovali prevažne v kamenolome a vo vápenke v Devínskej Novej Vsi, alebo v bratislavskej Patrónke. Cast obyvatelstva zamestnávali zase bratislavské stavebné firmy a závody. Dna 5. apríla 1945 Sovietska armáda obsadila Dúbravku. Na druhý den 6. apríla 1945, správu obce docasne prevzal Revolucný národný výbor. Pôsobil až do oficiálneho ustanovenia Miestneho národného výboru, dna 11. mája 1945. Dúbravka sa v apríli roku 1946 stala súcastou Bratislavy. Dúbravka si po niekolko storocí zachovávala vidiecky ráz, ktorý sa tu uchoval aj po pripojení obce k Bratislave v roku 1946. Podstatnejšie zmeny nastali až v 70-tych rokoch rozsiahlou výstavbou prevažne panelových stavieb. Sídlisko so 14 300 bytmi kontrastuje nie len s okolitou prírodou, s romantickými chodníkmi, pozoruhodnou flórou a faunou, ale aj so zachovalými historickými pamiatkami, ako je kostol sv. Kozmu a Damiana z I. polovice 18. storocia, dve kaplnky z konca 16. storocia a polovice 19. storocia, historickou Horánskou studnou a Cerveným krížom, sochou sv. Vendelína, sochou Panny Márie a dalšími pozoruhodnostami. V súcasnosti je Dúbravka modernou castou hlavného mesta Slovenska s obchodmi, školami, športovými areálmi a kultúrnymi zariadeniami a s nemalými možnostami rozvíjat podnikatelské aktivity. Najväcším potenciálom sú jej obyvatelia prevažne so stredoškolským i vysokoškolským vzdelaním. Horárska studna stojí na mieste opradenom legendami. Pripomína starší názov Dúbravky používaný v madarskom i nemeckom jazyku (Hidegkút, Kaltenbrunn) - Chladná studna.