Domaniža Obsah

1. Geografia a názov obce

2. História obce

3. Obyvatelstvo

4. Pošta

5. Základné školstvo

6. Známe osobnosti

7. Ludové tradície

8. Zvyky a obycaje

9. Divadlo

10.Šport Geografia obce Obec Domaniža sa nachádza na severozápadnom Slovensku v kotline elipsovitého tvaru na styku Strážovských vrchov uprostred Domanižskej kotliny. Stredná pahorkatá cast chotárov kotline vystupuje smerom na severozápad na hrebene zlepencových Súlovských skál na juhovýchod zasa na Strážovské vrchy z druhohorných hornín Strážovské vrchy patria od 27. januára 1989 medzi chránené územia. Predmetom ochrany sú pozoruhodné tvary reliéfu, biofond, genefond rastlinných a živocíšnych spolocenstiev. V oboch pohoriach sú miestami bralné útvary a krasové javy. Lesnatost oblasti je 60%, odlesnená je len kotlinová cast pozdlž potokov. Nadmorská výška v strede obce je 390 m n.m. Chotár sa nachádza v nadmorskej výške od 360m-837m n.m. Plocha povodia je 101km2 a celá lokalita obce je velmi bohatá na pitnú vodu, preto sa zaraduje medzi dôležité chránené vodohospodárske oblasti Slovenska. Vodné zdroje zásobujú pitnou vodou celú domanižskú dolinu a velké sídliska okresného mesta. Cez obec tecie rieka Domanižanka, ktorá pramení v severných castiach Strážovských vrchov vo výške 490 m n.m. Má tri pramene. Prvý v Celkovej Lehote, druhý v Sádocnom a tretí pod Malou Hlavou. Celý tok je dlhý 20 km. Vlieva sa do Váhu v Považskej Bystrici vo výške 280 m n.m. V povodí Domanižanky sa zachytávajú tieto zdroje pitnej vody: Sádocné - Sádocné jazero Domanižská Lehota 6 vodných zdrojov Domaniža - Hodon 3 vodné zdroje Domaniža -Blatnica 5 vodných zdrojov Domaniža - Certova skala 1 vodný zdroj Obec patrí do mierne teplej klimatickej oblasti a najvyššie casti pohorí do mierne chladnej klimatickej oblasti. Priemerná rocná teplota je 8,4 oC a priemerný úhrn vodných zrážok je 700-950 mm. V Domaniži je od roku 1950 zriadená zrážkomerná stanica. Názov obce Podla ludovej tradície, ako to uvádza i kronikár, názov obce pochádza zo slov DOM-NIŽE. Mysleli sa domy poddaných, ktoré boli postavené nižšie od zemepánskeho domu. Ked sa cudzí ludia pýtali, kam obcania idú, odpovedali, že do Domu niže. Tak vraj vzniklo i pomenovanie Domaniža. Druhá verzia hovorí, že niže domu sú NÍŽE, t.j. nížiny a z toho Domaniža. Prvá písomná správa z roku 1268 spomína názov DOMANYSA.

Názov obce bol postupne takýto:

V roku 1268-Domanysa, 1272-Domanesa, 1339- Domanisa, 1372- Nagh Domanisa, 1397-Domanyz, 1773- Domanicza, 1808-Domnissa, 1900-Demény, 1918-Domaniža. História obce Pociatky obce siahajú do mladšej doby bronzovej. Dokazujú to stopy osídlenia v tunajšej lokalite. Nie sú však v intraviláne terajšej obce, ale smerom na západ v oblasti Lazy a Brezné. Na priliehajúcej hore Jelchová sa spomína drevený hrad. K tejto lokalite sa dá i dnes dostat cestou popod Strán s vyústením na zaciatku doliny medzi lokalitami Mažiar a Súkernická. Tam sa totiž nachádzajú vykopávky crepov, grafitových nádob na tavenie kovu, rúd a pod. Podrobnejší prieskum by nám v tomto smere mnohé objasnil. Dnes je úplne isté, že prvé osídlenie bolo v tejto casti a bolo to skôr, než bol postavený domanižský hrad na Skalke. V podhradí neskôr vyrástla i obec Domanyz. Bolo to však skôr, ako tu stál kostol. Názov tohto prapôvodného osídlenia nevieme. Podla nálezov sa však datuje až do IX. Storocia, teda do doby Velkomoravskej ríše, ale je možné, že i skoršie. História obce , ktorá je nám známa najmä od stredoveku, je úzko spätá s postavením hradu na Skalke a postavením kostola. Presné zaciatky osídlovania môžeme bezpecne urcit do 11.-12. storocia, kedy tu už bolo slovanské sídlo, ktoré sa v prvej písomnej zmienke z roku 1268 nazýva Domanysa. V tejto dobe už tu bol i kostol, fara a knaz menom Godislav. V správe sa doslova píše: Godislav, sacerdos de Domanysa. t.j. Godislav, farár z Domaniže. Takto nám to podáva prvá známa cirkevná vizitácia. Ked sa zamyslíme nad touto kratuckou vetou, musíme uznat nasledovné: a/ Že v tejto dobe pravdepodobne jestvovalo slovanské sídlisko, co jasne dosvedcuje i slovanské meno farára- Godislav. b/ V správe sa spomína iba kostol. Kto ho dal postavit? Chudobný lud? Tažko. Ale istotne majitel domanižského hradu a miestny zemepán. c/ To všetko znamená, že už v roku 1268 tu už stál i hrad, že sídlisko už malo pevnú organizáciu, že spomínaný rok 1268 nebol zaciatkom, ale pokracovatelom života, ktorý sa organizoval dávno predtým. V 14. storocí prešla obec na zákupné právo. Pre obec je 16. storocie bohaté na udalosti. Panovník Ferdinand I. (1556-1564) daroval Domanižu 2. novembra 1559 svojmu tajomníkovi a radcovi, pätikostolskému biskupovi Jurajovi Draškovicovi, jeho bratom a ich potomkom. Súcasne udelil obci právo na dva výrocné jarmoky so roka a týždenné trhy na spôsob iných miest a mesteciek. Okrem toho udelil obci právo používat pri pecatení zelený vosk a eko erb urcil jednoduchý štít, v ktorom sa z tecúcej vody vynára polovicný grif. Je to svojím spôsobom výnimocná záležitost, lebo takéto práva sa udelovali iba mesteckám. Domaniža sa v spomínanej listine cituje len ako obec. Ved ešte v roku 1598 tu stálo iba 50 domov. Obyvatelstvo Obyvatelia obce sa od najstarších cias zaoberali polnohospodárstvom, ktoré však bolo na velmi nízkej úrovni. Pracovali tak na pánskom, ako i na svojom. Neskôr pálili lieh, spracúvali drevo na pílach, ktoré boli obci dve. Bola tu výroba kadí, stolárske dielne, valcha súkna, tkali tu plátno, koberce i obrusy, šili papuce, krpce i haleny. Pracovalo tu niekolko mlynov. Jeden stál na vstupe do Obarovej, další v strede obce, tretí smerom na Sádocné a na Barinách v Domanižskej Lehote. Pri mlyne v Obarovej bola valcha na výrobu súkna s troma kladivami. V továrni, ktorú dal postavit gróf Erdódy z Hlohovca sa vyrábala tehla a hlinené kachle, ktoré boli v tom case zriedkavostou. Zbúrali ju v roku 1899. Koncom 19. a na zaciatku 20. storocia v obci Boli aj židia. Mali svoju školu, synagógu a cintorín. Z tejto komunity sú známe mená: Zalienka, Spitzer, Pories. Židovské obyvatelstvo až na jednu rodinu sa z obce vystahovalo do skoncenia I. svetovej vojny. V roku 1930 obec mala 135 domov a 837 obyvatelov. Všetci boli katolíci, okrem 4 židov.

V obci bolo niekolko živností:

Dvaja kováci, 1 mlynár, 2 stolári, 1 kolár, 1 debnár, 1 obuvník, 2 hostinskí, 3 obchodníci, 1 mäsiar. Boli tu 2 píli, ktoré dodávali i elektrickí prúd. Bývanie bolo velmi biedne. V jednej miestnosti žilo až 13% obyvatelov, v dvoch miestnostiach (kuchyna a izba) až 75% obyvatelov. Za I. CSR bolo v obci viacej velkostatkárov, u ktorých pracovali obyvatelia obce. Mnohí však odchádzali na juh ako polnohospodárski robotníci a do Nemecka. Mnohí sa i vystahovali do cudziny.

Zaujímavý prehlad o raste obyvatelov:

V roku 1589 mala obec 50 domov 1720 22 danovníkov 1728 346 obyvatelov 1784 475 obyvatelov, 70 domov, 80 rodín Pokles v rokoch 1918-1920 spôsobilo vystahovalectvo a chrípka-španielka. V krátkom case ochorelo takmer 50% obyvatelstva. Vysoké horúcky takmer vždy koncili smrtou. Za jeden a pol mesiaca nebolo dna, aby nebol pohreb. Nebolo takmer domu, aby tam nebol chorý. Pošta Pošta v obci bola už od nepamäti. Správy však máme o zavedení prvého telefónu. Prvá telefónna hovorna bola zriadená koncom roku 1932. Bola umiestnená v byte organistu ucitela Františka Augustína, ktorý bol v tomto case i poštmajstrom. Otvorenie telefónnej hovorne sa stalo 11. februára 1933. Na zavedenie telefónu bola obec vyzvaná vrchnostou, aby prispela sumou 50 000 korún. Zastupitelstvo obce uznalo, že je to velmi potrebná vec, ale takúto stanovenú sumu nemala. Aj napriek tomu, že obec na zavedenie telefónu peniaze nezložila, hovorna bola v krátkom case otvorená . Po poštmajstrovi ucitelovi F. Augustínovi sa v obci vystriedalo viacero poštových úradnícok. Mesacne v roku 1998 dorucili našim obcanom približne 11 tisíc obycajných a 650 doporucených listov, 1430 predplatených výtlackov novín a casopisov, 150 balíkov, 460 kusov novín a casopisov na volný predaj. Obcania Domaniže i okolia podajú na pošte približne 2500 obycajných listov, 220 doporucených zásielok, 60 balíkov mesacne. Základne školstvo Ked skoncila II. Svetová vojna, clenovia národného výboru sa snažili co najviac povzniest našu obec. Obcania so priali, aby mali meštiansku školu. Zástupcovia obce v jeseni 1945 išli na Povereníctvo školstva do Bratislavy so žiadostou, aby v dedine bola zriadená škola tohto typu. Povereníctvo súhlasilo s tým, že školu otvoria, ak bude vhodná budova. Riešenie sa našlo- úpravou budovy dolného kaštiela. Práca na škole sa rozbehla na jar 1946. Prácu prevzal murársky majster Jozef Frýželka z Považskej Bystrice. Nádennícke i povoznícke práce ludia robili zdarma, i materiál bol zo všetkých okolitých obcí zdarma. V auguste toho roku sa práce skoncili. V budove boli 3 triedy, zborovna a riaditelna. Meštianska škola bola zriadená v bývalom sídle majitelky velkostatku majera Melánie Schwaben-Durnissovej, barónky madarskej národnosti. Slávnostné otvorenie meštianskej školy bolo 15.9. 1949. Prvým riaditelom školy sa stal Jozef Tatiersky z Považskej Bystrice. Posviacku školy vykonal miestny farár Šebastian Slugen. Od otvorenia meštianskej školy sem chodili do šiesteho rocníka aj žiaci z Precína. V školskom roku 1950/51 zanikla meštianska škola a vznikla stredná škola, ktorá mala štyri rocníky. Prvýkrát sa zavádza v ucitelských kolektívoch oslovovanie súdruh, súdružka. Boli zavedené povinné záverecné skúšky. Riaditelom strednej školy bol Jozef Tatiersky až do roku 1953/54. V tom istom roku bol do funkcie riaditela strednej školy na necelý školský rok ustanovený Pavol Miškovský. Vzniká osemrocná stredná škola. Riaditelom národnej školy sa stal Vincent Pastierik, ktorý sa od školského roku 1958. Národná škola bola zaclenená do osemrocnej školy. Žiaci koncili ôsmym rocníkom a skladali záverecné skúšky. V školskom roku 1958/59 nastáva znovu zmena riaditela a prichádza Vladimír Plica, ktorý funkciu riaditela školy vykonával až do roku 1964. Od školského roka 1959/60 vzniká základná devätrocná škola. Je rozdelená na prvý a druhý stupen 5+4. Žiaci v deviatom rocníku robili tiež záverecné skúšky. Škola mala družbu s moravskou školou v Halenkove, neskôr v Zašovej okr. Vsetín V školskom roku 1964 dochádza k zmene vo vedení devätrocnej školy a riaditelom školy sa stáva Miroslav Šimko, ktorý od roku 1962/63 vykonával funkciu zástupcu riaditela školy. Na škole bolo 17-18 tried, vyucovalo sa na štyroch miestach v obci, co z hladiska vyucovania a riadenia školy bolo neúnosné. Ucitelia 5.-9. rocníka sa museli cez prestávky presúvat v case i necase, co bola velká casová strata. Na rocníku 1.-5. bola velká dvojsmernost. Preto funkcionári obce presadili v r. 1962 zacatie výstavby novej školy na Skalke. Do 6.-9. rocníka chodili žiaci z deviatich obcí. Do školy dochádzali autobusovými spojmi. Od roku 1970 sa málotriedne školy postupne integrovali do Domaniže. R. 1976 bola zrušená škola v Sádocnom a k 1.9. 1984 škola v Malých Ledniciach. Tým sa zvýšili pocty žiakov v rocníkoch 1.-5. a tiež pribudli žiaci z detského domova. Známe osobnosti S Domanižou sú späté tri mená známych osobností literárne cinných. Sú to: Mikuláš Miris, Daniel Jaroslav Bórik a Andrej Rybárik. Mikuláš Miris Meno Mikuláša Mirisa nájdeme len v niektorých odborných prácach alebo bibliografickej literatúre. Hoci sú to len kusé správy a záznamy, treba tu spomenút tohto vzdelanca – knaza, ktorý v šestdesiatych rokoch 17. storocia vydal zaujímavý spis o slovenskej reci. Bibliografia J. Mišianika uvádza Mikuláša Mirisa ako katolíckeho farára narodeného v Domaniži. Jasne to vyplýva z matriky trnavského kolégia jezuitov, kde je napísané rodisko: DOMANISIENSIS a COMITATU TRIENCHIENSI. Dátum narodenia je okolo roku

  • 1640. Zo spomínanej matriky vysvitá i to, že Mikuláš Miris študoval na trnavskom
gymnáziu v rokoch 1651-1663. Ako knaz pôsobil na mnohých miestach. Zomrel v Sklených Tepliciach v roku 1703, kde pôsobil od roku 1693. Práve z posledného pôsobiska zachovaný záznam hovorí, že s Mirisom boli veriaci nadmieru spokojní. Sám sa však stažoval na velkú zaneprázdnenost. Jeho prácu o slovenskej reci dobre poznali tí, ktorí sa neskôr zaoberali slovencinou. Tak napr. J.B. Magin jeho prácu casto citoval vo svojich dielach. Daniel Jaroslav Bórik Bol evanjelickým farárom, ucitelom, štátnym úradníkom, básnikom, prekladatelom, kritikom, tajomníkom Slovenskej národnej rady, vykonával funkciu knihovníka a pokladníka Slovanskej knihovny, recitoval na rôznych zhromaždeniach a rozlúckach, bol aktívnym clenom Spolocnosti ucencov reci Ceskoslovenskej, úcastníkom Slovenského povstania 1848-1849 a spolubojovníkom za národné a sociálne práva Slovákov. Daniel Jaroslav Bórik sa narodil 22.9.1814 v Sobošti. Bol synom evanjelického farára augsburského vyznania Pavla Bórika a matky Judity Ticháckovej. Mal troch bratov- Karola, Pavla, Ludvíka a dve sestry- Johannu a Annu. Svoje druhé meno- Jaroslav, prijal na hrade Devín ako slovenské a vlastenecké meno. V rokoch 1831-1838 navštevoval Evanjelického vyznania. Po skoncení štúdia 1839 na krátky cas vypomáhal otcovi pri knazských povinnostiach a r. 1840 nastúpil na evanjelickú školu augsburského vyznania v Pukanci. Na tejto škole pôsobil sedem rokov a r. 1847 sa stal evanjelickým farárom vo Vrbovciach po svojom otcovi, ktorý tu zomrel 15.3. 1847. Funkcie ev. farára vo Vrbovciach však vykonával len do mája 1848, lebo bol aktívnym úcastníkom Slovenského povstania 1848-1849. Po opakovaných žiadostiach sa 24.10. 1850 stal okresným komisárom na Myjave. V tejto funkcii pracoval do r.1854, ked myjavský okres zrušil a priclenil ho do okresu Nové Mesto nad Váhom. Jaroslav Bórik potom pracoval v štátnej službe v Trnave pravdepodobne až do roku 1864. Odišiel zo štátnych služieb, nakolko sa nechcel stát nástrojom madarizácie na Slovensku. Zacal pracovat ako úradník na železnici v Salzburgu. V osemdesiatych rokoch odchádza do penzie a nastahoval sa k svojmu bratovi Karolovi do Beckova. Po smrti svojho brata Karola odchádza v r. 1897 do Domaniže k svojmu mladšiemu synovi Vladimírovi, ktorý bol v Domaniži notárom. V Domaniži napísal dva listy, ktoré sú dôkazom Bórikovho záujmu o dianie v národe a cirkvi. Tu v Domaniži koncí dna 22. júna 1899 svoju životnú pút ako 85 rocný. Tu na miestnom cintoríne v Domaniži, v lone prekrásnej prírody, spocíva jeho telesná schránka. Nepodarilo sa zistit ani meno jeho manželky. Vie sa len tolko, že ho opustila ešte vtedy, ked bol železnicným úradníkom a odišla pravdepodobne do Pešti.

Vydal odborné spisy:

1858- Prostozrozumitelné vyložení Nového Rakúskeho Císla 1860- Nový rakúsky živnostnícky zákon Bibliografia slovenského písomníctva Slovo na case ku slovenským rodákom Hrad Smolenický Andrej Rybárik Narodil sa v Domaniži v rodine Jakuba Rybárika, robotníka a jeho manželky Johany, rodenej Madovcíkovej 12. septembra 1897. Základnú ludovú školu absolvoval v Domaniži. Už ako 18 – rocný narukoval v roku 1915 do rakúsko-uhorskej armády k známemu 71. pešiemu pluku v Trencíne. S týmto plukom prešiel ruský, srbský a taliansky front. Po návrate z vojny od roku 1918 absolvoval notársky kurz. V tom istom roku sa mu 11. decembra narodil syn Xaver, tiež neskorší spisovatel (dielo – Tulák) Do roku 1945 vystriedal dalšie notárske miesta. Roky 1921-1945 patria k najplodnejším v jeho živote. Pred rokom 1934 mu v Žiline vychádza román V mene Jeho Velicenstva. K napísaniu diela ho inšpirovala jeho priama úcast na bojiskách I. svetovej vojny. V Bratislave v roku 1935 vyšiel jeho druhý román Novým prúdom, v ktorom odsudzoval vojnové dianie a jeho následky. Pacifistické zameranie vzbudili záujem aj pápeža Piusa XI. V roku 1936 vyznamenáva pápež Andreja Rybárika pápežským velkokrižom Svätej stolice Pro ecclesia et pontifice. V roku 1945 vyšiel ešte jeho dvojdielny román Boer. Má historicko-dobrodružný charakter a spracováva udalosti z cias búrsko-britskej vojny. Po roku 1945 sa už literárne neohlásil. Odišiel do Spišskej Novej Vsi, kde bol notárom až do roku 1948. Jeho posledným pôsobiskom bola Kokava nad Rimavicou. Tu ešte pracoval ako dôchodca v podniku Kokavan. V Kokave nad Rimavicou 15. augusta 1965 spisovatel Andrej Rybárik zomrel a tu je aj pochovaný. Ludové tradície Domaniža sa môže popýšit mnohými nadšencami ludového umenia. V minulosti sa najmä v zimnom období niektoré ženy venovali háckovaniu, pleteniu, malovaniu kraslíc, tkaniu kobercov, pernikárstvu, muži pleteniu korbácov a košíkov z prútia a niektorí nadšenci divadelníctvu. Obec Domaniža je známa najmä písaním kraslíc. Kraslice V Domaniži sa kraslice spájajú s menom Štefánia Dudáková, majsterka ludovej umeleckej výroby. Domanižské kraslice, ktoré vychádzali z jej rúk, majú rôzne názvy: koncová, krokvicka, malá cagana, cecinka, súdok, konvalinka, zabudnutá atd. Týchto vzorov poznala vyše tridsat. Pri písaní kraslíc nepotrebovala žiadnu predlohu, všetko mala v pamäti. Roku 1970 svoje umenie predvádzala na Ceskoslovenskom kultúrnom stredisku v Budapešti, potom v Slovenskej izbe V Prahe. Niektoré kraslice boli na výstave v Montreale, putovali do Argentíny, Nemecka a iných štátov. Popri tradicných domanižských vzoroch využíva i iné techniky písania kraslíc. Ak je vajícko popísané a vyfarbené, potom sa musí nad varicom alebo kahanom nahriat a opatrne handrickou zotriet vosk, Ktorý má kryciu úlohu pri farbení kraslíc. Napokon vajícko cistou handrou vyleštíme a zažiari nám peknými farbami. Pani Dudáková bola všestrannou ludovou umelkynou. Okrem písania kraslíc sa venovala výrobe bábik zo šúpolia, zhotoveniu vyšívaných obrázkov do drevených rámikov, ktoré jej ochotne vyrábal jej manžel Ondrej Dudák. Krásne boli jej ozdôbky z drôtu – brošnicky, náhrdelníky. Bola velmi vnímavá, mala dobrú pamät a snahu takmer všetko vyskúšat, co videla u iných ludových umelcov. Svoje skúsenosti a umenie si nenechávala pre seba, ale ochotne zasvätila do tajov každého, kto o to prejavil záujem. Ak sa jej podarilo niekoho získat pre malovanie alebo zhotovovanie figúrok zo šúpolia ci drôtu, bola velmi štastná. Košikárstvo V každej dedine sa pestovali zemiaky, sadila fazula a na tieto plodiny boli potrebné košíky. Nuž veru v každej dedine bolo košikárov neúrekom. Skoro každý chlap v dedine musel vediet upliest košík, zhotovit metlu z brezového prútia a na Velkonocný pondelok upliest korbác. 4asy sa zmenili, košikárov ubudlo a je potešujúce, že toto remeslo znovu ožíva. Pernikárstvo Pecenie perníkov v našej obci nemá stárocnú tradíciu. Objavilo sa už v osemdesiatych rokoch pricinením Petronely Kiššovej, rod. Zajacovej, ktorá sa tejto praktickej zálube venuje už desiatku rokov. Pecenie medovníkov siaha na Slovensku do

  • 17. storocia. Teší nás, že v Domaniži sa tejto práci venuje pani Kiššová. Vystavuje na
rôznych výstavách a každorocne na Velkonocnej Domaniži. Zvyky a obycaje Fašiangy – pochovávanie basy Fašiangy sú obdobím od Troch králov do Popolcovej stredy. Tri dni pred pôstom sa pecú v domácnostiach šišky, chystajú sa masky, aby sme využili posledné predpôstne dni na zabavenie. V Domaniži býva zvyk, že nebojácne ženy i muži v sprievode ludovej hudby prejdú po dedine, tancujú a spievajú. Nezabudnú navštívit materskú i základnú školu a samozrejme miestne pohostinstvo. Skupinu veselých masiek i muzikantov pocastujú pálenkou, dajú nieco na zahryznutie, prípadne nejakú korunu. Vecer nasleduje zábava, aby sa o polnoci ukoncilo obdobie veselosti pochovávaním basy. Lucia Už 12. decembra sa niektoré dievcatá a ženy zahalia do bielych plachiet a navštívia známe rodiny, prídu do príbytkov a krídlami ci metlickami vyhánajú zlé sily. Na Slovensku sa traduje, že Lucia bola najväcšia zo všetkých bosoriek, pretože ked ju hodili do plamenov nezhorela, ale žila dalej. Podla legendy spracovanej v Danteho Božskej komédii Lucii už ako krestanke vnútili pohanského ženícha, ktorého ocarili jej krásne oci. Situáciu vyriešila tým, že si ich vylúpila a na miske podala svojmu obdivovatelovi, aby sa nemusela zan vydat. Panna Mária ju za to odmenila ešte krajšími ocami. Stavanie májov V predvecer prvého mája mládenci stavali slobodným dievcatám máje, ktoré obycajne dievcatá ozdobili mašlami z krepového papiera. Bolo zvykom postavit spolocný máj pred kostolom, na námestie, pred krcmou ci požiarnou zbrojnicou alebo obchodom. Dožinky Slávnost ukoncenia žatvy. V minulosti mali obrady dožinkov prispiet k dosiahnutiu dobrej úrody. Z prvých a posledných klasov sa uplietol dožinkový veniec, ktorý sa zavesil u gazdu pod strechu domu a z prvého narýchlo vymláteného obilia sa upiekol nový chlieb. Družstevníci poriadali pravidelne dožinkovú veselicu. Úsmevnou udalostou bol vyzdobený dožinkový voz a v nom zapriahnutý cap. Divadlo Zo starej kroniky sa dozvedáme, že Divadelný krúžok bol v Domaniži založený 21. apríla 1919 s mnohými tažkostami. Najhoršie bolo, že lud ho neznal, a ani o nom nic pocut nechcel. Obetaví miestni ucitelia podnikli na výzvu vrchnosti túto nelahkú prácu. Zriadit divadlo. Ale kde? Ved obec nemá miestnost.. Cez prázdniny však zhotovili kulisy. Pracovali usilovne ako stolári a maliari. Kulisy zhotovili z lát, ktoré im podarovala firma Šimon. Po papier, ktorým oblepili kulisy išli až do Trencína a za 1m2 zaplatili až 7 korún. Ludia pomohli drobnostami, majetnejší darmi alebo prácou. Prvá hra bola od F. Urbánka Škriatok. Výsledok bol neocakávaný. Príjem divadla bol 666 korún. Divadlo sa hrávalo v rímskokatolíckej škole a hrávalo sa niekolko rokov. A hráva sa až do dnes. Medzi najlepšie hry patrili: Caro svedomia, Komasáci, Kvet lásky, Všetko za národ, Zmarené námluvy, Pacientka, Fígel co fígel, 100% DPH (Domanižanské Pekelné Humoresky). V roku 1993 súbor požiadal o spoluprácu Okresné osvetové stredisko v Považskej Bystrici, ktoré pre krúžok zabezpecila režiséra, skúseného ochotníckeho herca Ladislava Buocika, ktorý sa súboru venuje doteraz. Šport Futbal Vznik futbalového oddielu je úzko spätý so vznikom TJ. Jeho registráciu a prihlásením sa do futbalovej sútaže v roku1948 sa zacala v našej obci písat história organizovaného športu. Priekopníkom najoblúbenejšej hry na svete sa u nás stali František Domanický, Pažitný, Skácik, Záhora. ... Dnes futbalové družstvo hrá 4. ligu trencianskeho kraja, a pokúša sa postúpit vyššie. Ladový hokej Popularita hokeja vo svete spôsobila, že každý zamrznutý potok, jazero alebo väcšia kaluža sa stali v zimných mesiacoch klziskom, na ktorom sa za malým gumovým kotúcom s hokejkou v ruke nahánali desiatky dedinských chlapcov. Nadšenie a radost s pohybu im pomáhali prekonat rôzne prekážky pri výstavbe prvých klzísk. No kedže sa neskôr nenašli prostriedky na vybudovanie kvalitného štadióna prípadne klziska, hokej v Domaniži zanikol. Športovo strelecký klub Domaniža Športovo strelecký klub sa zameriava hlavne na výchovu mládeže v športovej cinnosti. V mládežníckych disciplínách dosahujeme v rámci Slovenska výborne výsledky Medzi najlepších mládežníkov patrí Janka Lišková a jej sestra Martina. Dnes má klub 25 clenov. Športovo strelecký areál Domaniža je najväcšie strelecké zariadenie v SR. Náš športovo strelecký klub má v tomto zariadení vybudované výborné podmienky pre svoju cinnost. Na strelniciach môže súcasne strielat cca 135 strelcov – 70 streleckých stanovíšt pre malorážnu strelbu, 44 streleckých stanovíšt pre pištolovú strelbu, 18 streleckých stanovíšt pre vzduchovkovú strelbu. V budove streleckého areálu je možné ubytovanie pre 40 športovcov, mimo budovy je možnost ubytovat 40 osôb. Športovo strelecký klub poriada pravidelne rocne tie najvyššie strelecké sútaže vo vlastnom Športovo streleckom areáli a to Majstrovstvá SR, Extraligu SR, Ligu talentovanej mládeže i rôzne cenové sútaže. Medzi najlepšie patrí Velká cena Domaniže. Použitá literatúra

1. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku

Bratislava, Veda 1977, s.348

2. Novák Jozef - Slovenské mestské a obecné erby

Martin, Osveta 1972, s. 150,151

3. Obecná kronika 1933-1950

4. Obecná kronika 1968-1989

5. Kronika ZŠ 1946-1997

Záväzné prehlásenie: Týmto prehlasujem, že túto prácu som písal osobne za pomoci uvedených zdrojov. Podakovanie: Týmto by som chcel podakovat predstavitelom obce a obecnému kronikárovi za ochotu spolupracovat. Domaniža Vypracoval: Radoslav Haviar Rocník: 2. Školský rok: 2001/2002.