Demänovská jaskyna slobody Demänovská jaskyna slobody (národná prírodná pamiatka) Katastrálne územie : Demänovská Dolina Okres: Liptovský Mikuláš Kraj: Žilinský Nachádzajú sa na pravej strane Demänovskej doliny na severnej strane Nízkych Tatier, v Národnej prírodnej rezervácii Demänovská dolina na území Národného parku Nízke Tatry. Vchod do jaskyne sa nachádza v doline Tociške, je v nadmorskej výške 870 m. Prístupný je serpentínovým chodníkom z parkoviska, pricom treba prekonat výškový rozdiel 52 m. Demänovská jaskyna slobody predstavuje najpestrejšiu cast Demänovského systému. Vytvorená je v strednotriasových tmavosivých gutensteinských vápencoch krížnanského príkrovu pozdlž tektonických porúch ponorným tokom rieky Demänovky a jej bocnými visutými ponornými prítokmi. Dlžka jaskyne je 8 126 m s výškovým rozdielom 120 m. Z bohatej sintrovej výplne sú unikátne sintrové lekná a iné jazerné formy (špongiovité, koralovité, hroznovité) i excentrické stalaktity. Upútajú mohutné sintrové vodopády a stalagnáty, sférolitické stalaktity a mnohé dalšie formy. Vo Velkom dóme je mocný náter bieleho mäkkého sintra. Jaskynou preteká podzemný tok Demänovky, ktorá pramení pod hlavným hrebenom Nízkych Tatier na nekrasovom území a do podzemia sa ponára na Lúckach. Na povrch sa dostáva jaskynou Vyvieranie severne od Demänovskej jaskyne slobody. Teplota vzduchu v jaskyni je 6,1 až 7,0 °C, relatívna vlhkost je velmi vysoká 94 až 99 %. V jaskyni sa našli kosti jaskynného medveda (Ursus spelaeus). V jaskyni sa zistili aj 4 druhy netopierov. Nález šturovky (Eukoenenia spelaea) predstavuje jeden z najsevernejších výskytov zástupcu tohto radu pavúkov, cím sa Demänovské jaskyne radia medzi biospeleologické lokality európskeho významu. Z drobných bezstavovcov sú dalej významné najmä mnohonôžky. Jaskynu náhodne objavil A. Král za pomoci A. Mišuru a dalších prieskumníkov v roku 1921. V roku 1922 vznikla Komisia pre zverejnenie Demänovských jaskýn, jej užší výkonný výbor viedol D. Jurkovic. V tom istom roku sa zacali sprístupnovacie práce prerazením nového vchodu asi 10 m nad Objavným ponorom. V roku 1923 sa inštalovalo docasné elektrické osvetlenie. Cast jaskyne sprístupnili až od roku 1924. V roku 1925 vzniklo Družstvo Demänovských jaskýn, ktoré prevzalo záväzky komisie. V roku 1926 bol objavený Jánošíkov dóm, Panenská chodba, Chodba utrpenia, Prales a cervená galéria. Neskôr v roku 1927 boli objavené Carovná chodba a Fialový dóm. V roku 1929 vyrazili nový vchod do jaskyne v doline Torište. O rok neskôr V. Benický a A. Lutonský objavili Svantovítove siene a roku 1930 zázracné siene. V roku 1931 sa inštalovalo definitívne elektrické osvetlenie a sprístupnená trasa sa predlžila. V dalších rokoch nasledovali objavy nových priestorov, výskum jaskyne a jej prepojenie s dalšími jaskynami. V roku 1951 sa prepojila s Pustou jaskynou a roku 1983 s jaskynou Vyvieranie. Po neúspešných pokusoch v rokoch 1952, 1968, 1974 a 1983 sa na prelome roku 1986 a 1987 dosiahlo jej spojenie aj s Demänovskou jaskynou mieru. V roku 2000 prebiehali dalšie úpravy a rekonštrukcie. Dnes je prevádzková trasa dlhá 1800 m .