Banská Štiavnica O meste Banská Štiavnica sa zvykne hovorit ako o meste baní, škôl a historických pamiatok, ku ktorým možno oprávnene priradit aj charakteristiku mesta s pocetnými historicko-technickými expozíciami. Najstaršie banícke mesto na Slovensku, Banská Štiavnica, sa nachádza v južnej casti stredného Slovenska. Samotné mesto je na zozname chránených pamiatok UNESCO História: Banská Štiavnica získala status mesta v roku 1255(ale možno už v roku 1237), ked boli uhorským královstvom udelované prvé mestské privilégiá. Jej mestské privilégiá slúžili ako vzor pre dalšie banícke mestá, ako napríklad Banská Bystrica(1255). V tých casoch bol široko-daleko jedinou opevnenou stavbou hrad, ktorý sa nachádzal na vrchu Glazeberg. Tento hrad bol sídlom baníckej komory, ktorá kontrolovala príjmy plynúce z tažby v baniach. Prosperita zlatých a strieborných baní a povýšenie mesta na slobodné královské mesto ovplyvnili jeho architektúru a rozvoj. Staré sakrálne budovy boli prestavané v Gotickom štýle. Mesto sa rozrástlo pozdlž hlavnej cesty. V rokoch 1442-1443, bolo mesto so svojimi kostolmi, meštanskými domami, hradmi a banami poškodené v dôsledku bojov za Uhorský trón, ako aj zemetraseniami. Tieto udalosti boli impulzom pre renováciu mestských domov a sakrálnych stavieb, ako aj pre výstavbu nových, ako radnica, mestské opevnenia a kostol. Na konci 15. a zaciatkom 16.storocia, zacala tažba rúd v okolí Banskej Štiavnice krachovat, hoci bola ešte stále zisková. Dôvodom bol nedoriešený problém pumpovania vody a klesajúce ceny zlata a iných vzácnych kovov na Európskom trhu. Pocas rozsiahlej stavebnej aktivity v 16.storocí boli plány pre rekonštrukciu menej dôležité než potreba opevnit mesto proti Tureckej armáde. Staré domy meštanostov boli zrekonštruované a rozšírené, postavili sa velkolepé renesancné paláce ako aj kancelárie baníckej komory a jej hlavy - Chamberlaina - vysokého královského zástupcu. Hlavne prístupové cesty boli uzatvárané Antolskou, Belanskou, Kammerhofskou, Piargorskou a Roxerskou bránou. V týchto casoch boli kontakty Banskej Štiavnice s ostatnými banskými centrami smerované k vyhladávaniu odborníkov na vodné pumpovanie a prípravu rúd na spracovanie za pomoci vody. Vdaka koncentrácii neobycajne šikovných odborníkov ako M. K. Hell, S. Mikovini, J. K. Hell a iných boli vynájdené zariadenia ako vysoko efektívne vodné rezervárne, systém kanálov, stroje pre pumpovanie vody, ktoré pomohli oživit tažbu rúd a zvýšit štandard v tažbe v Banskej Štiavnici. Zároven sa zvyšovala dôležitost mesta ako zakladatela a podporovatela technických objavov v banskej tažbe. Mesto získalo nový status, najdôležitejšieho centra tažby vzácnych kovov v Habsburskej monarchii. Tento fakt bol potvrdený založením prvej baníckej školy v Madarsku v Banskej Štiavnici (1735), ktorá bola neskôr povýšená na Banícku Akadémiu v roku 1762, co bolo dôsledkom faktu, že mesto bolo v tom case najznámejším centrom baníckej vedy a technológie v Európe. Toto nové obdobie ekonomickej prosperity vyvolalo rozvoj mesta a zvýšilo jeho prítažlivost. Staršie dominantné budovy a paláce získali barokové crty, interiéry boli prestavané a fasády sa stali skoro jednotnými. V 18.storocí bola Banská Štiavnica tretím najväcším mestom v Uhorsku. Do tohoto casu sa mesto pýšilo svojim vodným systémom, cesty boli vydláždené a objavili sa nové barokové a klasicistické budovy. Centrum mesta bolo dokoncené postavením klasického Luteránskeho kostola. Impozantný barokový morový stlp so svätou trojicou bol zrealizovaný talianskym sochárom Stanettim. Podla stlpu je pomenované aj námestie, na ktorom stlp stojí: Námestie Svätej Trojice. Tažba rúd sa v Banskej Štiavnici znížila ku koncu 19.storocia a hlavný záujem mesta sa presunul z tažby na vzdelávanie. Banícka a lesnícka akadémia, obklopená Botanickou záhradou, bola postavená vo východnej casti mesta v rokoch 1892 až 1912. Iróniou je, že vdaka zdrvujúcemu ekonomickému krachovaniu mesta, jeho velkolepá architektúra zostala zachovaná, bez zásahu dalších stavebných aktivít. Súcasný výzor tohoto historického mesta je výsledkom pokracujúceho rozvoja, odrážajúceho politické, ekonomické podmienky a kultúrne zmeny v regióne. Už v r. 1605 je v Banskej Štiavnici organizovaná forma výuky banských odborníkov v Európe. V r. 1735 vznikla prvá banícka škola v Uhorsku. V r. 1762 bola v Banskej Štiavnici založená nielen prvá banícka akadémia, ale aj prvá vysoká škola technického charakteru na svete. S menom profesorov tejto školy sú spojené mnohé európske, ba aj svetové prvenstvá v oblasti vedy a techniky. Za všetkých treba spomenút aspon Gašpara Weindla, ktorý r. 1627 uskutocnil prvý úspešný pokus s využitím pušného prachu v baníctve, co bolo súcasne prvým použitím pušného prachu pre mierové úcely, Mateja Kornela Hella (1653-1743) a Jozefa Karola Hella (1713-1789) - svetoznámych konštruktérov najprogresívnejších banských mechanizmov na svete, ako aj Samuela Mikovíniho, ktorý s týmito dvoma vynálezcami má najväcšiu zásluhu na vytvorení jediného banského vodohospodárskeho systému v okolí Banskej Štiavnice, ktorý v podobe vodných nádrží i casti tohto systému z minulosti sa zachoval dodnes. Mesto je vlastne jedno velké kultúrno- historické múzeum. V historickom jadre mesta - mestskej pamiatkovej rezervácii je 360 objektov umelecko-historických pamiatok. Vzhladom na tieto skutocnosti sa mestu dostalo v decembri 1993 najvyššieho medzinárodného uznania a ocenenia. Historické jadro mesta a technické pamiatky v jeho okolí boli zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedicstva medzi, v tom case 410 najvýznamnejších pamiatkových lokalít sveta, ako prvé mesto zo Slovenska. V tom istom roku rozhodla Rada Európy o tom, že spracuje pre toto mesto projekt technickej pomoci ako prvému mestu vôbec zo všetkých postkomunistických štátov. To samo o sebe hovorí o mimoriadnej kultúrno-historickej hodnote mesta i jedinecných technických pamiatok jeho okolia. Banská Štiavnica však nie sú len pamiatky, hrady, zámky, kaštiele, chrámy a múzeá. Kultúrno-historická hodnota mesta, okolitých obcí a technických pamiatok v symbióze s výnimocnými krajinárskymi hodnotami prírody okolia Banskej Štiavnice je jednou z najexponovanejších oblastí cestovného ruchu na Slovensku a perspektívne aj v strednej Európe Mestská pecat z roku 1275 je najstaršou mestskou pecatou v Európe, na ktorej sú banícke insígnie. Banská Štiavnica mala svoj erb už v 13. storocí; patri teda medzi naše mesta s najstaršími erbmi. V pôvodnom erbe bol hradný múr s cimburím a pracovne nástroje baníckeho obyvatelstva - motyka, kopác a dve kladiva. Kamenný erb z roku 1681, ktorý sa zachoval na budove klopacky je znakom baníckej bratskej pokladnice. Znázornuje motívy baníckych a hutníckych nástrojov s jašterickami. Podla povesti symbolizujú objavenie miestneho rudného bohatstva. . Osemnáste storocie bolo obdobím slovenskej banskej techniky. Bolo to obdobie Mateja Kornela Hella a jeho syna Jozefa Karola Hella - vinikajúcich technikov a konštruktérov, Samuela Mikoviniho - profesora, geodeta, kartografa a matematika. V banskoštiavnickom rudnom revíry vznikol jedinecný vodohospodársky systém pozostávajúci z vyše 40 umelých vodných nádrží. Využívajúc lacnú vodnú energiu z týchto nádrži, vznikali najefektívnejšie banské vodné cerpadlá: vodostlpcové, vahadlové a vzdušné. Roku 1782 sa zacala razit Voznická dedicná štôlna slúžiaca k odvodnovaniu bani celého revíru. So svojou dlžkou 16,5km je dodnes najdlhšou banskou štolnou na svete. Razili ju do roku 1878, teda 96 rokov. Osobitnú kapitolu v dejinách mesta tvorí obdobie tureckých vpádov v 16. storocí. Turkov lákali bohaté banské mesta. Do Banskej Štiavnice sa však nikdy nedostali. Taliansky inžinier Ferrabosco vypracoval plán obrany mesta. Farský kostol prestavali na pevnost - Starý zámok. Príchodové cesty uzavreli bránami: Svätoantonskou, Belanskou, Cilingerskou, bránou pri Kammerhofe a jedinou doteraz zachovanou - Piargskou branou. Juhozápadne od mesta postavili druhú pevnost - Nový zámok nazývaný tiež panenský, ktorý je jednou z najpôsobivejších stavieb, vtlácajúci mestu jedinecný charakter. Obe pevnosti sa zachovali v takmer nezmenenej podobe. Kultúra:V roku 1950 Banská Štiavnica bola vyhlásená za jednu z prvých Mestských Pamiatkových rezervácii na Slovensku a teraz je mesto zapísané v zozname svetového kultúrneho dedicstva UNESCO. Kabinetné zbierky Baníckej akadémie, zriadené Máriou Teréziou v roku 1762, sa stali prvotným fondom pri zriadovaní muzeálnych zbierok. NOVÝ ZÁMOK - mohutná hranolovitá veža so štyrmi nárožnými baštami, vybudovaná v rokoch 1564 -1571, plnila funkciu hlavnej ochrannej bašty a zároven bola aj súcastou signalizacnej sústavy mesta Banská Štiavnica. Po nevyhnutných rekonštrukcných prácach bola sprístupnená expozícia Proti turecké boje na Slovensku. Vystavené plastiky Turkov v životnej velkosti, ktoré sú kópiami, boli zhotovené podla originálnych predlôh. V hornej casti zámku sa nachádza ambit, z ktorého sa vám naskytá nezabudnutelný výhlad na historické jadro mesta a okolia. Banské múzeum v prírode. V povrchovej expozícii sa nachádza rozsiahly skanzen baníckych centier. Ako napríklad originálna strojovna s tažnou vežou zo šachty Mária, tažný stroj s parným pohonom, cajchovna ktorá je zariadená úcelovým inventárom a kovácska dielna s pôvodnými zariadeniami. Podzemnú expozíciu tvoria dva sprístupnené horizonty šachty Ondrej, pochádzajúcej z konca 17. storocia. Nikde na svete nevzniklo tolko svetových vynálezov. Banská Štiavnica je jedným z najmalebnejších miest na Slovensku. Na miestnych budovách môžete obdivovat umelecké a architektonické štýly niekolkých období. V múzeách sa môžete dozvediet o histórii mesta, baníctva ako aj lesníctva. Jednou z najatraktívnejších castí Slovenského banského múzea je náucná expozícia - skanzen - Banícke múzeum v prírode. Atraktívnosti Banskej Štiavnice pridáva aj jej okolie, ktoré pritahuje turistov do blízkych hôr a k jazerám. Rekreacné oblasti v okolí jazera Klinger, Vindšachta, Richnava, Sitnianskych vrchov a jazera Pocúvadlo ponúkajú návštevníkom nezabudnutelné prežitie prázdnin v zime, ci v lete Obyvatelstvo:Ing. Marián Lichner, primátor Rozloha je 278 km2 ,15 obcí (z toho jedno mesto), 17025 obyvatelov, 58 obyvatelov/km2. Patrí medzi tri najmenšie okresy spolu s Hlohovcom a Kysuckým Novým Mestom. Pocet obyvatelov príliš nestúpa, práveže sa zdá, že klesá. Obec s najnižším poctom obyvatelov : Vysoká (137) Obec s najvyšším poctom obyvatelov : Banská Belá (1260)
1869 1921 1950 1991 1995 1999
22514 21853 18232 17008 17006 17025
národnost % slovenská 96.9 rómovia 1.2 ceská 0.8 madarská 0.5 ostatné 0.6
Povrch:
Najväcšie pohorie sa nazýva Štiavnické vrchy a sú sopecného pôvodu. Jednotlivé casti mesta sa rozkladajú nad malebným údolím, na terasách zvaných Glanzenberg, Paradajs, Sobov, a Kalvária, Tanád, ktoré sú súcastou pohoria sopecného pôvodu Štiavnických vrchov. Štiavnické vrchy boli vyhlásené za chránenú krajinnú oblast a sú jedným z najrozsiahlejších pohorí sopecného pôvodu Západných Karpát. Obsahujú rozlicné druhy sopecných hornín. Banská Štiavnica je mesto v samotnom srdci Európy, takmer v jej geometrickom strede. Obklopená kopcami, ktorým kraluje povestami opravený vrch Sitno (1009 m.n.m.) Celé pohorie Štiavnických vrchov je chránenou krajinnou oblastou (CHKO). Najvyšší vrch Štiavnických vrchov Sitno (nadmorská výška 1009 metrov) je ukoncený clenitou hradbou rozpadávajúcich sa andezitových skál. Plošina na jeho vrchole, chránená skalnými bralami a prudkými úbociami poskytovala už v praveku bezpecné miesto na osídlenie. Už 1000 rokov p.n.l. sa tu usadili ludia lužickej kultúry a v hradištnej dobe tu bývali starí Slovania. Podla povesti sú v bralách Sitna zakliati mocní Sitnianski rytieri, ktorí sa prebudia, ked bude slovenskému národu najtažšie a budú zan bojovat . Na Sitne zacína i jeden z velmi málo známych divov Slovenska, ktorý je však o to zaujímavejší. Andrej Kmet ho nazval *Slovenským cínskym múrom. Zvetrávaním a rozpadom pôvodného sopecného reliéfu krajiny vznikli skalné veže, steny, ihly, a
rozsiahle kamenné moria. Štátne prírodné rezervácie:
Sitno, Jablonovský rohác, Kašivárová, Kamenné more, Szabóova skala
Chránené prírodné výtvory:
Banskoštiavnická kalvária, Sixova strán, Krupinské bralce, Žakýlske pleso, Vyhniansky travertín Chránený areál : Michalstôlnianske rašelinisko (1997 - 864 m2) Jedna lokalita výskytu rosicky okrúhlolistej (Drosera rotundifolia) v Štiavnických vrchoch je situovaná na severozápadnom svahu kóty Sobov (888 m n. m.), medzi štátnou cestou a haldou šachty Michal v nadmorskej výške 650 m n. m. Lokalita je súcastou Chránenej krajinnej oblasti Štiavnické vrchy. Pôdy: Prevládajú banícke odpadové materiály,ale taktiež úrodné hnedozeme, nivné pôdy pozdlž riek a ciernice hlavne v lesoch a okolí. Podnebie:Závisí od orientácie svahu, nadmorskej výšky a prevládajúcich vetrov. Priemerná rocná teplota je + 7,6 oC, leto 18 oC, zima – 4 oC, priemerné zrážky dosahujú 895 mm ( okolie Banskej Štiavnice ). Štiavnické vrchy patria do chladnej klimatickej oblasti s priemernou júlovou teplotou 10 - 12 stupnov oC a januárovou - 5 až - 6 stupnov oC a rocnými zrážkami 800 - 1100 mm. V dolinách je však podnebie miernejšie, teplejšie.
Vodstvo:
1. Jazero Bakomi - Štiavnické Bane
2. Belianske jazero - Banská Belá
3. Jazero Cervená studna - Banská Štiavnica
4. Evickyno jazero - Štiavnické Bane
5. Goldfuzské jazero - Banská Belá
6. Halcianske jazero - Banská Belá
7. Jazero Klinger- Banská Štiavnica
8. Kolpašske malé jazero - Banský Studenec
9. Kolpašské velké jazero - Banský Studenec
10. Krechsengrundské jazero - Štiavnické Bane
11. Kysihyblianské jazerá - Banský Studenec
12. Lintišské jazero - Banská Štiavnica
13. Michelstolnianské jazero - Banská Štiavnica
14. Moderstolnianske jazero - Kopanice
15. Ottergrundské jazero - Banská Štiavnica
16. Pocúvadelské jazero – Pocúvadlo
17. Rozgrundské jazero - Banská Štiavnica
18. Richnavské velké jazero – Štiavnické Bane
19. Richnavské malé jazero - Štiavnické Bane
20. Šampošské jazero - Vysoká
21. Vindšachtské horné jazero - Štiavnické Bane
22. Vindšachtské dolné jazero - Štiavnické Bane
23. Vodárenské velké jazero – Banská Štiavnica
24. Vodárenské malé jazero - Banská Štiavnica
V okolí Banskej Štiavnice sa nachádza takmer 30 umelých jazier, ktoré sa ludovo nazývajú "tajchy". Nielen samé jazerá so svojimi casto velmi vysokými hrádzami (výška hrádze Pocúvadelského jazera je 30 metrov), ale aj systém ich zberných a odvodných kanálov poukazujú na technický dôvtip projektantov i množstvo práce vynaloženej na ich výstavbu. Prvé jazerá sa zacali budovat na prelome 15. a 16.storocia. Celkovo vzniklo 54 vodných nádrží, z ktorých banskej prevádzke slúžilo vyše 40. Dlžka jarkov a vodných štôlní bola vyše 100 kilometrov. Ich úlohou bolo zachytit daždové a snehové vody, akumulovat ich a podla potreby banskej prevádzky regulovat ich spotrebu. Hoci jazerá stratili svoj prvotný technický význam, sú ešte i dnes významným vodohospodárskym cinitelom, o com svedcí aj prestahovanie Slovenského vodohospodárskeho ústavu do Banskej Štiavnice v roku 1997. Mnohé z nich sa využívajú na rekreacné úcely. Prvé jazerá sa zacali budovat na prelome 15. a 16.storocia. Celkovo vzniklo 54 vodných nadrží, z ktorých banskej prevádzke slúžilo vyše 40. Dlžka jarkov a vodných štôlní bola vyše 100 kilometrov. Ich úlohou bolo zachytit daždové a snehové vody, akumulovat ich a podla potreby banskej prevádzky regulovat ich spotrebu. Hoci jazerá stratili svoj prvotný technický význam, sú ešte i dnes významným vodohospodárskym cinitelom, o com svedcí aj prestahovanie Slovenského vodohospodárskeho podniku do Banskej Štiavnice v roku 1997. Mnohé z nich sa využívajú na rekreacné úcely. Jazero Klinger dostalo svoje meno od názvu štôlne ústiacej povyše tohto tajchu. Projektoval ho a staval Jozef Karol Hell v polovici 18. storocia. Roku 1832 sa hrádza jazera pretrhla, no už v roku 1833 bola postavená nová, tým sa tajch zväcšil. Dlžka koruny hrádze je 127 m, jej šírka 6,3 m a výška 22,5 m. Najvyššia hladina vody je 21,3 m. Kapacita jazera je 157 900 m3. Zberne jarky do tohto tajchu viedli od Piargu, z Kosiardoliny, z Tanadu a z Ottergrundu. Spolu existovalo asi 8 km zberných jarkov. Voda z Klingera sa používala na pohon tažných strojov pre šachty Ondrej a Maximilian a na pohon cerpacích strojov na šachte Žigmund. Voda sa používala aj na chladenie kompresorov a neskôr v šachte Ondrej na pohon vodnej turbíny. V roku 1907 bola voda vedená aj pre Tabakovú fabriku na kropenie tabaku Fauna a flóra:Mimoriadna spätost historického mesta s okolitou prírodou spôsobuje neprestajné premeny jeho vzhladu v jednotlivých rocných obdobiach. Množstvo zelene vnútri mesta dáva historickej zástavbe, volne rozloženej na clenitom teréne osobitý rámec, ktorý v každom rocnom období mení svoju tvárnost. V pomerne neskorom jarnom období sa ozdobí záplavou kvetov, v lete sa premení na sýtu bujnú zelen a v jeseni na bohatú paletu pestrých farieb. V zime, ktorá tu v drsnom prostredí vládne pomerne dlho, vytvorí sneh rozprávkovú náladu. Fauna je reprezentovaná hojným množstvom motýlov, 120 druhmi vtákov a viac než 40 druhmi cicavcov, najznámejšia polovnícka zver - jelen, srnec, diviak, medved. V opustených štôlnach žije tiež niekolko druhov netopierov. V lesoch oblasti sa nachádza najviac cudzokrajných porastov na Slovensku. Lesy sú prevažne miešané, pôvodný dubový porast bol doplnený smrekovými monokultúrami a v súcastnosti sa tam nachádzajú hlavne : dub, buk, jasen, jelša, hrab, smrek obycajný, smrek opadavý a borovica cierna. V nich žije okolo 116 druhov chránených živocíchov a 30 druhov chránených rastlín.Okolité lesy skrývajú v sebe nesmierne bohatstvá fauny a flóry. Na území CHKO v Štiavnických vrchoch, sa nachádzajú mnohé endemity a chránené rastliny. Za spomienku stoja napríklad: Šafrán Heuffelov, Lalia zlatohlavá , ci Žltohlav európsky. Na strmých úbociach Sitna sa dodnes zachovali staré lesné porasty známe ako Sitniansky prales. Okolité lesy skrývajú v sebe nesmierne bohatstvá fauny a flóry.
Arborétum Kysihýbel :
zbierka cudzokrajných drevín z rozlicných oblastí severnej pologule (viac ako 260 taxonomických jednotiek), slúži ako lesnícke arborétum na štúdium aklimatizácie introdukovaných cudzokrajných drevín (korkovník amazonský, breza papierovitá, cyprušteky, duglaska, sekvojovce). Hospodárstvo: Najväcším magnetom pre pristahovalcov do tejto relatívne nehostinnej, hornatej krajiny bola prítomnost vzácnych kovov, hlavne striebra a zlata. Termínom terra banensium (krajina baníkov) bol oznacovaný región už v roku 1156, vzhladom na skupinu osád, kde sa tažilo niekolko druhov rúd, hlavne striebro. Banská Štiavnica má v doterajších dejinách Európy výnimocné postavenie. Tažba striebra až do konca 18. storocia bola jedna z najväcších, resp. v niektorých obdobiach dokonca najväcšia zo všetkých banských revírov v Európe. Banskoštiavnický rudný revír patril súcasne k najvýznamnejším producentom tažby zlata v Európe. Mesto Banská Štiavnica bolo jedno z najvýznamnejších banských stredísk na svete. S banskou cinnostou je spojený vznik, rozvoj, i najväcšia sláva tohoto mesta. Prvý písomný údaj viažuci sa k Banskej Štiavnici, pochádza z roku 1156. V roku 1217 sa spomína osada Bana.V priebehu 16.storocia sa v banskoštiavnickom rudnom revíry vytažilo vyše 300000 kilogramov striebra. Už v roku 1627 tu bol v Hornej Biber štôlni prvý raz na svete použitý pušný prach na mierové úcely. Špitáler- jedna z najdlhších rudných žíl.Okrem zlata a striebra sa tu nachádzajú aj magnezit, železná ruda a azbest.
Priemysel:
Textilný : Winer – výroba ponožiek Drevárenský : Dužina a.s. – Výroba dubových sudov a parkiet
Polnohospodárstvo:
Pestovanie nenárocných plodín v dôsledku clenitého terénu, velkého zalesnenia a umelých baníckych tajchov : zemiaky, jacmen, pšenica, koreniny, ovocia, zelenina. Chov : hlavne hovädzieho dobytka a oviec, rybárstvo ale aj ošípaných a hydiny (hlavne štátne majetky ). Sitno:Národná prírodná rezervácia (NPR) Sitno sa rozprestiera na ploche 93,68 ha v katastrálnom území obce Ilije. Toto územie bolo vyhlásené za NPR v roku 1951 za úcelom ochrany prírody významnej dominanty Štiavnických vrchov - Sitna. Je to jedinecná lokalita, na ktorej sa v priebehu troch tisícrocí sústredilo množstvo archeologického materiálu reprezentujúceho‚ obdobie mladšej doby bronzovej, lužickú a kyjatickú kultúru i obdobie stredoveku Na vrchole Sitna stojí rozhladna z 18. storocia: dnes slúži ako terénna základna Správy CHKO Štiavnické vrchy. V súcasnosti je v nej Expozícia štátnej ochrany prírody, ktorá je súcastou náucného chodníka. Pre sprístupnenie a usmernenie návštevníkov NPR bol v roku 1987 vybudovaný NCH Sitno o celkovej dlžke 3,0 km, ktorý má 13 zastávok.. Geologický vývoj : Štiavnické vrchy majú velmi pestré geologické zloženie, ktoré sa odráža aj v pestrosti reliéfu. Pohorie vzniklo v neogéne pocas viacerých vulkanických fáz. Medzi jednotlivými sopecnými fázami, ale najmä v štvrtohorách bola znacne poznamenaná ich pôvodná sopecná štruktúra vplyvom tektonických síl a morfodynamických procesov. Takto boli vypreparované hlbšie uložené sopecné telesá, ktoré v súcasnosti vystupujú ako tvrdoše v menej odolných sopecných tufoch a aglomerátoch. Tvorí ich celá mozaika andezitových ostrovcekov v západnej a východnej casti pohoria, ale aj ryolitov a dacitov v jeho strednej casti. Touto pestrou mozaikou rôzne odolných sopecných hornín Štiavnické vrchy predstavujú mnohotvárny, horizontálne silne rozclenený reliéf so striedajúcimi sa hlbokými rázsochami, oddelenými casto hlbšie zarezanými dolinami so zovretým priecnym profilom (Richnavská, Rudnianska, Hodrušská a i.). Niektoré chrbty naznacujú pôvodnú úroven plošín. Štiavnické vrchy nemajú výrazne vyvinutý hlavný hreben - je niekolkokrát prerušený a na mnohých miestach prechádza do plošín a zníženín. Najvyššou castou celého pohoria je Sitno (1009 m). Okolie má silne rozclenený reliéf erózno-denudacnými procesmi. Budujú ho rôzne odolné sopecné horniny - andezity, dacity, zmiešané aglomeratické tufy. V dôsledku tektonických síl a úložných pomerov andezitových tufov sa vytvorili rôzne formy reliéfu. Vrcholovú cast Sitna s pyroxenickým andezitom tvorí plošinatá cast. Pyroxenický andezit tvorí aj Malé Sitno (775 m) a Pockhaus (645 m). Podla niektorých autorov vlastne tvoria vypreparované sopúchy, ktoré ako andezitové skaliská vycnievajú zo susedných aglomeratických tufov. Podla iných autorov predstavujú mohutný andezitový prúd, ležiaci na aglomeratickom andezitovom tufe, z ktorého bol morfologicky výraznejšie vypreparovaný. Zvyšky andezitového prúdu miestami vystupujú na povrch vo forme lavicovitých balvanov. V južnej casti Sitna prevažujú formy s miernymi svahmi na andezitových aglomerátoch a tufoch. Sú premodelované eróznymi ryhami, ale i dolinami so strmými stránami. Aglomeráty vytvárajú nevysoké mierne zvlnené tvary, vystupujúce nad andezitové sopecné tufy. Vplyvom mrazového zvetrávania vznikli na Sitne bloky andezitov. Tým sa vytvorili andezitové svahy a rozsadliny, ktoré pravdepodobne súvisia aj s blokovým rozpadom sitnianskej kryhy v dôsledku horizontálneho napätia, ktoré sa ešte viac prejavilo postupujúcou eróziou. Bralné formy sa najlepšie vyvinuli v severnej strane Sitna, kde skalné steny dosahujú výšku až 50 metrov. Skalné formy majú tvar veží, bášt, ihiel. Andezit má typickú lavicovitú až doskovitú odlucnost, a preto sa bralné stráne striedajú so stupnovito rozclenenými skalnými stenami. Reliéf Sitna - eróznej trosky andezitového lávového prúdu - sa vyznacuje strednou energiou reliéfu, dosahujúcou 310 až 470 m na ploche kruhu s polomerom 2 km. Preto aj hodnoty stredného uhla sklonu na Sitne dosahujú 14,1 až 19o. Aj horizontálna clenitost tohto územia dosahuje v rámci Štiavnických vrchov väcšie hodnoty a je väcšia ako 2,5 km.km-2. Jeho reliéf tvorí pozitívne vulkanická bloková štruktúra s charakterom hornatiny. Fauna a Flóra : Pôvodným motívom vyhlásenia tejto národnej prírodnej rezervácie, ktorá mala spociatku rozlohu 45,49 ha, bola ochrana lesných spolocenstiev, vrátane neživej prírody. Velmi cenná je flóra, predstavujúca teplomilnú i typicky horskú vegetáciu, v ktorej sa vyskytujú viaceré chránené a vzácne druhy. Z hladiska vegetacného krytu celkový charakter NPR Sitno urcujú lesy. Ich zloženie, rozšírenie i typové zastúpenie úzko súvisí s expozicnou orientáciou územia, geomorfologickým stvárnením reliéfu a pedologickými vlastnostami stanovišta. V nemalej miere sa na formovaní krytu podielajú i lokálne mikroklimatické podmienky.Na spomínanom území sa vegetácia formovala pod vplyvom teplých i chladných klimatických prúdov. Preto je ráz vegetácie submontánny. Teplomilné prvky prenikali do územia z juhu a dodnes zotrvávajú najmä na vyhriatych svahoch vo vyšších polohách. Druhy menej nárocné na teplo rastú v tienistých lesoch na odvrátených svahoch, prípadne na dne údolí. Vzhladom na 260-metrové prevýšenie Sitna (750-1 009 m) lesy na území Národnej prírodnej rezervácie patria do štyroch vegetacných stupnov. Pomerne málo je zastúpený lesný vegetacný stupen dubový, so spolocenstvami skupiny lesných typov vikovo-cesnackovej hrabovej dúbravy s javorom. Podobne málo je zastúpený lesný vegetacný stupen bukovo-dubový so spolocenstvami skupiny lesných typov živnej mednickovej bukovej dúbravy. Najrozšírenejší vegetacný stupen v chránenom území je dubovo-bukový s lesným typom nitrofilnej dubovej buciny, ktorá zaberá asi 70 % z plochy všetkých lesných typov. V tomto vegetacnom stupni sú zastúpené lesné spolocenstvá ostricovo-marinkovej živnej dubovej buciny a lipovej javoriny. Málo je rozšírený aj lesný vegetacný stupen bukový so spolocenstvami typickej marinkovej buciny. Z lesných drevín je najrozšírenejším druhom buk, dub, menej sa vyskytuje smrek, javor horský, jasen, hrab, jedla a smrekovec. Miestne sa vyskytuje aj lipa, cer, breza, jarabina a cerešna. Vek lesných porastov je 70 až 170 rokov. Lesy majú prirodzené drevinové zloženie, štruktúra je ciastocne zachovaná: intenzívne sa neobhospodarovali najmä v castiach s obtažným terénom. Buk a dub sú miestne poškodené hnilobou, dub aj mrazovými trhlinami a imelovcom. Jedla postupne odumiera. Lesný porast na Tatárskej lúke má umelý pôvod. Je to pamätný háj s nepôvodnými drevinami - smrekom pichlavým a (z mladšej výsadby) limbou - založený pri príležitosti 10. výrocia CSR. Bukové drevo z okolitých lesov sa využívalo na výrobu drevného uhlia v milieroch. Vegetácia Sitna má teda ráz submontánnej flóry s teplomilnými i horskými prvkami, ktoré sa navzájom prelínajú, alebo striedajú v závislosti od ekologických podmienok stanovišta. Základným typom spolocenstva na nelesných plochách územia je asociácia Festucetum pseudodalmaticae. Z floristického hladiska je územie jedinecným študijným objektom na sledovanie šírenia jednotlivých druhov rastlín, prípadne aj ich hraníc rozšírenia. Z druhov, uplatnujúcich sa vysokou stálostou v spomínanom spolocenstve, je potrebné spomenút nátržník biely (Potentilla alba), datelinu alpínsku (Triffolium alpestre), datelinu horskú (Trifolium montanum), betoniku lekársku (Betonica officinalis) devättorník vajcovitý (Helianthemum ovatum), kostravu padalmátsku (Festuca pseudodalmatica), smlz trstovníkovitý (Callamaagrostis arundinacea), ciernohlávok velkokvetý (Prunella grandiflora) a dalšie. Sprievodnými druhmi spolocenstva i zárastov týchto lúcnych priestorov sú napr. pakost krvavý (Geranium sanguineum), krasovlas bezbylový (Carlina acaulis), oman mecolistý (Inula ensifolia), oman srstnatý (Inula hirta), šalvia lúcna (Salvia pratensis), lipkavec syridlový (Galium verum), jagavka konáristá (Anthericum ramosum), zvoncek broskynolistý (Campanula persicifolia) a iné. Sú to výrazne teplomilné druhy, ktoré sa na južnej strane dostali až na vrchol Sitna.Z význacných horských elementov sú pre Sitno typické druhy valeriána trojená (Valeriana tripteris), udatník lesný (Aruncus silvestris), pižmovka mošusová (Adoxa moschatelina), carovník alpínsky (Cicaea alpina), pätprstnica obycajná (Gymnadenia conopsea), lalia zlatohlavá (Lilium martagon) a iné. Azda najvýznamnejšia flóra sa nachádza na skalnatých lokalitách. Sú tu druhy, ktoré boli popísané práve na Sitne, ako napr. skalnica horská karpatská (Sempervivum montanum subsp. carpaticum) a kuricka chlpatá kríckovitá (Minuartia hirsuta subsp. frutescens). Z dalších druhov skalnej flóry tu rastie skalnica južná (Sempervivum marmoreum), cesnak žltý a horský (Allium flavum, A. montanum), sezel sivý (Seseli elatum), lomikamen metlinatý (Saxifraga paniculata), žerušovicník priesocný (Cardaminopsis arenosa), slezník severný (Asplenium septentrionale), rozchodník prudký (Sedum acre) a iné. Územie bolo už v minulosti známe výskytom väcšieho množstva ruží, o ktorých poznanie sa zaslúžil Andrej Kmet. Na tomto relatívne malom území zozbieral a pôvodne popísal asi 300 ich foriem.Z významnejších druhov tu rastie ruža galská (Rosa gallica), r. ostnatá (R. andegavensis), r. Gizelina (R. gizellae), r. sivá (R. glauca), r. hronská (R. granensis), r. Kmetova (R. kmetiana), r. ovisnutá (R. pendulina), r. bedrovníkovitá (R. pimpinellifolia) a dalšie. Na Sitne sa vyskytuje aj väcší pocet chránených druhov rastlín. V posledných rokoch bol potvrdený výskyt ponikleca velkokvetého (Pulsatilla grandis), Lalie zlatohlavej (Lilium martagon), kosatca trávolistého (Iris graminea), driena obycajného (Cornus mas), chvostíka jedlovitého (Huperzia selago), vemenníka dvojlistého (Platanthera bifolia) a zvonovca laliolistého (Adenophora liliifolia). Výskytom velkého poctu vzácnych a ohrozených druhov rastlín možno Sitno považovat za jedinecnú lokalitu ich genetického fondu. Starostlivost o toto územie sa riadi osobitným režimom ochrany.Pozostatky po tzv. miliarskych terasách sú dodnes viditelné v sitnianskom masíve. Nálezy drevného uhlia pri slovanských železiarskych peciach svedcia o intenzívnom miliarení už v ranom stredoveku. Masív Sitna ako rozsiahly lesný komplex s rôznorodým zastúpením biotopov sa stal útociskom mnohých druhov živocíchov, niektorým šelmám i vzácnym druhom vtákov.Velmi rozšírené sú i nižšie druhy stavovcov a bezstavovce. Z bezstavovcov sú tu znacným poctom druhov zastúpené mäkkýše, motýle a chrobáky. Z chránených boli zistené rohác obycajný (Lucanus cervus), 11 druhov bystrušiek (Carabus sp.), húseniciar hnedý (Calosoma inquisitor), 12 druhov cmelov (Bombus sp.), motýle jason chochlackový (Parnassius mnemosyne), vidlochvost ovocný aj feniklový (Iphiclides podalirius, Papilio machaon) a viaceré druhy mravcov z rodu Formica. Z plazov tu žije jašterica obycajná (Lacerta agilis), slepúch lámavý (Anguis fragilis), užovka obycajná (Natrix natrix) a užovka hladká (Coronella austriaca). Pre nedostatok vodných biotopov sa tu z obojživelníkov vyskytuje len ropucha obycajná (Bufo bufo), skokan hnedý (Rana temporaria) a salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra). Ornitofauna rezervácie zaznamenala v posledných rokoch ciastocný úbytok druhov, týkajúci sa najmä dravých vtákov, co súvisí s castým vyrušovaním vtákov v hniezdnom období turistami a expanziou krkavca cierneho (Corvus corax) ako hniezdneho konkurenta dravých vtákov. V lesoch s bútlavými stromami hniezdi sova obycajná (Strix aluco), kuvik obycajný (Athene noctua), datle z rodu Dendrocopos, tesár cierny (Dryocopus martius) a mnoho druhov spevavcov. Za potravou do rezervácie zaletuje dudok chochlatý (Upupa epops), hniezdi tu i lelek obycajný (Caprimulgus europaeus). Zaujímavý je výskyt kvalitnej srncej zveri, ale v súcasnosti je jej velkým konkurentom jelen hôrny (Cervus elaphus). Sporadicky sa na Sitne vyskytuje rys ostrovid (Lynx lynx) a macka divá (Felis silvestris). V skalnatých partiách si vyhrabáva svoje úkryty jazvec obycajný (Meles meles), z dalších šeliem sa tu vyskytuje kuna lesná (Martes martes), kuna skalná (Martes foina), lasica hranostaj (Mustela mustela) a iné. Nie je možné vymenovat všetky druhy živocíchov, ktoré boli zistené na Sitne, pretože zoznam by zaplnil niekolko desiatok strán. V zhode tu žijú teplomilné druhy s druhmi horskými, co dáva Sitnu urcitý svojráz a vtláca mu pecat mimoriadnosti.Ci si toto bohatstvo dokážeme uchovat aj do dalších rokov, závisí od nás všetkých.