Austrália Fyzicko – Geografická Sféra POLOHA Najmenším a najredšie zaludneným kontinentom na zemi je Austrália. Svojou polohou je odlahlá od ostatných svetadielov: 13 000 kilometrov od Južnej Ameriky a 350 kilometrov od Ázie. Leží na južnej pologuli, medzi 118° až 153° východnej zemepisnej dlžky a 10° až 39° východnej zemepisnej šírky. Najsevernejším bodom pevniny je Yorkský mys (10°41 juž. šírky), najjužnejším bodom South East Point (39°07 juž. šírky), najvýchodnejším Byronov mys (153°39 vých. dlžky) a najzápadnejším Príkry mys (113°09 vých. dlžky). Austrálsky ostrovný kontinent omývajú vody Indického oceánu ( na severe Arafurské a Timorské more, na juhu Velký austrálsky záliv ), Tasmanovho a Korálového mora Tichého oceánu. Jeho pevninská cast je takmer taká velká ako Spojené štáty bez Aljašky. Jej meno pochádza z latinského "australis", t. j. "južná"( Terra australis incognita ). Prvým objavitelom zeme bol holandský moreplavec W. Janzs, ktorý v roku 1606 pristál na západe Yorkského poloostrova. V štyridsiatych rokoch 17. storocia Abel Tasman objavil Tasmániu, Nový Zéland (1642), ostrovy Tonga, Fidži a Bismarckovo súostrovie. Anglický moreplavec James Cook dokázal v roku 1769 ostrovnú polohu Nového Zélandu a objavil v roku 1770 východné pobrežie Austrálie, ktoré nazval Nový Južný Wales, a tým dal podnet k anglickej kolonizácii. Od tejto chvíle sa stala súcastou obrovskej koloniálnej ríše Anglicka. ROZLOHA Austrália má rozlohu 7 682 300 km2. Z tejto rozlohy tvorí polnohospodárska pôda 61,4 %, lesy 13,8 %, vodstvo 0,9 % a ostatné 23,9 %. Šírka pevniny dosahuje 3200 kilometrov a dlžka pevniny 4100 kilometrov. Najväcšími polostrovmi sú Arnhemská zem s rozlohou 243 000 km2 a Yorkským polostrovom, ktorý meria 210 000 km2. Najväcším ostrovom je Tasmánia (67 800 km2). Je federáciou šiestich štátov, dvoch pevninských teritórií a teritória Koralových ostrovov.
Medzi zväzové štáty patrí :
QUEENSLAND nachádzajúci sa na severovýchode s rozlohou 1 727 200 km2 NEW SOUTH WALES (Nový južný Wales) na juhovýchode s 801 600 km2 VICTORIA (Viktória) ležiaca taktiež na juhovýchode s 227 600 km2 SOUTH AUSTRALIA (Južná Austrália) na juhu kontinentu s 984 000 km2 WESTERN AUSTRALIA (Západná Austrália), pokrývajúca západnú tretinu kontinentu s 2 525 500 km2 TASMANIA (Tasmánia) ostrovný štát na juh od Viktórie s 67 800 km2
Medzi teritória patrí :
CAPITAL TERITORY (Územie hlavného mesta) ležiace v štáte Nový Južný Wales s rozlohou 2 400 km2 NORTHERN TERITORY (Severné teritórium) - severná a stredná Austrália s 1 346 200 km2 CORAL SEA ISLANDS TERITORY (Teritórium koralových ostrovov)
Ostrovy závislé od Austrálie sú :
CHRISTMAS ISLAND (Vianocný ostrov) s 135 km2 COCOS (KEELING) ISLANDS (Kokosové ostrovy) s 1 705 km2 NORFOLK ISLAND s rozlohou 36 km2 ASHMORE and CARTIER ISLANDS – 5 km2 HEARD ISLAND and McDONALD ISLANDS – 412 km2 GEOLOGICKÁ STAVBA Slovné spojenia ako "Najstarší zemský kontinent" a "Vecná pevnina patria Austrálii. V skutocnosti má Austrália velmi aktívnu geologickú minulost. Súcasná štruktúra Austrálie môže byt chápaná len v dobách tejto dlhej geologickej histórie. Dôležitý aspekt je, že približne pred 160 miliónmi rokmi, pred strednou Jurskou dobou, Austrália bola súcastou superkontinentu nazývaného GONDWANA. Bola to velká južná pevnina tvorená terajšou Južnou Amerikou, Stredným Východom, Madagaskarom, Indiou, Srí Lankou, Austráliou, Novým Zélandom a Antarktídou. Názov GONDWANA znamená "zem Gondov" a je odvodená z oblasti Indie, kde kedysi bolo staroveké královstvo Gondov, aboriginovský kmen. Ako dlho existovala GONDWANA sa nevie, ale tiež sa nevie ako bola obrovská pevnina zostavená, ale základné casti sa museli vyvíjat nezávisle pocas Prekambria a skorého Paleozoiku. Vonkajšie brehy majú oceánsku kôru pripojenú tam, kde sa proto-Pacifická doska zbieha na kontinente. Vnútorné okraje ukazujú praskliny, kde sa superkontinent rozdelil pozdlž od seba, ktoré sú teraz stredooceánske chrbty. Dve oblasti, preto majú rozdielnu štruktúru a históriu. Satelitné snímky spôsobili revolúciu v našich predstavách, aby sme pochopili kontinent fyzicky i ekonomicky. Máme všeobecnú kostru, co sa týka štúdia vztahov medzi geologickou štruktúrou a povrchom, klímy, pôdy a vegetácie a lesov, vlhkost. Snímky tiež poskytujú informácie o polohe minerálnych zásob a pokroku na polnohospodárskych plochách. Najstaršie skaly v Austrálii boli nájdene v západnej polovici kontinentu. Formovali sa viac než 4 200 miliónov rokov a patria medzi najstaršie na svete. Pred miliónmi rokov bola prekambrianská láva a usadeniny hlboko pochované v zemskej kôre a boli premenené teplom a tlakom do skál prenikajúcich až do hlbky žulových más. Tak zložité skaly obsahujú väcšinu z austrálskych zásob zlata, niklu, kobaltu. Dalšie kovy nájdené na podobných miestach ako Kalgoorlie a Kambalda v Západnej Austrálii. Medzi týmito starovekými Prekambriskými centrami alebo jadrami sú usadeninové panvy obsahujúce horniny bohaté na železo formované pocas neskoršej fázy vývoja kontinentu. Zahrnajú aj slávne zásoby železnej rudy v Hamersley a Mt. Newman, ktoré sa tiež nachádzajú v Západnej Austrálii. Približne pred 2,000 miliónmi rokov zóny topenia v základoch zemskej kôry spôsobili trhliny a výsledkom toho sú trhlinové bazény vyplnené vulkanickou hmotou a hrubými usadeninami. Následné ochladenie vyvolalo širokú plytkú panvu, ktorá sa opät zaplnila usadeninami. Lámanie, prekryvy a zosuvy týchto skál, a rozsiahle prenikanie do kôp žuly, zabralo miesto približne pred 1,800 miliónmi rokov. Medzi 1,800 až 2,000 miliónmi rokov pred naším letopoctom, stále v case Prekambria, niektoré z pravekých ciar slabostí boli znovu aktivované a vyskytla sa i dotieravost dalších žúl. Ako výsledok tohto poradia udalostí; rozlahlé plochy zemskej kôry boli stabilizované a pripojené k starším kontinentálnym skalám a vytvorili tu Austrálsky štít. Rovnaké udalosti boli zodpovedné za vytvorenie minerálnych ložísk na Mt. Isa v Queenslande a Broken Hill v Novom Južnom Walese, z ktorých pochádza väcšina vytaženého striebra, zinku, tuhy a medi. Neskôr, niektoré z týchto starších blokov sa rozštiepili vo vnútri alebo klesli pozdlž ich okrajov, aby vytvorili jamy, v ktroých sa usadeniny hromadili, niektoré z nich sú stále pekne viditelné v krajine. MacDonnelove vrchy, idúce z východu na západ cez oblast Alice Springs v Severnom Teritóriu poznacili severný okraj Amadeuskej panvy, zlomenej a plnej usadenín, ktorá je viac než 10 km hrubá. Svah, z ktorého Stirlingove vrchy v Západnej Austrálii utvorili cast, predstavujúce zlomený západny okraj Yilgarnového bloku. Nie všetky zlomy vznikli v rovnakom case. Jeden bol aktívny pred 1,000 – 300 mliónmi rokov a nachádzal sa pozdlž MacDonnelových vrchoch. Piesocnaté usadeniny velkej hrúbky (vyše 20 km) sa hromadili v tomto poklese pôdy, až kým neskôr v Kambriu, ked boli deformované k vytvoreniu kompletnej sady prehybov odhalených dnes v Flindersových vrchoch v Južnej Austrálii. Blízko zaciatku Kambria, pred 540 miliónmi rokov, východna cast kontinentu zacala rást ako sopecné retaze ostrovov a zasahujúcich do utvorených paniev. Toto sa vztahuje na Tasman Fold Belt. Skladá sa z dvoch castí – západná Lachlan Fold Belt (Kambrium – Devon) a východná New England Fold Belt (Devon – Perm). Pás sedimentov a vulkanického materiálu, prenikajúci žulou, dnes oznacuje miesto týchto pravekých stavieb. Kopy hmoty uloženej na oceánskej panve boli prenesené smerom k okraju kontinentu a nalepené pohybom oceánskej dosky. Skaly tohto typu sú dobre viditelné v New English Tablelands v Novom Južnom Walese a Coastal Bell of Queenslande. V Perm – Trias dobe, pred 280 – 300 miliónmi rokov, jamy za kopou velkého množstva hromadených usadenín bohatých na tuhé rastliny, ktoré sa stali ložiskami uhlia, na ktorých zisku Austrália závisí. Zaciatkom Mezozoickej doby, pred 240 miliónmi rokov, väcšina zemskej kôry sa prestala pohybovat. Nasledujúca austrálska geologická história je charakterizovaná regionálnymi jamami v relatívne pokojnej kontinentálnej mase. Najväcšia z týchto jám je Velká Artézská Panva, ktorá pokrýva okolo jednej pätiny Austrálie. Tento rozlahlý bazén bol ciastocne vyplnený ložiskami usadenín z prúdov a jazier spojených s velkým vnútorným odtokovým systémom – nieco podobné ako súcasne jazero Eyre v centrálnej Austrálii. Tieto usadeniny ležia na rôznych starých skalách, v rozpätí doby Prekambria až Permu. Pocas skorej Kriedy (100 – 120 mil. rokov), more sa dostalo do oblasti Karpentárskeho zálivu blízko Maryborough v Queenslande, aby vytvorilo rozlahlé vnútrozemské more. Zmena obsahu piesku usadenín uložených pred a po tomto morskom pôsobení vytvorilo zanechávajúcu vrstvu vodných ložísk hornín. Voda pod tlakom môže byt vytahovaná vrtmi a to umožní vidiecky rozvoj, aby bol úspešný napriek nízkym zrážkam. Ostatné porovnatelne oslabené oblasti sú Eucla panva (Nullarborská planina). Všeobecne, usadené skaly vyplnujúce panvu klesajúce smerom dovnútra z okraju, ktorý je priepustný, môžu niest množstvo podzemnej vody. Vo Velkej Artézskej Panve, táto voda je filtrovaná do velkých hlbok kvôli hrúbke usadených hornín a je zachytená. V Eucla Panve, voda nie je zachytená, ptretože bazén je otvorený do mora. V Murray Panve, naopak, je ventil taký malý, že podzemná voda sa zastavila. Je dôležité poznamenat, že velké planinové územia vo východnej a západnej polovici Austrálie vznikli z rozdielnych geologických udalostí. Na východe, hlavné jamy boli zaplnené usadeninami vycistenými z okolitých výšin, zatial co na západe, jednoduché oblasti boli formované pokracujúcimi klzaním pravekých Prekambrianských blokov, ale pokracujúce stúpanie to pomaly udržiavalo na rovnovážnej pozícii. POVRCH Austrália je najnižší, najplochejší a mimo Antarktídy aj najsuchší kontinent. Priemerná nadmorská výška je okolo 300 metrov. Jej základný tvar bol spôsobený pohybmi zemskej kôry, ale väcšina detailov bola vykrojená cinnostou riek. Tieto faktory spolu s úcinkami opakujúcich sa zmien podnebia a morskej hladiny spôsobili terajší rozmanitý austrálsky povrch. Kontinent sa skladá z troch hlavných celkov: Západná plošina, Centrálna nížina a Východná vysocina. Západna plošina je rozdelená na oblasti s miestnymi názvami (Yilgarn, Kimberley, Arnhemská zem atd.). Väcšina z nich leží na pravekých skalách datovaných až do Prekambriských casov a sú uložené na tých miestach viac než 600 miliónov rokov. Piesková krajina a Barklyho plošina sú podložené mladšími (hlavne Palezoickými) skalami, zvetrané na rovný povrch a hrubo pokryté pieskom. Vápencový Nularborská planina bola pokrytá morom pred 15 – 20 miliónmi rokov, ked pozdlž západného pobrežia sa skaly, také mladé ako Pliocén (2 – 5 miliónov rokov), boli oddelené Darlingským zlomom. Väcšina z centrálnej Austrálie je plochá avšak nachádza sa tam aj vela pohorí (napr. MacDonnellove vrchy a Musgravove vrchy) a niekolko osamelých skál, z ktorých najznámejšia je Uluru (Ayersova skala) nachádzajúca sa v Severnom Teritóriu. V Južnej Austrálii, oblast jazera Eyre je planinou, ale územie Flinders geologicky pozostáva zo zlomených blokov, ktoré vytvorili pohoria (napr. Flindersove vrchy a Mt. Lofty). Centrálna nížina, ktorá sa rozkladá od Karpentárskeho zálivu cez Velkú Artézsku panvu až po Murray-Darlingské planiny je charakteristická hrubými usadeninovými nahromadeninami. Ako názov hovorí, Velká Artézska panva je tvorená vodnými ložiskami usadených hornín. Voda vstupuje do bazénu vo Východnej vysocine. Centrálna cast Centrálnej nížiny je vnútorný kanalizacný bazén jazera Eyre v Južnej Austrálii, ktoré leží 12 metrov pod hladinou mora. Naopak, rieky Murray-Darlingského a Karpentárskeho kanalizacného bazénu prúdia do mora. Východná vysocina vystupuje mierne z centrálnej Austrálie smerom ku vyšším plošinám: dokonca najvyššia oblast, okolie Mt. Kosciusko (2,230 m.n.m) v Novom Južnom Walese je plošina. Niekolko mladých zlomov a záhybov, podobne ako jazero George zlom nedaleko Canberry a Lapstone Monocline pri Sydney, majú priame dôsledky na povrch. Po väcšinu jeho dlžky Velký Predel (oddelujúci rieky tecúce na západ od riek prúdiacich do Pacifiku) sa tiahne napriec pozoruhodnou plochou krajinou s jazerami a v skutocnosti to nie sú pokracujúce pohoria, aj ked názov Velké Predelové Pohorie je širšie používaný, ale mylne. Plošiny Východnej vysociny zvycajne koncia na ich východných okrajoch vo vysokých zlomoch, ktoré spolocne vytvorili Velký zlom, tiahnuci sa juhovýchodne od severného Queenslandu po východnú Victoriu. Austrálske najväcšie vodopády, napr. Wollombi v Novom Južnom Walese a Wallaman a Tully v Queenslande, ktoré sú všetky vysoké okolo 200 metrov – vznikli tam, kde rieky prúdia cez Velký zlom. Vo Viktórii, stará plošina bola rozdelená do množstva oddelených Vysokých Planín. Sopky vybuchovali vo východnej Austrálii po celý cas Cenzoickej doby. Jednotlivé sopky boli casto také velké ako súcasný Vezuv a rozlahlé lávove prúdy pokryli niektoré celé územia. Staršie sopky sú teraz hlboko narušené, ale valcovité výplne (sopecné zátky) nám poskytujú pôsobivú scenériu na miestach ako Glass House Mountains v Queenslande a Warrumbungles v Novom Južnom Walese. Sopecná aktivita pokracovala pred 2 miliónmi rokov vo Viktórii a Queenslande, ked Južná Austrália sa môže pochválit najmladšou sopkou, 5000 rokov starým Mt. Gambier. Podobné mladé sopky majú prirodzene viac zrejmé sopecné materiály. Dnes väcšina Austrálie je vyprahnutá alebo polo-vyprahnutá. Piesocné duny sú zvycajne dlžkové, sledujúce najvýznamnejší smer vetra a väcšina je ustálená. Kamenné púšte alebo ílové roviny (pokryté malými kamienkami a ílmi) sú územia bez pokrytia piesku a zaberajú väcšie územia ako dunové polia. Slané jazerá, tiež sa vyskytujú vo väcšine nízkoležiacich miestach. Niekolko miliónov rokov boli rozlíšené ladovou dobou. V Tasmánii sú stopy po niekolkých fázach glaciál v Quaternarskej dobe, najstaršie majú viac než 780 000 rokov a Oligocénskej glaciály okolo 35 miliónov rokov. Avšak hlavná cast Austrálie bola ovplyvnená len pocas vrcholu poslednej ladovej doby, pred 20 000 rokmi. Dokonca potom lad pokryl len 25 km2 okolo Mt. Kosciusko. V ladových dobách rieky klesali na hladinu mora viac než o 100 metrov ako je to dnes. Ako sa atmosféra oteplovala a hladina mora stúpla po druhýkrát, nižšie údolia boli zatopené: niektoré sú teraz dobrými prístavmi – napr. Sydney, ale ostatné sú vyplnené usadeninami. Väcšina z austrálskej pobrežnej konfigurácie je výsledkom hromadenia usadenín na vytopených pobrežiach a na východe je charakteristická striedaním kamenných mysov a dlhých pláži podporovanými planinami vyplnenými riecnymi a lagúnovými usadenianami. Hlavné znaky Austrálskeho povrchu sú dlhej doby a môžu byt pochopené len v kontexte globálnych tektonických zmien. Austrália bola niekedy castou superkontinentu Gondwana a obklopená zemou na západe, juhu a východe. Nové oceány sa zjavili na východe a na západe, medzi 50 až 10 miliónmi rokov, kontinent sa posúval napriec povrchu zemegule, pohybujúc sa severne z pozície susednej Antarktídy. V minulosti boli v Austrálii velké zmeny podnebia, ale zvláštne je to, že nevplývali na jej šírku. Ani ked Austrália bola blízko Južného pólu, podnebie bolo teplé a vlhké a tento model vytrval dost dlhú dobu. Pocas tohto casu bola utvorená väcšina typických austrálskych pôd. Zdá sa, že vyprahnutost sa objavila len potom, co kontinent dosiahol jeho súcasnú šírku a severná cast pravdepodobne nikdy nebola suchá. Napriek prevahe dnešného suchého pocasia, skutocná vyprahnutost je geologicky mladá, s žiadnymi dunami alebo slanými jazerami staršími než 1 milión rokov. Naopak mnoho znakov odtokových modelov je pravekých: niektoré kurzy riek na juhu a východe sú staršie než rozbitie Gondwany a utvorenie súcasných austrálskych kontinentálnych brehov. Pevninský tvar Austrálie vznikol hlavne z modelu rozpadu Gondwany. Až na to, že v Novom Južnom Walese, kde pevninský šelf je velmi úzky, odkryl široký pevninský šelf spájajúci sa so strmým pevninským svahom. Queenslandské pobrežie je spojené so širokou podmorskou doskou, na ktorej vyrástla Velká Útesová Bariéra pred 2 miliónmi rokov. PODNEBIE Austrália má pomerne kruté a premenlivé podnebie. Väcšina vnútrozemia je suchá, viac než trištvrtina kontinentu príjma menej než 600 mm zrážok za rok a polovica kontinentu menej než 300 mm. Avšak Severná Austrália má silné monzúnové dažde pocas leta (December až Február) a ojedinele aj nicivé tropické cyklóny. Južná Austrália sa teší zvycajne miernemu, ale stále velmi premenlivému podnebiu s prevažne zimnými daždami a castými lesnými požiarmi v juhovýchodnej polovici kontinentu. Tasmánii spôsobujú požiare také škody, ktoré sú porovnatelné len s Kaliforniou a Južnou Európou. V roku 1994 zasiahol jeden z požiarov aj predmestie Sydney, kde bolo znicených stovky domov. Prvé teplotné záznamy siahajú až do roku 1800, ked boli urobené pre niekolko miest. Hlavný rast siete meteorologických staníc nastal po roku 1908, ked bola prenesená zodpovednost z minulej koloniálnej vlády na Commonwealth. Prvý podrobný opis podnebia z celého kontinentu bol vydaný v roku 1913. V súcasnosti sú tieto stanice používané na monitorovanie zmien podnebia z mesiaca na mesiac, z roka na rok. Zhromaždenie národných meteorologických staníc sa skladá z približne 6000 staníc zachytávajúcich množstvo zrážok, 500 staníc zaoberajúcich sa okrem zrážok aj teplotou, oblacnostou, vlhkostou a vetrom a 50 staníc merajúcich teplotu , veternost a vlhkost vo výške 15 až 20 kilometrov. Dva vplyvy s globálnou škálou na Austrálske podnebie sú vzostupujúca vetva Headley Cell a zostupujúca vetva Walker Circulation. Headley Cell je hlavný severo – južný premiešavanie v atmosfére okolo rovníka. Je pohánaný rozdielmi vyžarovaného tepla slnkom medzi rovníkom a pólmi. Vzduch, ktorý zostupuje do vyhrievaných trópoch, urýchluje východne, kým sa pohybuje na juh, až kým západne prúd vyrazí do vln a vírov dôverne známemu klukateniu prúdov, vyššej troposféry, ktorá približne leží na povrchu vysokotlakového hrebena a strednej šírky. V strede zimy (Júl), v oblasti tropického pásma sa stahuje na severnú pologulu a subtropického páasma zo sériou východne pohybujúcich sa anticyklón stahujúcich sa severne nad Austráliu. Juhovýchodné až východné vetry prevažujú nad severnou polovicou kontinentu a Južná Austrália je ovplyvnená vetrami v severozápadnej až juhozápadnej Austrálii. V strede leta (Január), vysokotlakové pásmo smeruje južne cez rovník a severozápadné monzúnové vetry sa rozprestierajú nad Severnou Austráliou. Walker Circulation vyžaduje pomalé velkorozsahové východnozápadne premiešavanie pozdlž rovníka s hlavnou bunkou ležiacou cez Pacifik. Vzduch zostupuje v tažkozrážkovej oblasti na teplej západnej casti Pacifiku cirkulujúci južne vo vyššej troposfére a zostupuje cez studenú vodu na východe Pacifiku v opustených pobrežiach Chile a Peru. SYSTÉM POCASIA Tri hlavné typy denného systému pocasia prispievajú modelu austrálskeho podnebia. 1. Východne smerujúce nízkotlakové systémy, s ich mimoriadne studenými daždovými frontami, pohybujúce sa pravidelne cez južnú Austráliu na západe pocas zimy.
- 2. The " Cut off " Lows na severe hlavného pásu západu, ktoré prinášajú zriedkavo
1. Povrchové kamenné pôdy
Štrk a kamene po celom profile, bez horizontov a zvycajne plytkej hlbky. 2. Hlboké piesky Zvycajne viac než 1 m hlbka a obsah kremíka, s minimálnym vývojom pôdneho profilu. Vela pôd sa vyvíjalo na aeolianských horninách (zvetrané a uložené vetrom); ostatné vznikli zo starej horniny bohatej na železo. 3. Seskvuioxidic pôdy Pôdy s hlinenými zlomkami zvycajne prevládajúcimi vápencami a železnými oxidmi. Hlinené obsahy zvycajne narastajú postupne s hlbkou. Vela pôd sa nachádza extrémne hlboko.
4. Hlinené pôdy
Pôdy s vysokým obsahom hliny ( 50 - 70 %) , ktoré sa nadúvajú alebo zrážajú na mokré alebo suché. Majú široký rozsah hlbky a zvycajne vznikajú na viacerých modeloch látok. 5. Štruktúrovo – rôzná pôda Velmi rôznorodé pôdy : charakteristické výraznými rozdielmi v štruktúre medzi svetlejšími povrchovými pôdami a tažšími ( zvycajne hlinité) pôdnými podlažiami. Vela dalších pôd je hustých a velmi málo trvalé kvôli ich pôvodu.
6. Uhlíkové pôdy
Charakteristické lahkými a tažkými uhlíkovými hromadeninami po celej pôde: plytký až hlboký profil, ten posledný zvycajne vznikol na aeolian materiáloch v rôzných casoch. Vela ostatných pôd vzniklo v Austrálii, ale tie zaberajú len relatívne malé oblasti kontinentu. Niektoré svetovo rozšírené typy pôd, hlavne odvedené zo sopecného popola a nánosmi z Pleistocénskej glaciály, nie sú prítomné a pôdy mnoho zmenené ludskými zásahmi sú zriedkavé. Avšak , je niekolko príznacných pôd, ktoré patria k Austrálii. Prvé sú pôdy vyskytujúce sa vo vyprahnutej zeme, vela z nich je vyprahnutých a silno zvetraných - "nezvycajná charakteristika pre také prostredie". Po druhé sú to Hlinité pôdy. Aj ked India a Afrika tiež majú velké oblasti s týmto druhom pôd, rôznorodost Austrálie je ovela väcšia. Austrália taktiež má vysokú cast štruktúrovo – rozlicných pôd ako ostatné kontinenty. Sú velmi rôznorodé : rôznia sa v hlbkovom profile od 30 cm do viac než 5 metrov, v úsecnom prírastku ich hlinitých súcasti od povrchu po pôdne podlažia vo vyprahnutom a stupni zvetrávania a narušenií pôdného podlažia. Využívanie pôdy a ludské osídlenie Aj ked regionálne vzory rozlicných typov zeme boli z velkej casti odvodené podnebia a v menšej miere aj povrch, rozdiely v pôdných živinách a dostupnost vody by celkovo odvodili miestne oblasti používané pre osobitné plodiny. Celkovú klimatickú oblast. Vo všeobecnosti suchý kontinent podobný Austrálii primerane využíva vodu na sadenie plodín. Vela území trpí na nedostatocnú vlhkost pocas väcšiny rokov, a ochrana vlhkosti, ktorá zvycajne vyžaduje obdobie ležiace ladom, je dlho znakom austrálskeho polnohospodárstva. To znamená, napr. že obilie vyrastie na uloženej vlhkosti v hlinách v oblastiach s relatívne nízkymi a velmi nespohlavými zrážkami v Queenslande a Novom Južnom Walese. Naopak, v južnej Austrálii pšenica rastie a naozaj chutná na lahkých štruktúrových pôdach, pretože zimné dažde sú spolahlivé. Tieto dva príklady ilustrujú potrebu mat na zreteli pôdu a klimatické podmienky spolocne skoro vo všetkých formách využitia pôdy. Obvzlášt v prípade zavlažovania, kde nadbytok vody, dažda alebo nevhodné zavlažovanie, môže spôsobit vážne problémy podobné ako bahnitost a salinitu spôsobenú stúpajucou vodnou hladinou (vodné tabule). Aj ked Austrália je dlhodobo považovaná ako majúca z velkej casti neúrodne pôdy, je správnejšie povedat, že velké územia nemajú dostatok niektorých rastliných živín, niektoré oblasti sú vysoko nepostacujúce vo väcšine živín. Relatívna dôležitost týchto faktorov závisi, ci v dnešnej klíme je možné zlepšit využívanie zeme. Dôvody nepravidelného rozloženia živín ležia v minulosti v dôsledku histórie zvetrávania pôdy. Dva najrozšírenejšie nedostatky sú fosfor a dusík. V južnej Austrálii celia dlhodobo – vžitými nedostatkami živín a využívajú rozšírené polnohospodárske využitie fosfátových hnojív a kompostov. Dalšie nedostatky sú bežné, ale zvycajne menej rozšírené. Najvýznamnejšie sú síra, draslík a stopy prvkov molybdénu, medi, zinku a horcíka. Niektoré toxické problémy sa tiež vyskytujú napr. hliník a mangán v kyslejších pôdach a bór vo vysoko alkalických pôdach. Aj ked Austrália bola vždy riedko obývaná, nad väcšinou jej územia sa udiali obrovské zmeny od európskeho osídlenia pred 200 rokmi. Pred kolonizáciou, austrálske pôdy nikdy neboli zbavené vegetácie (ostatné potom príležitostne ohnom) ani otrávene. Ludské osídlenie podla toho má silný úcinok v priaznivejších klimatických pásmach. Cistenie pôd v dôsledku pasenia je spojené so zavedením exotického živocístva, nie len dobytku, oviec a kôz, ale tiež králikov. Tieto zmeny špeciálne spôsobené nerozumným používaním zeme, majú škodlivé vplyvy na mnoho pôd. VODSTVO Povrchová voda Austrália má velmi variabilné zrážkove režimy hlavne pre tieto tri faktory: jej stredne – široká poloha, nízky reliéf a oceánska izolácia. Jej krajina , pôda, rastlinstvo sa zlucuje, aby premenilo tento variabilný zrážkový model do ešte viac variabilného a nepredvídatelného sledu odtoku, priemerný rocný odtok je najmenší spomedzi všetkých kontinentov. Vo väcšine castí Austrálie, pomer najväcších zaznamenaných prietokov k priemerným mesacným a rocným prietokom je velmi velký: skutocne, väcšina velkých riek prestala prúdit nejaký cas predtým,odkedy sa zacalo záznamenávat: vrátane celého Murray – Darling odtokovej oblasti. Burdekin River v severovýchodnom Queenslande, pravdepodobne siedma najväcšia rieka v Austrálii, prestala prúdit mnoho rokov predtým ako bola vybudovaná regulacná priehrada v 1958, sedem mesiacov po tom ako najvyšší prietok dosiahol hodnotu 38 500 m3/s – pravdepodobne najväcší prietok v tomto storocí – a pôvodný objem 15000 megalitrov prestalo tiect (megaliter, ML, je rovnaký ako 1,000 cm3). Austrálske rieky a potoky sú nezvycajné v ich správaní ako kontinentálna jedinecná flóra a fauna, a rovnako sú aj odpovedou rôznorodých zrážok. Zrážkový model bol nazvaný "vackovitý". Nároky na vodu Pobrežná a vysoko koncentrovaná populácia, spolu s miestnymi továrnami a vysokým štandardom života vytvárajú nezvycajné požiadavky a znacné miestne zataženie na regionálne vodné zdroje. V budúcnosti je možnost pre rozvoj významných vodných zdrojov v lahko osídlenej severnej cast kontinentu. Aj ked toto nastoluje znacné spochybnenie pre nedostatok konvencných stavebných miest pre hrádze. Austrálska, najviac urbanizovaná, populácia, ktorá je koncentrovaná, spolu s priemyslom, v piatich pobrežným miestach sústredených v okolí Brisbane, Sydney, Melbourne, Adelaide a Perth má obmedzené povrchové vodné zdroje. Ako následok, Perth je stále viac závislý na podzemnej vode – tiež obmedzený zdroj – a Adelaide, ktorá normálne poberá 40 percent jej vody z rieky Murray potrubím, musí zvžšit odber na 70 percent v suchom období. Viac než 80 percent všetkej vody odklonenej z toku je používaných na zavlažovanie. Domáce využitie ovláda mestské a priemyselné zásoby a vo velkej casti je používaná pre záhrady. Další dôležitý rozdiel od ostatných rozvinutých krajín je, že väcšina tepelných elektrárni je chladených morskou vodou alebo špeciálnymi chladiacimi jazierkami a nie riecnym tokom. Rocný odtok Austrália príjima v priemere 420 mm zrážok rocne a z toho len 48 mm odtecie do okolitých oceánov. Antarktída, s 150 – 200 mm rocných usadenín, príjima menej ale prepustí okolo 160 mm ako ladové prúdy. Austrália je preto casto opisovaná ako suchý kontinent. Avšak polovica austrálskeho zemského povrchu nemá priamy výtok do mora a tretina sa odcerpáva do systému jazera Eyre, najnižšieho bodu v Austrálii - 15,2 m pod hladinou mora. Murray – Darling bazén je oblast podobnej velkosti ako jazero Eyre bazén 106 miliónov ha, jedna sedmina Austrálie, ale je odlišný od jazera Eyre, prepúšta do mora v Južnej Austrálii s priemerným odtokom 12.2 miliónov megalitrov. Toto množstvo je však menšie než polovica celkového rocného odtoku vyrobených v prúdoch bazéna. Zostatok je stratený vyparovaním povodnových vôd v plochej, riecnej krajine. Súcasný odhad odklonenej cerstvej vody je len štvrtina rocného odtoku a súcasne je rozvinutá len pätina odklonených zdrojov – dvadsiatina rocného odtoku. Ak celkový rocný odtok je delený populáciou, objem vody na jednu osobu je 28 ML. To je ovela viac než vo väcšine rozvinutých krajinách, je len prekrocená u takých bohatých krajinách na vodu ako je Kanada a Nový Zéland. Viac než 50 percent celkovej spotreby, ale len sedmina odhalených zásob, je dosiahnutá v severnej Austrálii v Odtokových oblastiach VII, VIII, IX, I. Toto je oblast nízkeho rozvoja a nižšej osídlenosti, ale jediná s velkým rozvojovým potenciálom. Je to oblast väcšinou s nízkym reliéfom s nedostatocnými uskladnovacími možnostami na obmedzenie toku. To je tiež dôvod k letným monzúnom s velkým povrchovým odtokom spôsobeným ojedinelými velmi silnými daždami, spojenými s tropickými cyklónmi a daždovými tlakovými nížami – nespolahlivými a nepravidelnými zdrojmi odtoku. Odtokové oblasti Najviac rozvinutý v oblasti vodných zásob je Murray – Darling bazén (Odtoková oblast IV). Odhadované odklonené toky sú takmer polovicou rocného odtoku a viac než 80 percent je rozvinutých. Uskladnené množstvo teraz celkovo ciní 25.4 milióna ML – ovela viac než hlavný rocný odtok - Voda je používana hlavne na zavlažovanie, ovela viac vo velkej verejnej sieti. Najväcšie elektrárne v Oblasti IV. sú v oblasti Snežných vrchoch, ktoré tiež uskladnujú a odklánajú 1 milión ML vody z pobrežnej Oblasti II (Juhovýchodne pobrežie ) do Oblasti IV, ked vyrábajú ako hydroelektrárne okolo dvoch tretín potenciálnej energie a tiež velká ciastka vyrovnanej energie využitím cerpadlových – turbínových systémov. Tasmánska oblast (III) má velké zásoby povrchovej vody, ktorá je regulovaná 61 velkými priehradami , 55 pre vodno – elektrické využitie. Priehrady regulujú viac než 60 percent celkového odtoku a uskladnujú odklonené zdroje (70 percent rocného odtoku). Severovýchodné pobrežie – oblast (I) má najväcšie odklonené zdroje, z ktorých 15 percent je rozvinutých. Daleký sever má vysoké zrážky a riecny tok a tento odtok je ciastocne využitý pre hydroelektrárne. Najväcší samostatný zdroj je Burdekin River, kde sa nachádza priehrada, ktorá v súcasnosti uskladnuje 1.75 milióna ML, ale môže uskkladnovat až 8.5 milóna ML, je tu aj další rozvoj v južných oblastiach, kde koncentrácia obyvatelstva je väcšia. V Juhovýchodnej pobrežnej oblasti (II) len 35 percent odklonených vodných zdrojov bolo rozvinutých - väcšinou okolo dvoch metropolitných konurbácii Newcastle – Sydney – Wollongong a Melbourne – Geelong, kde zdroje sú skúpe pre celý rozvoj. Južný austrálsky záliv – oblast (V) má najmenšie vodné zdroje zo všetkých oblastí , ktoré odtekajú do mora. Je to však plne rozvinutý región, aby splnal potrebu Adelaide a špeciálnych fárm. Juhozápadna pobrežná oblast (VI) pokrýva juhozápadný kút kontinentu. Štyri bazény uzavierajúce Perth sú plne rozvinuté pre mestské a zavlažovacie zásoby. Významne je využitie podzemnej vody v týchto oblastiach a voda sa objavuje ako obmedzený zdroj pre další rozvoj. Indický oceán, Timorské more, Karpentársky záliv (VII,VIII, IX) sú pozoruhodné pre ich malú cast rôznych zvážených odklonených tokov a dokonca menšiu cast skutocne využívaných. Najväcšia samostatná regulacná stavba je Ord River priehrada a jej zásobáren jazero Argyle, ktoré kompletne reguluje výtok. Avšak vyparovanie a variabilný tok redukuje odklonené zdroje 40 percent hlavného rocného odtoku 5.1 milióna ML. Jazero Eyre, Bulloo – Bancannia a Východná plošina (X, XI, XII) nevypúštajú povrchovú vodu do oceánov a pravdepodobne málo podzemnej vody v Oblasti X koncí v nízkoležiacom jazere Eyre. Vedci boli toho názoru, že jazero príjima záplavové vody len zriedkavo, ale letecké a satelitné pozorovania pocas posledných 20 rokoch potvrdili nepravidelné, ale casté ciastocné zaplnanie. Povoden v 1974, ked hlavné jazero sa rozlialo do južného jazera Eyre, bolo pravdepodobne najväcší vzostup za 500 rokov. V 1984, dokonca ešte viac nezvycajná, ale celkom lokálna povoden rozliala južné jazero Eyre do hlavného jazera. Väcšina velkých solných jazier oznacených na mapách v oblastiach X, XI, XII sú podzemné vody potápajúce sa s len obmedzenými vliatinami z povrchovej vody a daždovými zhromaždeninami. Podzemná voda Dostupnot vody je hlavným faktorom v prírode a smerom austrálského rozvoja. Podzemná voda v plytkých a hlbokých usadeninových nánosoch a v skalách je rozšírená. Aj ked množstvo a kvalita sa velmi rôznia v rozdielnych castiach krajiny, je všeobecne dostupná v mnohých oblastiach, kde povrchové vodné zdroje sú nespolahlivé. Austrálske, ekonomicky významné, vidiecké, polnohospodárske a banícke továrne sú všetky umiestnené vo vnútri územia s nízkymi a vysoko variabilými zrážkami a neistými tokmi. Avšak, mnoho z týchto oblastí majú velké, hlboké podzemné bazény. Dodatocné zdroje podzemnej vody sú v ložiskách a povrchových zlomoch. Viac než 60% kontinentu o velkosti 7.7 milióna km2 je úplne závislé na podzemnej vode; v dalších 20% kontinentu je podzemná voda najdôležitejším zdrojom vody. Austrálske zásoby cerstvej podzemnej vody môžu vydat 72 000 miliónov m3 (alebo 72 miliónov ML) za rok. Odhad zásob povrchovej vody je okolo 118 miliónov ML. V súcasnosti sa spotrebuje 2.7 milióna ML za rok – 13% celkových zásob. Približne tri štvrtiny vody v Austrálii je využívaných na zavlažovanie. Okolo 1.7 miliónov ha pôdy je zavlažovaných (takmer polovica obrábanej pôdy). Dvanást percent vody využívanej na zavlažovanie je z podzemia, skoro všetká sa cerpá zo súkromných studní. Podzemná voda je široko využívana v juhovýchodných, východných a juhozápadných okrajových castiach kontinentu a väcšinou sa cerpá zo studní. Celkovo je v Austrálii okolo 400 000 vodných studní a tieto poskytujú 14% všetkej vody využitej za rok. VEGETÁCIA Rastlinstvo pokrývajúce Austráliu pred príchodom Európanova s tým súvisiacim zakladaním európskych usadlostí možno definovat ako prírodnú vegetáciu. Aboriginovia, domorodí obyvatelia, nepochybne modifikovali rastlinstvo na mnohých miestach najmä pôsobením ohna, ked v dôsledku jeho používania dochádzalo v súvislosti s typicky suchou vegetáciou pre tento kontinent casto k rozsiahlym požiarom. Avšak ich vplyv na vývoj vegetácie bol znacne potlacený úcinkom neskorších efektov, ktoré sa vytvárali európskym pastoralizmom, polnohospodárstvom a lesníctvom. Hlavné skupiny prírodnej vegetácie poskytujúce podklad pre štúdium, poznanie zmien, ktoré viedli až k dnešnej vegetácii. Daždové pralesy – majú rôznorodé, nejednotné rozšírenie cez východné a severné oblasti na miestach, kde rocné zrážky sú okolo 1.200 mm. V teplom prostredí daždové pralesy majú velkú rozmanitost rastlinných druhov a štrukturálneho zloženia, ale v studenom prostredí sa môžu skladat z viacerých vrstiev stromov dominantných pre druhy z južného pobrežia /Nothofagus/. Niektoré lesy sú ako rezervácie, resp. ako chránené, spravované lesy, avšak dalšie boli nahradené pastvinami alebo pestovatelskou pôdou slúžiacou najmä k pestovaniu cukrovej trstiny. Otvorené pralesy sú rozšírené hlavne vo Východnej Austrálii, na menších plochách aj na severe krajiny a v juhozápadných castiach Západnej Austrálie. Najrozšírenejšie sú eukalypty, po nich akácie a cyprusovité pínie.Najnižšia hranica rocných zrážok pre eukalyptové porasty v týchto pralesoch je okolo 600 mm v miernych oblastiach, ale v tropických oblastiach, kde dominantnými sa môžu stat plochy s akáciovými a píniovýni porastmi, môžu byt vodné zrážky i s nižším rocným úhrnom. Pokial ide o daždové, resp. otvorené pralesy, urcité lesy sa stali rezerváciami alebo obhospodarovanými lesmi, dalšie plochy boli nahradené plantážami vysadenými hlavne exotickými píniami. Niektoré plochy boli zase premenené na pastviny, alebo vyklcované a osiate exotickými trávninami a rastlinami. Zalesnené územia - sú podstatne rozšírené z otvorených lesov v regiónoch s nižšími zrážkami, ale ich relatívne rozšírenie ovplyvnujú pôdne faktory. Najbežnejším porastom sú eukalypty, nasledované papyrusmi /Melaleuca/ na severe a akáciami, ci samicími dubmi na juhu. Mnoho z týchto zalesnených území je modifikovaných na rozsiahle pasienky hlavne pre hovädzí dobytok v tropických a pre ovce v miernych oblastiach. Široké plochy porastené eukalyptami južne od Obratníka Kozorožca boli vyklcované a osiate sezónnymi plodinami, hlavne pšenicou v kombinácii s pôvodnými alebo exotickými trávninami. Otvorené zalesnené územia – sú rozšírené zo zalesnených území na miestach výskytu Najrozšírenejšie stromy na týchto územiach sú eukalypty a akácie, nasledované dubmi, papyrusmi a píniami. Niektoré plochy týchto území boli premenené na rozsiahle pastviny tvorené nízkymi krami a trávninami. Avšak dalšie rozsiahle plochy týchto území, ktoré majú ako podklad piesocnaté púštne pôdy, sú v dôsledku nedostatku vlahy najmä v prízemných vrstvách porastené ostnatými pichlavými trávami, ktoré nie sú pre dobytok, ci ovce spásatelné. ZVIERATÁ Austrália, najplochejší kontinent, je už 50 miliónov rokov izolovaná od ostatného sveta. O cosi viac ako polovica jej územia leží vo výške nad 300 m n. morom.Túto výšku dosahujú najvyššie vrchy horského oblúka, ktorý sa tiahne od severného Queenslandu po Bassov prieliv a potom dalej do Tasmánie. Na západ od tohto pohoria sa nachádza prevažná cast kontinentu a charakteristické oblasti – piesocnaté, kamenisté a ílovité púšte. Na prvý pohlad zabudnuté, nehostinné púšte pôsobia neprívetivo len na súcasného cloveka. Kedysi boli oblastou, kde sa neobmedzene vyvíjali žívocíšne druhy, ktoré nemali prirodzených nepriatelov, a ktoré nenájdeme nikde inde, okrem malého výskytu v Južnej Amerike, s ktorou Austrália v minulosti tvorila velký kontinent. Pôvodne živocíšne druhy týchto oblastí boli vackovce. Rozvinuli sa do takmer tolkých druhov ako ich príbuzné dokonalejšie placentárne cicavce na iných kontinentoch. Ešte nezvycajnejšie sú Monotremata / vajcorodé cicavce / skupina živocíchov, ktorá sa oddelila od hlavnej vývojovej vetvy v case, ked sa z prvotných plazov vyvíjali primitívne cicavce.Viac ako 1 600 km mora oddeluje tento starý kontinent od obidvoch ostrovov Nového Zélandu. Rovnako ako v Austrálii i na Novom Zélande možno sledovat evolucný vývoj rastlín i mierumilovných zvierat. Prežili tu napríklad prastaré skupiny plazov, ktoré inde na svete vyhynuli už pred 135 miliónmi rokov, ktoré neboli pripravené na nicivú inváziu cloveka. VACKOVCE Ked sa rastlinný alebo živocíšny druh dostane do iného prostredia, zmení sa jeho spôsob života, pretože sa zmení jeho postavenie v potravovom retazci. Prícinou môžu byt dva faktory : zmena pôvodného geografického prostredia alebo anatomické zmeny, napríklad živocíšnemu druhu narastú v priebehu evolúcie krídla, ktoré mu umožnia iný spôsob života. V obidvoch prípadoch sa rýchlo zvyšujúe pocet druhov rodu. Zároven sa zacnú vytvárat nové formy. Typickým príkladom takéhoto vývoja – adaptacnej radiácie – sú austrálske Vackovce. V ranom mezozoiku / pred 150 – 200 miliónmi rokov / sa vyvinula skupina cicavcov, dodnes sa presne nevie, v ktorých oblastiach. V tom case sa podla všetkého rozpadla Gondwana, velký južný kontinent , a prevláda názor, že vackovce sa rozšírili z Južnej Ameriky do Austrálie prechodom cez Antarktídu, ktorá v tom case nebola pokrytá ladovcom.Tieto tri kontinenty sa za sto miliónov rokov od seba oddialili a Austrália a Nová Guinea sa stále posúvajú smerom na sever k rovníku a k juhovýchodnej Ázii. Po oddialení kontinentov ostali vackovce v Austrálii izolované.Placentálne cicavce sa tu nevyskytovali, takže vackovce,ktoré nemali potravových konkurentov, mohli sa nerušene vyvíjat.Rozšírili sa po celom kontinente a prispôsobili sa rozlicným životným prostrediam. Aj niektoré rastliny sa prispôsobili austrálskemu podnebiu.Vo velkom rozsahu sa tu rozvinuli najmä eukalypty a akácie, ktoré casto dosahujú rozmery stromov ci krov. Rastie ich tu asi 400 druhov a vyskytujú sa od hranice lesa v Austrálskych Alpách po najsuchšie oblasti strednej casti púšte. Stromy aj kry dokážu vzdorovat aj ohnu, ktorý tu nie je zriedkavý. Podla všetkého sa obidva druhy dostali na tento kontinent velmi skoro, na zaciatku jeho vývoja, prípadne ešte skôr, alebo sa izolovali od dokonalejších kvitnúcich rastlín prevládajúcich v ostatných castiach sveta. Každú triedu stavovcov reprezentuje velké množstvo druhov, ktorým sa vdaka adaptacnej radiácii vyvinuli klúcové rozoznávacie anatomické znaky, ktorými sa odlišujú od príbuzných jedincov. Zuby, schopnost žit bez vody, stála telesná teplota a vývin plodu v tele matky sú len niektoré znaky, ktoré nasvedcujú, že vackovce sa v priebehu vývoja zdokonalili. Podobné vývojové zmeny sa v menšom rozsahu zaznamenali aj v rámci tried, celadí a rodov. Suché vnútrozemie Viac ako dve tretiny Austrálie pokrýva suchá nehostinná pustatina, nezriedka pripomínajúca púšt. Velmi málo tohto územia tvorí skutocná púšt. Vznik rozlahlého pustého vnútrozemia najviac ovplyvnili retazce pohorí vo východnej castí kontinentu a studené morské prúdy obmývajúce jeho západné pobrežie. Pohorie na východe Austrálie zadržiava hmlu, ktorú prinášajú juhovýchodné pasáty od Tichého oceánu. Všetka vlhkost sa zadrží na východnom pobreží a vietor prenikajúci cez pohoria je už suchý. Západné vetry prúdiace na pevninu z juhu Indického oceánu sa zase ochladia nad chladnými prúdmi vody pritekajúcimi zo subpolárneho pásma, preto takisto neprinášajú do vnútrozemia nijakú vlhkost. V suchom austrálskom vnútrozemí pät druhov púšti: pieskovú, kamenistú, hornatú, tabulovú a ílovitú. Celkový vzhlad týchto oblastí je výsledkom tamojšieho podnebia, ktoré spolu s vetrom, daždom, mrazom a zmenami teploty prispelo k formovaniu povrchu zemskej kôry. Púštové oblasti sú obývanejšie, ako sa na prvý pohlad zdá, lebo živocíchy sú prispôsobené zväcša na aktívny život v noci. Najaktívnejšie sú hned po súmraku a krátko pred úsvitom. Pocas chladných nocí a horúcich dní sa ukryjú do podzemných skrýš, a tak uniknú pred krajnými výkyvmi teploty. Väcšina púštových stavovcov dokáže prežit aj pri malom množstve vody, prípadne bez vody; stací im voda, ktorú získa ich organizmus z potravy, a voda, ktorá sa uvolní rozkladom tukov. Kengury, podobne ako púštové korytnacky, nanovo využívajú odpadové dusicnany. Nemusia preto pit vodu potrebnú na vylúcenie týchto látok spolu s urínom ako zvieratá nežijúce na púšti. Menšie stavovce sa vyhýbajú letným horúcavam tak, že celé leto prespia, podobne ako zvieratá u nás prespia zimu. Kedže vegetácia je v týchto oblastiach velmi riedka, živocíchy si musia hladat potravu na rozlahlom územi, preto sa väcšina austrálskych živocíchov pohybuje velmi rýchlo. Nielen kengury, ale aj niektoré menšie stavovce, ako sú hlodavce a jašterice, majú dlhé zadné koncatiny a na udržanie rovnováhy pri rýchlom behu na dvoch nohách používajú chvosty. Mnohé z menších zvierat si robia zásoby potravy na horšie casy. Kedže je v týchto oblastiach nedostatok úkrytov, mnohé zvieratá majú nadmerne vyvinutý zrak a orgány, ktoré živocícha varujú pred nebezpecenstvom osobitným zvukom, ako aj zväcšenie ušnice, napríklad bandikuty. V prostredí s nedostatkom prírodných úkrytov je velmi dôležité sfarbenie živocíchov. Takmer všetky púštové živocíchy sú sfarbené tak, že splývajú so svojím okolím.
Tu sa nachádza prehlad živocíchov:
Rajka Raggiho – za názov vdací nádhernému elegantnému periu samceka. Farebná škála peria a jeho tvary sú neuveritelne krásne. Kuskus škvrnitý – svoj dlhý chvost využíva na to, aby sa mohol zavesit na konár a zároven mu pomáha udržiavat rovnováhu pri love na vtáky, hmyz a malé cicavce. Korunác vejárovitý – je najväcší zo všetkých divých holubov. Žije v lesoch a mocarinách Novej Guiney. Je prekrásne sfarbený a na hlave má hrebienok podobného tvaru ako cipka. Agama golierikatá – ked chce vyzerat hrozivejšie, vztýci kožený golier rastúci okolo krku, pricom prská ako macka. Po takej výstrahe však vždy ujde. Vakoveverica krátkohlavá – podobá sa veverici. Žije na stromoch a živí sa potravou s bohatým obsahom cukrov. Jej doménou je schopnost udržiavat rovnováhu. Kožné záhyby po stranách tela jej umožnujú preplachtit vzduchom až 50 metrové vzdialenosti. Ježura austrálska – vajcorodý cicavec, ktorý sa živí larvami a hmyzom. Nachádza si ich pod zemou. Len co vyjde slnko, schúli sa do klbka a prespí celý den. Dingo – zdivocený pes, ktorý unikol prvým usadlíkom a narobil obrovské škody na pôvodnej faune Austrálie. Ked sa ocitne v nebezpecenstve predstiera, že je mrtvy. Najprv útocníka zmiatne, ale potom ujde. Bandikut králikovitý – je najväcším druhom svojej celade. Vie výborne hrabat a celý den strávi pod zemou. V oci loví rozlicný hmyz a žerie semená, ovocie a huby. Koala medvedikovitá – milo vyzerajúci vackovec s hustou jemnou kožušinkou, žijúci na eukalyptových stromoch. Živí sa ich lístím. Vdaka eukalyptom sa teda nemusí obávat nijakých nepriatelov, lebo mäso koaly je takmer nejedlé. Emu hnedý – dosahuje výšku až meter osemdesiat. Má silné, velmi dlhé nohy a je teda výborným bežcom. Jeho krídla sú malé, a preto nevie lietat. Kengura sivá – najznámejší austrálsky živocích. Stavbu tela má uspôsobenú na skákanie, ktoré ju vlastne preslávilo. Jej mládatko musí po narodení niekolko mesiacov strávit v matkinom vaku. Kazuár velkoprilbý – velký nelietajúci vták, ale zato vynikajúci bežec. Podobá sa emu, je však väcší a tarbavejší. Na hlave má rohovinový hrb v tvare prilby, ktorý ho chráni, ked si kliesni cestu hustým lesným porastom. Vtákopysk divný – je akoby krížencom viacerých zvierat: je síce cicavec, ale kladie vajícka, kožuch má ako vydra, chvost ako bobor, zobák a nohy ako kacica a ostrohy ako kohút. Vakovlk tasmánsky – je najväcším mäsožravým vackovcom, môže dosiahnut dlžku až 1,3 metra. Loví najmä v noci a prežíva v malých skupinách v odlahlých oblastiach. Donedávna sa myslelo, že je vyhubený. Kusu líškovitý – žije v najhustejších austrálskych lesoch. Je velký ako macka a elegantný ako veverica. Vdaka svojmu chytavému chvostu je schopný visiet na konároch a robit neuveritelné akrobatické kúsky. Diabol tasmánsky – za svoje pomenovanie vdací povere, že je agresívny. V skutocnosti je však diabol tasmánsky velmi milé a spolocenské zviera, hoci je schopné prehrýzt svojimi zubami aj železný drôt. Labut cierna – napriek tomu, že je výborným letcom, na rozdiel od ostaných labutí nie je stahovavá. Mládatá sú po vytiahnutí sivé a trvá im aspon tri roky, kým nadobudnú elegantnú ciernu farbu. Orol klinochvostý – patrí medzi najväcšie orly na svete. Vysoký je takmer meter a jeho krídla majú rozpätie dva a pol metra. Takmer vyhynul a dnes žije iba v najodlahlejších a najneprístupnejších miestach.
ULURU
Austrálski aboriginskí obyvatelia nemali a ani nemajú životnú potrebu stavat velkolepé stavby pre ich posvätné obrady ako väcšina ostatných ludí, pretože majú velkolepé prírodné pozoruhodnosti. Jedna z takýchto pozoruhodností je aj skala Uluru, ktorá sa stala svetoznámou ako symbol srdca Austrálie. Pre Aboriginov žijúcich v západných púštiach, Uluru ("obrovská tlapka) znamená viac než len miesto návštevy. Pre nich je to najposvätnejšie miesto v Austrálii. Skoro každý znak vetrom ošlahanej tváre skaly má mytologické spojenie. Pramen a jaskyne v základoch skaly sú uctievané ako miesta oznacujúce križovatku neviditelných chodníkov vytvorených duchovným životom ich predkov na ich potulkách cez krajinu za hladaním vody a potravy. Stopy Mala (zajaca wallaby), Kunija (neškodný had) a Liru (jedovatý plaz) sa tu všetky zmiešavajú. Takáto viera je vyjadrená v symbolických kresbách na skalách uchovaných v jaskyniach v okolí skaly. Pre neaboriginských obyvatelov Austrálie obrovská kamenno – piescitá skala , 9.4 km v obvode, má špeciálny význam. Tísice navštevujú Severné Teritórium každý rok , aby videli Uluru využitím ich základne, modernej dediny Yulara, postavenej špeciálne pre turistov a starostlivo umiestnenej 20 km od samotnej skaly. Vidiet Uluru pri západe slnka v bezvetrí cez zimu ako sa mení z lososovo ružovej na tehlovú cervenú a potom na silno fialovú a potom spät za úsvitu je hlavná turistická atrakcia. Pre najzdatnejších je tu možnost vyliezt na skalu po strane, ktorá má tvar plastu medu, skôr než bude príliš horúco. Majú možnost vidiet plochú, riedko zarastenú krajinu rozkladajúcu sa míle a míle vo všetkých smeroch. Kompletná prehliadka skaly trvá okolo 4 hodín. Skala je len 348 metrov vysoká, ale vyzerá omnoho väcšia, pretože rastie skoro vertikálne z okolitej krajiny. Dôvody pre toto sú jasné. Usadeniny, z ktorých sa skladá skala i okolitá krajina boli uložené na zaciatku Kambria (540 miliónov rokov dozadu) ako sled pieskovcov a kôp. Tieto sa stali silno zatmelené pocas Paleozoickej doby, ked pohyb zemskej kôry ich deformoval. Zatmelenie horniny bolo nerovnomerné a niektoré casti boli odolnejšie voci erózii než ostatné. Uluru je jedno z takýchto odolných miest. Dnes casti horniny v Uluru sú velmi príkro sklonené a pretože sa rôznia trochu v tvrdosti, strmé horniny zretelne vystupujú na zvetraný povrch skaly. Skupina 36 kupolovitých skál nazývaných Katatjuta (znamená mnoho hláv), alebo Olgas 26 kilometrov na západ od Uluru, sú dalšie podobné miesta horniny približne rovnakého veku ako Uluru, ale tieto nie sú príkro naklonené. Ich povrchy sú zjazvené hlbokými priepastami utvorenými eróziou pozdlž vertikálnych zlomov nazývaných klby. Nie je známe ako dlho tieto skaly sú vystavené erózii, ale musí to byt najmenej 300 miliónov rokov. Pohyb vetra, pieskové závany a daždová voda pocas tejto dlhej doby zmenili tvar povrchu týchto odolných miest a rozvrhli úlomky do okoloia menej odolných skál obklopujúcich tieto. Toto im dalo vzhlad monolitov vyrastajúcich z roviny. Prvý Európan, ktorý sa vyšplhal na Uluru bol juhoaustrálsky zememerac William Christie Gosse, ktrorý objavil skalu v 1873. Pomenoval ju podla juhoaustrálskeho premiéra Sira Henryho Ayersa; aboriginský názov Uluru je teraz uprednostnovaný. Územie bolo uznané za národný park v roku 1950. Bolo zlúcené s Olgas pod Severoteritórne parky a rezervácie v 1958. A znovu reorganizované ako Národný park – Uluru pod Národnými parkami a WILDLIFE SERVICE v 1977. V októbri 1985, vlastníctvo Uluru bolo vrátené pôvodným vlastníkom, Yankutjatjatura a Pijantjatjara ludom, ktrorí ju opät prenajali federálnej vláde na 99 rokov a tak môže pokracovat ako národný park. Aboriginskí vlastníci dostali nájomné a majú klúcovú rolu v riadení parku. Mnoho posvätných oblastí pre Aboriginov je uzatvorených pre turistov.
ZOZNAM SVETOVÉHO DEDICSTVA
Nasledujúce austrálske miesta sú na zozname svetového dedicstva, dátum ich zápisu je uvedený v zátvorke. Velký bariérový útes (1981), rozkladá sa 200 kilometrov pozdlž východného pobrežia Queenslandu a skladá sa z približne 2900 jednotlivých útesov: poskytuje život 300 druhom koralov a viac než 1500 druhov rýb. Kakadu – národný park ( cast I,1981; cast II, 1987; cast III, 1992): nachádza sa v Severnom Teritóriu, 120 km východne od Darwinu, pôsobivá daždová krajina a vodopády, vzbudzujúce úctu skalnaté OUTCROPS, hojnost divej zveri vrátane sladkovodných a morských krokodíloch, bohatstvo aboriginského skalnatého umenia. Oblast Willandra Jazier (1981): okolo 3700 km2 v západnom Novom Južnom Walese; obsahuje systém Pleistocénskych sladkovodných jazier, 100 000 ha rozsahu, skamenená krajina všeobecne upravovaná of konca Pleistcénu, velmi význacné archeologické pozostatky, ktoré zahrnajú 30 000 rokov staré kostry muža pokrytého cerstvým OCHRE pred pohrebom a ciastocné spopolnené pozostatky mladej ženy datované 26 000 rokov dozadu – najstaršie známky spopolnenia na svete. Rôzne kamenné artefakty sú 30 000 – 40 000 rokov staré. Lord Howe skupina ostrovov (1982): mimoriadne krásne ostrovy so susednými korálovými útesmi v Južnom Pacifiku, asi 7000 km severovýchodne od Sydney. Austrálske východopobrežné mierné a subtropické parky (1986): tieto územia daždových pralesov pozdlž dlžky pobrežia Nového Južného Walesu a vrátane rôznych národných parkov, prírodných rezervácii a rastlinných chránených oblastí, starajúcich sa o ukážku mokrých a suchých prispôsobených lesov a dramatickej horskej scenérie. Uluru – národný park (1987): v Centrálnej Austrálii, približne 1420 km južne od Darwinu, tento park obsahuje najväcší skalný monolit na svete Uluru (Ayers rock) – a dalšie druhy pôsobivých mnolitov nazývaných Katatjuta (The Olgas) : vlastníctvo je v rukách zástupcov tradicných Aboriginských majitelov pôdy ako oblast, okrem existujúceho velkého turistického záujmu, je pre Aboriginov kultúrné a náboženské miesto. Vlhké trópy v Queenslande (1988): celá oblast 899 000 ha obsahujúcich 13 z 19 celadí primitívne kvitnúcich rastlín , najvyššia rozmanitost živocíchov v Austrálii a vela znakov pozoruhodnej prírodnej krásy. Žralocia zátoka (1991): táto oblast v Západnej Austrálii pokrýva územie o rozlohe 21 973 km2 bohatých na flóru i faunu; za povšimnutie stojí jej prírodna krása a rozmanitost mora a suchej zeme. Tasmánska divocina (cast I,1982; cast II,1989): oblast o rozlohe 1 374 000 ha sa skladá z Cradle pohoria, Národný park jazera St. Clair, Franklin – Lower Gordon divoké rieky a Juhozápadný park , jeden z posledných svbetových zostávajúcich miernych oblastí divociny. Obsahuje pôsobivé scenérie a je populárny medzi turistami, horolezcami, jaskyniarmi a kanoistami. Fraserove ostrovy (1992): umiestnené mimo pobrežia Queenlsandu, je to najväcšia piescitá zem na svete, rozkladajúca sa viac než 120 km do dlžky s celkovou rozlohou 166,283 ha. VELKÝ BARIÉROVÝ ÚTES Velký bariérový útes je najväcší zo súcasných útesových celkov, zaberajúci pevninský šelf severovýchodnej Austrálie zo vzdialenosti 2 300 km a vyše 14 stupnov šírky medzi mysom Yorkom na severe a Elliot Island na juhu. Útesová voda prekracuje 230 000 km2 v rozlohe a s takmer 9% celkového územia pokrytého útesmi alebo útesovými plytcinami. Útesové okruhy sa skladajú z 2900 jedinecných útesov, ktoré zahrnajú 750 okrajových útesov pripevnených k pevnine. Velký bariérový útes má aj jeden neporovnatelný rekord v histórii Zeme, zmena morskej hladiny, popis oceánu, tektonické zmeny a biologická evolúcia. Hlavné oblastné rozdiely pozdlž Velkého bariérového útesu sa vyskytujú aj tu. Severná oblast utvára úzky šelf, nie širší ako 50 km, význacný stuhovými útesmi na okraji pevninského šelfu na juh až ku Cairns. Takéto stuhové útesy sú vyše 25 km dlhé, ale zriedkavo širšie než 500 m a sú zvycajne oddelené úzkymi priesmykmi. Za stuhovými útesmi, pevninský šelf je porozhadzovaný velkými platformami vyše 25 km cez. Další juh, ako rozšírený pevninský šelf, Velký bariérový útes zaberá len vonkajšiu tretinu šelfu, s útesmi formujúcimi rozhádzané ciary alebo oblúkovo orientované smerom na juhovýchod. Tam sa nenachádzajú žiadne stuhové útesy v centrálnej casti Velkého bariérového útesu. Na juh opät rozšírený pevninský šelf do okolia 300 km a obrovské útesy Pompey a Swain complex zaberajú vonkajší breh. Južná cast Velkého bariérového útesu sa skladá z Kozorožcových a Bunkerových útesov, ktoré uzatvárajú retaz 22 útesov a 11 plytcín. Mnoho z týchto sú pokryté vegetáciou, najviac známe sú ostrovy Heron a One Tree. Humánno – Geografická Sféra POLNOHOSPODÁRSTVO Napriek velkému rozvoju baníctva a továrenskej výroby po roku 1940, prosperita vo väcšej casti krajiny pokracovala vzhladon na zvyšujúci sa pocet dobytka, oviec atd. Vidiecky priemysel bol vžitý už v dnoch prvého osídlenia, ked prvé španielské ovce merino boli privezené z Južnej Afriky. Priemysel bol významným faktorom v austrálskej ekonomike a jej historickom vývoji. Austrália je v súcasnosti hlavným svetovým producentom a vývozcom vlny, obzvlášt jemnej merino, aj ked príjem z vývozu vlny je teraz menší než jedna desatina z celkového príjmu krajiny. Na zaciatku 90 – tych rokov bola rocná produkcia vlny 731 300 metrických ton, reprezentujúc okolo 15 percent hodnoty produkcie fariem, a celkove o 28 percent menej ako na konci 80 – tych rokov. Približne jedna polovica z celkovej produkcie vlny v krajine je vyrobená v Novom Južnom Walese a Západnej Austrálii. V minulosti, premnoženie králikov prekážalo zvyšovaniu poctu oviec kvôli zhánaniu krmiva na spasenej zemi. Aj ked zajace sprevádzali prvé lodstvo, ktoré dorazilo do Austrálie v roku 1788, ich prvý významný príchod sa vyskytol až v roku 1859 u farmára Thomasa Austina. Lodná preprava dvoch tuctov divokých zajacov bola uvolnená na jeho majetok blízko Geelongu, vo Viktórii. V medzi troch rokoch zajace predpokladali cast možných škodcov. Následne sa zajacia populácia odhadovala na 500 miliónov , alebo okolo pätdesiatkrát viac ako ludskej populácie v Austrálii. Vírusová choroba myxomatosis, ktorá postihuje králikov bola predstavená v roku 1936 a dokázala efektívne kontrolovat populácia 20 rokov. Zajacia populácia potom ocividne zvýšila a predstavuje ekonomický a rozvojový problém aj dnes. Queensland je vedúcim š