Apartheid páchaný ciernym obyvatelstvom Štátne zriadenie v JAR Do 30. mája 1961 bola Južná Afrika na základe Westminsterského statusu z roku 1931 clenom Commonwealthu ako domínium Juhoafrickej únie (JAU), založenej v roku 1910. Hlavou JAU bola formálne britská královná, ktorú zastupoval generálny guvernér menovaný na základe návrhu vlády JAU z radov obcanov JAU. Diskriminacná rasistická politika vlády priviedla krajinu vo vnútri Spolocenstva národov do politickej izolácie, pretože viac ako dve tretiny jej clenov boli vlády bývalých kolónií, ktoré požadovali odstránenie diskriminácie obcanov JAU farebnej pleti. Niektoré z týchto vlád pohrozili, že zo Spolocenstva vystúpia. Britská vláda sa snažila riešit vzniknuté napätie politikou kompromisov a vynucovaním vzájomných ústupkov. Jej cielom bolo zachovat clenstvo JAU, do ktorej ekonomiky investovali do tej doby cez miliardu libier šterlingov a dosahovali tu vdaka politike JAU, ktorá udržovala farebných v podmienkach koloniálneho vykoristovania, obrovské zisky. Táto politika však s prihliadnutím k dekolonizacnej vlne v ostatnej Afrike skoro vycerpala svoje možnosti a JAU v marci 1961 opustila Spolocenstvo. Jej vláda usporiadala 5. septembra 1960 referendum, v ktorom belošské obyvatelstvo v pomere 850 458 : 775 878 hlasov rozhodlo, aby sa Juhoafrická únia stala nezávislou republikou. Na základe príslušného zákona (Act to Constitute the Republic od South Africa, No. 32 of 1961) bola krajina 31. mája 1961 vyhlásená Juhoafrickou republikou. Tento den je štátnym sviatkom JAR. Hlavou štátu je prezident volený parlamentom za predsednítcvo prezidenta Najvyššieho súdu alebo ním menovaného zástupcu. jeho funkcné obdobie trvá 7 rokov. K jeho právam patrí zvolávat, odkladat a rozpúštat parlament, menovat ministrov a ich námestníkov, udelovat vyznamenania a iné štátne pocty, menovat diplomatických a konzulárnych zástupcov, udelovat amnestie, milosti odsúdeným na smrt, uzatvárat medzinárodné záväzky a podpisovat zmluvy, vyhlasovat mimoriadny stav, vypovedat vojnu a uzatvárat mierové dohody. Zákonodarnú moc má parlament, ktorý sídli v Kapskom Meste. Skladá sa z prezidenta a poslaneckej snemovne. Poslaneckú snemovnu tvorí 165 clenov. Výkonnú moc má vláda, ktorá sídli v hlavnom meste Pretorii. Ministri musia byt clenovia poslaneckej snemovne. Vládu vytvára strana, ktorá zvítazila vo volbách do poslaneckej snemovne. Obyvatelstvo JAR Po nástupe Wiliama de Klerka do funkcie predsedu národnej strany a hned potom prezidenta 1989 prestali postupne platit základné rasové zákony, ktoré delili obyvatelstvo do 4 rasových skupín (bieli, cierni, Indovia a miešanci) a zakazovali zmiešané manželstvá. Podla nich boli cierni Africania v tzv. bielych oblastiach a mestách považovaný za cudzincov. Južná Afrika je od nepamäti osídlená prevažne obyvatelstvom ciernej pleti, ktorý majú medzi sebou vela kmenových, národnostných, etnických i tradicných rozdielov. Aj tak je možno ciernych obyvatelov svetadielu rozdelit na dve základné najvýznamnejšie skupiny: národy sudánske a národy bantu. Väcšina cernošského obyvatelstva sa živý primitívnym obrábaním polí a chovom dobytka, menej lovom a rybolovom. Viac než 3/4 obyvatelstva krajiny tvoria potomkovia bantusky hovoriacich Africanov s ktorých najpocetnejší sú Zuluovia, Khosovia a Sothovia. Bielych Juhoafricanov je menej ako 1/7, väcšina z nich pochádza z rodín dávnych európskych usadlíkov a dáva prednost jazyku afrikaans pred anglictinou. Miešanci tvoria necelú desatinu populácie a Aziati, prevažne Indovia sú tiež nezanedbatelnou etnickou menšinou. Zbytky starobylých afrických národov sa nachádzajú hlavne v južnej Afrike kde žijú v obtiažnych podmienkach primitívnych polnohospodárov. Pocet pristahovalcov európskeho pôvodu je malý a celkovo nepresahuje ani 3%. Po odchode vela Európanov z krajiny severnej Afriky žije teraz práve v Juhoafrickej republike. Vypriahnuté púšte, vysoké hory, odlahlé pralesy a kraje zamorené zhubnými chorobami sú skoro neobývané, alebo majú obyvatelstva len velmi málo. Viac než 60% obyvatelstva už žije v mestách. Afrikáncina a anglictina boli do nedávna jedinými úradnými jazykmi. Po volbách v roku 1994 je im postavených na úroven dalších 7 používaných afrických jazykov. Anglictina si však zachováva výsostné postavenie univerzálneho dorozumievacieho jazyka. Asi 70% obyvatelov sa hlási ku krestanstvu. Afrikánci sú oddanými stúpencami Holandskej reformovanej cirkvi. Niektorí cierni Juhoafricania doteraz vyznávajú tradicné africké náboženstvo a v krajine existujú tiež hinduistické a moslimské menšiny. Historický prehlad JAR Archeologické vykopávky preukázali, že územie JAR bolo osídlované a zaludnované najmenej milión rokov. Vývojový rad ludského rodu tu zacala v tretohorách a v raných štvrtohorách ranými homidmi, predchodcami cloveka, hlavne tzv. australopithekmi. Po opocloveku (pithecanthropus) nasledoval praclovek (do Transvaalu a Kapska) a potom clovek rozumný (homo sapiens). K jeho raným formám je radený polonegroidný, tzv. clovek boskopský, ktorý bol patricne východiskom ku vzniku pygmejského a khoinského typu, ku ktorému dnes patria Sanovia a Khoinovia (Khoi-Khoi = ludia ludí; San v khoinskom jazyku = ludia) - lovci a zberaci divoko rastúcich plodov Sanovia (Bušmeni) a Khoinovia (Hotentoti). Od druhého storocia nášho letopoctu zacali do krajiny prichádzat cernošské kmene bantusky hovoriacich polnohospodárov a chovatelov dobytka, ktoré z výnimkou najjužnejších a juhozápadných oblastí osídlili väcšinu južnej Afriky. Portugalský moreplavec Bartolomeo Diaz (asi 1450-1500) oboplával roku 1488 mys Dobrej nádeje, ale až v roku 1652 tu Holandská východoindická spolocnost založila stanicu, ktorá mala zaistit zásobovanie lodí plávajúcich do Indie. Holandskí usadlíci, nazývaní Burovia (farmári) alebo Afrikánci, zacali osídlovat vnútrozemie, stretávali sa pri tom s miestnym khoinským obyvatelstvom a od konca 18. storocia s cernošskými rolníkmi kmenov Xshosa, Pondo a inými, ktorí osídlovali nové územia západne od Rybej rieky (medzi East London a Port Elisabeth). Khoinovia boli vyhánaní do prevažne púštnych vnútrozemských oblastí a boli casom takmer vyhubení. Medzi belošskými farmármi (trekermi), postupujúcimi na východ a cernošskými bantuskými kmenmi, dochádzalo k mnohým ozbrojeným stretnutiam so striedavými výsledkami. V roku 1795 obsadili britské vojská Kapsko, ale v roku 1802 ho opät opustili. O 4 roky neskôr sa tam vylodili znovu a vytvorili z neho britský protektorát. Mnohí Burovia na protest proti anglickej správe a zrušení otroctva opúštali v 30. rokoch južné oblasti a zacali obsadzovat vzdialené severné a severovýchodné vnútrozemie (Velký trek). Za riekami Vaal a Oranje založili v roku 1838 vlastnú Juhoafrickú republiku (neskôr premenovanú na Transvaal) a v roku 1854 Oranžský slobodný štát. Briti uznali samostatnost oboch týchto štátov, ale v 70. rokoch po objavení ložísk diamantov a zlata, prišlo k obrovskému prílivu nových osadníkov a následne k dvom vojnám medzi Búrmi a Anglicanmi, ktoré skoncili v roku 1902 vítazstvom britských vojsk. 31.5.1910 sa vytvorila Juhoafrická Únia, ktorá sa v nasledujúcom desatrocí zmenila na britské domínium. Pocas 1. sv. vojny juhoafrické vojská porazili nemeckú armádu v Juhozápadnej Afrike (dnešná Namibia), ktorá potom bola Spolocnostou národov zverená JAU ako mandátne územie. Po vypuknutí 2. sv. vojny cast Afrikáncov nesúhlasila s rozhodnutím vlády postavit sa po boku britských vojsk proti Nemecku. V roku 1948 zvítazila vo volbách afrikánska Národná strana a zacala zavádzat politiku apartheidu, oddeleného vývoja etnických skupín. Pre ciernych Africanov bolo zriadených 10 cernošských štátov, tzv. „homelands“ alebo „domovín“, z ktorých 4 sa na prelome 70-80. rokov vyhlásili za zvrchované (tzv. bantustan), ale okrem juhoafrickej vlády ju žiadny iný štát diplomaticky neuznal. Ich celková rozloha zaberala iba jednu devätinu plochy Južnej Afriky. Diskriminovaní boli i Indovia, ktorí prišli do Južnej Afriky v druhej pol. 19. stor. ako nádenníci na cukrové plantáže v Natale. Podobne trpeli stratou obcianskych práv i miešanci tzv. farební, ktorých je najviac v Kapsku. Dôsledná rasová segregácia sa v praxi nemohla uskutocnit, lebo cierny robotníci casto pracovali s bielymi, hlavne v baniach a továrnach. Cernosi však nemohli zastávat kvalifikovanú prácu a ich mzdy boli podstatne nižšie. Vo velkých mestách, napr. v Johannesburgu, vznikli v blízkosti centra rezidencné štvrte pre bielych Juhoafricanov, zatial co na periférii sa rozrastali chudobné cernošské sídliská ako Soweto. Dna 31.5.1961 sa Južná Afrika jednostranne vyhlásila republikou a prestala byt clenom Britského spolocenstva. Odpor proti apartheidu bol potom stíhaný stále tvrdšie a v roku 1976 došlo pri potlacení vzbury cernošskej mládeže v Sowete, ktorá zacala ako protest proti používaniu afrikánciny na základných školách, k usmrteniu a tažkým zraneniam stoviek ludí. Vedúci predstavitel najdôležitejšej opozicnej cernošskej strany Afrického národného kongresu (ANC) Nelson Mandela (narodený 1918) bol okrem iného na nátlak svetovej verejnosti v roku 1990 prepustený z väzenia, kde strávil 27 rokov. Vtedajší prezident Willem de Klerk (narodený 1936) sa v tom roku rozhodol skoncit s politikou apartheidu a ANC a ako odplatu slúbil zastavit ozbrojené útoky partizánskeho typu, ktoré 30 rokov organizoval proti Juhoafrickej vláde. Velký pochod (Great Trek) Afrikánsky zmysel pre vlastnú národnú identitu ma svoje korene v náboženstve, holandskej reformovanej cirkvi, ktoré sem bolo prinesené prvými holandskými pristahovalcami v 17. storocí a odvodzuje sa dalej od náboženského výkladu dejín. Jazykom biblického Starého zákona sa Afrikánci nazývajú vyvoleným národom v južnej Afrike. Klúcovým momentom afrikánskych dejín je Velký pochod, ktorý sa od doby svojho uskutocnenia stal symbolom afrikanizmu. Jednou z jeho prícin bola rastúca rozpínavost Britov na juhu Afriky. Strastiplné putovanie na sever z Kapska trvalo 4 roky a doprevádzali ho mnohé utrpenia a nebezpecenstva. ‘Voortrekkers’ boli napádaní Matabelmi a Zulmi, ktorí im ukradli dobytok a zabili ich vodcu. Potom však Afrikánci triumfovali v bitku pri Krvavej rieke a usadili sa vo svojej zaslúbenej krajine. Mnohí Afrikánci považujú udalosti spojené s putovaním za odkaz od Boha, že patria do južnej Afriky. V ich výklade Boh vyvolil svoj národ (volk), zaviedol ho do divociny, potom ho zachránil pri Krvavej rieke a umožnil príslušníkom tohto národa žit v “ich” krajine. Tento výklad sa každorocne znovu potvrdzuje a upevnuje na oslavách, ktorých sa zúcastnujú stovky Afrikáncov. Vzhladom k týmto tradíciám panoval medzi drobnými afrikánskymi farmármi najväcší odpor proti zrušeniu apartheidu, ktorý považovali za uzákonenie práv, ktoré dal Boh svojmu “vyvolenému ludu”. Zamestnanci holandskej Východoindickej spolocnosti, ktorá sa zaoberala obchodom medzi Holandskom a jeho kolóniami na Dalekom východe, vedeným cez Afriku, sa od roku 1632 zacínali usídlovat v myse Dobrej nádeje. Vedeli o tom, že vo vnútrozemí sú rozsiahle plochy pôdy, len málo obývané Africanmi. Niektorí z nich sa sem zacali stahovat z malej oblasti, ktorú Východoindická spolocnost ovládala. Jej správa im umožnila získat rozlahlé územia za velmi malý poplatok. Casom to však považovali za svoje právo. Ako ich pocet rástol, prestala byt spolocnost schopná ich akcie a pohyb kontrolovat. Už v roku 1772 zúrila medzi farmármi (búrmi) a Africanmi malá “vojna”. Konflikt medzi Holandanmi a Britmi Koncom 18. storocia uvrhli napoleonské vojny európske krajiny do vzájomných bojov. Ked sa v roku 1806 stalo Kapsko britskou kolóniou, britskí osadníci sa pripájali k holandským a francúzskym. Pôvodní holandskí usadlíci britskú vládu neznášali, najmä silný odpor prejavovali k prísnejším zákonom o držbe pôdy a o zachádzaní s africkými robotníkmi. (Otroctvo bolo v Británii zrušené roku 1883.) Chceli viac pôdy a právo prijímat svoje vlastné zákony. Na sever a na západ od Kapského mesta bola pôda suchá a neúrodná. Najlepšia pôda sa nachádzala daleko na severovýchode. Putovanie na severovýchod V roku 1830 niektorí búrski priekopníci odchádzali za lepšou pôdou. Od roku 1835 sa zacali Búrovia na juhu organizovat do skupín a vyrážali s celými rodinami a so všetkým svojím majetkom na tažkých nákladných vozoch, ktoré boli tahané volmi. V priebehu ich putovania dochádzalo k mnohým zrážkam s africkým obyvatelstvom, pretože velkú cast najlepšej pôdy už používali rolníci z domorodých kmenov Zulu, Xhosa a Sotho, ktorí tiež chovali dobytok. Avšak ani neustále nebezpecenstvo a strádanie Búrov nezastavili. Prekrocili rieky Vaal a Oranje, a na obsadenom území založili dve nové búrske republiky: Transvaal (1852) a Oranžský slobodný štát (1854). Nové republiky a búrska vojna Takmer všetci Burovia boli spociatku chovatelmi dobytka. Tvrdo pracovali a ich život bol tažký, hlavne v období sucha. Stavali si jednoduché domy z miestnych materiálov a žili podobne ako ich africkí susedia. Burovia boli rozhodnutí zachovat si svoj spôsob života odlišný od spôsobu života Britov a Africanov, a tiež sa prísne držat ucenia holandskej reformovanej cirkvi. Neskôr boli na ich území objavené diamanty a zlato, hlavne v Kimberley a okolo Johannesburgu. Do novootvorených lomov prichádzalo pracovat mnoho cudzích ludí a spôsob života sa zacal menit. Burovia sa však nemienili vzdat a tak v rokoch 1899 až 1902 prebehla vojna medzi holandskými usadlíkmi a ich britskými vládcami, známa ako anglo-búrska vojna. Skoncila vítazstvom Britov, ale už roku 1910 uzavreli zmluvu, na ktorej základe vznikla Juhoafrická únia, zjednocujúca všetky regióny vrátane Transvaalu a Oranžského slobodného štátu. Apartheid v JAR Podla Strucného politologického slovníka je to „antihumánna doktrína založená na rasovej diskriminácii casti obyvatelstva v mnohorasovom štáte. ‘Menejcennost’ rasy je daná aj zákonmi, ktoré ju diskvalifikujú z politického, kultúrneho a vedeckého života. Prax zarucuje aj jej nerovnoprávne ekonomické a sociálne postavenie. OSN v roku 1966 oznacila apartheid za ‘zlocin proti ludskosti’ a v roku 1973 prijala medzinárodnú dohodu o zákaze a postihu apartheidu.” Pojem apartheid sa primárne spája s Juhoafrickou republikou, kde táto politika po mnoho desatrocí ovplyvnovala všetky stránky života miliónov Juhoafricanov. Od druhej polovice 19. storocia sa zacalo obmedzovat stahovanie cernošského obyvatelstva do belošských regiónov. Platili napríklad zákony urcujúce pocet rodín, ktoré sa mohli usadit v okolí belošskej farmy. V oblasti Natalu vznikli rezervácie sústredujúce cernochov podla kmenovej príslušnosti. Vznik Juhoafrickej Únie (31.5.1910) zosilil požiadavky na územnú segregáciu, co bolo roku 1913 potvrdené vznikom rezervácií na 7,5% rozlohy štátu na základe zákona „O pôde domorodcov“, a ten aj zakazoval vlastnit pôdu mimo rezervácie. O 10 rokov neskôr prišiel zákon „O mestských oblastiach pre domorodcov“, ktorý vyhradil okolo miest urcité územie iba pre cernochov a v meste im zakázal pohyb vo vecerných hodinách. V roku 1936 bol prijatý zákon, ktorý rozšíril plochu rezervácie na dvojnásobok. Situácia, ktorá sa vytvorila následkom

  • 2. svetovej vojny, vyvolala vo vládnych kruhoch Juhoafrickej Únie (do 31.5.1961, kedy
sa jednostranne vyhlásila za Juhoafrickú republiku) znepokojenie. Obávali sa, že další hospodársky rozvoj a nevyhnutné posilnenie stykov medzi rôznymi rasovými a náboženskými skupinami zmetie rasistické priehrady, a že upevnovanie demokratických síl na celkom svete a prebiehajúci rozpad koloniálnej sústavy v Ázii môžu inšpirovat Africanov k energickým protivládnym akciám. Pocetné udalosti v krajine, hlavne transvaalsky štrajk z roku 1946, nepochybne svedcili o rozmachu boja. Vládne kruhy hladali prostriedky, ako nielen zlikvidovat ústupky z vojenských rokov, ale tiež vytvorit režim, ktorý by dokázal co najkrutejšie potlacit hoci len najmenší pokus o odpor. Významnú úlohu pri realizácii týchto plánov hrala tajná organizácia afrikánskych (búrskych) krajných nacionalistov Broederbond (z holandciny, co znamená Bratstvo), ktorá vznikla roku 1918. Táto organizácia nikdy nevstupovala do popredia politického zápasu, a pôsobila prostredníctvom Nacionalistickej strany (dalej len NS), ktorá existovala legálne a v parlamente poctom mandátov zaberala druhé miesto. NS reprezentovala záujmy velkých afrikánskych vlastníkov pôdy, ale pocas vojny a v prvých povojnových rokoch rozšírila sociálnu základnu, pretože zosilil africký kapitál, hlavne v spracovatelskom priemysle. Hlavným cielom Broederbondu a NS však bolo upevnit rasistický režim. Nacionalisti nazvali svoj akcný program “apartheid”, co v afrikáncine znamená “oddelovanie”, “oddelená existencia a vývoj”. S týmto programom vstúpila do parlamentných volieb v máji roku 1948, ktoré aj vyhrali. V období, ked NS bojovala o moc, bol apartheid heslom, ktoré znamenalo výrazné zosilnenie rasovej diskriminácie a fašizácie politického režimu. Neskôr, ked vytvorili vládu, zacali ideológovia NS formulovat „teoretickú základnu“ tohto hesla a stále podrobnejšie vysvetlovat, aké konkrétne formy má mat „oddelená existencia a vývoj“ v praxi a akými metódami sa má uskutocnovat. Za hlavnú tézu prehlásili neprípustnost rasovej integrácie. Nacionalisti špekulovali s náboženským cítením Afrikáncov, ktorí boli vo väcšine presvedcení kalvinisti náležiaci k holandským reformným cirkvám a z krajných rasistických pozícií interpretovali bibliu a kalvínske ucenie, hlavne myšlienky osudu a predurcenia. Stranícki ideológovia tvrdili, že každej rase je zhora daný osobitý osud, cesta vývoja, a teda aj spôsob života. Z toho vyplývalo, že európsky spôsob života sa údajne nehodí pre Africana a africký spôsob života sa nehodí pre Európana; že každá rasa môže dosiahnut rozvoj len vtedy, ak pôjde vlastnou cestou, ktorá im bola urcená. Asimilácia, strata „cistoty krvi“ alebo porušenie predurceného spôsobu života znamená pre každú rasu alebo národ osudný ústup z cesty. Biela „vyššia rasa“ v takom prípade degraduje. Apartheid, t.j. rasové oddelenie, poskytuje jediné správne riešenie rasového problému. Na základe týchto úvah pocetní stúpenci apartheidu tvrdili, že ak má každá rasa svoju špecifickú, len jej vlastnú cestu vývoja, výdobytky európskej civilizácie môžu používat len Európania a Africania môžu žit len vo svojom „tradicnom“ rodovom kmenovom zriadení. Moderná kultúra a všestranné vzdelanie sa prehlasovali za monopol bielej rasy a tvrdilo sa, že Africanom môžu len uškodit , lebo ich to odvádza od bohom stanovenej cesty. Stúpenci apartheidu hlásali, že ak rasové skupiny budú žit oddelene a kontakt sa obmedzí na minimum, predíde sa vzájomným nepriatelským a krvavým zrážkam. Úrady prehlásili svoju teóriu za jedinú reálnu záruku rasového mieru a obvinovali jeho odporcov, že podnecujú rasové roztržky. Keby sa apartheid realizoval v plnom rozsahu, nemali by sa využívat iné, ako biele pracovné sily. Celé juhoafrické kapitalistické hospodárstvo však spocívalo na práci cernochov. Nacionalisti teda museli pochopit, že hospodárstvo krajiny je plne závislé od práce Africanov. Daniel Malan ako ministerský predseda prehlásil, že priemysel nebude ochudobnený o africké pracovné sily. Apartheid tým pádom nesmeroval hned od zaciatku k úplnému oddeleniu, ale k tomu, aby sa upevnilo podriadené postavenie nebielych tak, aby sa dala uplatnovat akákolvek forma vykoristovania. Apartheid nemožno v JAU považovat za jav svojou podstatou nový. Politiku segregácie uplatnovali oddávna búrske aj britské mocenské orgány. Apartheid však bol spojený s omnoho širším okruhom rasistických a protidemokratických opatrení, fakticky s fašizmom. Zaistenie vlády nad africkým obyvatelstvom bolo najdôležitejším, ale nie jediným cielom NS. Apartheid velmi tesne súvisel s názormi, podla ktorých sú Afrikánci „panský národ“ a „vyvolený lud“. Podla názoru Broederbondu a NS si všetko obyvatelstvo sveta môžeme predstavit ako pyramídu: na vrchole sú Afrikánci, nižšie ostatní bieli, ešte nižšie Židia, potom miešanci a Indovia a najnižšie milióny Africanov. K vybudovaniu takej pyramídy smeroval nielen apartheid, ale aj dávne požiadavky Broederbondu, aby krajina bola vyhlásená za republiku, aby bola celkom nezávislá od Velkej Británie a aby celý spolocenský život bol prestavaný v duchu „afrikánskeho krestanského nacionalizmu“. Spájanie rasizmu s protidemokratizmom a reakciou v apartheide sa prejavilo aj prenasledovaním všetkých bielych, ktorí vystupovali proti rasovej diskriminácii.

Boli prijaté zákony ako:

„O zákaze zmiešaných manželstiev“ (1949) „O registrácii obyvatelstva“ – rozdeloval obyvatelstvo na biele, cierne, farebné a Indické „O nemorálnosti“ – zakazoval sexuálny styk medzi príslušníkmi rôznych rasových skupín (1950) „O stanovení územia pre jednotlivé skupiny“ - vymedzoval urcité oblasti na obchodovanie a bývanie pre urcitú rasovú skupinu. Boli pre nich vyhradené rezervácie (neskôr Bantustany), ktoré mohli opustit iba ak neboli v pracovnom pomere s bielym zamestnávatelom. Presídlovanie prebiehalo násilným spôsobom. (1950) „O domorodej pôde“ - všetky mestá boli vyhlásené za biele oblasti a žiadny Ind, cernoch ani miešanec nemohol byt bez povolenia na tejto pôde dlhšie ako 72 hodín (1952) „O domorodcoch“ – domorodci potrebovali pasy na pobyt v bielych oblastiach. Bez pasu boli zatknutí a odsúdení na min 1 rok väzenia. (1952) „O oddelení spolocných zariadení“ – obmedzenie styku rôznych rás na verejnosti, kvôli comu boli aj lavicky v parku oznacené „iba pre bielych“, alebo „iba pre farebných“ a takto sa oznacovali aj vchody a prepážky na poštách, autobusy, železnicné vagóny atd. (1953) „O bantuskom vzdelaní“ – oddelenie škôl a univerzít, rôzne financovanie a kvalifikácia ucitelov (1953) “O presídlovaní domorodcov”, dotýkali sa diskriminácie cernochov v zamestnaní, oddelené vzdelávanie, hlasovacie právo mali cierni iba v ich samosprávnych oblastiach… Apartheid mal byt potvrdený zriadením tzv. “domovín” alebo “homelands” s vlastnou samosprávou a organizované na kmenovom základe. V roku 1963 bola vyhlásený Transkei, kde žijú Xhosovia. Dalšie domoviny vznikali o 10 rokov neskôr – v roku 1972 vznikla Bophuthatswana obývaná Tswanmi, Ciskei s Xhosmi a Lebowa obývaná Severnými Sothmi. R. 1973 vznikla Venda, Gazankulu (Šangan-Tsongovia) a KwaZulu (Zulu). V roku 1974 vyhlásili Qwaqwa (Južní Sothovia) a posledná v roku 1981 KwaNdebele (Juž. Ndebelovia) a KaNgwane (Svazijci). Ponuku JAR na “úplnú nezávislost” prijali domoviny Transkei (1976), Bophuthatswana (1977), Venda (1979) a Ciskei (1981). Tieto republiky, vo svete známe ako „bantustany“, síce neboli uznané žiadnym iným štátom, ale JAR s nimi nadviazala diplomatické styky a nepocíta ich do svojho územia. Ostatné domoviny túto ponuku odmietli, pretože sa snažili vytvorit spolocný nezávislý štát zo všetkých domovín. Prvé kroky k odstráneniu apartheidu zacal presadzovat Pieter Willem Botha, ktorý sa stal v roku 1978 predsedom vlády a neskôr aj prezidentom. No až jeho nástupca Frederik Willem de Klerk, potom, co sa roku 1989 stal predsedom vlády, zrušil dalšie rasistické zákony. V roku 1990 sa to snažil vyriešit tým, že odvolal zákaz PAC a ANC, slúbil prepustit politických väznov, odvolat mimoriadny stav a zacat ihned jednat v oblasti právneho systému, vrátane trestu smrti. Vzápätí bol po 27 rokoch prepustený Nelson Mandela, ktorý sa ihned ujal vedenia ANC. Koncom roka 1991 už boli zrušené skoro všetky segregacné zákony. Docasná ústava vznikla v roku 1993 a stanovila, že Južná Afrika sa stáva jednotným, suverénnym a demokratickým štátom s ludskými právami a bez rozdielu rasy, náboženstva a pohlavia. Demokratizacný proces v JAR vyvrcholil v apríli 1994 prvými multirasovými volbami s všeobecným hlasovacím právom, ktoré vyhral Africký národný kongres (ANC) Nelsona Mandelu. Vdaka úsiliu tohto muža, ktorý sa stal prvým cernošským prezidentom JAR, a dovtedajšieho prezidenta de Klerka, prešla prevratná zmena viac-menej pokojne. Obom predstavitelom sa dostalo uznania udelením Nobelovej ceny za mier. Zástupcami nového prezidenta sa stali – bývalý premiér F. W. de Klerk a súcasný prezident Thabo Mbeki, ktorý nahradil odstúpeného Mandelu roku 1997 a taktiež prevzal vedenie ANC. Súcastný stav v JAR V debatách s ciernymi odznieva prísna kritika vlády za jej liknavost. Sú netrpezliví. Stací však nájst odvahu a zájst napríklad do cernošského slumu tiahnúceho niekolko kilometrov popri autostráde z centra Kapského Mesta na letisko a clovek musí ocenit pozitívne zmeny. Štát dal v tejto mimoriadne chudobnej štvrti pozostávajúcej z rôznych materiálov pozliepaných chatrcí zaviest najskôr elektrinu, verejný vodovod a kanalizáciu a pre každé štyri obydlia jednu prefabrikovanú toaletu. Postupne tam asfaltujú cesty, vyrástli základné školy. Abbey Tini, cernošský líder v tejto štvrti, vyslovil presvedcenie, že deti terajších detí už budú najmä vdaka umožnenému vzdelaniu žit celkom inak. V krajine, ktorá prechádza takouto obrovskou premenou, tažko pôjde všetko ako po masle. Hoci mnohí predpovedali, že pod vedením farebnej vlády sa krajina musí zosypat, realita je iná. Hovoria o tom aj ekonomické výsledky. Po niekolkých rokoch stagnácie zaznamenala JAR v posledných rokoch opät rast. Krokov vlády v prospech roky znevýhodnovaného obyvatelstva je množstvo a dalšie pribúdajú. Patria k nim prídavky na deti vo výške 170 randov (približne 750 Sk) ci vyhlásenie minimálnych miezd vo výške 750 randov (zhruba 3 800 Sk). Ovela tažšie uskutocnitelný je slub postavit dostatok nových domov pre cernošské obyvatelstvo. Milióny chudobných ludí dodnes žijú v slumoch na okraji miest pripomínajúcich slovenské rómske osady. Navyše, kým v case apartheidu mohli cierni svoje obydlia stavat iba na vyhradených územiach, teraz vyrastú zo dna na den aj na tých najneocakávanejších miestach. No rastú aj nové štvrte malých domcekov. Od politických zmien ich pribudlo pol druha milióna. Tie, ktoré stavia štát, sú typizované, pri individuálnej výstavbe na pozemkoch, ktorých súcastou je aj záhrada na samozásobovanie, rozhoduje vkus a možnosti budúceho majitela. Kedže domov je nedostatok, ich pridelovanie, ako aj iné procesy sú spojené s obrovskou korupciou. Možný vývoj v JAR Po roku 1994 a po prvých multirasových volbách, ktoré sa uskutocnili v JAR, sa zmenilo

viacero faktorov ovplyvnujúcich vývoj v republike:

  • kým pocas rokov apartheidu malo privilégiá len biele obyvatelstvo, terajšia cernošská
moc akoby chcela mnoho vecí obrátit naruby. Napríklad hlavným kritériom na vedúce štátne pozície sa stala cierna farba pleti bez ohladu na vzdelanie a skúsenosti.

  • nie vždy to funguje nielen vo vztahu k bielym. Na vidieku sa napríklad cernošskí
úradníci dostávajú do rozporu s tradicnými nácelníckymi autoritami, ktoré roky neobmedzene urcovali pravidlá života kmenov.

  • iným príkladom, ako môže svetom odsudzovaný apartheid fungovat naopak, je
systém prijímania študentov na vysoké školy. Z desiatich deviati musia byt cierni. Pohlad takýchto ludí na výber budúcich vzdelancov je zrejmý. Tých však, ktorí sa celé desatrocia nemali šancu dostat na univerzitu, zase opacný. Opät záleží na uhle pohladu.

  • doposial si ešte bývalá vrstva bielych farmárov zachováva velmi silné postavenie na
trhu aj ked je to na úkor ich momentálnych prijímov, biele obyvatelstvo sa coraz viac utahuje do svojich ulít - velkých opevnených pevností a fariem,

  • drvivá väcšina bielej populácie je v súcasnej dobe vystavená silnej diskriminácií zo
strany cierneho obyvatelstva - uplatnujú na nich praktiky, ktoré prežili oni predtým (biely sa neuplatnujú na trhu práce a vo verejnej službe, kde patria posty výhradne ciernemu obyvatelstvu, deti bielych farmárov neštudujú na vysokých školách pretože sa tam jednoducho nedostanú...),

  • vysoká kriminalita (ludia po zotmení nevychádzajú von - vraždí sa tam pre topánky,
ktoré máte obuté na nohách), ktorá je následkom milostí, ktorú uplatnil Nelson Mandela, po tom co bol zvolený za prezidenta a prepustil tzv. „nespravodlivo“ odsúdených kriminálnikov,

  • aj napriek tomu, že väcšina bieleho obyvatelstva boli bohatý farmári, v súcasnosti sa
aj z nich stávajú ludia žijúcich už len z úspor,

  • velké množstvo migrantov, ktorí prichádzajú do JAR zo severu len prehlbujú sociálne
rozdiely a kriminalitu.

  • milióny chudobných ludí dodnes žijú v slumoch na okraji miest pripomínajúcich
slovenské rómske osady. Navyše, kým v case apartheidu mohli cierni svoje obydlia stavat iba na vyhradených územiach, teraz vyrastú zo dna na den aj na tých najneocakávanejších miestach. Predchádzajúce faktory spôsobujú velmi velké nepokoje a napätie medzi obyvatelstvom (myslím tým medzi bielymi a ciernymi obyv.), co môže v strednodobom horizonte vyvrcholit až k extrémnemu riešeniu danej situácie a to k prepuknutiu obcianskej vojny, stací velmi malý podnet, ktorý si vysvetlí jedna ci druhá strana ako provokáciu - napr. atentát spáchaný na súcastného prezidenta. Záver Južná Afrika je dnes demokratickou krajinou, cast belochov sa odstahovala do Európy, Severnej Ameriky, ci Austrálie, ale väcšina zostala. Údaje o emigrácii v 90. rokoch sa znacne líšia; za najpravdepodobnejšie možno považovat odhad asi 10 000 vystahovaných belochov v priemere za rok (roku 1996 žilo v JAR 4,4 mil. belochov). Cernošské rezervácie boli zrušené, mnohí cernosi sa stahujú do miest, kde sa však sami rozdelujú podla kmenovej príslušnosti. Pri mestách tak vznikajú tzv. townships (Soweto pri Johannesburgu), mestské prívesky bez kanalizácie, elektriny a vodovodu. Oblasti, do ktorých sa bojí vkrocit aj polícia a kde na podporu zníženia kriminality boli postavené vysoké stožiar, z ktorých celú noc svietia halogénové svetlá. Prvotný strach a obava z ciernej väcšiny striedajú prvé vzájomné kontakty. Cernosi vstupujú tam, kde predtým nesmeli, belosi tam, kde sa predtým báli co i len nahliadnut. Kriminalita je stále obrovská, ale v posledných rokoch sa ju darí znižovat a dá sa povedat, že sa týka len urcitých oblastí. Cernosi sa musia naucit, že zabitie belocha alebo cernocha je vražda a nie boj za slobodu alebo zneškodnenie zradcu. Mnohým bojovníkom za slobodu, ktorí predtým odmietali školu, dnes pri hladaní zamestnania chýba vzdelanie. V dobe sankcií OSN sa JAR stala sebestacnou vo všetkých myslitelných produktoch hospodárskej sféry. Dnes, po zrušení sankcií, môže všetko zúžitkovat vývozom do celého sveta. Belosi sa ešte nezbavili úplne urcitého pocitu nadradenosti voci ostatnému obyvatelstvu. Obycajný cernoch sa však v Južnej Afrike stále chová k belochovi ako k svojmu pánovi, na rozdiel od susedných štátov, kde tento neprimeraný rešpekt dávno zmizol. Belošské obyvatelstvo si bude musiet zvyknút na urcité odlišnosti cernošskej kultúry a bude sa musiet zmierit aj s tým, že aj napríklad minister alebo vzdelaný univerzitný profesor je povercivý a že ostrihané nechty stále pozorne páli, aby ho niekto neocaroval. Len aby zvykanie netrvalo pridlho?