Antarktída, Arktída Arktídu tvorí Severný ladový oceán, ktorý je po väcšinu roka zamrznutý, alebo pokrytý plávajúcimi ladovými kryhami. Dlho sa predpokladalo, že na severnom póle môže byt more bez súvislého ladu, ale od roku 1827, ked sa britský námorný dôstojník William Edward Parry pokúsil dosiahnut pól na clnoch tahaných po lade už nik nepochyboval, že oblast severného pólu je pokrytá vecným ladom. Komu sa podarí dosiahnut ho na lyžiach a saniach ako prvému? Vítazom nevypísaných pretekov sa pravdepodobne stal American Robert Peary. Oznámil, že pól dosiahol roku 1909 spolu s cernošským sprievodcom Matthewom Hensonom a štyrmi Eskimákmi. Peary bol pôvodne banský inžinier v službách vojnového námorníctva. Roku 1884 ho vyslali do strednej Ameriky, aby sa zapojil do projektovania kanála v Nikarague. Lenže väcšmi než horúcavy subtrópov lákal Pearyho chlad polárnych krajov. Už ako chlapca ho zaujali dobrodružstvá prvého amerického polárneho hrdinu Elishu Kent Kaneda. Po návrate do Spojených štátov sa oddal prieskumu polárnych oblastí. Roku 1886 sa vydal na prvú výpravu , ktorá smerovala do Grónska. American Frederich Cook sa proti Pearyho vyhláseniu o objavení severného pólu s pobúrením ohradil a tvrdil, že pól dosiahol už rok pred Pearym. Prvým clovekom, ktorý sa dostal na severný pól preukázatelne po „pevnine“ bol roku 1968 American Ralph Plaisted na snežnom skútri. Len co Peary oznámil, že dosiahol severný pól, rozbehla sa sútaž o dobytie južného pólu. Výskumné výpravy v 16. Storocí skúmali iba okrajové casti Antarktídy a hlbšie do jej vnútrozemia prenikali až na zaciatku 20. Storocia. Výpravy organizovala najmä Austrália Francúzsko, Japonsko, Nemecko, Nórsko, Švédsko a Velká Británia. Lode so spevneným trupom doviezli polárnikov do základného tábora, odkial vyrážali na prieskumné výpravy. Medzi takýchto bádatelov patril aj Robert Falcon Scott, ktorý podnikol v rokoch 1901 – 1912 dve antarktické výpravy. Vítazom pretekov o južný pól sa však stal nórsky bádatel Roald Amundsen. Nórsku vlajku vztýcil na južnom póle 14. Decembra 1911, o jediný mesiac skôr, než britská výprava Roberta Scotta : V októbri 1911 kapitán Scott a jeho štyria spolocníci Lawrence Oates, Edward Wilson, Edgar Evans a Henry Bowes opustili základný tábor. Ich cielom bol južný pól. 17. januára 1912 pól naozaj dosiahli. Našli tam však už stopy po Amundsenovej výprave a uvedomili si, že prehrali.. Rozcarovaní, hladní a zužovaný skorbutom sa vydali na dlhú cestu spät. Edgar Evans zomrel. Potom ochorel Oates. Vedel, že ostatných zdržiava, a preto jednej noci vyšiel zo stanu so slovami „Idem iba na chvílu von...“ a vydal sa do pustatiny v ústrety smrti. Nedlho po nom zahynuli aj ostatní clenovia výpravy. Ich zmrznuté telá, fotografie a zápisky našla po ôsmich mesiacoch záchranná výprava, ktorá sa vybrala pátrat po nezvestných bádateloch. Žial, jej pomoc prišla už neskoro.. Dnes v práci týchto bádatelov pokracuje okolo 30 výskumných staníc. Vedci tu študujú geologickú stavbu, podnebie a živocíšstvo Antarktídy. Aby clovek mohol prežit v polárnych krajoch, musí byt schopný uchovat si teplo. Prví objavitelia nosili hrubé svetre a kožušinové ciapky. Ich nasledovníci sa poucili OD Eskimákov a prevzali OD nich obuv z tulenej kože, dlhé bundy s kapucnou a kožené alebo drevené okuliare chrániace oci pred prudkou žiarou slnka odrážajúceho sa OD snehu. V posledných 50 rokoch sa polárnicke oblecenie vdaka vývoju umelých vlákien zmenilo – je menšie a zároven teplejšie. V Arktíde sú priemerné januárové teploty okolo –30°C. Jej meno je odvodené z gréckeho názvu súhvezdia Velkého voza – Arktos, pod ktorým oblast leží. Má rozlohu 26,5 milióna km2, z toho 18,5 milióna km2 pokrýva more a zhruba 7,9 milióna km2 sú ostrovy a pevnina. Podnebie Arktídy je studené, drsné. Priemerná rocná teplota klesá pod –10°C. Extrémne zimné teploty boli namerané na Sibíri (Ojmiakon –71°C), v Kanade (Fort Good Hope –78,2°C) a v Grónsku (-62°C). Zima tu trvá 7-8 mesiacov. V lete pod vplyvom oteplujúceho sa mora a jeho prúdov vystupuje teplota na krátky cas na +1 - +3°C. Severný ladový oceán je okolo severného pólu trvale zamrznutý. Má rozlohu 14 miliónov km2 a je až 3000m hlboký. Jeho južnejšie okraje sú pocas krátkeho leta plné ladových krýh a ladovej triešte. Vietor a morské prúdy ženú kryhy na juh, kde sa roztopia až v 60° zemepisnej šírky. Vodné zrážky sú tu vo forme snehu, ktorý sa aj v lete mení na lad. Grónsko a arktické súostrovie Kanady z velkej casti pokrýva ladovec. Na nezaladnených castiach pevniny je na vecne zamrznutej pôde tundra, ktorá prechádza do subarktickej tajgy. Osídlenie Arktídy je velmi riedke, clovek trvale obýva len okrajové oblasti. Pôvodní obyvatelia Arktídy sú po stárocia Eskymáci, ktorí sami seba nazývajú Inuiti. Žijú tu dodnes, spolu s podobnými skupinami národov, ako sú Laponci (Saamovia), Samojedi, Jakuti, Nanajci a Cukcovia. Živia sa lovom zveri, chovom sobov a tažbou nerastov. Najsevernejším trvalým sídlom je Alert, ktorý leží na Ellesmerovom ostrove na 82°30’ severnej zemepisnej šírky. Arktída sa zemepisne delí na Euroázijskú a Americko-Grónsku cast. Ostrovy Euruázijskej casti, okrem Medvedieho ostrova a Svalbardu patria Rusku. Ich hospodársky rozvoj je spätý zo Severným ladovým oceánom, do ktorého ústi vela splavných sibírskych veltokov. K Amricko-Grónskej oblasti patria hornaté arktické ostrovy Kanady so studeným, ale suchým podnebím polárnej púšte. Najväcšími ostrovmi sú Baffinov, Viktóriin, Ellesmerov a Banksov ostrov. Južnejšie ostrovy sú riedko osídlené Eskimákmi. Pri severovýchodnom pobreží amerického kontinentu leží najväcší ostrov sveta Grónsko. Z väcšej casti leží za polárnym kruhom. Len 324 000 km2 nie je pokrytých ladom. Ide o pás okolo pobrežia široký 20 km. Ladovce pokrývajú 1,8 mil. km2 a na niektorých miestach sú až 2000 m vysoké. Pod ladovou pokrývkou sú miestami vysoké hory a pobrežie je rozbrázdené fjordmi. Obyvatelia Grónska sú pôvodom Eskimáci, alebo Dáni a väcšina z nich žije na juhozápade pri pobreží. Ich hlavná cinnost je rybolov. Miestami sa lovia aj tulene. V menšom pocte sa tu chovajú aj ovce. V minulosti bola dôležitá tažba olova a medi, ale zásoby sú už vycerpané. Blízko mesta Ivigtut na južnom pobreží sú najväcšie zásoby kryolitu na svete. Kryolit sa vyváža ako nerast potrebný pri výrobe hliníku. Grónsko má rozlohu 2 175 596 km2 a 58 000 obyvatelov. Hustota zaludnenia je velmi nízka – len 0,027 obyvatelov na km2. Hlavné mesto je Nuuk, mena je dánska koruna a je to samosprávna cast Dánska. V Arktíde sa taží zlato, cierne uhlie a ropa. Ked sa roztopí sneh, obnažená pôda okolo oceánu rýchlo zarastie trávou, kvetinami a nízkymi krovinami. Pocas leta sa tu objavujú stahovaví vtáci a savci vrátane severoamerického soba karibu, vlkov, medvedov a divých husí. Pižmon východný a polárna líška zostávajú aj cez zimu. V oceáne je hojnost planktónu a rýb, ktoré slúžia ako potrava pre väcšie zvieratá – tulene, velryby, mrože a polárne medvede. Polárne, alebo ladové medvede majú zavalité, ale tažké telá s krátkymi hrubými nohami a malé chvosty. Chodidlá sú ploché a velké, každé je vybavené piatimi, ako britva ostrými pazúrmi, ktoré sú na rozdiel od macky nezatiahnutelné. Celé telo pokrýva hustý kožuch a hrubá vrstva tuku. Oci a gulaté uši sú malé v porovnaní s dlhou a širokou hlavou. Nufák je vlhký a lesklý, podobne ako u psa. Ladový medved je velmi dobrý plavec a je schopný preplávat vzdialenost aj 35 km. Pláva najmä pohybom predných nôh a pomocou zadných kormidluje. Väcšina živocíchov Arktídy má svojich južných bratov. Napríklad mnoho velrýb, ktoré križujú južné oceány, sa tiež nachádza v severných arktických vodách, a tulene, ktoré sa rozmnožujú na ostrovoch dalekého severu môžeme porovnat s tými, ktorí sa rozmnožujú na pobreží Arktídy. Na Antarktíde žijú aj živocíchy, ktoré v Arktíde nenájdeme. Najznámejším takýmto živocíchom je asi tucniak. V skutocnosti na Antarktíde existuje len málo živocíchov, ktorí by sa živili na súši. Z morských vtákov sú to len saprofágne druhy, ako sú hnedé cajkovité vtáky – chaluhy, ktoré sa nevyskytujú nikde inde na svete. Tieto vtáky sú schopné si tu nájst cokolvek, co im poskytuje živiny. Chaluha arktická je jedným z troch druhov vtákov trvalo obývajúcich najstudenšie oblasti Antarktídy. Dalšie dva druhy sú tucniak cisársky a fulmar antarktický. Ale jedinými vtákmi, ktorí prezimujú na pobreží sú tucniaky. Chaluhy a fulmari sem prilietajú len v lete za potravou. Vo vnútrozemí ale žije len drobný hmyz a roztoce, ale pri okrajoch je život pestrejší. V oceáne žije mnoho malých morských živocíchov známych pod názvom krill, ktorý slúži ako zdroj potravy pre väcšie tvory. Je tu mnoho velrýb, tulenov a uškatcov. Tulen leopardí meria 3,6m, váži 450 kg a má ostré zuby v silných celustiach. Kosatka dravá je najväcší druh delfínov. Samci merajú do 9m a samice do 6m. Dokážu plávat rýchlostou 60 km/hod. Majú cierny chrbát s vysokou chrbticovou plutvou a biele brucho. Tieto živocíchy žijú na piatom najväcšom svetadiele na svete. Tvorí ho južná polárna oblast. Názov Antarktis je odvodený z gréctiny. Anti znamená proti a Arktikos severný. Antarktída je kruhový svetadiel s výnimkou Weddelovho a Rossovho mora a Antarktického polostrova, ktorý vybieha smerom k Južnej Amerike. Južný pól je v prostriedku svetadiela, ktorého celková rozloha je 13 975 000 km2. Ide o izolovaný zemský masív, ktorý leží skoro 1000 km od Južnej Ameriky, 2700 km od Austrálie a 4000 km od južnej Afriky. Od Južnej Ameriky delí Antarktídu Drakov prieliv. Je obklopená studenými búrlivými vodami Tichého, Atlantického a Indického oceánu. Delí sa na Východnú a Západnú Antarktídu. Východná, alebo Velká Antarktída leží hlavne pri Atlantickom a Indickom oceáne a Západná, ciže Malá Antarktída leží pri Tichom oceáne, spolu s Antarktickým polostrovom vybiehajúcim spolu s retazou ostrovov smerom k Južnej Amerike. Súostrovia pri Antarktíde majú polárny ráz a sú neobývané. Celý svetadiel, okrem malej casti pobrežia a najvyšších skalnatých vrcholov je pokrytý súvislým ladovým krytom s pocetnými nebezpecnými trhlinami. Priemerná hrúbka ladu je 2500 m, ale maximum je až 4500 m. Tento lad pokrýva až 95% povrchu svetadielu. Ladovec sa vlastnou hmotnostou pomaly posúva po svahoch pevniny k moru. V mori sa z výbežkov ladovca odlamujú ladové kryhy, ktoré potom morské prúdy a vietor ženú až do oblasti Južnej Ameriky, Afriky a Nového Zélandu. Južný pól sa nachádza na Juhopolárnej plošine vo výške 2765 m.n.m. Najvyšším vrcholom kontinentu je Vinson Massi (5140 m.n.m) v Západnej Antarktíde, na ktorý ludia prvý raz vstúpili v roku 1966. Najvyššími bodmi Východnej Antarktídy sú Mt. Kirkpatrick a Mt. Markham. Antarktída má najdrsnejšie a najchladnejšie podnebie na Zemi. Okolo južného pólu je polárne podnebie. Antarktída môže byt klasifikovaná ako púšt, lebo tu spadne rocne 7 mm zrážok v podobe vody. Na južnom póle nepršalo už asi 1 000 000 rokov. Na Antarktíde zúria casté, prudké a dlhotrvajúce víchrice, ktoré polárnikom stažujú život viac než mrazy. Najveternejšie je na Pobreží královnej Astrídy, kde je ruská stanica Novolazarevskaja. Najnižšiu teplotu na Zemi namerali na ruskej stanici Vostok, co po slovensky znamená východ. 29.8.1960 to bolo –88,3°C, v júli 1983 to bolo -89,2°C, alebo –91,5. Územie Antarktídy prechodne obývajú pracovníci vedeckých staníc, roztrúsených po celom území. Sú to napríklad Výskumná stanica McMurdo a Amundsen-Scott patriaca USA, Výskumná stanica Dumont d`Urville patriaca Francúzsku, austrálska Základna Casey a stanica Mawson ruská Výskumná stanica Molodeznaja, britská stanica Halley a iné. Zacali ich tu zariadovat po roku 1947. V roku 1959 podpísalo 12 štátov, ktoré mali v rokoch 1957-1958 na území Antarktídy výskumné stanice, vo Washingtone dohodu, podla ktorej je Antarktída urcená len k mierovým úcelom a je vyhlásený status quo na územné nároky. Neskôr podpísalo zmluvu dalších 28 štátov a v roku 1991 bola prijatá dohoda zavádzajúca radu opatrení k ochrane antarktického životného prostredia a zákaz tažby nerastných surovín. Jedného dna argentínska lod Bahía Pararíso (Rajská zátoka) narazila na podmorský útes, ked opúštala zátoku Antverpského ostrova, nazývanú Arthur Harbor. Ráno tam zakotvila, aby si 81 turistov mohlo behom dvojhodinovej exkurzie prezriet Palmer a okolie. Pri návrate na otvorené more bludiskom ostrovcekov sa to stalo. Náraz nebol príliš citelný, ale 130 metrov dlhá lod zostala trcat nachýlená na pravý bok neschopná pohybu. Všetkých pasažierov aj celú posádku sa podarilo zachránit. Horšie dopadla miestna príroda. Bahía Pararíso viezla ako hlavný náklad zásoby paliva a pohonných hmôt pre tri argentínske stanice. Navigacná chyba dôstojníka zmenila náklad na ekologickú bombu. Ked po desiatich dnoch dorazilo pohotovostné družstvo záchranárov z USA s potrebným vybavením, nedalo sa už vela zachránit. Do mora uniklo 600 ton nafty, ktorá znicila život na mnohých kilometroch antarktického pobrežia. Dna 28. novembra 1979 narazilo novozélandské lietadlo DC-10 s turistami v plnej rýchlosti do svahu 3795 m vysokého Erebu. Navigacná chyba a zlá viditelnost zaprícinili, že behom jediného okamihu zahynulo všetkých 257 cestujúcich a clenov posádky – viac ludí než za celú históriu Antarktídy od jej objavenia roku 1820.