Nová klasická teória
V sedemdesiatych rokoch reflektuje teória „racionálnych“ očakávaní výhrady k prevládajúcim doktrínam. Tieto výhrady sú dvojaké. Po prvé, očakávania sa v ekonomických teóriách nevyskytovali buď vôbec, alebo sa pokladali za exogénne. Keďže však očakávania nielenže podstatne ovplyvňujú priebeh ekonomických procesov, ale aj ich výsledky, ekonómovia dlho hľadali spôsob začlenenia očakávaní ako endogénneho prvku ich teórie. Po druhé, v sedemdesiatych rokoch začal väčšinu západných krajín trápiť problém stagflácie. Stagflácia je kombinácia „stagnácie“ a „inflácie“. Stagnácia znamená redukciu ekonomického rastu a spája sa s pojmom nezamestnanosti, preto pod stagfláciou rozumieme súčasný výskyt inflácie a nezamestnanosti. Teória racionálnych očakávaní sa v priebehu niekoľkých rokov stala s postupom svojho používania ambivalentnou. Dnes možno rozdeliť stúpencov tejto doktríny do dvoch skupín, ktorí sa tradične nazývajú novými klasikmi a novými keynesovcami. Medzi nových klasikov sa zaraďujú napríklad Robert J. Barro, Robert E. Lucas ml. Thomas J. Sargent a Neil Wallce. Táto skupina vychádza z klasicko – neoklasických výsledkov o úplnej neefektívnosti monetárnej a fiškálnej politiky. Navyše monetaristické hypotézy sčasti odvodzuje analyticky, sčasti ich modifikuje a sčasti dokonca zosilňuje. Preto sa neoklasická teória často nazýva monetarizmom iného druhu. Noví keynesovci, ako napr.: Stanley Fischer, Edmund S. Phelps a John B. Taylor tiež využívajú hypotézu o racionálnych očakávaniach. Keďže berú do úvahy niektoré „nedokonalosti“ keynesovkého typu, ich závery sú umiernenejšie a do určitého stupňa „keynesovské“. Vo svete, v ktorom nie je budúcnosť s určitosťou známa (t. j. reálnom svete), závisí ľudské správanie do značnej miery od očakávaní. Aj hospodárskych cyklus vyplýva z psychologických faktorov. Keynesovská teória spája odchýlky od plnej zamestnanosti s pesimistickými očakávaniami podnikateľov, alebo s určitými očakávaniami držiteľov aktív. Tieto očakávania sa pokladali za exogénne. Jednou z kontroverzných tém medzi monetarizmom a keynesovstvom je Phillipsova krivka. Phillipsova krivka je takmer predurčená na vysvetlenie vývoja novej klasickej ekonómie. Závisí najmä od predpokladov, ktoré robia vo vzťahu k očakávaniam. Ide o pozorovanie vzťahov medzi nezamestnanosťou a mierou zmien peňažných miezd.