Moderné smery makroekonómie
2.1 Keynesova teória
In the long run, we are all dead. John Maynard Keynes
Krachom burzy v New Yorku roku 1929 vypukla v Spojených štátoch amerických hospodárska kríza, ktorá sa čoskoro rozšírila do Európy a ostatného sveta a stala sa jednou z najväčších hospodárskych katastrof novoveku, dnes hovoríme o tom ako o veľkej depresii alebo o svetovej hospodárskej kríze. Priniesla pokles výroby, sociálnu biedu a predovšetkým masovú nezamestnanosť dovtedy nepoznaných rozmerov. Klasicko – neoklasickí autori nepopierali možnosť prechodných kríz, ale tvrdili, že trhové hospodárstvo sa napokon vráti k rovnováhe plnej zamestnanosti. Na rozdiel všeobecnej mienky teoretickú kritiku formulovali nezávisle niekoľkí ekonómovia a to rozličným spôsobom. Svoju najdôležitejšiu podobu však našla vo Všeobecnej teórii zamestnanosti, úroku a peňazí britského ekonóma J. M. Keynesa. Keynes chcel podať všeobecnú teóriu zamestnanosti, úroku a peňazí. Slovo všeobecná je pritom rozhodujúce a rozumie sa v tom zmysle, že Keynes prisúdil klasicko – neoklasickému učeniu platnosť pre špeciálny prípad plnej zamestnanosti, jeho teória mala vysvetliť aj situáciu podzamestnanosti. Jeho dielo kritizoval Paul A. Samuelson. Táto kritika je prirodzene vyhrotená, ale predsa len vysvetľuje, prečo až dodnes neexistuje prevládajúca mienka o tom, čo vlastne Keynes povedal a mienil. Namiesto toho vznikali v priebehu času rôzne výklady a až na ich základe sa Keynesove myšlienky stali populárnymi a politicky účinnými.
V priebehu rokov začali vznikať jednotlivé interpretačné prúdy:
2.1.1 Keynesovská teória
Terminologicky prísne odlíšená od Keynesovej teórie, sa stala najvýznamnejšou interpretáciou Keynesa. Jednou nohou stojí na pôde neoklasickej teórie, druhou na základoch toho, čo jej stúpenci považujú za nové a ďalej rozvíjajúce „Všeobecnú teóriu“, preto ako synonymum hovoríme o neklasickej syntéze. Najdôležitejší predstavitelia sú Alvin H. Hansen, J. R. Hicks, L. R. Klein,. F. Modiglian, P. A. Samuelson a J. Tobin
2.1.2 Postkeynesovská teória
Je inak ako keynesovská v základnom protiklade k neoklasickej teórii. Jej predstaviteľmi sú predovšetkým P. Davidson, R. F. Kahn, N. Kaldor, J. A. Kregel, J. Robinson, vystupujúci proti začleneniu Keynesa do neoklasickej syntézy. Podľa ich názoru Keynesov pôvodný prínos je nezlúčiteľný s predlohou neoklasickej teórie, a preto používajú pre keynesovskú teóriu len označenie „Bastard Keynesianism“ (J. Robinson) Postkeynesovskí autori netvoria homogénnu skupinu, ale v ich radoch možno rozlišovať dva smery argumentácie. Obidva vychádzajú z Keynesa a odlišujú sa v zdôrazňovaní reálnych, resp. peňažných zložiek teórie. Prvý smer odmieta marginalistickú analýzu neoklasiky a používajú klasický prístup teórie prebytku. Druhý smer by sa dal zhrnúť pod pojem peniaze a neistota. Títo autori pripisujú vplyvu monetárnych porúch a neistote ekonomických rozhodnutí taký veľký význam, že neoklasickú analýzu rovnováhy považujú za bezvýznamnú. Keynesov dôraz na neistotu pokladjú za jeho skutočný prínos.
2.1.3 Neokeynesovská teória
Je rozhodovaco – logická, mikro alebo makroekonomicky formulovaná teória, ktorá napriek poplatnosti zásadnej Walrasovskej metodike nespočíva na permanentnom vyprázdňovaní trhu, a preto môže dospieť k úplne keynesovským výsledkom. Niekedy sa označuje ako teória nerovnováhy, čo prinajmenšom zvádza k omylu. „Nová makroekonomika“ je ďalším označením neokeynesovskej teórie. Ide vlastne o nové formulovanie Keynesovskej teórie, o nové formulovanie neoklasickej syntézy. Vychádza z novej interpretácie Keynesa. Jej predstaviteľmi sú R. W. Clower a A. Leijonhufvud. Počiatočná eufória z „novej interpretácie“ Keynesa sa čoskoro pominula. A. Leijonhufvud tento nárok písomne odvolal. To však prirodzene nič nemení na ekonomickej vysvetľovacej hodnote tejto teórie.