Podstata a obsah manažmentu výroby v podnikaní Podstata manažmentu výroby – manažment sa vo všeobecnosti zvykne prekladať ako riadenie. Ak ide o všeobecný pojem, bez nejakej osobitnej špecifikácie, je tento termín vyhovujúci pre rôzne sféry alebo oblasti. Možno ho pokladať za vhodný aj vtedy, ak ide o špecifickú ľudskú činnosť, resp. riadiacu prácu vykonávanú osobitnými kategóriami pracovníkov v hospodárskych a iných organizáciách (manažéri). Manažment predstavuje komplex poznatkov o riadiacich funkciách. Podľa určitých hľadísk a princípov je to usporiadaný súbor poznatkov väčšinou odpozorovaných z hospodárskej praxe. Jedným z najdôležitejších hľadísk a princípov je princíp výroby. V tomto zmysle potom hovoríme o manažmente výroby, ktorý ako vedná disciplína sa súhrnne zaoberá týmito troma rozhodujúcimi zložkami: a) organizácia a riadenie predvýrobných etáp v podniku ( manažment prípravy výroby) b) organizácia a riadenie samotného výrobného procesu (manažment hlavnej, základnej výroby) c) organizácia a riadenie obslužných procesov v podniku (manažment obsluhy výroby)

predvýrobné etapy Hlavná výroba – výrobný proces

  • zákonitosti organizácie (usporiadania) výrobného procesu
  • analýza výrobného procesu
  • novšie systémy (koncepcie) riadenia výroby
  • zdokonaľovanie výrobného procesu
Obslužné procesy – je potrebné riešiť tieto základné subjekty obsluhy výroby: a) manipulácia s materiálom

  • skladové hospodárstvo
  • paletizácia a kontajnerizácia
  • závodná doprava
  • hospodárenie s odpadom
  • obalové hospodárstvo
  • meranie, váženie a triedenie materiálu
b) energetické hospodárstvo c) údržbársko-opravárska činnosť d) nástrojárske hospodárstvo e) ostatné obslužné činnosti

  • zabezpečenie biologických potrieb obslužných
pracovníkov

  • zdravotno-hygienická ochrana
  • nastavovanie strojov a zariadení
Predvýrobné etapy (etapizácia) a) prognózovanie b) koncepčná činnosť c) marketingové analýzy

  • marketingové analýzy potrieb
  • marketingové analýzy spotreby
  • marketingové analýzy konkurencie
  • marketingové analýzy vedecko-technického rozvoja
d) výskum a vývoj e) konštrukčná a projektová príprava výroby f) technologická a materiálová príprava výroby TPV (technická príprava výroby) g) organizačná, ekonomická a plánovacia príprava výroby

Vstupy a výstupy môžu mať dvojaký charakter:

a) hmotno-energetický je predstavovaný prvkami výrobného systému b) informačný

Prvky výrobného systému:

a) klasické

  • pracovná sila (človek)Ps
  • pracovné predmety (suroviny a materiál) Pt
  • pracovné prostriedky (aktívna časť !HDM! ako stroje
a zariadenia) Pk b) doplnkové

  • technológia
  • organizácia a riadenie výroby (alokácia vo výrobe)
Obsah manažmentu výroby – systémové chápanie manažmentu výroby zahŕňa množstvo činností počínajúc manažérskym zabezpečením hmotných, informačných a iných vstupov do výroby cez transformačné premeny týchto vstupov na nové výrobky až po hmotné výstupy a ekonomické zhodnotenie vložených prostriedkov a celkovú komercionalizáciu výrobkov na trhu. Z obsahovej náplne môžeme vyčleniť tieto rozhodujúce manažérske činnosti: a) manažment výroby má vytvárať rozhodujúce predpoklady na rozvoj výroby b) významnou obsahovou náplňou manažmentu výroby je tvorba diverzifikovaného výrobného programu podniku c) do obsahovej náplne je potrebné zahrnúť manažment prípravy výroby d) významnou zložkou manažmentu výroby je rozvoj kvality výrobkov a kvality výrobných procesov e) náplň manažmentu výroby nemôžme opomenúť bez samotného manažmentu hlavnej výroby f) manažment výroby zahŕňa problematiku obslužných procesov výroby g) súčasťou manažmentu výroby sú aj tzv. pružne automatizované výrobné systémy h) náplňou manažmentu výroby sú aj logistické procesy vo výrobe i) obsah manažmentu výroby je daný aj tzv. vnútropodnikovým manažmentom výroby, ktorého poslaním je prenos podnikania až do najnižších vnútropodnikových organizačných jednotiek j) do manažmentu výroby zaraďujeme aj povýrobné služby – servis k) obsahom manažmentu výroby sú aj najnovšie poznatky zo zahraničných manažérskych systémov Podnikateľská orientácia manažmentu výroby, vecná a funkčná analýza výrobného procesu

  • 1. vyžaduje jednoznačne posun od tradičného, často technokratického rozvoja výroby ku komerčnej dominácii – znamená to, že ako tvorbu výrobnej náplne podniku, tak aj rozvoj výroby treba odvodzovať od požiadaviek trhu a hlavne od jeho perspektív. Až pri predaji výrobkov sa kapitalizujú výsledky výroby, pričom východiskom podnikateľského manažmentu výroby je zabezpečiť odbyt hotovej produkcie.
  • 2. podnikateľský prístup predpokladá nové manažérske myslenie a správanie – podnikanie má totiž dve protipólové stránky, poskytuje šance ale má aj svoje riziká. Prvé má manažment zvyšovať, druhé opačne minimalizovať.
  • 3. vyžaduje sa aj nové, širšie poňatie výroby, predovšetkým ako výrobný systém – v takomto chápaní manažment výroby zahŕňa nielen tradičnú výrobnú činnosť ale aj predvýrobné etapy, kde sa v súčasnosti presúvajú rozhodujúce možnosti jej zdokonaľovania a tiež povýrobné služby, ktorými sa završuje fungovanie výrobného systému. Iba v tejto spätosti môže manažment výrobného systému plniť svoje komerčné, ekonomické, rozvojové a iné podnikateľské funkcie.
  • 4. významnou funkciou je zabezpečiť perspektívny výrobný program podniku – v tejto súvislosti ide o tvorbu výrobnej stratégie, ktorá predpokladá zorganizovať prognostické práce, výhľadové štúdie, marketingové analýzy a iné odborné činnosti, ktoré pripravia kvalifikovanú stratégiu výroby s náležitým časovým horizontom.
  • 5. predpokladá zabezpečiť pružnú adaptáciu marketingových výsledkov do výroby – týmto sa garantuje, že vyrábaná produkcia bude zodpovedať požiadavkám trhu a hlavne zákazníkov. Tým sa aj zaručuje podnikateľská úspešnosť na domácom a zahraničných trhoch.
  • 6. funkciou podnikateľského manažmentu výroby je i prevod poznatkov výskumu a vývoja do bezprostrednej výroby, t. z. do výrobkov i samotnej výrobno-technickej základne – žiada sa, aby manažment výroby utváral konkrétne materiálne, finančné, personálne, stimulačné a motivačné predpoklady na rozvoj a realizáciu poznatkov vedy do výroby. Iba tak sa utvoria predpoklady na úspešnú podnikateľskú činnosť na trhu.
  • 7. zaradenie cieľavedomej tvorby rozvojového manažmentu výroby (Production Development Management ako organická súčasť podnikateľského manažmentu výroby) – PDM má zdvojené poslanie:
a) pružne zabezpečovať meniace sa požiadavky trhu a zákazníkov b) zabezpečovať dynamický rozvoj vlastného podniku, čo predpokladá ustavične rozvíjať lukratívnu výrobnú náplň a zvyšovať ekonomickú efektívnosť v celom výrobnom systéme

  • 8. do funkčného poslania podnikateľského manažmentu výroby patrí i personálny rozvoj – v manažmente výroby kvalifikovaná personálna práca dosiaľ absentovala. Pritom rozhodujúcou náplňou manažmentu výroby nie sú veci ani úzko chápané výrobno-technické otázky, ale predovšetkým ľudia, ktorí sú činorodí v celom riadiacom procese výroby, počínajúc marketingom až po servis u zákazníka
  • 9. neoddeliteľnou súčasťou je rozvoj kvality produkcie – kvalita je dnes rozhodujúcim podnikateľským fenoménom na svetových trhoch. Úlohou manažmentu výroby je zintegrovať a kvalifikovane riadiť všetky zložky, ktoré kvalitu ako hlavného nositeľa komerčných úspechov ovplyvňujú, tiež prispieť k nepretržitému napredovaniu a zdokonaľovaniu v súlade s dynamikou podnikania. Kvalita obrazne povedané sa v súčasnosti stáva takzvaným všeobecným platidlom na svetovom trhu. Manažment výroby má teda v oblasti kvality nielen aktuálnu ale aj perspektívnu úlohu, pretože zaostanie v kvalite výrobkov znamená v podnikateľskom svete vyradenie podniku z trhu a jeho nahradenie, resp. obsadenie silnejšou a schopnejšou konkurenciou.
  • 10. súčasný manažment výroby sa nezaobíde bez využitia výpočtovej
techniky – predpokladá to zorganizovať a zabezpečiť tzv. pružný výrobný systém, kde sú počítačovou sieťou zintegrované predvýrobné etapy, robotizovaná výroba, obslužné procesy výroby a kontrola kvality.

  • 11. humanizácia práce a riešenie sociálnych aspektov vo výrobe – bezprostredne sa týka nielen hlavnej výroby ale aj u nás zanedbávaných obslužných procesov výroby. Dôležité sú aj otázky zdravotnícko-hygienickej ochrany, tiež zabezpečenia biologických potrieb výrobných a obslužných pracovníkov
  • 12. riešenie ekologických otázok (problémov) výroby – uvedená
téza vyplýva nielen z dôležitosti riešenia v celosvetovom meradle ale hlavne z vlastných domácich problémov, ktoré v tejto oblasti existujú

  • 13. súčasťou podnikateľského manažmentu výroby je aj
optimalizácia logistického reťazca podniku – týka sa to najmä takých subjektov, resp. činností ako sú nákup a zásobovanie, samotná výroba až po skladovanie a odbyt hotových výrobkov

  • 14. orientácia na medzinárodné rozvojové trendy vo výrobe, na
integračné procesy, internacionálnu spoluprácu – dnešné podnikanie vo výrobe bez medzinárodného kontextu nemá žiadnu nádej na väčší úspech

  • 15. previazanosť manažmentu výroby s ostatnými piliermi podniku

Vecná.... Vecná analýza výrobného procesu – z vecnej stránky môžeme výrobný proces členiť podľa určitých špecifických čŕt, resp. hľadísk. K tým rozhodujúcim zaraďujeme: a) hľadisko premeny pracovného predmetu, pričom podľa tohto kritéria sa výrobný proces člení na technologické a netechnologické procesy. Technologické procesy sú také, počas ktorých nastávajú vnútorné a vonkajšie premeny pracovného predmetu, pričom vznikajú nové úžitkové hodnoty. Netechnologické sú také procesy, ktoré nemenia ani tvar ani vlastnosti pracovného predmetu. b) hľadisko bezprostrednej účasti človeka vo výrobnom systéme – vedie k rozčleneniu výrobného procesu na pracovné a nepracovné procesy c) hľadisko miery použitia strojov umožňuje rozlíšiť výrobný proces na ručný, strojnoručný, strojový až po komplexne automatizovaný d) hľadisko fáz a štádií výrobného procesu, podľa ktorého rozlišujeme fázu predzhotovujúcu, zhotovujúcu a dohotovujúcu e) hľadisko stupňa zložitosti výrobného systému, podľa ktorého rozlišujeme jednoduché a zložité výrobné procesy f) hľadisko spojitosti výrobných procesov, ktoré umožňuje členiť výrobný proces na prerušovaný a neprerušovaný, resp. na pretržitý a nepretržitý g) hľadisko vertikálnej deľby práce, ktoré umožňuje rozčleniť výrobný proces na výrobné operácie, úkony a pohyby Funkčná analýza – cieľom funkčnej analýzy je poznať aké miesto a funkciu majú jednotlivé čiastkové procesy v celkovom výrobnom systéme. Rozlišujeme tieto základné kritériá funkčnej analýzy výroby: K0 – kritérium významu výrobkov – podľa tohto kritéria využívame delenie priemyselnej výroby na hlavnú, vedľajšiu a pomocnú výrobu K1 – organizačné umiestnenie výroby – v súvislosti s týmto kritériom možno určiť aj hlavné, pomocné a vedľajšie prevádzky, teda organizačné jednotky, v ktorých sa výrobky zhotovujú K2 – funkcia robotníka vo výrobnom procese, ktorá využíva členenie robotníkov na základných a obslužných K3 – funkčný význam pracovnej (výrobnej) operácie – podľa tohto kritéria výrobné operácie rozčleňujeme ako základné alebo obslužné K4 – funkcia pracovného úkonu – rozčlenenie výrobného procesu a hlavne výrobných operácií umožňuje členenie i na najmenšie komponenty, ktorými sú pracovné úkony. Podľa funkcie akú pracovný úkon v rámci operácií plní, možno funkčne rozlíšiť dve skupiny úkonov, a to základné, ktoré sú priamou súčasťou výrobného procesu a obslužné, ku ktorým patrí prísun, vkladanie, upínanie, resp. vyberanie súčiastky zo stroja resp. do stroja

Zákonitosti organizácie (usporiadania) výrobného procesu a) proporcionálnosť b) paralelnosť c) rytmickosť d) nepretržitosť Deľba práce v rámci výrobného procesu vyžaduje účelnú kooperáciu, ktorá zabezpečí racionálne spojenie osobných a vecných prvkov výrobného procesu a to v čase a priestore. Účelnou organizáciou môžeme rozdeliť, rozmiestniť, usporiadať a integrovať všetky prvky výrobného systému do jednotného celku a rozličnými kombináciami, resp. substitúciami v štruktúre výrobného systému zvýšiť jeho celkovú efektívnosť. Proporcionálnosť – znamená kvalitatívnu a kvantitatívnu vyváženosť medzi rôznymi zložkami vo výrobnom procese. V podniku rozoznávame tieto základné druhy proporcií: a) globálne proporcie, ktoré sú vyjadrením predovšetkým vzťahu základnej výroby a obslužných procesov vo výrobe. b) proporcie medzi prvkami výrobného procesu, a to medzi klasickými ako aj doplnkovými prvkami. c) proporcie vo vnútri jednotlivých prvkov (ide o tzv. substitúciu – nahradzovanie jedného prvku iným) d) proporcie medzi výrobnými operáciami (následnosť jednotlivých výrobných operácií) e) proporcie medzi pracoviskami (synchronizácia pracovísk) f) proporcie medzi fázami výroby (medzi fázou predzhotovujúcou, dohotovujúcou a zhotovujúcou) Paralelnosť – prepočet dĺžky a štruktúry výrobného cyklu. Výrobný cyklus – vyjadruje časové trvanie operácií výrobkov a celého výrobného procesu. Je to komplexný ukazovateľ časového trvania výrobného procesu. Vo všeobecnosti sa dá vyjadriť: Tc = tz + to + tp tz – čas trvania základných výrobných operácií to – čas pomocných a obslužných procesov tp – čas prerušení vo výrobnom procese Podiel jednotlivých zložiek na celkovom výrobnom cykle vyjadruje štruktúru výrobného cyklu. tz/Tc + to/Tc + tp/Tc = 1 Podrobnejšie skúmanie vplyvu jednotlivých činiteľov na časovú štruktúru výrobného procesu uľahčí ak ich zoskúpime podľa hlavných zložiek výrobného cyklu, teda na tie, ktoré ovplyvňujú základné operácie, obslužné procesy a čas prerušení. Do prvej skupiny patria najmä technické činitele ako sú výkonnosť strojov a zariadení, progresívna technológia, vyšší stupeň špecializácie. Kvalifikácia pracovníkov je ďalším z činiteľov, ktorý pôsobí na prácnosť základných výrobných operácií, na plnenie výkonových noriem, a teda na celkovú dĺžku výrobného cyklu. Skracovanie dĺžky dopravných ciest ako aj optimalizácia štruktúry dopravných prác Činitele ako uplatňovanie metód jednotlivých druhov kontroly, mechanizácia a automatizácia kontrolných prác, tiež metódy štatistickej kontroly kvality výroby Zmennosť, resp. veľkosť efektívneho časového fondu Faktor organizácie priebehu výrobného procesu v čase Úroveň samotného manažmentu výroby. Pracovné operácie a celý výrobný proces môžu prebiehať v troch základných formách organizačného charakteru: a) postupne (za sebou) = postupný spôsob priebehu b) súbežne (vedľa seba) = súbežný spôsob priebehu c) kombinovane = kombinovaný spôsob priebehu Rozlišuje ich typ výroby. Postupný spôsob priebehu výrobného procesu sa uplatňuje v kusovej výrobe. Zvyšné dva sa uplatňujú pri vyšších typoch výrob, a to sériová, resp. hromadná výroba. Zjednodušené podmienky vo výrobnom procese n – počet kusov vo výrobnej dávke, počet súčiastok, ktoré potrebujem zhotoviť m – počet výrobných operácií tk – čas kusový, čas opracovania danej súčiastky Postupný spôsob – je charakterizovaný tým, že každá ďalšia výrobná operácia sa môže začať až vtedy, keď sme ukončili opracovanie všetkých súčiastok výrobnej dávky na operácií predchádzajúcej Tpost = n . Súbežný spôsob – platí, že každá súčiastka sa hneď po svojom opracovaní môže odovzdať na ďalšiu výrobnú operáciu, t. z. na ďalšie opracovanie. Na priebeh súbežným spôsobom má najväčší vplyv trvanie najdlhšej tzv. maximálnej operácie Tsúb = Kombinovaný spôsob – využíva prednosti predošlého spôsobu a súčasne sa snaží eliminovať nedostatky, ktoré vyplývajú z Tsúb a to najmä vtedy, ak po dlhšej výrobnej operácii nasleduje operácia kratšia, čím dochádza vo výrobnom procese k prestojom výrobného zariadenia. Rieši 2 základné prípady: a) ak po kratšej výrobnej operácii nasleduje operácia dlhšia = detto Tsúb b) ak po dlhšej výrobnej operácii nasleduje operácia kratšia = moment ukončenia celej výrobnej operácie je tým momentom, keď môžeme začať s opracovaním poslednej súčiastky výrobnej dávky na ďalšej operácii. Opracovanie zvyšných súčiastok výrobnej dávky posúvame tzv. dovnútra výrobnej operácie.

Kombinovaný spôsob môžeme uplatniť len za týchto podmienok:

  • 1. ak existuje tzv. príbuznosť výrobnej dávky
  • 2. existuje tiež tzv. technologická príbuznosť výrobnej operácie
Tkomb = Tpost -  úspor Tkomb = n . Tkomb =  tk + (n – 1). (t dlhé -  t krátke) Okrem základných faktorov dĺžku a štruktúru výrobného cyklu ovplyvňujú tieto ďalšie faktory: c1 – počet strojov súčasne pracujúcich vo výrobnom procese c2 – počet súčiastok súčasne opracovávaných tmo – medzioperačný čas, resp. prestávky, jadrom sú dopravné operácie, resp. premiesťňovanie súčiastok z jedného pracoviska na iné tpz – čas na prípravu a ukončenie celej výrobnej operácie, jadrom je nastavovanie strojov a zariadení kpn – koeficient plnenia výkonových noriem t – zmenový čas, 1,2,3 zmenná prevádzka d – dopravná dávka, vyskytuje sa len pri vyšších typoch výrob (Tsub, Tkomb) Tpost = n . tk + c1.c2.tpz/c1.c2.t.kpm + m.tmo/t Tsúb = tk + c1.c2 . tpz/c1.c2.t.kpm + (n-1).tmax/c1.c2.t.kpm + m.tm/t Tkomb = tk+c1.c2.tpz/c1.c2.t.kpm + (n-1).(t dlhé - t krátke)/c1.c2.t.kpm Ekonomický prínos skracovania dĺžky a štruktúry výrobného cyklu – môžeme ho hodnotiť z 2 pohľadov, a to z hľadiska zákazníka (odberateľa) a z hľadiska samotného výrobcu. Z hľadiska zákazníka sa skrátenie výrobného cyklu priamo premieta do skracovania dodacích lehôt a zrýchlenia dodávok, priaznivo sa odráža v celej reťazi výrobných podnikov, resp. z hľadiska zahraničného obchodu môže skrátenie výrobného cyklu zvýšiť jeho celkovú efektívnosť tiež zvýšiť konkurenčnú schopnosť na zahraničných trhoch. U výrobcu sa skrátenie priebežného času výroby prejavuje najmä v týchto oblastiach: a) zvýšenie produktivity práce robotníkov v dôsledku zníženia spotreby práce b) lepšie využitie výrobnej kapacity strojov a zariadení c) zvýšenie výrobnej kapacity výrobných plôch d) zníženie viazanosti kapitálu osobitne v nedokončenej výrobe a v zásobách Rytmickosť – v rovnakých časových intervaloch sa vynaloží zodpovedajúce množstvo práce, nastáva rovnomerné využitie strojov a zariadení, využitie ľudí pričom sa dosiahne rovnaké, prípadne vzrastajúce množstvo výroby. Rytmickosť meriame pomocou: a) výrobného taktu (takt linky) r = F/Q F – efektívny časový fond Q – rozsah výrobnej úlohy, objem výroby Nepriaznivo naň pôsobí f a z, f - prerušenia vo výrobnom procese z – straty, nepodarky r = F-f/Q . (1 + z:100) – v minútach na kus. Za aký časový úsek z linky odíde jedna súčiastka. b) tempo zhotovovania výrobkov Rv = 1/r – v kusoch za minútu Nepretržitosť – nepretržité pôsobenie všetkých základných komponentov výroby, teda nepretržité spracovanie materiálu a surovín, činnosť strojov a zariadení, nepretržité pôsobenie robotníkov vo výrobnom procese. Meria sa tzv. Dumlerovým koeficientom: kD = k1 + k2 + k3 k1 – stupeň pretržitosti výrobného procesu v dôsledku nedodržania proporcionálnosti k2 – stupeň pretržitosti výrobného procesu v dôsledku nezabezpečenia paralelnosti vo výrobnom procese k3 – stupeň pretržitosti výrobného procesu v dôsledku nedodržania rytmickosti

Alokačný manažment výroby v podniku Podstatou alokačného manažmentu výroby v podniku je poznávať, analyzovať priestorovú situáciu vo výrobe, rešpektovať jej dispozície a súčasne pripravovať návrhy na jej zmeny a zdokonaľovanie. Vyplýva to z požiadaviek ustavičných inovačných zmien vo výrobnom programe a vo výrobno-technickej základni podniku. Cieľovou funkciou alokačného manažmentu výroby je zabezpečiť optimalizáciu výrobného procesu v priestore, jadrom ktorého je optimálne rozmiestnenie pracovísk. Pracovisko je relatívne ohraničený výrobný priestor, na ktorom sa uskutočňuje pracovná operácia. Podľa charakteru uskutočňovania pracovných operácií rozoznávame tieto základné druhy pracovísk: a) podľa stupňa špecializácie

  • pracoviská hromadnej výroby (vysoko špecializované)
  • pracoviská sériovej výroby (menej špecializované)
  • pracoviská kusovej výroby (univerzálne)
b) podľa stupňa technického vybavenia práce

  • pracoviská ručné
  • strojno-ručné
  • strojové
c) podľa počtu pracovníkov pôsobiacich na pracovisku

  • pracoviská individuálne
  • skupinové
  • prúdové
d) podľa vzťahu medzi pracovníkom a pracovným predmetom

  • pracoviská stacionárne (stále, pevné)
  • nestacionárne (pohyblivé)
  • hybridné (kombinované)
Faktory alokácie výroby Medzi základné faktory organizácie výroby v priestore zaraďujeme: a) generel podniku – predstavuje komplexné, situačné rozmiestnenie výrobných, skladových a iných objektov, tiež príjazdných ciest a vnútropodnikových komunikácií. b) komunikačná sieť – môže byť ako horizontálneho, tak aj vertikálneho charakteru medzi objektami v podniku c) charakter budov – predpokladá mať účelné informácie o podlažnosti, pôdorysnej, priestorovej dispozícii a o inom stavebnom riešení budov d) inžinierske siete – sú to rozvody pary, vody, elektriny a tiež kanalizačná sieť podniku e) typ výroby – podmieňuje druh rozmiestnenia tak, že rozlišuje 3 základné typy výroby, a to:

  • kusovú výrobu – najnižší typ výroby z najmenšou mierou opakovateľnosti výrobného procesu. Medzi najdôležitejšie znaky a osobitosti kusovej výroby zaraďujeme:
  • 1. individualitu každého výrobku
  • 2. každý výrobok potrebuje osobitnú technickú prípravu výroby
  • 3. pracoviská sú technologicky špecializované
  • 4. robotník vykonáva rôznorodé a stále nové operácie, čo ovplyvňuje jeho špecializáciu, kvalifikáciu a výkonnosť
  • 5. univerzálne výrobné zameranie pracovísk
  • 6. osobitosť organizačného usporiadania výrobného procesu
  • sériovú – charakteristickým pre ňu je opakovateľnosť výrobných operácií a výrobkov, teda zhotovovanie väčšieho počtu rovnorodých výrobkov. Je pre ňu príznačné, že výrobky sa zhotovujú v dávkach, resp. sériách a tak isto súčiastky sa zadávajú do výroby v dávkach. Za optimálnu sa považuje taká dávka, pri ktorej sú náklady na jednotku minimálne.
  • hromadnú – vyznačuje sa úzkym sortimentom výrobkov vyrábaných vo veľkých množstvách. Uplatňuje sa pri výrobe jedného druhu výrobku, prípadne niekoľko málo typov toho istého druhu výrobku. Príprava výroby sa vyznačuje podrobnosťou a dôkladnosťou, premyslenou a podrobnou deľbou práce výrobného procesu, umožňuje vysokú úroveň výrobného zariadenia, organizačná úroveň je veľmi vysoká, je predmetovo špecializovaná a prúdovo usporiadaná
f) výrobný program – predstavuje takú perspektívnu náplň výroby, ktorá bude zodpovedať požiadavkám trhu, pre ktorý sú výrobky určené a zároveň zabezpečí maximálne využitie výrobnej kapacity a všetkých výrobných činiteľov. Vlastnú úroveň výrobného programu predurčuje jednak kvalita výrobkov a služieb pojatých do jeho náplne a jednak sortimentná skladba produkcie. Medzi najdôležitejšie faktory tvorby výrobného programu zaraďujeme: a) prognózovanie výrobnej náplne podniku b) marketingové zabezpečenie výrobného programu c) diagnostickú analýzu výrobných možností d) prípravu výrobnej stratégie podniku e) tvorbu diverzifikovaného výrobného programu f) hodnotenie výrobného programu g) predpoklady realizácie výrobného programu g) výrobno-technická základňa podniku – je to množstvo, resp. štruktúra používaných strojov a zariadení vo výrobnom procese h) manipulačné prostriedky – ich množstvo a štruktúra i) technologický postup – zhotovovania súčiastok, výrobkov a priebeh výrobným procesom j) vnútropodniková špecializácia výroby – predmetová a technologická špecializácia

Rozmiestňovanie pracovísk vo výrobnom procese Medzi základné spôsoby rozmiestňovania pracovísk a objektov vo výrobe zaraďujeme: a) individuálne (náhodné) rozmiestnenie – používa sa v tých podmienkach, keď ťažko nájdeme nejaké spoločné znaky výrobných operácií, súčiastok a výrobkov, podľa ktorých by bolo účelné prispôsobiť stroje a zariadenia a vôbec výrobné pracoviská. Je to väčšinou v takých výrobách, kde je nízka opakovateľnosť výrobných procesov a v celku aj malý počet pracovísk. Tento druh rozmiestnenia má teda individuálny charakter, pričom rozmiestnenie pracovísk sa podľa potreby operatívne mení. b) skupinové (fázové) rozmiestnenie – pri tomto spôsobe sa pracoviská zoskupujú a rozmiestňujú podľa technologickej príbuznosti, nie však v smere technologického postupu. Prednosťou uvedeného spôsobu je ľahká prispôsobivosť zmenám výrobného programu. Robotníci majú vysokú kvalifikáciu a v daných technologických operáciách aj veľkú zručnosť, čo vedie k priaznivým ekonomickým výsledkom výroby. K nevýhodám však treba zaradiť veľký rozsah dopravných úkonov, množstvo protismerných prepráv, tiež veľké zásoby rozpracovanej výroby c) prúdové rozmiestnenie (prúdová organizácia výroby) – je najvyšším spôsobom rozmiestnenia pracovísk vo výrobnom procese. Je prispôsobené tak, aby mohol výrobok postupovať podľa predpísaných operácií v prúde, teda najkratšou cestou. Vo veľkej miere sa pri ňom prejavujú princípy rytmickosti, pravidelnosti a nepretržitosti so všetkými priaznivými dôsledkami. Má však aj nedostatky, najmä malú prispôsobivosť inovačným zmenám vo výrobnom programe a značnú citlivosť na poruchy vo výrobnom procese. Prúdovú organizáciu výroby charakterizujú najmä tieto znaky:

  • výroba je spravidla úzko špecializovaná na jeden alebo málo podobných výrobkov
  • ide o podrobné rozčlenenie výrobného procesu na jednotlivé operácie a ich priradenie, resp. pričlenenie jednotlivým pracoviskám
  • pracoviská sú úzko špecializované a prevláda na nich hromadný, resp. veľkosériový typ výroby
  • robotníci majú vysokú zručnosť, sú veľmi úzko špecializovaný a používajú jednoúčelové stroje a zariadenia
  • existuje tu dôsledná proporcionalita a synchronizácia výrobných liniek, t. j. časová a výkonová zladenosť.

Predpoklady uplatnenia POV:

  • 1. dostatočný objem produkcie (kritické množstvo výroby)
náklady na neprúdovú organizáciu výroby = náklady na POV c1 + v1xQ = c2 + v2xQ v1xQ – v2xQ = c2 – c1 Q x (v1 – v2) = c2 – c1 Qkrit = c2 – c1 v1 – v2

  • 2. dôkladná konštrukčná a technologická príprava výroby
  • 3. proporcionalita a synchronizácia výrobnej linky
  • 4. včasný prísun materiálu v požadovanom množstve a kvalite
Metódy prechodu prúdovej organizácie výroby na nový typ výrobku:

  • 1. dočasné zastavenie výroby – bola doteraz najrozšírenejšou metódou prechodu POV na nový typ výrobku. Výroba nového typu výrobku sa začína na prúdovej linke až nejaký čas po zastavení výroby starého typu, keď nový výrobok je vyskúšaný, konštrukčne a technologicky pripravený a pripravené sú aj nové stroje a zariadenia. Počas zastavenia výroby sa odsúvajú doteraz používané stroje a zariadenia a montujú sa nové. Skúsenosti však ukazujú, že prechod pri dočasnom zastavení spôsobuje veľké straty. Vyžaduje vynaložiť značné prostriedky a oneskorene sa dosahuje predchádzajúca úroveň výroby
  • 2. súbežná metóda prechodu – spočíva v tom, že nezávisle od existujúcich výrobných priestorov budujú sa osobitné priestory na zhotovenie malého množstva pripravovaných výrobkov. Ich poslaním je dôkladne pripraviť nové výrobky v nových prevádzkových podmienkach. Pri tejto metóde však vznikajú osobitné náklady na vybudovanie samostatných priestorov, tie sa však môžu budovať takým spôsobom, že sa prihliada na ich budúce využitie.
  • 3. plynulá metóda prechodu – podstatou je, že osvojenie výroby nového výrobku sa uskutočňuje v tých istých priestoroch vzápätí po dobiehaní výrobku starého typu, teda bez úplného zastavenia výroby. Uplatnenie tejto metódy vyžaduje včasnú, dôkladnú a úplnú prípravu výroby nového typu výrobku

Sieťová analýza v príprave výroby Metódy sieťovej analýzy a ich používanie v príprave výroby bolo vyvolané najmä: a) veľkým rozsahom položiek výrobkov (napr. strojárske výrobky) b) prechod od tradičnej, čiže čiastkovej analýzy jednotlivých zložiek a etáp výrobného procesu k jej celkovostnému chápaniu.

Metódy sieťovej analýzy:

a) CPM – metóda kritickej cesty – je deterministická (časový priebeh výrobného procesu je vopred určený) b) PERT – metóda hodnotenia a preskúšania programu – je stochastická (narába s počtom pravdepodobností) c) RAMPS – rozmiestňovanie zdrojov a viacprojektové plánovanie Metóda CPM – z hľadiska formy sieťovej analýzy rozoznávame nasledovné spôsoby výpočtu:

  • 1. sieťový graf
  • 2. incidenčná matica
  • 3. tabuľková (tabelárna) forma výpočtu
Sieťový graf – skladá sa z 2 základných geometrických útvarov: a) uzlov (bodov) – predstavujú určitý časový okamih alebo udalosť (statický pojem), vyjadruje moment začatia resp. ukončenia určitej činnosti. Preto rozoznávame:

  • 1. vstupný (počiatočný) uzol
  • 2. výstupný (koncový) uzol
b) hrán (spojovacích čiar) – orientované úsečky, spájajúce počiatočný a koncový uzol (dynamický pojem), vyjadruje časové trvanie určitej činnosti

V sieťovom grafe sa vyskytujú 4 druhy činností:

a) aktívna činnosť – vyžaduje potrebný čas aj zdroje b) čakacia činnosť – prebieha len v určitom čase ale nevyžaduje nijaké zdroje (čakanie na dodávku materiálu) c) fiktívna činnosť – slúži na vyjadrenie určitej technickej, technologickej alebo organizačnej závislosti. Nevyžaduje nijaké hmotné ani finančné prostriedky. Jej časové trvanie sa rovná 0. V sieťovom grafe sa zobrazuje prerušovanou čiarou. d) predstihová činnosť – predraďuje sa pred začiatočný uzol a má charakter prídavných akcií (schválenie projektu)

Yij

i – vstupný uzol j – výstupný uzol Yij – časové trvanie činnosti

Zmyslom tvorby sieťového grafu je určenie časových hodnôt týchto činností: ti(0) – najskôr možný začiatok činnosti ti(1) – najneskôr prípustný začiatok činnosti tj(0) – najskôr možný koniec činnosti tj(1) – najneskôr prípustný koniec činnosti Ak ti(0) = ti(1) a tj(0) = tj(1), tak v týchto uzloch sa nachádza kritická cesta. Ak ti(0)ti(1) a tj(0)  tj(1), v týchto uzloch sa nachádzajú časové rezervy. Kritická cesta – najdlhšia cesta v sieťovom grafe, utvárajú ju tzv. kritické činnosti, ktoré vyžadujú najdlhší čas na uskutočnenie a neobsahujú ani nijakú rezervu, takže akákoľvek zmena času ich trvania má bezprostredný vplyv na trvanie celého projektu. Časové rezervy v sieťovej analýze – poznáme 4 druhy časových rezerv: a) celková rezerva tj(1) – ti(0) - Yij b) voľná rezerva tj(0) – ti(0) – Yij c) závislá rezerva tj(1) – ti(1) – Yij d) nezávislá rezerva tj(0) – ti(1) – Yij Celková rezerva – udáva o koľko možno prekročiť čas trvania činnosti bez toho, aby sa tým posunul termín, ktoréhokoľvek uzla na najdlhšej ceste a tým aj termín ukončenia celého projektu. Voľná časová rezerva – udáva o koľko možno posunúť začiatok činnosti bez toho, aby sa tým narušili začiatky všetkých nadväzujúcich činností. Závislá rezerva – udáva o koľko možno prekročiť čas trvania činnosti alebo posunúť čas najskôr možného začiatku činnosti, ak všetky predchádzajúce činnosti skončia až v najneskôr prípustných časoch a ak všetky nasledujúce činnosti začnú až v najneskôr prípustných časoch Nezávislá rezerva – udáva do akej miery možno čerpať celkovú rezervu bez toho, aby sa to prejavilo na výške časových rezerv pri bezprostredne predchádzajúcich činnostiach

Vnútropodniková špecializácia výroby

  • 1. predmetová a technologická špecializácia výroby
  • 2. druhy stratégie výroby
  • 3. tvorba diverzifikovaného programu výroby
Predmetová a technologická špecializácia výroby Vnútropodniková špecializácia má 2 základné formy, ktoré ako prejav deľby práce vychádzajú z týchto základných hľadísk: a) podľa charakteru vyrábaného predmetu, teda súčiastok výrobkov vznikajú útvary predmetovo špecializované b) pdľa charakteru výrobných operácií z rovnorodých operácií vznikajú výrobné útvary technologicky špecializované Podmienky predmetovo špecializovaných výrobných útvarov – predmetová špecializácia prichádza do úvahy najmä:

  • pri výrobe jedného alebo dvoch, niekedy i viac druhov štandardných výrobkov. Pri značnom objeme výroby každého druhu výrobku zhotovovanom v dlhšom časovom období. Pri väčšom počte druhov výrobkov vyrábaných v malom množstve ale za predpodkladu nomralizovaných súčiastok ako aj štandardizácie technologických postupov. Pri minimálnom počte technických kontrol kvality uskutočňovaných vo výrobnom procese. Ak je iba malý počet osobitne ťažkého zariadenia alebo takého, ktoré vyžaduje osobitné prevádzkové podmienky a spôsob obsluhy. Keď opracované materiály a konečný produkt sú také, že ich môžeme bežne premiestňovať pomocou mechanických prostriedkov.

Pozitíva predmetovo špecializovaných výrobných útvarov:

  • obmedzený počet druhov produkcie prehlbuje špecializovanosť pracovísk a robotníkov. Tým sa zvyšuje aj zručnosť robotníkov.
  • podstatne sa zjednodušuje vnútropodniková kooperácia, skracujú sa dopravné prúdy a klesá rozsah dopravných výkonov
  • prehĺbenie špecializácie pracovísk vytvára priaznivé podmienky na zavádzanie novej techniky do výroby
  • skracuje sa čas na pomocné operácie ale najmä čas prerušení práce, čím sa skracuje dĺžka výrobného cyklu
  • znižuje sa rozsah nedokončenej výroby

Negatíva predmetovo špecializovaných výrobných útvarov:

  • predmetovo špecializované útvary majú oveľa menšie predpoklady prispôsobovať sa novej výrobe ako útvary technologicky špecializované
  • ďalší problém je aj v tom, ako skĺbiť progresívne organizačné usporiadanie výroby s časovým využitím inštalovaného zariadenia
  • z technického hľadiska je riadenie týchto útvarov zložitejšie ako pri technologickej špecializácii. Majstri a ostatný pracovníci, ktorí riadia dielne a prevádzky, potrebujú univerzálnejšiu a vyššiu kvalifikáciu

Podmienky technologicky špecializovaných výrobných útvarov:

  • pri výrobe veľkého počtu druhov rôznorodých výrobkov, resp. výrobe na základe osobitných zákaziek
  • ak ide o výrobu relatívne malého množstva jednotlivých druhov výrobkov, pričom sú aj malé možnosti použitia normalizovaných súčiastok a štandardizácie technologických postupov
  • keď nie je možné dosiahnuť žiaduce proporcie medzi jednotlivými druhmi zariadenia a pracovnou silou
  • keď sa vyskytuje veľký počet kontrolných operácií kvality výrobkov
  • keď je vysoký podiel veľmi ťažkého zariadenia alebo takého, ktoré vyžaduje špeciálnu údržbu a obsluhu
  • keď materiály a výrobky sú príliš objemné alebo veľmi ťažké na to, aby sme ich mohli premiestňovať bežným spôsobom
Pozitíva

  • dosahuje sa väčšia pružnosť a prispôsobivosť pri zmenách výrobného programu
  • zjednodušuje sa organizácia práce a rozširovanie pokrokových metód práce
  • technologická špecializácia umožňuje lepšie extenzívne využitie výrobnej kapacity
  • vzhľadom na možnosť zameniteľnosti strojov pri výrobe produkcie môžeme oveľa jednoduchšie a rýchlejšie vyriešiť vzniknuté poruchy na strojoch a zariadeniach
Negatíva

  • tým, že medzioperačné vzťahy nadobúdajú podobu medzidielenských a medziprevádzkových vzťahov, vyskytujú sa vo výrobnom procese rozsiahle dopravné prúdy, veľký počet premiestňovaní, čoho prejavom je aj veľký počet robotníkov zamestnaných v doprave a vznikajú vysoké dopravné náklady
  • pod vplyvom týchto skutočností sa mení aj štruktúra výrobného cyklu a to tak, že klesá podiel času výrobných operácií a zvyšuje sa podiel času dopravných operácií a času prerušení
  • široká nomenklatúra opracúvaných predmetov na jednom pracovisku podstatne obmedzuje špecializáciu výrobného zariadenia ako aj robotníkov a zabraňuje intenzívnejšiemu zavádzaniu mechanizácie a automatizácie výrobných procesov

Druhy stratégie výroby Predmetovú a technologickú špecializáciu podstatným spôsobom ovplyvňuje druh použitej stratégie výroby. Východiskom je variantná tvorba stratégie výroby, ktorá umožňuje kombinovať námety na variantné scenáre. Môžme ich klasifikovať podľa týchto hľadísk: a) podľa veľkosti, teda rozsahu strategického záberu možno rozlíšiť

  • stratégia celej koroprácie až po stratégie vnútrofiremných jednotiek a výrobkové stratégie
b) podľa časového horizontu sa podnikateľské výrobné stratégie rozlišujú na

  • dlhodobé
  • strednodobé
  • krátkodobé
c) podľa vplyvu výrobnej stratégie na trh sa rozlišujú

  • pasívna stratégie, ktorá je typická najmä pre malé podniky, resp. pre podniky bez rozvojovej základne
  • aktívna stratégia – nielen rešpektuje požiadavky trhu ale aj aktívne ovplyvňuje trh novo vyvinutými výrobkami, resp. inými inováciami
d) podľa organizačných stupňov riadenia

  • vrcholová stratégia – je zostavovaná, zabezpečovaná a realizovaná z úrovne vrcholového vedenia podniku, teda top manažmentu
  • vnútropodnikové stratégie – môžu byť pre každý organizačný stupeň viac diferencované, a to na úrovni divízií až po úroveň tzv. profit centier
e) podľa miery akcelerácie

  • ofenzívnu rastovú stratégiu – dá sa odstupňovať na tzv. veľmi ostrú, strednú a mierne ofenzívnu
  • stabilizačná stratégia – je charakteristická tým, že udržiava tempo rozvoja s priemerom príslušného výrobného odboru. Niekedy sa udáva v tejto súvislosti aj útlmová (ústupová) stratégia, ktorá však vzniká z krízovej situácie podniku.
f) podľa zahraničnej účasti na rozvoji výroby

  • zahraničná kooperácia
  • akvizícia (ovládnutie rozhodujúcej časti aktív inej firmy do svojho celku)
  • splynutie podniku s inými formami – fúzia
g) podľa šírky sortimentu výrobkov

  • úzko sortimentná stratégia
  • široko sortimentová stratégia
h) podľa vecnej náplne

  • stratégia rozvoja kvality produkcie
  • stratégie výroby náročné, resp. nenáročné na investície

Tvorba diverzifikovaného programu Diverzifikáciou výroby rozumieme rozptýlenie výrobnej náplne do jednotlivých výrobkov tak, aby sa v prípade výkyvov v predajnosti jedných výrobkov mohli tieto vykompenzovať inými komoditami. Poslaním diverzifikácie výroby je utvárať vhodný manévrovací priestor pre podnikateľskú jednotku. Medzi najvýznamnejšie diverzifikačné možnosti zaraďujeme: a) sortimentná diverzifikácia – predstavuje také substitučné možnosti, keď sa rozličným spôsobom zamieňajú a uprednostňujú tie výrobky, ktoré na základe marketingových analýz majú v určitom čase najväčšiu úspešnosť. Tento spôsob diverzifikácie sa využíva najmä vo veľkých a vyspelých korporáciách b) vnútrovýrobková diverzifikácia – je to diverzifikácia agregátov a komponentov z variability ktorých môžeme rozličnou zámenou a kombináciou utvoriť nový modifikovaný výrobok podľa želania zákazníka c) diverzifikácia výrobnej základne – uvádzajú sa 2 základné možnosti:

  • vybudovať rezervné výrobné kapacity, ktoré v prípade potreby umožnia pohotovo zabezpečiť zmenené požiadavky trhu
  • obstarajú sa ľahko nastaviteľné a prestaviteľné výrobné zariadenia, ktoré umožnia pružne a rýchlo sa prispôsobiť zmenám požiadaviek na nové výrobky
d) trhová diverzifikácia – podstata spočíva v tom, že firma ponúka svoju produkciu súbežne na viacerých trhoch e) inovačná diverzifikácia – prejavuje sa v tom, že sa individuálnym spôsobom diferencuje inovačné tempo a frekvencia inovačných zmien a to tak, aby sa najrýchlejšie inovovali len tie výrobky, ktoré sú v danom období mimoriadne ziskové a na trhu žiadané f) kvalitatívna diverzifikácia – firma môže saturovať trh diferencovaným spôsobom vo všetkých dimenziách kvality, a to od špičkovej kvality luxusných tovarov, štandardných výrobkov až po najnižšie kategórie, ktoré ešte trh vyžaduje g) organizačná diverzifikácia – využitie organizačného fenoménu v diverzifikácii výroby sa zvyšuje s rastom individualizácie požiadaviek na výrobky. Tento trend vyžaduje, aby výrobky boli „ušité na mieru“, teda vyrobené v podstate na zákazku a nie tradičným spôsobom pre anonymného spotrebiteľa.

Manažment predvýrobných etáp (prípravy výroby) v podniku Podstata, význam a funkcie prípravy výroby Na tvorbu výrobného programu firmy a celú rozvojovú stratégiu výroby nadväzuje príprava výroby, ktorej poslaním je jednak oponovať predošlé koncepčné materiály a jednak kvalifikovane dopracovať podnikateľské zámery do konkrétnej projektovej, konštrukčnej, technologickej a inej dokumentácie, podľa ktorej sa bude vyrábať. V týchto rozmanitých predvýrobných činnostiach má integrujúcu ale zároveň akcelerujúcu funkciu plniť práve manažment prípravy výroby. Treba predovšetkým zabezpečiť pružnosť prípravy výroby, aby mohla pohotovo reagovať na ustavične meniace sa požiadavky trhu a zákazníkov. Význam prípravy výroby – významné postavenie prípravy výroby určuje jej kvantitatívny rozsah, pretože zamestnáva veľký počet pracovníkov. Manažérska náročnosť sa zvyšuje tým, že tu pracuje jedna z najvyššie kvalifikovaných skupín pracovníkov. Ďalším faktorom je vysoká nákladovosť prípravy výroby. Obrovské náklady, ktoré vyžaduje príprava dnešných náročných výrobkov sa neustále zvyšujú. Dôvodom vysokej náročnosti na manažment prípravy výroby je tvorivý charakter tejto práce. V príprave výroby je neporovnateľne vyšší stupeň nerutinnej orginálnej a tvorivej práce jej nositeľov. Význam a postavenie prípravy výroby vyplýva aj z hlavného poslania v transformačnom procese, a tým je prevod požiadaviek z náročného trhového prostredia do novej produkcie. Ďalším okruhom je akcelerácia zmien a zrýchľovanie obmeny výrobného programu, čo opätovne zvyšuje postavenie prípravy výroby, pretože všetky rozvojové zámery, resp. zmeny vo výrobe treba v predstihu náležite pripraviť. Príprava výroby má zabezpečiť premostenie vedecko-technických poznatkov do samotného výrobného procesu. Postavenie prípravy výroby sa ďalej posilňuje tým, že zdokonaľovanie výroby sa v súčasných podmienkach presúva do predvýrobných štádií, pretože zásahy počas chodu výroby by narúšali jej rytmický priebeh. Význam prípravy výroby podčiarkujú aj jej kvalitatívne zmeny. Z tohto hľadiska význam prípravy výroby je v 2 hlavných smeroch: a) vplyv prípravy výroby na hmotné výsledky výrobného procesu, teda na úžitkové, funkčné a kvalitatívne parametre produkcie b) vplyv prípravy výroby na ekonomickú stránku výrobného procesu Významným činiteľom postavenia prípravy výroby je jej časový aspekt. Je to jednak vplyv na časové trvanie výrobného cyklu, tiež vplyv na trvanie samotnej prípravy výroby.

Funkcie prípravy výroby – rozdeľujeme ich na:

a) klasické

  • zvyšovanie kvalitiy výrobkov
  • znižovanie materiálových nákladov
  • úsporu živej práce
  • efektívne využitie strojov a zariadení
  • skracovanie priebežnej doby výroby
b) novodobé

  • optimalizácia technicko-ekonomických a sociálno-humanitných aspektov nových výrobkov
  • adjustácia výrobkov, t. j. obalové riešenie výrobku a samotný návrh obalu
  • dizajn výrobku (kultúra výrobku), teda jeho estetické riešenie, vhodné rozmery a vôbec celkové riešenie výrobku
  • ekologické riešenie výrobkov, ktoré sa spája s tvorbou a ochranou životného prostredia
Osobitosti prípravy výroby v jednotlivých oblastiach priemyslu (chémia, obuvnícky priemysel a strojárstvo)

Všeobecný model prípravy výroby vychádza z týchto etáp:

  • 1. prognostikácia – vytýčenie smerov v dlhodobejšom časovom horizonte
  • 2. koncepčná činnosť – tvorba koncepcie rozvoja prípravy výroby
  • 3. marketingové analýzy – potrieb
  • spotreby
  • konkurencie
  • vedecko-technického rozvoja
  • 4. výskum a vývoj – zabezpečuje sa buď externe (poradenské firmy, projektové organizácie) alebo vlastnou vedecko-výskumnou základňou.
  • 5. konštrukčná a projetková príprava výroby
  • 6. technologická a materiálová príprava výrobytechnická príprava výroby
  • 7. organizačná, ekonomická a plánovacia príprava výroby
Výslekom etáp 1-7 je vypracovanie v podniku jedného z rozhodujúcich dokumentov, ktorý sa nazýva technicko-organizačný projekt prípravy výroby. Uvedený projekt sumarizuje všetky náležitosti, ktoré vyplývajú z povahy a samotného riadenia výrobného procesu. Definuje teda objem výroby, počty pracovníkov, druh a spotrebu energie, používané náradie a výrobné pomôcky, technicko-hospodárske normy, stanovuje tiež predbežné cenové návrhy a kalkulácie výrobku. Príprava výroby v chemickom priemysle – má spravidla tieto 4 rozhodujúce etapy: a) laboratórny výskum – laboratórne štúdium vlastnosti výrobku a vypracovanie predbežných technologických náležitostí výroby. V tejto etape sa hľadajú chemické väzby a štruktúra výrobku, jeho východiskové suroviny a materiály, fyzikálno-chemický proces ich spracovania. Robia sa tiež prepočty aparatúr, v ktorých majú chemické procesy prebiehať. b) poloprevádzkový výskum – má poskytnúť informácie pre projektovanie chemických prevádzok. V tejto etape sa overujú a spresňujú podklady o výrobku, východiskových surovinách a materiáloch, o výrobnom zariadení a type technológie c) projektovanie a výstavba chemickej prevádzky – riešia sa konkrétne výrobné podmienky, konštrukcia definitívnych zariadení a aparatúr, upravuje sa tiež konečná technológia výroby d) skúšobná prevádzka – overuje sa technológia výroby v prevádzkových podmienkach, uskutočňuje sa zábeh výrobných zariadení a praktické zaškolenie pracovníkov. Príprava výroby v obuvníckom priemysle – predstavuje množstvo činností, ktoré môžeme usporiadať do nasledovných etáp: a) tvorba nových návrhov obuvi b) tvorba nových zariadení a prípravkov pre nové druhy obuvi c) praktické modelovanie navrhnutých druhov obuvi d) príprava, hodnotenie a zostavenie kolekcie obuvi – kolekcia tvorí repertoár výrobkov, ktoré sa budú v blízkej budúcnosti vyrábať. Obsahuje teda budúce potreby domácich a zahraničných spotrebiteľov e) výroba obchodných vzorov pre odberateľov f) uzatváranie kontraktov z odberateľmi g) materiálové a organizačné zabezpečenie kontrahovanej výroby, resp. začatie sériovej výroby Príprava výroby v strojárskom priemysle – pre strojársku výrobu sú charakteristické nasledovné etapy: a) konštrukčná príprava výroby b) technologická príprava výroby c) príprava náradia a výrobných pomôcok d) vypracovanie technicko-hospodárskych noriem e) vypracovanie cenových návrhov a kalkulácie výrobku f) overovacia séria a zábeh výroby K najdôležitejším dokumentom prípravy výroby v strojárskom priemysle zaraďujeme: a) výkresy výrobku, ktoré v grafickej podobe znázorňujú tvar, vzhľad, rozmery a konečné vyhotovenie výrobku b) konštrukčná rozpiska (kusovník) – rozpis všetkých súčiastok, materiálových a kompletizačných zostáv, ktoré patria k určitému výrobku c) zoznam dedičných prvkov – obsahuje tie súčiastky, ktoré sú prevzaté z iných výrobkov, resp., ktoré sa opakujú vo viacerých zostavách daného výrobku d) rozvodné schémy – graficky vyjadrujú rozvod energie vo výrobku, mazacie systémy, resp. chladiace systémy e) technologický postup zhotovovania výrobku – stanovuje postupnosť technologických operácií f) návodky – podrobné postupy ako uskutočniť jednotlivé výrobné operácie g) montážne schémy – znázorňujú technologický postup montáže zostáv a celých výrobkov, sú dôležitým podkladom pre plánovanie montážnych prác a pre vypracovanie výrobných harmonogramov nových výrobkov

Kritériá ekonomického hodnotenia prípravy výroby

  • 1. výsledným kritériom pre ekonomické hodnotenie prípravy výroby musí byť svetová úroveň úžitkových a ekonomických parametrov novovyrábaných výrobkov
  • 2. dôraz je potrebné klásť na komplexnosť kritérií, keď okrem analytických kritérií, ktorými sú predovšetkým výkonnosť a životnosť výrobku musíme do úvahy brať aj ekonomické (syntetické) kritériá a sú to čas, náklady a výsledná efektívnosť
  • 3. hodnotiť prípravu výroby je potrebné podľa etáp a jednotlivých podetáp, hovoríme o súhrnnom techniko-ekonomickom hodnotení prípravy výroby, pričom je dôležitý aj ďalší pohľad, a to hodnotenie prípravy výroby z hľadiska odberateľa a používateľa ako aj samotného výrobného procesu.
Úroveň resp. zdokonaľovanie prípravy výroby vo veľkej miere determinujú organizačné projekty výroby, a to najmä vtedy, ak ide o úplne nové riešenia predovšetkým organizačné, resp. ak ide o zdokonalenie už jestvujúceho stavu alebo riešenia. Organizačné projekty predstavujú organizačnú analýzu konkrétneho objektu s definovaním cieľových kritérií, ktoré môžu byť hlavné resp. vedľajšie.

Možnosti zdokonaľovania prípravy výroby v podniku Ciele a smery zdokonaľovania prípravy výroby Celkovo má zdokonaľovanie prípravy výroby rešpektovať 2 hlavné ciele: a) dosiahnuť čo najvyššiu úroveň výsledkov samotnej prípravy výroby, teda vysoké parametre nových výrobkov, technológie ich výroby a výrobno-technickej základne, v rámci ktorej budú výrobky zhotovované b) zefektívniť a urýchliť vlastnú prípravu výroby, tým sa môžu znížiť náklady na prípravu, skrátiť jej časové trvanie, zvýšiť kvalitu pripravovaných nových výrobkov a celkovú efektívnosť prípravy výroby. K najdôležitejším smerom a možnostiam zdokonaľovania prípravy výroby zaraďujeme: a) personálne možnosti – sú zrejme rozhodujúce, pretože v príprave výroby dominuje hlavne tvorivá činnosť. Preto zvyšovanie kvalifikácie a vhodnej štruktúry pracovníkov prípravy výroby ako aj ich pracovný štýl patria medzi prvoradé možnosti zdokonaľovania prípravy výroby b) informačné možnosti a automatizácia prípravy výroby – spočívajú predovšetkým v zabezpečení najnovších informácií pre tvorivých pracovníkov prípravy výroby. Zároveň výpočtová technika umožňuje zvýšiť variantnosť prípravy výroby, jej kvalitu a zároveň výrazne skrátiť aj jej časové trvanie. c) finančné možnosti – v príprave výroby je to osobitne potrebné, pretože prístrojové vybavenie laboratórií a skúšobní má priamy vplyv na kvalitu riešení v predvýrobných etapách d) technické možnosti – predstavujú širokú bázu na zdokonaľovanie prípravy výroby, počínajúc technickými normami cez využitie počítačov až po reprografickú techniku a moderné videosystémy e) metodické možnosti – umožňujú hľadanie nových riešení v príprave, vnášajú nové poznatky, metodické postupy, organizačné algoritmy a metodiky v príprave. Umožňujú racionalizovať predvýrobnú tvorbu f) normatívne možnosti – zahrňujú tvorbu a využívanie katalógov v projektovej a konštrukčnej príprave, sú to aj rozličné normatívy, limity a typizované postupy g) ekonomické možnosti – ekonomické stimulovanie a posilňovanie motivačných faktorov u tvorivých pracovníkov prípravy výroby

Metódy tvorby variantných riešení v príprave výroby Majú za cieľ rozvíjať tvorivú prácu a zabezpečovať tvorivý zdokonaľovací proces. Môžeme ich rozčleniť do týchto základných oblastí: a) metódy operačnej analýzy a modelovania

  • metódy štrukturálnej analýzy
  • metódy matematického programovania (lineárne, nelineárne, stochastické, parametrické, dynamické)
  • metódy sieťovej analýzy
  • 1. metódy deterministické – časový priebeh je vopred určený.
  • 2. metódy stochastické – majú pravdepodobnostný charakter
  • 3. metóda RAMPS – v oblasti logistiky
b) reflexné metódy

  • brainstroming (metóda mozgových búrok) – jej využitie možno vysvetliť na priebehu brainstormingového rokovania:
  • 1. vedúci skupiny navrhne a formuluje problém, ktorý treba riešiť. V úvode upozorňuje na dodržanie týchto štyroch hlavných pravidiel – a)kritika pri podávaní návrhov je vylúčená
b) je dôležité povedať každú myšlienku c) dôležité je aj množstvo nápadov d) je potrebné kombinovať, spájať a vylepšovať jednotlivé návrhy, neobmedzovať sa iba na vlastné námety

  • 2. vlastný priebeh rokovania má formu námetovej tribúny, keď účastníci voľným spôsobom podávajú návrhy a námety na riešenie nastoleného problému
  • 3. každý návrh sa starostlivo registruje, spravidla na tabuľu pred účastníkmi, aby sa títo mohli inšpirovať v ďalšom riešení
  • 4. s námetmi majú začínať vekom a funkčným postavením najmladší členovia tímu
  • 5. v tíme majú byť rozliční odborníci z hľadiska profesií, funkcií, majú tam byť zastúpení aj špičkoví tvoriví pracovníci
  • 6. po skončení tribúny návrhov začína ich spresňovanie, hodnotenie, triedenie a formulovanie konečných riešení
  • synektická metóda J. W. Gordona – v porovnaní s brainstormingom, s ktorým má úplne spoločný postup rozdiel je iba v tom, že iba vedúci tímu (synektor) pozná problém, ktorý treba riešiť. Zámerne ho však pre skupinu formuluje hmlisto, nejasne, aby neovplyvnil myslenie jedným smerom a aby skupina pri riešení námetov nepodľahla schematickým a vzorovým riešeniam
  • metóda alternatívnych otázok – spočíva v dekompozícií problému na množstvo otázok, na ktoré sa potom hľadajú odpovede. Od hĺbky analýz a predložených otázok potom závisí kvalifikovanosť vypracovaných odpovedí a napokon úroveň námetov na riešenie problému a celkový prínos s uskutočnenej analýzy. Jej využitie v kreatívnej tvorbe má nasledovný postup:
a) vedúci riešiteľského tímu rozkladá problém na menšie a jednoduchšie časti b) na hľadanie ich riešení nastoľuje i rozličné pomocné otázky, ktorými sa usiluje zintenzívniť myslenie účastníkov c) postupnými odpoveďami sa hľadajú alternatívne námety na riešenie úlohy

  • prípadové metódy (štúdie) – rozčleňujú sa na tzv. situačné metódy, inscenačné metódy a ekonomické hry. Napomáhajú pri tvorbe nových riešení týmto postupom:
  • 1. individuálne štúdium, posudzovanie a navrhovanie alternatívnych riešení
  • 2. výmena názorov a diskusia o nich v menších skupinách
  • 3. hodnotenie námetov v pléne pod kontrolou vedúceho
  • morfologická analýza – je založená na princípoch metodického myšlienkového pochodu jednotlivca. S úspechom sa môže využívať pri predvídaní radikálnych konštrukčných a iných inovačných riešení v príprave výroby. Je to metóda identifikácie všetkým možných riešení na dosiahnutie určitého cieľa. Účelom metódy je charakterizovať elementárne znaky, dokonca i neexistujúce riešenia a prostredníctvom kombinácie vymedziť možné riešenia daného problému pre všetky možné podmienky. Tejto metóde sa pripisuje veľký význam, pretože má univerzálnu hodnotu a je použiteľná takmer vo všetkých oblastiach poznávania, skúmania, resp. hľadania
c) hodnotová analýza – autorom je Miles – metóda prestavuje nekonvenčný spôsob zdokonaľovania, pri ktorom sa vychádza z praktického poznatku, že pri zabehnutom výrobku s preverenou konštrukciou a technológiou nemožno dosiahnuť výraznejšie ekonomické efekty iba jednostranným tlakom na znižovanie nákladových položiek ale naopak principiálne novým originálnym riešením daného výrobku. Z hľadiska uvedeného je konštruovaný základný ukazovateľ hodnotovej analýzy, ktorý sa nazýva pomerná efektívna hodnota (PEH) = stupeň splnenia funkcie výrobku (užitočnosť výrobku) náklady na splnenie danej funkcie vlastnosti výrobku: + účelnosť, + spoľahlivosť, + technické parametre, + dizajn, + ekologické riešenie výrobku celková užitočnosť MILES: x účelnosť, x spoľahlivosť, x technické parametre, x dizajn, x ekologické riešenie výrobku

d) heuristické metódy – heuréka = našiel som, objavil som – metódy nového vynachádzania, nového hľadania postupov pri nových výrobkoch

  • metóda objaviteľskej matice – je obdobou Mendelejevovej tabuľky chemických prvkov, pričom maticovým spôsobom znázorňuje topografiu určitej problematiky, v ktorej sú vyriešené a nevyriešené polia, teda nepreskúmané biele miesta ako podnet na ďalšie nové smery hľadania
  • delfská anketa – založená na skupinovom hľadaní odpovedí na terajšie a perspektívne problémy. Riešitelia sú od seba izolovaní a odpovedajú iba písomnou formou na položené otázky
  • metóda pauzy – predpokladá vedomé prerušenie pri skúmaní problému. Predpokladá sa totiž, že práve v tomto čase pracujú určité duševné procesy a v tomto inkubačnom období dozrievajú aj nové riešenia
  • metóda nového pohľadu – cieľom je prekonať stereotyp myslenia tým, že na hľadaní nových riešení sa majú zúčastňovať aj externí spolupracovníci nezaťažení vlastným, teda domácim pracovným prostredím
  • metóda nekompetencie – je v podstate zhromažďovanie názorov a námetov neodborníkov, pretože skúsenosťou je doložené, že aj medzi nimi sa nájdu veľmi podnetné riešenia
  • metóda šokujúceho riešenia – využíva predovšetkým extrémy na hľadanie nových podnetných riešení

predtermín: 16. 5. 05 11.00, B1.05 bunny. euba - 4 otázky – 75 bodov – teória kniha – podstata náplň MNV predpoklady

  • 3. kapitola
  • 4. kapitola
  • 5. kapitola
  • 7. kapitola
10,

Manažment obslužných procesov vo výrobe Podstata, druhy a osobitosti obsluhy výroby Obsluha výroby je jednou z rozhodujúcich zložiek manažmentu výroby. Obslužné procesy majú funkciu obsluhovať a zabezpečovať hospodárny chod základných procesov. Navyše tu ide o vzájomný a jedinečný vzťah týchto procesov, ktorý vyplýva z toho, že sú to 2 stránky jedného výrobného systému. Funkčné poslanie obsluhy výroby môžeme vyjadriť týmito základnými kritériami: a) pohotovosť – pohotová reakcia na potreby a podnety základnej výroby a ich včasné zabezpečovanie b) plánovitosť a preventívnosť – možno vyjadriť 2 charakteristikami:

  • 1. obmedzovať náhodnosť a živelnosť požiadaviek
  • 2. predchádzať možným poruchám vo výrobnom procese
c) hospodárnosť – vyplýva zo samotnej ekonómie obsluhy výroby. Jeho cieľom je optimalizácia systému obsluhy výroby. Optimalizácia obsluhy výroby: a) určiť (stanoviť) náklady na obsluhu výroby - No b) poznať straty, ktoré sú spôsobené zlou organizáciou obsluhy výroby – Ns

náklady Ns No

rozsah obsluhy výroby No + Ns = Nc Opt = min (No + Ns) c) spoľahlivosť – má utvárať podmienky pre plynulosť výrobného procesu d) progresívnosť – orientácia nielen na súčasnosť ale predovšetkým na budúcnosť. Priaznivo sa odráža v ekonomickej úrovni výroby e) komplexnosť – je vyjadrením celkového obsiahnutia zabezpečenia a riešenia vzniknutých problémov v obsluhe výroby Druhy obsluhy výroby Rozhodujúce je vecné hľadisko. Na základe tohto hľadiska k základným druhom obsluhy výroby zaraďujeme: a) doprava materiálu do skladov, do výrobných dielní a na pracoviská b) kontrola kvality materiálu, polovýrobkov a hotových výrobkov c) odsun polovýrobkov, hotových výrobkov a odpadu z pracovísk d) váženie, meranie a triedenie materiálu e) balenie výrobkov f) zabezpečenie pracovísk potrebnými druhmi náradia a výrobných pomôcok. g) zabezpečenie výroby nevyhnutnými druhmi energie h) údržbársko-opravárska činnosť i) nastavovanie strojov a zariadení j) zdravotnícko-hygienická ochrana obslužných pracovníkov k) zabezpečenie biologických potrieb obslužných robotníkov l) obsluha technicko-ekonomickou dokumentáciou Osobitosti obsluhy výroby – súčasná obsluha sa vyznačuje týmito osobitosťami:

  • veľká rôznorodosť obslužných prác a pracovísk, ktoré treba obsluhovať
  • častá obmena obslužných prác v krátkych časových intervaloch
  • nestacionárnosť pracovísk obsluhy
  • neskladovateľnosť obsluhy – mať k dispozícií vždy pohotovú kapacitu
  • náhodnosť požiadaviek na obsluhu
  • nízka opakovateľnosť obslužných prác
  • potreba pracovníkov širokého profilu a vysokej kvalifikácie
  • prevláda práca v čatách namiesto individuálnych robotníkov
  • obsluhujú sa nielen samotné pracoviská ale často celé zóny
  • nízka technická vybavenosť prác vo väčšine druhov obsluhy
  • fyzická namáhavosť mnohých obslužných prác

Organizačné systémy (spôsoby) obsluhy výroby

  • centralizovaný spôsob – krajný prípad
  • decentralizovaný spôsob – krajný prípad
  • kombinovaný spôsob
  • dodávateľský spôsob
Prvé 3 spôsoby sa uskutočňujú vo vlastnej réžii podniku. Dodávateľský spôsob zabezpečujeme externe Centralizovaný spôsob – predstavuje organizačné sústredenie obsluhy pod jedno vedenie s cieľom centralizovať právomoc, informácie a rozhodovanie riadiacich, nie však výkonných zložiek. K prednostiam uvedeného spôsobu zaraďujeme: a) možnosť lepšieho prehľadu o požiadavkách na obsluhu b) sústredenie zabezpečovacích, resp. výkonných zložiek do jedného centra umožňuje prehĺbiť a využiť špecializáciu a kvalifikáciu obslužných pracovníkov c) uľahčuje sa tvorba a presadzovanie jednotnej organizácie obsluhy výroby d) centralizácia zjednodušuje a zjednocuje celý systém riadenia obsluhy výroby

Negatíva:

a) zmenšuje sa priestor pre iniciatívu nižších stupňov riadenia b) zbavuje nižšie jednotky vo vnútri podniku zodpovednosti za úroveň obsluhy ich vlastných pracovísk c) nie je vhodná v podmienkach veľkej územnej odlúčenosti útvarov a pracovísk, ktoré treba obsluhovať d) kladie vysoké nároky na riadenie obsluhy výroby Decentralizovaný spôsob – prichádza do úvahy pri prenesení kompetencií na nižšie organizačné jednotky, akými sú závod, prevádzka, dielňa. Utvára väčší priestor pre iniciatívu nižších článkov riadenia, vedie k pocitu väčšej zodpovednosti za vykonanú prácu, speje k neformálnosti a k úzkym kontaktom medzi pracovníkmi obsluhy výroby. Z hľadiska riadenia je systém pomerne jednoduchý, má však aj nedostatky, ku ktorým zaraďujeme: a) nízke využitie pracovného času obslužných pracovníkov a celej kapacity obsluhy b) zvyšuje sa duplicitnosť rôznych profesií, ktoré nie sú náležite využité

Kombinovaný spôsob – možnosti kombinácie:

1.

  • 2. centralizovaný

rozsah obsluhy Dodávateľský spôsob – jeho význam nadobúda najmä v súčasných podmienkach rozvoja podnikateľskej činnosti. Je založený na poskytovaní špecializovaných služieb na objednávku externým dodávateľom. Môžeme ho rozčleniť na: a) tradičný dodávateľský spôsob (dovoz stroja do opravy, jeho oprava, prevzatie stroja do podnikateľskej jednotky) b) nekonvenčný dodávateľský spôsob – je prezentovaný takými formami ako je výmenný systém opráv strojov, multiservisy, leasing (finančný)

Tendencie rozvoja obslužných procesov vo výrobe

Sú podmienené týmito 3 hľadiskami:

a) uplatnenie systémového prístupu – jeho podstatou v obsluhe výroby má byť skúmanie, navrhovanie a realizácia dokonalejšieho usporiadania a fungovania s cieľom zabezpečovať jej komplexný rozvoj a dosahovať vo výrobnom systéme podniku synergický efekt. Súčasťou systémového prístupu je zavádzanie výpočtovej techniky do všetkých oblastí obsluhy výroby b) zvyšovanie vplyvu vedecko-technického rozvoja na rozhodujúce zmeny v obsluhe výroby – prostriedkom a zároveň procesom zvyšovania vplyvu vedecko-technického rozvoja je robotizácia a uplatnenie manipulátorov v obslužných procesoch c) rozvoj pod