Kríza v Argentíne V minulosti bola Argentína považovaná za prosperujúci krajinu podobne ako Kanadu alebo Austrália a mala na to všetky predpoklady. Bola významným producentom ovocia, zeleniny, obilia, vína a mäsa. Dnes sa krajina už štvrtý rok zmieta v najhoršej hospodárskej recesii od roku 1930. Štátny dlh prekrocil hranicu 130 miliárd dolárov a nezamestnanost sa vyšplhala na 20 %. Prezidenti a ministri sa striedajú rad za radom a nikto dnes s urcitostou nevie povedat, ci sa podarí zachránit krajinu pred úplným kolapsom, ktorý by znamenal chudobu pre viac ako 30 miliónov obyvatelov tejto tretej najväcšej krajiny Latinskej Ameriky. Príciny tejto katastrofálnej situácie, ktorá nemá za posledné desatrocia vo svete obdoby, treba hladat najmä v prekvitajúcej korupcii, neochote vlád podnikat reformy a v prepojení lobistických skupín až na najvyššie miesta výkonnej moci. Spolu s expanzívnou politikou doterajších vlád to viedlo k zaciatku recesie v roku 1998 a nárastu štátneho dlhu na 132 mld USD. Ked k tomu pripocítame dlh 26 provincií dostaneme císlo 155 mld dolárov, ktorými je zatažená agrentínska ekonomika. Necudo, že štátny rozpocet nie je schopný splácat úroky z tak enormných dlhov. Do celej veci sa od zaciatku zapojil aj Medzinárodný menový fond, ktorý poskytuje Argentíne velkorysé pôžicky. Tieto miliardy dolárov však slúžia iba na krátkodobé oddialovanie casu úplného kolapsu viac ako na riešenie ozajstných problémov krajiny. Namiesto toho aby sa MMF zacal už konecne zaoberat východiskami z krízy, neustále dotuje Argentínu z prostriedkov medzinárodných danových poplatníkov. Takého konanie dáva každej krajine istotu, že MMF bude v prípade jej zadlženosti postupovat rovnako. To môže viest k tomu, že krajiny sa budú stále viac a viac zadlžovat a budú mat pocit bezpecia. V roku 1991 sa argentínske peso naviazalo na americký dolár a tak sa náhle odstránila hyperinflácia v krajine. Tento úspech spolu s hospodárskou reformou posilnil dôveru zahranicných investorov. V prvých piatich rokoch od zaciatku dolarizácie rástla argentínska ekonomika priemerne rocne tempom 4,8 %. Problémy sa zacali hromadit v roku 1998, ked sa Argentína dostala do recesie. Odvtedy sa výkonnost jej ekonomiky znižovala rocne priemerne o 3,2 %. A tu sa objavil hlavný problém liberálnej hospodárskej stratégie. Nikto nevedel, ako zrušit napojenie pesa na dolár a ci sa vôbec malo uskutocnit. Celá kríza teda trvá už viac ako štyri roky, ale až posledný rok naberá na obrátkach. Pre Argentínu je nevyhnutné reštrukturalizovat svoje dlhové portfólio a konecne zacat pracovat na reformách vo financnom sektore. Pokial ide o východisko zo situácie, reštrukturalizáciu by mal riadit Medzinárodný menový fond. Taktiež by mal jasne povedat, že neposkytne žiadne dalšie úvery, pokial investori nebudú ochotní niest straty z cenných papeirov, ktoré vlastnia. Koncom decembra hospodárska kríza vyústila až do zmrazenia vkladov v bankách. Obcania si mohli vyberat najviac 1000 dolárov mesacne. K tomuto kroku vláda pristúpila preto, že za posledné mesiace si klienti vybrali z bánk viac ako 15 mld dolárov. Pretrvávanie tohoto stavu by mohlo znamenat výrazné zvýšenie inflácie. Zo strany obyvatelov to vyústilo do masových protestov v hlavnom meste Buenos Aires a k rabovaniu obchodov. Výtržnosti si vyžiadali dokonca niekolko desiatok obetí na ludských životoch a stovky zranených. Následne na to odstúpil prezident Fernando de la Rua, ktorého docasne nahradil Ramón Puerta. Ten vyhlásil výnimocný stav ohrozenia vo všetkých provinciách. Znamenalo to väcšie právomoci pre políciu a možnost zavedenia zákazu vychádzania. Druhý den tohto roku si Argentína zvolila už piateho prezidenta za posledné dva týždne. Po Fernandovi de la Ruovi, Ramónovi Puertaovi, Adolfovi Rodríguezovi a Eduardovi Camanovi sa na celo dostal Eduardo Duhalde. Ten pripravil záchranný plán, ktorý obsahoval aj devalváciu pesa a jeho odclenenie od fixného kurzu k americkému doláru. Po jedenástich rokoch sa peso stalo plávajúcou menou. Iba niekolko minút po otvorení burzy peso stratilo k doláru viac ako 30 %. Dalšie oslabovanie už nebolo možné kôli nedostatku dolárov. Prvý den depreciácie však predurcoval nasledujúce mesiace. Zaciatkom mája sa americký dolár predával už za 3 argentínske pesá. Nový prezident zaviedol dalšie balícky ekonomických opatrení. Dal pokyn na zmrazenie všetkých úctov nad 10 000 USD a ich premenu na fixné termínované vklady, co znamená, že si majitelia týchto úctov nebudú môct vybrat peniaze minimálne rok. Spolu s obmedzeným výberom penazí z bánk toto rozhodnutie zamietol aj Najvyšší súd Argentíny, ktorého rozhodnutie ale vláda nadalej ignoruje. Koncom apríla neprešiel návrh zákona, ktorý by zmenil 60 % bankových vkladov na štátne dlhopisy. Minister hospodárstva Jorge Remes Lenicov odstúpil z funkcie. Vláda chcela urobit z ludí veritelov štátu, ale zákonodarný zbor to zamietol. V súcasnosti sa už rokuje o novom zákone, ktorý by znemožnil výber penazí zo zmrazených úctov. Argentína potrebuje drastické ekonomické reformy vo financnom sektore, ktoré budú znamenat opätovné zníženie životnej úrovne obyvatelstva a zaciatok rastu národného hospodárstva. Iba tak si zabezpecí dôveru medzinárodných inštitúcii. Tie jediné jej môžu pomôct z hospodárskej krízy.