Historický žáner v medzivojnovej literatúre

/p>

• 1. Všeobecne o historickom žánri v póze poprevratového obdobia

Oproti ostatným žánrom má užšie ideovo-tematické pôsobenie, i keď jej čitateľský dosah bol svojho času značný. Dobová kritika si málo všímala rast tohto typu beletrie. Rozvoj historickej prózy je vo všeobecnosti zviazaný s veľkými zmenami v živote spoločenských prelomov.

1.1 Dve koncepcie „Historické vedomie“ tohto obdobie je pod vplyvom rozporu medzi dvoma koncepciami, ktoré zápasili o primát pri formulovaní oficiálno-záväznej verzie „historickej pravdy“. Vplyvným činiteľom tu bol „ politický romantizmus“, ktorý sa vyznačoval pasívnou dôverou v „zdravé sily národa“, nedotknuté novými sociálnymi a myšlienkovými ideami (Michal Chorvát: Romantická tvár Slovenska). Oponoval mu blok tzv. politických „realistov“, stúpencov hnutia Hlas a prívržencov programu československej koncepcie. Ten svojou programovou skepsou diskvalifikoval utopistický iluzionizmus pasívne dôvery v „dejinnú pravdu“ národných tradícií.

1.2 Dva typy historickej prózy V priebehu dvadsiatych rokov sa vyhranili predbežne dva typy historickej prózy: a) tvorba nasledovníkov realistickej koncepcie nebola ucelená, istý pokrok sa prejavil len v pokusoch vytvoriť biografický typ historického žánru a vzostupnú líniu prejavili aj úsilia o „lyrickú“ transpozíciu epických motívov. Nápadnou črtou však bol všeobecný pokles realisticky akcentovanej historickej prózy na rebríčku hodnôt.

b) historická próza s rôznym dôrazom na novátorské tendencie sa čoraz väčšmi stávala doménou popularizátorov a nenáročných rozširovateľov ľudovovýchovného a masovo- zábavného čítania, predovšetkým dospievajúcej mládeže.

1.3 Vývin historického žánru v rokoch 1935 -45 Trojčlenná formulácia (etnické (Kukučín), biologické (Jégé) a sociálno-politické (Rázus) momenty) bola len pozadím pre výstup oveľa kompromisnejších názorov. Pôsobnosť týchto momentov sa v historickom žánri podriaďovala dvom základným hľadiskám:

a) aktivizovalo sa objektívno-archaizačné kritérium, zviazané s tradíciami historickej prózy staroromantickej alebo novorealistickej proveniencie

b) na druhej stane sa o slovo hlásili aj rôzne aktualizačno-subjektívne postoje, ktoré interpretovali historické témy voľnejšie, skôr modernejšie

1.4 Človek formuje dejiny alebo dejiny formujú človeka? Aj keď sa všeobecne sa uznávalo, že iba súhra historicko-sociálnych (objektívnych) a biologicko-psychologických (subjektívnych) síl môže vytvoriť žiaducu rovnováhu, historický žáner sa vyvíjal „dvojkoľajne“:

a) historický námet je očistným únikom od chorého organizmu vtedajšej doby, že pohrúženie sa do minulosti je odreagovaním sa od prítomnosti

b) historický román musí tiež evokovať svet, ktorý chcem skúmať spolu s komplexom myšlienkových prúdov, reprezentujúcich vtedajšiu spoločnosť

Koncepčné nedostatky zobrazovania minulosti a predstavovanie prítomnosti ako súčasti dejinného procesu sa navonok zračili v očividnej prevahe ilustračného materiálu nad umeleckým zvýraznením podstatnosti dejinných kolízií. Sprievodným znakom bola jednak nesúmerná aktualizácia deja, jednak jej negatívny pól – zámerná anachronizácia.

1.5 Delenie historického žánru podľa umeleckých hodnôt:

• 1. faktograficko-dokumentárny archaizmus - najnižšie stojí próza, poznačená realisticko-didaktickým elementarizmom. Prevláda v nej faktografia, parafrázovanie ľudových historických povestí a rozprávok, anekdotizmus krajného typu, jednoduchá narácia, dobrodružná štylizácia deja, nezastretá didaktická tendencia a ojedinele aj umelá propagácia aktuálnych ideovo-politických téz.

• 2. ideovo-psychologický aktualizmus - nerovnorodý žáner, vyrastajúci z novoromantizmu, v jednotlivostiach však poznačený najmä novorealizmom. Typické je preň úsilie vyvažovať štýlovú, výrazovú a dokumentárnu stránku podania, hľadať rovnováhu medzi historickým „pozadím“ a ľudským „ popredím“ príbehov. Má ambíciu navodiť organické spoje medzi anekdotizmom a objektívnym obrazom epochy. Vyznačuje sa čiastočne náročnejšími naračnými postupmi, epickou šírkou s dramatickými momentmi a zámerom aspoň v medziach možností „monumentalizovať“ biografiu významných osobností. Markantnou črtou tohto žánrového „ podtypu“ je vôľa úmerne rozpracovať plány reality, postáv a deja.

• 3. dekoratívno-intimizujúci exotizmus - umelecky najambicióznejšia, hoci autorsky nepočetne zastúpená vrstva prózy, ktorá historické témy spracúva rôzne prispôsobenými experimentálnymi postupmi. Východiská a ciele týchto autorov sa napospol viažu na lyrizačné tendencie. Kladie sa tu dôraz na emocionálnu stránku výrazu, ktorý nápadne prečnieva nad významovými kontúrami témy. Epicko-lyrická transpozícia dejinných námetov sa tu otvára pôsobnosti psychologického aktualizmu a intelektuálnym problémom súčasného človeka. Evokácia tu úplne nahrádza dokumentárnu deskripciu, novoromantická atmosféra si zasa značne prispôsobuje realistický pôdorys motivických plánov. V tomto type dominuje plán postáv, ovplyvňujúci aj konštrukciu reality a deja.

• 2. Martin Rázus – dedič „klasického“ odkazu historického žánru

Pokúšal sa syntetizovať Kukučínov princíp etnicko-spoločenských väzieb s Jégeho biologizmom na novej základni. Jestvujúcu medzeru vyplnil politický program , ktorý Rázus ako politik vkladal aj do publicistiky. Dôsledkom toho bol politický aktualizmus –t.j. bezprostredná obrana „národného princípu“ vo či tlaku centralizmu.

2.1 Historické diela M. Rázusa:

Júlia – dvojzväzkový historický román. Rázus si vyberá historické a reálne existujúce

postavy. Na jednej strane sú to breznianski občania zo začiatku 17. storočia na čele s richtárom Izákom Socovským a s jeho krásnou a dobrou dcérou Júliou, na druhej strane je to majiteľ ľupčianskeho zámku Gašpar Tribel, jeho prefíkaný advokát Meško a Tribelov syn. Predmet sporu je navonok malicherný: niekoľko hektárov pasienkov a hory. Do sporu však nastupujú aj ľudské vlastnosti a vášne, hrdosť a prestíž mesta i zámku, ohrdnutá láska Mešku k Júlii, ale aj nezištná a beznádejná láska Gašpara Tribela k tejto hrdej meštianskej deve, ktorej najvyšším zákonom je dobro a záujem rodného mesta. Dobro a zlo tu stoja proti sebe v jednoznačne vyhranených podobách. Najvyššiu mravnú hodnotu predstavuje záujem celku – mesta, najnižšiu démonická sebeckosť advokáta Mešku. Hoci v základe deja je skutočný historický spor, v sujetovom spracovaní dominuje jeho romantická inštrumentácia.

Odkaz mŕtvych – román zo 17. storočia. Ústredným miestom deja je zase mesto Brezno a hrdý, bojovný aj trpiteľský vzdor väčšiny jeho protestantského obyvateľstva proti násilnostiam rekatolizácie. Stelesnením utrpenia sú osudy farára Milochovského a rektora Simonidesa. Autorov romantický idealizmus sa do tohto románu premieta ako hodnotiaca a aktualizujúca prítomnosť v ideovej a kompozičnej osnove celého románu.

Bombura a Surovovci – dve poviedky pod spoločným názvom. Obraz siláka Bomburu, ktorý svoju nadľudskú silu i dobrotu srdca dáva do služieb mesta Brezna. Surovovci sú baladický zbojnícky obraz o Surovovcoch – v tóne i motívoch oba blízke romantickej poézii Sama Chalupku.

3. Margita Figuli a jej historická próza

Babylon – štvordielna historická sága, ktorý zobrazuje dva posledné roky Chaldejskej ríše pred jej zánikom pod náporom Peržanov (538 pr. Kr.). Zachováva si všetky kvality, typické pre predchádzajúcu tvorbu M. Figuli: osudové motivácie vzťahu života a smrti, exponovanosť ženských typov, ornamentálno-poetický výraz a osobitnú lyricko-epickú dikciu reči rozprávača a postáv. Rozprávkové motivácie deja však už v tomto diele nahrádzajú direktívy historickej reality, rekonštruovanej z náznakových údajov biblie, doplnených štúdiom historických prameňov. Román je exemplárnou ukážkou novej štruktúrnej byrokracia/" class="wiki-link" title="Viac o: organizácie">organizácie historického žánru.

Exotický námet románu nebol cudzí autorke, ktorej novelistické novátorstvo v mnohom vďačí za podnety biblii ako prameňu motívov všeľudských situácií. Autorka pomýšľala na trilógiu z dejín významných metropol starovekého Orientu – Jeruzalema, Babylonu a Persepolisu. Spracovala však len novelu z dejín Chaldejska.

V tomto diele je hybným prvkom deja dilema ženy Nanai, rozhodujúcej sa medzi dvoma mužmi. Obaja – vojvodca Nebuzardar a veliteľ perzských zvedov Ustiga – reprezentujú zápasiace historické sily. Motivácia hrdinkinho váhania je rovnako mýtická ako hlboko ľudská. Bohyňa Ištara i vrodené sklony určili, že bude umierať vždy za dvoch a žiť dvom, že bude chrániť vždy dvoch a dvoje srdce bude deliť vždy dvom. Táto žena plasticky zosobňuje princíp binarity postojov, ktorý zo zrážky predstaviteľov dejinných síl (chaldejský kráľ Balsazár a perzský Kýros) robí zovšeobecnenú ľudskú drámu. Dvojdomosť postojov signalizuje, že v koncepcii M. Figuli tzv. historické vedomie nikdy nemôže vybočiť u okruhu prostého ľudského zmýšľania a že tzv. historická pravda je iba zovšeobecneným vedomím človeka danej doby.

Ale ak postoje predstaviteľov „substanciálnych“ síl (panovník, kňazi, šľachta) sú predovšetkým zásobnicou motívov dekoratívno-exotického „koloritu“, tak ľúbostný trojuholník Nebuzardar – Nanai – Ustiga je vlastným ohniskom určujúcich konfliktov románu a stimulátorom dynamiky jeho sujetu.

V druhom a v ďalších vydaniach Babylonu autorkine mechanické redukcie výrazových vrstiev, podobne ako odstraňovanie niektorých mýticko-religióznych a eroticko-sexuálnych motívov nemali predpokladaný účinok v posilnení realistických perspektív diela.

Diela M. Figuli vyrastajú z archetypu „legendickej“ apoteózy ženy, ktorá si aj v krajných situáciách uchováva dekórum „svätice“.