OBLIČKY (renes) Sú párový orgán uložený po bokoch driekového oddielu chrbtice. Ich veľkosť u dospelého človeka je asi 12x6x3 cm. Majú typický fazuľovitý tvar, na povrchu sú obalené tukovým tkanivom. Na reze obliečik môžeme rozoznať dve odlišné vrstvy: kôru a dreň. Kôra obličky obsahuje nefróny. Dreň obličky tvorí 8-18 pyramídových útvarov (obličkové ihlany) ktoré základňou smerujú k povrchu a vrcholom do stredu obličky. Vrcholy ihlanov objímajú obličkové kalichy, ktoré zbierajú definitívny moč vytvorený v nefrónoch. Kalichy ústia do obličkovej panvičky. Základnou stavebnou a funkčnou jednotkou obličky je nefrón. V obidvoch ľudských obličkách sú v dreni asi 2 milióny nefrónov. Nefrón sa skladá z malpighiho telieska a systému kanálikov. Malpighiho teliesko je tvorené Bowmanovým vačkom a klbkom krvných kapilár – glomerulom. Z kapilár glomerula sa pomerne pod veľkým tlakom filtruje tekutina z krvi do dutiny vačku. Zloženie tejto tekutiny je rovnaké ako zloženie krvnej plazmy bez bielkovín. Potom filtrát odteká do systému kanálikov, ktoré sú zložené z kanálikov 1. a 2. stupňa spojených Henleho slučkou a zberných kanálikov, ktoré sa spájajú do močovodu a ústia do močového mechúra. v tomto systéme kanálikov prebieha úprava primárneho moču, z ktorého sa postupným filtrovaním a zbavovaním vody stáva definitívny moč. Človek vylúči z tela za deň 1 až 1,5 litra moču.
TRANSPLANTÁCIA
Transplantácia (lat. transplantatio, zo slov trans- = cez, planta = sadenica) Je prenesenie celého orgánu alebo jeho časti z jedného organizmu do druhého, za účelom náhrady príjemcovho (lek. akceptor) poškodeného alebo zlyhávajúceho orgánu. Darca (lek. donor) orgánu môže byť žijúci alebo mŕtvy. Krvná transfúzia a transplantát kostnej drene sú špeciálne prípady, kedy je tkanivo obnoviteľné. V ostatných prípadoch, žijúci darca orgánu musí mať druhý taký istý orgán (napr. obličky) alebo môže poskytnúť len časť orgánu (napr. pečeň, podžalúdková žľaza alebo tenké črevo). Na rozdiel od darcov s mozgovou smrťou, ktorí tvorili väčšinu mŕtvych darcov posledných dvadsať rokov, stále narastá počet darcov „bez bitia srdca“ zvyšujúc tak množstvo transplantátov, pretože ich potreba stále narastá.
PRVÉ TRANSPLANTÁCIE
Prvú úspešnú transplantáciu obličiek urobil v roku 1950 americký chirurg R. Lawler. Ale ešte do polovice 20. storočia nebola známa tzv. odmietavá reakcia organizmu na štep - príčina prečo nebolo možné úspešne transplantovať aj iné orgány. Najďalej vo svojich pokusoch dospel Rus Demichov. Ten vymyslel techniky transplantácie srdca, ktoré mu vždycky nejaký čas fungovali. Ale pretože nevedel nič o imunológii, pokusné zvieratá po niekoľkých hodinách umierali. V roku 1960 bol ocenený anglický vedec P. B. Medawar za objav získanej imunologickej tolerancie k cudzím tkanivám. K rovnakému objavu došiel aj český vedec M. Hašek. Obaja vedci došli k rovnakému záveru, že keď sa vymení genetická informácia vo vajíčku, dochádza v ňom k navodeniu imunologickej tolerancie - k spojeniu, ktoré predáva genetickú informáciu. Tým sa dokázalo, že genetická bariéra nie je neprekonateľná. Súčasne prebiehal výskum farmakologický. V šesťdesiatych rokoch boli objavené imunosupresívne účinky kortikoidov (t.j. tlmiace imunitné reakcie organizmu). Tie boli pôvodne vymyslené ako liek proti progresívnemu ochoreniu kĺbov. Zároveň sa z pôvodne protinádorového lieku 6 mercaptopurin odvodil azathioprin - prvé imunosupresivum. Ten spolu s kortokoidmy umožnil spustenie programu transplantácií obličiek. Sú najprístupnejšie a imunologicky veľmi výhodné. Chirurgovia však začali premýšľať i o transplantácii iných orgánov. Ešte pred transplantáciou srdca uskutočnil v roku 1963 americký chirurg T. Starzl transplantáciu pečene u troch pacientov. Prvý pacient zomrel počas operácie, druhý po siedmych a tretí po 22 dňoch. V tom istom roku transplantoval J. Hardy pľúca. Pacient však po osemnástich dňoch zomrel. Nasledovali transplantácie pankreasu a čreva. Ibaže dovtedajšie imunosupresíva nestačili na náročné transplantácie, kedy sa prenáša väčšie množstvo tkaniva. Naviac sa u týchto orgánov nepodarilo zistiť, kedy dochádza k odhojivej reakcii, ktorá vyžadovala nasadenie veľkého množstva kortikoidov, aby sa zabránilo imunologickej reakcii. Preto sa transplantácie ostatných orgánov stali predmetom klinického výskumu a pokračovalo v nich len málo pracovísk. Jedným z nich bola univerzita v Stanforde v USA. N. E. Shumway tam v roku 1966 dokončil niekoľkoročný výskum techniky transplantácie srdca, ktorú dokonale popísal na psovi. 3. decembra 1967 uskutočnil profesor Barnard po nespočetnom rade pokusov na psoch prvú transplantáciu ľudského srdca. Príjemcom bol päťdesiatpäťročný L. Washkansky. Na živote ohrozený „kardiak“ dostáva srdce tridsaťpäťročnej smrteľne zranenej ženy. Napriek tomu že sa operácia podarila, Washkanski po osemnástich dňoch umiera. Barnard sa nenecháva neúspechom odradiť a už 2. januára 1968 uskutočňuje druhú - úspešnú transplantáciu. Príjemcom je P. Blaiberg a darcom černoch. Bleiberg žil po zákroku 19 mesiacov. Po tejto operácii nasledovalo v krátkom období 112 neúspešných transplantácií srdca. Príčina neúspechu spočívala väčšinou v tom, že sa nepodarilo včas zistiť, či transplantované srdce je alebo nie je prihojené.