História nemeckej fonológie

A. Založenie Veľa jazykovedcov považuje za zakladateľa fonológie N. S. Trubetzkoy. V roku 1928 predniesol na lingvistickej internacionálnej konferencii v Haagu tézy k historickej fonológii. Napísal aj „Grundzüge der Phonologie“ (1938), kde predviedol predstavy a metódy tejto medzičasom už široko – ďaleko známej lingvistickej disciplíny.

B. Vývoj V roku 1926 bol založený Prager lingvistische Zirkel, sem patril De Saussure. Tento spolok sa zaoberal všetkými jazykovednými disciplínami. De Saussure vyjadril jasné ohraničenie medzi:

  • langue (= reč ako systém znakov), rečový prejav
  • parole (= postup rečníka), rečový akt
V roku 1960 napísal Jakobson: „Grundlagen der Sprache“, štúdiu, ktorá sa opiera o predchádzajúce bádania a publikoval ju už v súvislostiach s tedajšou dobou. Bloomfield zase vysvetlil významový problém ako dôležitosť mimorečového fenoménu. Požadoval linguistickú analýzu výhradne vystavenú na rečovej forme a vylúčenie významu ako prostriedku (nástroju) analýzy. N. Chomsky rozvinul generatívnu gramatiku. Vo svojom diele „Syntactic Structures“ (1957) berie do úvahy (pozoruje) gramatiku ako prostriedok, ktorý vytvára všetky gramaticky správne vety jednej reči (= generatívne, odtiaľ aj generatívna gramatika) a túto špecifikoval pomocou opisov štruktúry.

C. Rozvoj nemeckej intonácie Intonácia bola od vstúpencov Pražskej školy a od väčšiny sovietskych bádateľov považovaná za rečovú melódiu, resp. komplexný fenomén. Pre Romportla sú najdôležitejšie vetné fonetické prostriedok intonácie v širšom význame slova: o Tón (rečová melódia) o Dynamický a kvantitatívny prostriedok Podľa Artemova je intonácia ponímaná ako jednotka melódie, rytmu, delenia akzentu a tempa v každodennej komunikácii. A je oddelená v jednotke s lexikálnymi, syntaktickými a štylistickými zvláštnosťami. Zaviedol aj pojmy ako INTONÉMA a KONKRÉTNA INTONAČNÁ ŠTRUKTÚRA. Mnoho fonológov považuje intonáciu len za okrajový úkaz (jav) hovoreného a nezaraďujú ju do rečového systému. Martinet (1963) rozlišuje medzi AKCENTOM (slovný akcent) a medzi INTONÁCIOU (rečová melódia) a medzi TÓNOM (prostriedok diferenciácie).Podľa neho má akcent a intonácia len vyjadrovaciu funkciu a žiadnu opisnú funkciu. K semantickej interpretácii vyjadrenia otázky patrí intonácia ako vzorka: tónovej, hláskovej a trvalej modifikácie. Tu Artemov ustanovil, že intonácia predstavuje najskôr čisto lexikálno – syntaktický význam vety. Tu je intonácia ponímaná ako gramatický prostriedok, ktorý pôsobí popri ostatných prostriedkoch a je snimi vo výmennom vzťahu. Vedľa tńov, tempa a hlások je pre suprasegmentálne znaky potrebné experimentálne preskúmanie skutočného celku, teda variácií hlasového zvuku. V tom čase však neboli cez suprasegmentálne znaky v rečovom signále ako takom prenesené informácie od jazykovedcov, neboli dôsledne preskúmaní a pozorované. Je to otázka budúcnosti. Ona umožní, vetné fonetické problémy uspokojivo riešiť.