15/ Kurikulum školskej edukácie (etymológia pojmu, teórie, obsahové vymedzenie kurikula a jeho formy, vzdelávací štandard, obsah, učivo; základné kurikulárne dokumenty: učebný plán a učebné osnovy, štandardy vzdelávania, metodické príručky pre učiteľov, učebnice, didaktické texty pre žiakov).

Pojem kurikulum sa objavil prvýkrát v USA v 20. rokoch 20. storočia (Bobbit, 1918). Je to slovo latinského pôvodu odvodené od currere, čo znamená bežať určitým smerom, po určitej trase k určitému cieľu. Vyjadruje pohyb, ktorý je podmieňovaný zvonku, teda určenie smeru trasy, ale aj zvnútra, tým, čo do výkonu vkladá jednotlivec – jeho sústredenosť, množstvo energie, snaha o kvalitu výkonu a pod. Vo vzdelávaní chápeme pojem kurikulum veľmi široko. Jeho rámec možno vymedziť otázkami: Prečo – zmysel, hodnoty, funkcie a ciele vzdelávania; Koho – ktorú časť populácie; V čom – s akým obsahom (učivo); Ako – pomocou akých vyučovacích stratégií; Kedy – v ktroých časových obdobiach života, v akých časových úsekoch a s akými časovými dotáciami; Za akých podmienok – v akom prostredí (legislatívny rámec, riadenie, finacovanie vzdelávania a pod.); S akým efektom – očakávané výsledky a efekty vzdelávania a ako sa budú kontrolovať a hodnotiť; v z d e l á v a ť ? Tieto otázky sa vzťahujú na procesy plánovania, realizácie a hodnotenia vzdelávania a vyžadujú si rozhodovanie a praktické riešenie na úrovni štátu, školy, triedy. Kurikulum možno definovať ako obsah všetkej skúsenosti, ktorú žiaci získavjú v škole a v činnostiach, ktoré sa k škole vzťahujú, ale aj jej plánovanie a hodnotenie. Filozofické teórie kurikula

  • zaoberajú sa tým, čo vložiť do rámca skúseností, ktoré má dieťa alebo mladý človek získavať prostredníctvom vzdelávania v škole; snaží sa odpovedať na otázky, k čomu má vlastne vzdelávanie slúžiť, k akým ideálom vychovávaného jedinca má smerovať a pod.
Existuje niekoľko klasifikácií koncepcií kurikula. Jednou z nich je klasifikácia kanadského pedagóga Yvesa Bertranda, ktorý rozlišuje koncepcie:

  • 1. Spiritualistické (metafyzické, transcendentálne) – zaoberajú sa vzťahom medzi ľudským ja a univerzom. Cieľom je, aby sa žiak oslobodil od materiálnej skutočnosti a prekračoval sám seba, aby sa mohol povzniesť na duchovnú úroveň, ktorá je pokladaná za najvyššiu.
  • 2. Personálne (humanistické, anarchistické, nedirektívne, organické, slobodné, otvorené) – opierajú sa o pojem slobody a autonómie osobnosti. Žiak sám musí riadiť svoje vzdelávanie, úlohou učiteľa vo vzťahu k žiakom je uľahčovať učenie. Trvalou úlohou školy je viesť dieťa k sebauskutočňovaniu.
  • 3. Psychokognitívne – zameriavajú sa na rozvoj kognitívnych zručností žiaka, dnes často vystupujú v podobe pedagogického konštruktivizmu.
  • 4. Technologické (systémové) – usilujú o zlepšenie výučby použitím vhodných metód a technológií vo veľmi širokom význame, v poslednej dobe hlavne použitím multimédií, informačných technológií a pod.
  • 5. Sociokognitívne – zdôrazňujú význam sociálnych a kultúrnych faktorov pri výstavbe poznatkového sveta.
  • 6. Sociálne – opierajú sa o princíp, že výchova má umožniť riešenie spoločenských problémov.
  • 7. Akademické (tradicionalistické, klasické, generalistické) – sústreďujú pozornosť na odovzdávanie trvalých a všeobecných vedomostí a zručností, s dôrazom buď na klasické a na súčasných sociálnych štruktúrach nezávislé obsahy, alebo na kritické myslenie, schopnosť adaptácie na novú situáciu, otvorenosť ducha. Zdôrazňovanými hodnotami sú disciplína, vytrvalá práca, úcta k tradícii a k demokratickým hodnotám, zmysel pre občiansku zodpovednosť a pod.
Obsah vzdelávania (kurikulum) má niekoľko foriem svojej existencie: Koncepčná forma – koncpecie, vízie, plány toho, čo má byť v školách obsahom vzdelávania. Produktom sú dokumenty školskej politiky, národných priorít vzdelávania. Projektová forma – konkrétne plánované projekty obsahu vzdelávania. Produktom sú vzdelávacie projekty, učebné plány a osnovy, štandardy vzdelávania a pod. Realizačná forma – obsah vzdelávania prezentovaný subjektami edukácie. Produktom sú konkrétne akty prezentácie učiva realizované učiteľom či výučbovými médiami. Rezultátová forma – obsah vzdelávania percipovaný subjektami edukácie. Produktom sú vzdelávacie výsledky (osvojené učivo). Efektová forma – obsah vzdelávania fungujúci na strane subjektov edukácie. Produkty – efekty obsahu vzdelávania v profesnej kariére, v politických a iných postojoch edukandov a pod. Terminologicky sa tiež zvykne rozlišovať formálne, neformálne a skryté kurikulum. Formálne kurikulum – komplexný projekt cieľov, obsahov, prostriedkov a organizácie vzdelávania, realizácia projektovaného kurikula vo vzdelávacom procese (vo výučbe) a spôsob kontroly a hodnotenia výsledkov vzdelávacieho procesu (výučby). Neformálne kurikulum – zahŕňa aktivity a skúsenosti vzťahujúce sa k škole (mimotriedne, mimoškolské aktivity organizované školou, napr. exkurzie, výlety, súťaže, záujmové činnosti) i domáce štúdium, úlohy a prípravu žiaka na vyučovanie. Skryté kurikulum – postihuje ďalšie súvislosti života školy, ktoré nie sú zvyčajne explicitne vyjadrené v programoch a sú obtiažne postihnuteľné: étos a klíma školy, vzdelávacie hodnoty, vzťahy medzi učiteľmi a žiakmi, vzťahy medzi školou a rodičmi i ďalšími zdrojmi vzdelávania, spôsoby diferenciácie žiakov, pravidlá správania sa v triede, sociálna štruktúra triedy, charakter školského prostredia a pod. Existuje tiež tzv. metakurikulum – keď do učiva predmetu sú zaraďované informácie, ako sa predmet učiť a ako riadiť a organizovať svoje učenie (učenie o učení). Termín kurikulum sa azda najviac približuje nášmu pojmu obsah vzdelávania. Obsah vzdelávania pritom neznamená len učivo, zahŕňa: a) poznatky, ktoré sú plánované pre školskú výučbu, ale tiež zručnosti, hodnoty, postoje, záujmy; b) formy a prostriedky výučby, plánované ciele a štandardy vzdelávania a pod.