Existuje niekoľko metód a foriem preverovania a skúšania žiakov. Delia sa podľa viacerých kritérií:

I. Podľa spôsobu vyjadrovania sa žiakov pri skúšaní:

  • 1. ústne skúšanie,
  • 2. písomné skúšanie,
  • 3. praktické skúšanie;

II. Podľa počtu skúšaných žiakov:

  • 1. individuálne,
  • 2. skupinové,
  • 3. hromadné;

III. Podľa časového zaradenia a funkcie:

  • 1. prijímacie skúšky,
  • 2. priebežné skúšanie,
  • 3. súhrnné skúšanie,
  • 4. záverečné skúšky,
  • 5. opravné skúšky;
Existuje aj niekoľko spôsobov delenia metód a foriem hodnotenia žiakov:

Podľa toho, s čím sa žiak, resp. jeho výkon porovnáva:

  • 1. rozlišujúce hodnotenie, tzv. NR hodnotenie (norm-referenced), alebo tiež hodnotenie relatívneho výkonu – výkon žiaka sa potovnáva s výkonom iných žiakov;
  • 2. overujúce hodnotenie, tzv. CR hodnotenie (criterion-referenced), alebo tiež hodnotenie absolútneho výkonu – žiak sa porovnáva s určitou vopred stanovenou normou;
  • 3. individualizované hodnotenie – žiak je porovnávaný sám so sebou v čase.

Podľa časového zaradenia:

  • 1. priebežné hodnotenie
  • 2. záverečné hodnotenie

Podľa cieľa:

  • 1. formatívne hodnotenie – jeho cieľom je spätná väzba pre žiaka;
  • 2. sumatívne hodnotenie – jeho cieľom je určenie výsledkov procesu učenia sa žiak;.

Podľa toho, či žiaci vedia, že sa hodnotí alebo nie:

  • 1. formálne hodnotenie;
  • 2. neformálne hodnotenie

Veľmi zaužívanou metódou pedagogickej diagnostiky sú didaktické testy. Predstavujú postup pedagogickej diagnostiky, ktorého pomocou učiteľ (alebo aj sami žiaci) meria pokiaľ možno objektívne a soľahlivo výsledky učenia sa a dosiahnutia plánovaných cieľov. Dôležitá je objektívnosť testu, ktorá sa dosahuje jednoznačným formulovaním testových úloh; ďalej je to spoľahlivosť testu (reliabilita), teda ide o to, aby test skutočne meral to, čo merať má (pri opakovanom meraní toho istého u tých istých žiakov by sme mali získať rovnaké výsledky). Dôležitá je tiež validita testu. Predstavuje stupeň presnosti, s ktorou sa skutočne postihuje meraný znak a nič iné. Didaktický test by mal byť tiež dostatočne citlivý (mal by zisťovať i tie najmenšie rozdiely vo vedomostiach žiakov), použiteľný (mal by byť jednoducho použiteľný a opraviteľný) a ekonomický (nemal by byť spojený s vysokými nákladmi). Didaktické testy sa delia na dve skupiny:

  • 1. testy orientačné (neštandardizované, informačné) – môže si ich zostavovať každý učiteľ sám;
  • 2. testy štandardizované (normalizované).

Jednou z pomerne nových diagnostických metód je metóda portfólia. Portfólio je pôvodne ekonomický výraz, ktorý sa udomácnil aj v pedagogickej literatúre. Môže byť definovaný ako súbor rôznych produktov žiaka (slohové práce, diktáty, kresby, obrázkový materiál, zápisky a pod.), ktoré dokumentujú jeho prácu za určité obdobie. Tieto dokumenty sú dôležitou súčasťou komplexného hodnotenia žiaka. Portfólio môže mať najrozličnejšie podoby – fascikel, škatuľa, tvrdé dosky a pod. Ak sa učiteľ rozhodne hodnotiť prostredníctvom portfólia, al by si stanoviť cieľ a kritériá hodnotenia a malo by mu byť jasné:

  • 1. čo bude portfólio obsahovať;
  • 2. kto bude materiály do portfólia ukladať (zväčša to eobia samotní žiaci po dohode s učiteľom); materiály od žiaka môžu byť dopĺňané aj materiálmi od učiteľov, rodičov – postrehy o žiakovi);
  • 3. kedy, resp. v akých časových intervaloch sa budú práce ukladať (raz za deň, týždeň a pod.)
Cieľom portfólia je zachytiť vývin, pokrok žiaka a premeny za určité časové obdobie. Umožňuje hodnotiť podľa individuálnej vzťahovej normy a pre učiteľa i žiaka je dôležitou spätnou väzbou. Umožňuje učiteľovi voliť optimálne postupy práce so žiakom.

Na zvýšenie efektívnosti vyučovania sa v súčasnosti odporúča nasledovné:

  • 1. Presne stanoviť ciele vyučovania, aby sme vedeli, čo vlastne chceme hodnotiť.
  • 2. Maximalizovať objektívnosť hodnotenia žiakov, čoho predpokladom je poznanie ich individuálnych osobitostí (učiteľ by mal nypr. vedieť, že určitý žiak je veľký trémista, má problémy s vyjadrovaním, je mimoriadne citlivý, nebol prítomný na predchádzajúcom vyučovaní a pod.).

3. Učiteľ by mal pri skúšaní vytvoriť dobrú atmosféru.

4. V podstatne väčšej miere používať formatívne hodnotenie.

5. Hodnotiť čo najskôr po výkone žiaka.

6. Zapájať žiakov do procesu hodnotenia.

7. Používať rôzne metódy skúšania.

  • 8. Požívať slovné hodnotenie – slovné hodnotenie znižuje prílišnú orientáciu žiaka na výkon a známky; zdôrazňuje význam sociálnej kooperácie namiesto konkurencie; vedie k individuálnemu podporobaniu žiakov namiesto frontálneho postupu.

Stanovenie štandardov V súčasnej dobe sa rozvíja stanovenie štandardov v jednotlivých predmetoch. Pojem štandard vyjadruje normu, ktorá charakterizuje úroveň kvality práce v jednotlivých vzdelávacích inštitúciách. Možno rozlišovať: Cieľové štandardy – určujú, na akej úrovni majú žiaci dosahovať stanovené ciele vzdelávania v určitých vekových obdobiach; Evalvačné (hodnotiace) štandardy – predstavujú meranie testami a zisťujú, ako sú stanové požiadavky (ciele) dosiahnuté. Predpokladajú systém testov, ktoré slúžia na meranie vzdelávacích výsledkov.