Otvorená výučba – znamená celkovú zmenu pedagogického postoja k deťom v zmysle nových metód a organizácie učebných činností a otvárania vyučovania navonok (kontakt školy s mimovyučovacím prostredím). Priebeh vyučovania a jeho obsah nie je určovaný primárne učiteľom, ale závisí od záujmov, želaní a schopností žiakov. Čím viac žiaci sami rozhodujú o tom kedy, čo, kde a ako sa bude učiť, tým je výučba otvorenejšia. Z organizačného hľadiska k základným formám otvoreného vyučovania patria: spoločné činnosti v kruhu, slobodná práca, týždenné plánovanie, riešenie projektov, ale i časti práce, ktoré organizuje učiteľ. Práca v kruhu – učiteľ i žiaci si sadnú do kruhu a komunikujú. Takto sa začína, ale aj končí vyučovací deň alebo týždeň. Obsah rozhovoru je zameraný na mnohé okruhy – skúsenosti a zážitky detí, výsledky práce, plánovanie práce, riešenie konfliktov a pod. Slobodná práca – žiaci si sami volia činnosti z určitých možností. Patria sem však aj povinné úlohy, ktoré žiaci spracúvajú podľa svojich možností a schopností, teda vlastným tempom. Učiteľ túto prácu neriadi, ale usmerňuje. Týždenné plánovanie – plány obsahujú to, čo je záväzné, ale sú v ňom aj možnosti zvoliť si vlastné oblasti činnosti. Plány sa spracúvajú spoločne so žiakmi. Projekty – vedú žikaov k riešeniu mnohých praktických úloh, k spolupráci a pod. Uvedené formy nie sú izolované, záleží na učiteľovi, ako ich vie usporiadať. Súčasťou práce školy je aj spolupráca s rodičmi. Tí sa vyjadrujú k práci školy, dávajú súhlas k takémuto vyučovaniu, majú možnosť zúčastniť sa vyučovania a pod.

Globálna výučba – vychádza z potreby prípravy žiakov pre život v 21. storočí, čo je možné realizovať:

  • 1. rozvojom globálnej, t. j. celej osobnosti (nielen intelektuálnej, ale aj motivačnej, citovej, vôľovej a telesnej sféry osobnosti),
  • 2. pochopením globálnej povahy sveta a úlohy žiaka, študenta v ňom. Zdôrazňuje posun hodnôt: od oceňovania kvantity k oceňovaniu kvality; od princípu nezávislosti k princípu vzájomného prepojenia; od vlády nad prírodou k životu v zhode s prírodou; od súťaženia k spolupráci; od plánovania a produkcie k bytiu; od nadvlády techniky k sociálnej spravodlivosti; od nadvlády organizácie k vývoju jednotlivca ako člena organizácie; od autoritárstva a dogmatizmu k účasti; od uniformity a centralizmu k rôznorodosti a pluralite; od chápania práce ako nevyhnutnosti k chápaniu práce ako sebarealizácie.
Uvedené má dopad aj na ciele, obsah, metódy, organizačné formy globálnej výučby. Globálna výučba sa zakladá na nasledovných princípoch:

  • 1. súlad obsahu a formy (metódy, organizačné formy a materiálne prostriedky závisia od cieľov a obsahu vyučovania);
  • 2. realizácia rôznych uhlov pohľadu, systémové myslenie;
  • 3. vyváženosť citovej a rozumovej zložky vyučovania;
  • 4. orientácia na trvalejšie výsledky vyučovacieho procesu;
  • 5. kladný vzťah k sebe a druhým;
  • 6. aktivita a tvorivosť žiakov;
  • 7. kooperatívny prístup;
  • 8. učenie sa cez zážitky.
V globálnom vyučovaní je mimoriadne dôležitá pozitívna motivácia žiakov, vytvorenie stimulujúceho prostredia; priame skúsenosti – práca žiakov v teréne, exkurzie a pod.; formatívne hodnotenie žiakov a sebahodnotenie.