Klasifikácia vyučovacích metód

Existuje niekoľko klasifikácií vyučovacích metód:

I. Podľa prameňa získavania informácií (didaktický aspekt):

1. metódy slovné:

 metódy hovoreného slova: monologické (rozprávanie, vysvetľovanie, prednáška, opis) a dialogické (rozhovor, beseda)  metódy písaného slova a grafického znázornenia: práca s učebnicou, pracovným listom (čítanie s vysvetľovaním) a metódy písomných prác (napr. domáce úlohy)

  • 2. metódy názorno-demonštračné (pozorovanie, predvádzanie, demonštrácia, statická a dynamická projekcia)
  • 3. metódy praktické (nácvik, cvičenie, tréning, pokus, práca v dielňach, na školskom pozemku, hudobné a výtvarné činnosti).

II. Podľa fáz vyučovacej hodiny (procesuálny aspekt):

  • 1. motivačné metódy (motivačné rozprávanie, pozorovanie, demonštrácia, aktualizácia obsahu – spájanie učiva s príkladmi zo života a pod.)
  • 2. expozičné metódy, t. j. metódy, ktoré zabezpečujú prvotný kontakt žiakov s učivom; prostredníctvom nich si žiaci osvojujú vedomosti a zručnosti
  • 3. fixačné metódy, t. j. metódy precvičovania nových vedomostí a zručností (pokus, demonštrácia, cvičenie, tréning a pod.)
  • 4. diagnostické metódy, na zisťovanie dosiahnutých zmien u žiakov a hodnotenie ich práce.

III. Z hľadiska myšlienkových operácií (logický aspekt):

  • 1. analyticko-syntetické metódy
  • 2. metódy porovnávania
  • 3. indukcia
  • 4. dedukcia

IV. Z hľadiska aktivity a samostatnej činnosti žiaka (psychologický aspekt):

  • 1. metódy reprodukčné, ktoré podporujú rozvoj pamäte
  • 2. metódy produkčné, ktoré podporujú samostatnosť a tvorivosť žiakov.

Podľa Lernera je možné hovoriť o metódach:

  • 1. Informačno-receptívnej: - podstatou metódy je prezentácia hotových informácií učiteľom a jej uvedomelé vnímanie a zapamätanie na strane žiakov. V podstate sa využíva pri výučbe všetkých vyučovacích predmetov. Realizuje sa formou výkladu, vysvetľovaním, popisom, ilustráciou; pomocou tlačeného textu (učebnice, pracovné zošity), učebných pomôcok, demonštračných pkusov; posluchom zvukových nahrávok, sledovaním videoprogramov, filmov, diafilmov a pod.
  • 2. Reproduktívnej: - ide o metódu organizovaného opakovania spôsobov činnosti. Jej didaktická podstata spočíva v tom, že učiteľ konštruuje systém učebných úloh pre činnosť, ktorá je žiakom už známa prostredníctvom informačno-receptívnej metódy. Plnenie úloh možno realizovať ústnou reprodukciou, opakovacím rozhovorom, čítaním, písaním a pod. Reproduktívna metóda umožňuje lepšie pochopiť a použiť vedmosti a zručnosti v typových situáciách.
  • 3. Problémového výkladu: - učiteľ vytýči žiakom problém, t. j. takú úlohu, na ktorú žiaci nevedia odpoveď a musia sa k nej na základe osobných aktivít a za pomoci učiteľa dopracovať. Väčšinou sa postupuje podľa nasledovného algoritmu:
  • 1. Vyjasnenie, v čom spočíva problém a určenie doposiaľ neznámych hľadaných veličín.
  • 2. Rozbor problému, hľadanie i štúdium dostupných argumentov a informácií potrebných pre riešenie.
  • 3. Vytýčenie možného postupu riešenia, doporučuje sa uvažovať o niekoľkých variantoch.
  • 4. Výber najpravdepodobnejšieho riešenia a jeho postupné uskutočňovanie.
  • 5. Overenie realizovaného riešenia, jeho potvrdenie či vyvrátenie a následná modifikácia riešenia.
  • 4. Heuristických: - ich podstatou je získavanie vedomostí, skúseností, zručností postupným objavovaním. Žiak hľadá nové riešenia, správne odpovede na otázky, skúma javy, aby poznal a pochopil vzťahy, ich podstatu. Táto metóda sa nazýva aj metóda objavovania. Očakáva sa pri nej, že žiaci objavia potrebné poznatky sami. Účinné využitie metódy si vyžaduje:
  • žiaci musia mať všetky podstatné vedomosti a schopnosti, ktoré budú potrebovať pre zvládnutie úlohy;
  • žiaci musia presne chápať, čo sa od nich žiada;
  • veľká väčšina žiakov musí byť schopná úlohu splniť;
  • prácu žiakov je potrebné pozorne sledovať (pomôcť otázkami);
  • zvoliť takú tému, pri ktorej je nepravdepodobné, aby žiaci vedeli odpoveď vopred;
  • žiakom je potrebné nechať dostatok času;
  • na konci je potrebné urobiť zhrnutie všetkého, čo sa mali žiaci naučiť.
Známa je napr. heuristika DITOR, ktorú vypracoval M. Zelina a rozčlenil do týchto krokov: D – definuj problém (presné vymedzenie problému na riešenie); I – informuj sa (práca s informačnými fondami); T – tvor riešenia; O – ohodnoť riešenia; R – realizuj riešenia. K heuristickým metódam patrí aj tzv. sokratovský dialóg = metóda slovnej diskusie, pri ktorej je žiak otázkami vedený k pochopeniu a poznaniu javov a ich vzťahov, ku ktorým by sám nedospel.

  • 5. Výskumnej: - vyžaduje od žiakov samostatné hľadanie riešení pre celistvú problémovú úlohu. Činnosť učiteľa spočíva vo výbere požadovaných učebných úloh, ktoré by u žiakov zaisťovali komplexné tvorivé aplikácie vedomostí a zručností. Aktivita učiteľa tu výrazne ustupuje do úzadia.