Romantizmus /90. roky 18. stor. - 30. roky 19. stor./

  • Veľká francúzska revolúcia, Anglická buržoázna rev. - pád feudalizmu
  • hospodárska oblasť - kapitalistické výrobné vzťahy, založené na moci peňazí /ovláda celý osobný i spoločenský život jednotlivca/, nemožnosť osobného rozvinutia, rúcanie predstáv o ideálnej spoločnosti. Buržoázia odmieta klasického hrdinu, usiluje sa o nový spoločenský ideál. Konflikt jednotlivca so spoločnosťou, neistota, spôsobená voľnou kap., konkurenciou, odcudzenosť k svetu, opustenosť, zbytočnosť, nespokojnosť - revolta - nový vzťah človeka k životu, svetu a spoločnosti.
Dve významné udalosti na prelome 18. a 19. st. ovplyvnili svetový hospodársky a politický vývin: priemyselná revolúcia v Anglicku a buržoázna revolúcia vo Francúzsku. Znamenali úplný rozpad feudalizmu. Prevládajú kapitalistické výrobné vzťahy. Nesplnili sa však predstavy o slobode a rovnosti. Svet ovládla moc peňazí. Peniaze ovplyvnili základné ľudské hodnoty (láska, priateľstvo, rodina). Človek, ktorý nedokázal realizovať svoje predstavy, sa cíti zbytočný a opustený. Táto situácia vyvolávala odpor voči klasicistickej harmónii. romantizmus - protiklad k osvieteneckému racionalizmu - obmedzenie rozum. poznania, zdôrazňovanie subjektu a uprednostňovanie citu a obrazotvornosti. Romantik /autor/ nevie pochopiť nepriaznivé zriadenie kap. proti človeku, pocit samoty a pesimizmu. preromantizmus - obrat od rozumu k citu

Romantická literatúra

  • prekonávanie literárneho klasicizmu, často i osvietenectva. Nový hrdina je v rozpore so spoločnosťou /vládnucou triedou/, osamotenosť /krajný individualizmus/, niekedy aktívne zapojenie do spoločenskej činnosti. Výsledok romantickej revolty - životné tragédie /romantický pesimizmus/. Význačná črta - túžba po ideále /láska, sloboda/, častá autoštylizácia autora do hrdinu ovládaného vášňami - pútnik, zbojník - výnimočná postava vo výnimočných situáciách.
Konflikt - rozpor medzi snom, túžbou, ideálom a skutočnosťou kap. vzťahov. Sny - doplňovanie utrpenia a biedy v skutočnosti, výraz bezmocnosti a biedy. Témy - nejestvuje privilegovaná téma - spracovanie života, riešenie stavovských priehrad, používanie prvkov hovorovej reči, noví hrdinovia z rôznych spoločenských vrstiev, aj spoločensky zaznávaní. Prebúdzanie nár. vedomia - návrat do minulosti /historizmus/, obrat k ľud. slovesnosti, nástup harmónie kontrastov /napr. ošklivosť - krása/.

ZNAKY ROMANTIZMU:

Postavy romantických liter. diel sa búria proti spoločenských konvenciám, nechcú sa podriaďovať zákonom, nenachádzajú pochopenie, ani u svojich najbližších. Stávajú sa preto spoločenskými vydedencami, zbojníkmi, väzňami, žobrákmi, tulákmi, pútnikmi, vyhnancami z vlasti a pod. - zobrazovanie kontrastov života, najmä kontrast medzi túžbou, snom človeka a drsnou skutočnosťou Romantický hrdinovia bývajú výnimočnými ľuďmi. Sú to silní jednotlivci vyznačujúci sa prehnanou citovosťou, ktorá prechádza do vášní. Často prejavujú znaky výlučného individualizmu. Ak ich individualizmus prerastá do odmietania akejkoľvek svetskej či božskej autority - hovoríme o titanizme.

KAREL HYNEK MÁCHA

lyrickoepická skladba: Máj (skladba má 4 spevy a 2 intermezzá. Zbojník Vilém zabije zvodcu svojej milej Jarmily, pričom netuší, že zvodcom je jeho vlastný otec. Odsúdenca popravia a Jarmila sa zo zúfalstva utopí. Mácha v osude Viléma nastolil otázku vzťahu jedinca a spoločnosti a rieši ju ako revolučný romantik v prospech jednotlivca. Dielo sa vyznačuje prekrásnymi opismi prírody, ktorú stavia do protikladu s osudmi hlavných hrdinov Viléma a Jarmily.)

GEORGE GORDON BYRON

  • túžba po slobodnom vývoji človeka, túžba utiecť a zároveň aj odhodlanie zúčastniť sa národnooslobodzovacích bojov. Charakteristického pre neho je búrliváctvo, krajný individualizmus, boj za slobodu národov, titanizmus /hrdina sa cíti silný niesť zodpovednosť za premenu spoločnosti/. Ovplyvnil J. Kráľa a J. Bottu.
  • romantický hrdina je pre autora prostriedkom na vyjadrenie vlastných názorov a pocitov. Autor sa so svojím hrdinom otvorene stotožňuje. Dielo sa tak stáva romantickou sebavýpoveďou spisovateľa. Je to prejav autorského subjektivizmu (protiklad klasicistickej objektivity). Aj pri zobrazovaní hrdinov sa spisovatelia zameriavajú na vykresľovanie ich duševných stavov. Dochádza k synkretizácii žánrov (epika sa silno lyrizuje, vzniká nový žáner - lyricko-epická básnická poviedka)
Jazyk literárneho diela obsahuje prvky hovorovej reči, lebo do literatúry sú uvádzané postavy z nižších spoločenských vrstiev. Autori sa pokúšajú prebudiť národné povedomie, preto často vychádzajú z minulosti národa = historizmus. Bohatý prameň podnetov našli romantici v ľudovej slovesnosti. Nastupuje harmónia kontrastov (krása- škaredosť,...). Byron je tvorcom básnickej poviedky, ktorá okrem fabuly (deja) obsahuje vlastné úvahy a básnikove city. Jej vplyv sa prejavil v slovanskej literatúre (u nás: Kráľ, Botto). Forma liter. diel: Lyrika, Epika, Lyricko-epické útvary, Básnická poviedka, balada

  • lyricko-epická skladba: CHILDE HAROLDOVA PÚŤ
  • autobiografické dielo v ktorom opisuje svoje dojmy z ciest po Európe.
Spomína na pustošivé vojny a ľudské utrpenie. Opisuje krajiny, túži po ich oslobodení. Byron rozvíjal zásadu, že pri pretváraní skutočnosti je rozhodujúca účasť indivídua. Hrdina sa cíti dosť silným niesť zodpovednosť za jej premenu (titanizmus).

  • hrdina opúšťa svoju spoločenskú vrstvu, vlasť, cestuje po Európe - osamotenosť, obdiv prírody, spomienky na slávnu minulosť v protiklade so súčasnosťou. tyranstvom a porobou, zúčastňuje sa národno-oslobodzovacích bojov.

V NEMECKU v tomto období vzniklo hnutie mladých protifeudálne zmýšľajúcich autorov - Sturm und Drang. Zmyslom hnutia je sloboda vyjadrovania myšlienok a citov. Mnoho literárnych podnetov načerpali z ľudovej poézie a ľudovej reči. Vodcom hnutia bol J. Herder. Ústrednou myšlienkou bola myšlienka humanity. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov tohto obdobia patrí

JOHANN WOLFGANG GOETHE

  • (preromantista) - túžba zabezpečiť slobodný rozvoj človeka - báseň Prometeus - nespokojnosť so spoločnosťou, vzbura proti nej, hrdina - obrana ľudskosti proti bohom.

Utrpenie mladého Werthera

  • na pozadí nešťastnej lásky konflikt medzi formujúcim sa meštiactvom a vládnou triedou, aj negatívnej stránky buržoázie. Werther uteká z tohto sveta faloše do prírody a k ľudu. Hlboko citlivý a humanisticky založený sa ocitne v rozpore medzi túžbou a jej neuskutočniteľnosťou /zaľúbený do ženy, ktorá je manželkou jeho priateľa/ - nevie prekonať spoločenské protirečenia a svoju vášeň - končí samovraždou.
  • dvojdielny milostný román v listoch, rozprávanie v 1. osobe, kombinácia denníka a listov, listy píše Werther svojmu priateľovi Wilhemovi. Autor zobrazuje osobné pocity a zážitky, rozpor medzi skutočnosťou, túžbou po slobode a nemožnosťou uskutočniť svoje plány vo feudálnom svete. Werther je mladý citlivý nadaný muž, ktorý stroskotal v láske k Lotte a neskôr v láske k žene jeho priateľa, neúspech v práci.
Mladík Werther zo zámožnej rodiny sa pri svojom pobyte v istej dedinke zamiluje do Lotty, dcéry tunajšieho úradského. Vie však, že krásna Lotta sa nemôže stať jeho ženou, pretože je zasnúbená s mládencom Albertom. Lotta a Albert sa však stanú jeho priateľmi. Po ich svadbe hrdina už nevie vydržať vnútorné napätie a preto odíde. Usiluje sa rozptýliť prácou, zábavou v spoločnosti, no nejde mu to. Túžba ho ťahá späť k Lotte. Vráti sa. Jeho duša je však plná bôľu a smútku. Prestáva ho zaujímať život, príroda, v ktorej krásach sa kedysi kochal a ktorú miloval. Spaľuje ho vnútorná vášeň, túžba po zbožňovanej Lotte. Keď jej však nechce ublížiť a pokaziť jej rodinné šťastie, nachádza len jedno východisko - smrť. Smrť pre lásku. Povybavujúc všetky záležitosti a napíšuc list priateľovi, jednej noci sa strelí Albertovou pištoľou do hlavy. Po výstrele žil ešte pol dňa v bezvedomí a v bolestiach, obklopený smútiacimi priateľmi a dokonal. Faust - veršovaná dráma. - základom je stredoveká legenda o učencovi Faustovi (stelesňuje túžbu po poznaní). Faust v túžbe za poznaním predal dušu Mefistofelovi, ktorý mu vrátil mladosť. Na konci života prichádza Faust k záveru: "Zaslúži ten len slobodu si žitím, kto denne o ňu bojuje" dráma Egmont

FRIEDRICH SCHILLER

V dráme: ZBOJNÍCI - vyjadril konflikt medzi šľachtou a meštianstvom. Hrdinom drámy je Karl Moor, ktorého brat Franz nízkym osočovaním pred otcom pripraví o dôveru, snúbenicu a dedičské právo. Karl sa vzbúri proti otcovi a celej feudálnej spoločnosti a stáva sa vodcom zbojníkov. Bojuje proti absolutistickému štátu a cirkvi, ale proti bohu vládnúcich stavia svojho boha lásky a spravodlivosti. Hrdina zomiera, pretože nezvládol rozpor medzi svojím ideálom a skutočnosťou.

HEINRICH HEINE

Zb. básní: KNIHA PIESNÍ - ho preslávila na celom svete. Veľkú účinnosť dosiahol hlbokým vyjadrením osobných, všeľudských a prírodných zážitkov. Využil v plnej miere ľudovú slovesnosť, najmä jej jazyk. Jeho poézia vyjadruje odpor proti sociálnym krivdám, čo cítiť najmä zo satirickej skladby:

NEMECKO-ZIMNÁ ROZPRÁVKA

Medzi významné politické a sociálne najsmelšie básne patria:

SLIEZSKI TKÁČI

ALEXANDER SERGEJEVIČ PUŠKIN

  • láska k človeku, nenávisť k nepriaznivej dobe.
  • začiatky tvorby sú poznamenané romantizmom - romanticko-lyrickej básne
Eugen Onegin - dráma. Má romantický dej s realistickými črtami /verný obraz skutočnosti / - typ zbytočného človeka. mladý aristokrat prežíva tragické životné pocity, ktoré vyplývajú z jeho pocitu zbytočnosti Kapitánova dcéra - povstanie Pugačeva. Je to historický román. Boris Godunov - dráma na motívy ruských bylín, vyzdvihuje úlohy ľudí.

ADAM MICKIEWICZ

  • oduševnenie za ideály lásky a priateľstva.
  • básnická skladba je poznačená mesianizmom - presvedčenie, že Poliaci sú vyvoleným národom, ktorého utrpenie je obeťou pre blaho ľudstva.
Óda na mladosť - revolučná báseň, ideový a morálny program romantickej mládeže, oduševnenie za ideály lásky, priateľstva. Konrád Wallenrod - mladý aristokrat prežíva tragické životné pocity, ktoré vyplývajú z jeho pocitu zbytočnosti Pán Tadeáš - obe diela sú eposy SÁNDOR PETÖFI

  • najvýznamnejší maďarský básnik. Jeden z revolucionárov, vodcov rev. v r. 1848, vychádzal z ľudu a jeho slovesnosti, z krajiny Dolná zem, program - sloboda, rovnosť, bratstvo.
Verše - zbierka. Burcovanie más do boja proti šľachte. Sú to vlastenecké, ľúbostné a revolučné básne. Apoštol - epická báseň, autobiografické črty, ľud nepochopil jeho myšlienky. Nenávisť voči tyranii, sklamanie z ľudu, ktorý ho nechápe. Ovplyvnil P.O. Hviezdoslava. Obeste kráľov - rev. báseň, hrdinom je ľud, burcovanie do boja. Báseň pripomína báseň V. Huga Kráľom. Je to revolučná báseň vyzýva ľud, aby povstal proti kráľom, šľachte. Koncom septembra - ľúb. báseň, ktorá je poznamenaná smútkom, a tento smútok je posilňovaný predstavou záhrobia, kde všetko končí avšak on sa však nevzdáva. VICTOR MARIA HUGO (1802 - 1885) Debutoval b. zb.: ÓDY A ROZLIČNÉ BÁSNE (v tejto zb. je jeho zmýšľanie ešte monarchistické) V dráme CROMWELL sa prihlásil k romantizmu. Najvýznamnejšie sa jeho zmýšľanie (romantické) prejavilo v hre: HERNANI. Základný konflikt v nej tvorí túžba po slobode a spravodlivosti a odpor proti násiliu panovníka a šľachty. Autor sa angažuje politicky, orientuje sa ľavicovo, bol odporcom Napoleona III. Z tohto dôvodu prežil 18 rokov v exile. Po 18 rokoch sa vrátil do svojej vlasti a až do svojej smrti presadzoval myšlienky humanizmu a demokracie.

  • zložitá cesta umeleckého a svetonázorového vývinu, zo zástancu monarchie - aktívny bojovník proti nej.
Legenda vekov

  • 3-dielny cyklus epických básní. Poukazuje na rozmach človeka z temnôt k svetlu a ideálom, viera v krajšiu budúcnosť človeka, optimizmu.
Próza - zákl. konflikt - túžba po slobode a spravodlivosti, odpor oproti násiliu panovníka a šľachty. Romány - bohatý romantický opis, široké filozof úvahy, citovosť, rušný a napínavý dej, uviedol ľudí, cudzích pre klasickú literatúru, opovrhnutých spoločnosťou: Bedári, Robotníci mora, Muž, ktorý sa smeje. Chrám matky božej v Paríži

  • vykreslenie kontrastov spol. - biedny ľud., jeho hrdinstvo i sebectvo a zákernosť aristokracie a cirkevných hodnostárov. Romantická harmónia kontrastov - škaredý zvonár Quasimodo - krásna cigánka Esmeralda. Kontrasty sú i v samotných postavách:
Quasimodo - typ romantického hrdinu, osamelý pre svoj zovňajšok, trpiaci ovládaný vášňami /láska k Esmeralde/, je schopný silného citu. Zaľúbi sa do E., ktorá ľúbi iného. Kvôli jej láske sa vzbúri proti svojmu pánovi, ktorého zabije a po smrti E. dobrovoľne zomrie.

Hl. postavy: zvonár Quasimodo, arcidiakon Frollo, Esmeralda. Vedľajšie postavy: básnik Pierro Gringoire, Johan Frollo, kapitán Phoebus Neúspešný mladý dramatik Pierre sa pri predstavení svojej mravoučnej hry stane svedkom voľby pápeža bláznov. Týmto je zvolený škaredý a hrbatý zvonár Quasimodo. Vyzerá ako "rozbitý a zle pozliepaný obor". Je mohutný, svalnatý, lenže na chrbte má hrb. Jednu nohu má kratšiu a má len jedno oko. A na dôvažok je hluchý od zvonenia na zvonoch. Nik nevie, odkiaľ pochádza. Vychoval ho arcidiakon, ktorý ho vzal z dosky nalezencov. Všetky tri osoby sa stretli v noci po voľbe na námestí de Gréve, kde tancuje mladá, pekná cigánka Esmeralda. Rozhnevaný kňaz zosadí Quasimoda z piedestálu a spolu odídu. Pierre bez jediného groša vo vrecku po vystúpení sleduje Esmeraldu po tmavých uliciach. Esmeraldu sa ktosi spolu s Quasimodom pokúsi uniesť, ale sa im to nepodarí, pričinením kapitána lukostrelcov Phoeba. Pierre sa dostane na námestie Divov, zhromaždisko parížskej spodiny. Stáva sa tulákom, ale pretože nezloží skúšku, chcú ho obesiť. Zachráni ho Esmeralda, ktorá si ho formálne vezme za muža. Esmeralda pomocou amuletu hľadá svoju matku, ktorú stratila v detstve. Quasimodo je pre útok na pobehlicu a množstvo ďalších obvinení odsúdený hluchým sudcom na pranier. Medzitým sa čitateľ dozvedá o kajúcnici, zamurovanej na rohu domu na námestí de Gréve. Tu oplakáva svoju dcéru, ktorú jej ukradli cigáni a podstrčili jej netvora s veľkou hlavou, hrbatého s nerovnakými nohami. Po dcére jej zostala iba maličká črievička. Kňaz Claude Frollo je čoraz čudnejší, podráždenejší. Keď sa dozvie, že kapitán sa má stretnúť s Esmeraldou, ide na schôdzku s ním. Keď si obaja roztúžení milenci vyznávajú lásku, kňaz vyskočí zo svojho úkrytu a zraní Phoeba. Potom utečie. Phoebo nezomrie, ale Esmeraldu súdia pre vraždu, čarodejníctvo a bosoráctvo. Rozsudok znie - smrť obesením. Vo väzení navštívi Esmeraldu Arcidiakon vyzná jej lásku a priznáva sa k útoku na Phoeba. Tvrdí, že kapitán zomrel a prosí, aby Esmeralda bola jeho. Tá však odmietne a kňaz odíde. Zvonár Quasimodo sa tiež zmenil. Predtým mal radosť z každého zvonenia, a teraz zvoní len keď musí. Stal sa ešte zamĺknutejším než dovtedy. Než sa má Esmeralda pred smrťou kajať na námestí, Quasimodo ju unesie spomedzi niekoľkých strážcov a uchýli sa s ňou do azylu chrámu. Súd však po niekoľkých dňoch rozhodne o porušení azylu. Pierre vyvolá vzburu tulákov, ktorej cieľom je odviesť Esmeraldu do bezpečia a vyrabovať chrám. Nič netušiaci Quasimodo bráni chrám a zabije arcibiskupovho brata Johna. V priebehu boja vniknú Pierro a Frollo tajným vchodom do chrámu a odídu s Esmeraldou. Vzbura bola potlačená. Keď kňaz s Esmeraldou osameli, žiadal ju aby sa mu oddala. Ona odmietla a tak ju zveril do stráže pustovnice na námestí a odišiel po vojakov, aby ju obesili. Pomocou črievičky sa obe spoznajú ako matka s dcérou. Pustovnica ju chce zachrániť a ukryje ju. Esmeralda sa však prezradí a postavia ju na šibenicu. Matka žiaľom zomrie. Na túto scénu sa pozerajú z veže Quasimodo a kňaz, ktorý o zvonárovej prítomnosti nevie. Keď Esmeraldu obesia, kňaz sa rozosmeje. Rozhnevaný Quasimodo ho zhodí dolu. Potom zmizne a ľudia ho viac nevideli. Asi o dva roky našli na mieste, kde hádzali popravených dve kostry, ktoré boli v objatí. Jedna z nich bol Quasimodo, ktorý sem prišiel zomrieť pre tú, ktorú miloval - pre Esmeraldu. Bedári

  • 5-dielny román, zápas s nespravodlivosťou spoločenských zákonov. Skutky hlavného hrdinu sú prejavom toho, aká by spoločnosť mala byť. Hlavné postavy sú galejník Jean Valjean, Cesetta, Marius. Hlavnou témou je boj proti kráľovi. Nachádzame tu romantický opis, filozofické úvahy, rušný a napínavý dej, citovosť. Postavy, ktoré vystupujú v jeho dielach sú opovrhované v spoločnosti.
JEAN JACQUES ROUSSEAU (FR) Za najzávažnejšie spoločenské zlo, ktoré splodilo nerovnosť medzi ľuďmi, pokladal súkromné vlastníctvo (ROZPRAVA O PÔVODE NEROVNOSTI MEDZI ĽUĎMI). Nápravu chýb v spoločnosti chcel dosiahnuť prevýchovou ľudí (pedagogický román: EMIL) Svojou tvorbou sa usiluje odkryť novú krásu života. Vidí ju v rodinnom, prírodnom, prostom dedinskom živote. Rousseauovo dielo je výrazom hľadania odpovede na zložité problémy spoločenského života, v ktorom videl veľa nespravodlivosti. Je podnetný tým, že nebol ľahostajný k utrpeniu nižších spoločenských vrstiev a odhaľoval pôvodcov ich biedy.

ZÁKLADNÉ ČINITELE SLOVOSLEDU SLOVENSKEJ VETY

Základným slovosledovým princípom v slovenčine je významová výstavba výpovede, čiže aktuálne členenie vety.

  • 1. Významová výstavba vety - podľa toho sa vo vetách ukladajú (zaradujú):
VÝCHODISKO VÝPOVEDE (známa časť) JADRO VÝPOVEDE (niečo nové)

oznamovacie vety:

(pokojná výpoveď) - objektívne poradie (1.východisko, 2. jadro) (vzrušená výpoveď) - subjektívne poradie (1. jadro, 2. východisko) opytovacie vety: - subjektívne poradie - opytovacie zámeno alebo príslovka ako jadro výpovede je na začiatku. V zisťovacích otázkach je na prvom mieste slovesný prísudok, alebo častica. rozkazovacie vety: - subjekt. poradie - prísudkové sloveso je na zač.

2. Gramatický činiteľ

[ako usporiadať slová vo vete (najmä prístavok a prívlastok )] Podľa neho nemožno oddeliť prívlastok od podstatného mena, na ktoré sa vzťahuje. PRÍVLASTOK: - zhodný stojí pred podstatným menom (napr. krásna kytica)

  • výnimkou sú odborné názvy (napr. kyselina sírová)
umelec. reč (mesiaca svit) PRÍSTAVOK: napr. Bratislava, hlavné mesto SR, je význam. kultúrnym centrom.

3. Rytmický činiteľ

  • v slovenčine sa uplatňuje pri určovaní polohy predkloniek a príkloniek
Medzi príklonky patria jednoslabičné slová: byť, som, si, je, sme, ste, sú (t.j. tvary pomoc. slovesa byť), zámená mi, ti, si, mu, jej, ma, ťa, sa, ho, ju, vám, im, nás, vás, ich ... Medzi predklonky patria jednoslabičné spojky a častice: a, i, aj, že, až, keď, len Rytmický činiteľ sa uplatňuje v polohe príkloniek a predkloniek, tak, že sa prikláňajú k prvému prízvukovanému slovu vo vete alebo vo vetnom úseku, do ktorého patria a vyslovujú sa s ním ako jeden celok. Sú neprízvučné.

c) Hej, cítim sa oddaný tomu zmyslu. Toto je záver múdrosti. Slobodu s žitím si zaslúži len ten, kto o ňu denne bojuje

Prevysokých - (prídavné m.) utvorené predponou pre Predtucha - koreň zo slova tušiť

Autor: Tomáš Bella (tomas@bella.as) URL: <a href="http://kvas.cdtip.sk/maturita.htm">http://kvas.cdtip.sk/matu rita.htm</a>