Mor ho!
Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia, ponad vysoké hory, ponad rovné polia, preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu, sadli tam za pomedzím slovenského rodu.
Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí.
Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom:
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom. Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci, okol neho cárska stráž, tuhí to paholci,
a pred cárom družina neveliká stojí:
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji.
Pobelavé kaderie šije im obtáča, modré ich oči bystro v okolo si páča. Rastom sú ako jedle, pevní ako skala, zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala. Krásna zem - jej končiny valný Dunaj vlaží,
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží:
Tá zem,tie pyšné hory, tie žírne moravy:
to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy. Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu, aby šli s pozdravom k cárovi rímskemu.
Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú:
taká otroč neznáma slovenskému kraju, lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi
a smelými sa jemu primlúvajú slovy:
"Národ slovenský, kňazstvo i staršina naša, kroz nás ti, slávny cáre! svoj pozdrav prináša. Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha, to je zem naša, daná Slovänom od Boha.
A ty, mor ho! - hoj mor ho! detvo môjho rodu, kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu,
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.