I.

Koniec fašiangov tu, a zima nepopúšťa. Slnko sa celý deň ani neukáže a inovať zo stromov ledva padá trocha o poludní. Činí sa, akoby sa zima vrátiť chcela. Kto by ju žiadal?! Nikto! A predsa, keby sa vrátila, keby sa vrátilo len pár týždňov, hej, či inak by to všetko vyzeralo u Turjanov. Žena a troje drobných detí mali by ešte otca. Čo aj pil, vadil sa, ale predsa ľahšie zarobili na živnosť. Aký bol, taký bol, ale predsa len bol otec, a dnes je už pod zemou a Turjanka s deťmi v biede. Zvážal drevo zo Žiaru, privalila ho fúra a v špitáli dokonal. A dolámaného doktorovi ešte aj pozerali. Ako prosila žena, že veď vedia, mŕtvy je, nech ho nekusujú ... márne. Od tých čias, ako to tak videla, nemôže jesť, stavia sa jej pred oči, nemôže spávať a krome toho dusí ju aj s deťmi hlad a tá tuhá zima. Predtým otec slúžil paholkom, ona chodila prať, drhnúť dlážky po pánoch, kvartieľ mali u pána, kurivo tiež, teraz to všetko odpadlo. Za kvartieľ načim zaplatiť tri zlatovky za štvrť roka, a je to len stará, drevená, na chyžku prerobená maštaľka za mestom na záhu- mní. Obrezkov na píle dajú za šesták, čo na seba neberie. Má sa pretrhnúť, a za tri-štyri dni ich spália. A kým ich doniesla, zameškala pol dňa. "Čo si ma tak, bože, navštívil a nezmiloval sa radšej nad týmito deťmi ..." žiali žena, keď zarobí groš a na nič nedôje. Deti večer častejšie ukladá sľubmi, sprevom ak chlebom, a ešte nocou musí na zárobky.

II.

Sú fašiangy. Doba zábav, bálov, tancov. Volali ju páni, kde nádenníčieva, na večer k deťom. Lebo ač majú slúžku, učňa, tí môžu zaspať, a deti samotné bola by neopratrnosť nechať. Turianka sa sľúbila, ale inak si myslela. Veď akože budú jej deti, kým ona bude cudzie opatrovať. Veď ona tiež má rada svoje deti, ba snáď radšej ako tí páni, ktorí sa teraz od svojich na zábavu stroja. Nešla by ona od svojich, keby sa nebála, že je potom viac nebudú volať do roboty, a z čohože vychová troje detí, a robotníčok, zvláštne cez zimu, hneď aj tri dostať miesto nej. Mať poukladala na posteľ všetky tri svoje deti, ktoré, chúďartá, nepostrádajú otca. Zabúdajú sa už aj opytovať, kedy príde otec. A keď im povie, že už nepríde, nechápu to, tešia sa a len žalujú materi. "Ondrík kope, Marka toto čosi urobila a povedala na mňa ..." a berú sa s radosťou na posteľ, kde od otcovej smrti všetky tri spávajú, a mať sa krčí sa na lavici pri železnom šporhelíku. Nie je im už zima pod perinkou. Zaspia. Mať prichystá vody, chlebíka, ak by sa ktoré zobudilo, nezhasí lampášik; najstaršej Zuzke, sedemročnej, naloží opatriť ostatné, ak bude im čo načim. Veď - vraj - len do polnoci budú páni v divadle, na zábavu nezostanú. Turjanka na noc ešte nikdy nebola

od detí. Teraz prvý raz. "Jaj, už musím, zvonia sedem," a zahodiac na seba plachtičku, mohla by už ísť; mohla, a len sa krúti, obzerá po izbe, či dačo nezabudla. Hľadí na postieľku, prikazuje ešte raz Zuzke šeptom (aby druhé dve deti nepočuli a sa nebáli), aby pozor dala, ak sa pobudia, ona že hneď príde, aby spali, a nemôže vykročiť. Vyjde po prstoch, zamkne chalúpku,

ide ponáhľa sa, ale nevidí, nedbá, nedbá, kde kročí. Myslí:

zakpúrila dobre, deti nakŕmila hojne, ale zima vytiahne hneď teplo, ak sa skope voľaktoré, prechladne, bude ešte viac trápenia. "Ale akože nejsť, keď ma vždy volajú, a zarobím aj sa vyspím dosť, aj dve pláce cez deň!"

III.

U pánov - bol to majetnejší krajčír - už Turjanku netrpezlivo očakávali. Predstavenie malo sa začať o pol ôsmej. "Kdeže ste tak dlho? Zameškáme sa," dohovárala pani. "Ukladala som tie svoje detváky ... žeby všetko na noc mali, ak sa pobudia." "Oj jej, budú vám spať. To nie ako naše, naučené sa nami hore byť." Chlapec s dievčatkom, také šesť-osemročné, iba sa obzerali na tetku Maru a ďalej prehŕňali obrázkovú knižku, novo vytiahnutú, na stole sediac a sa prevaľujúc. Slúžka prizerala sa na vyobliekanú paniu, podávala ihly, špendlíky, a učeň sedel ako drevený pri stole, nezvyknutý na takú úlohu - dozerať na deti, a cítiac prítomnosť ú pána, ktorého sa bál. Pán zapálil si cigaru a netrpezlivo fajčil, nemôžuc vyčkať, kedy sa pani už dooblieka. Konečne, veznúm na prípad potreby ešte dva-tri špendlíky do opaska, šla za pánom, nakladajúc aby, dali pozor, deti, deď budú chcieť spať, uložili. Mara pýtala si dáku robotu. Žeby párali peria, odporúčala pani v náhlosti. Oni sa nezabavia, najviac do polnoci. "Mlieko atď. je tam a tam," vysvetľovala pani vypevádzajúcim ich, Mare, slúžke a učňovi. Slúžka doniesla perie. Deti porobili trochu protivne, pobavili sa a pýtali sa spať. Tetka Mara ich uložila. Slúžka tiež hneď zaspala pri stole. Učeň prezrel obrázkovú knižku, poslabikoval si v nej, a istý, že sa páni nevrátia, vytratil sa, šiel nazerať cez oblok na pánov, čiže na predstavenie. Ako učeň. Mara párala perie, a keď učeň odišiel, slúžka zaspala tichosť, dýchanie detí nedalo jej vymôcť sa spod myšlienky, čo robie jej detičky. Či sa nepobudili, či neplačú, či nespadlo voľaktoré, neskopalo sa, či neprechladne? Hodiny tupo šťukali sem-tam, sem-tam, a Mara Turjanka, zamýšľajúc sa nad svojím smutným stavom, zaháňala rukou myšlienky, prihládzajúc si vlasy, podtískajúc ich pod šatku, ale slzy jednak nemohla udržať. Utierala ich hánkami, že sa jej pere lepilo. Slúžka, zavalená na rukách na stole, sa vše strhla, prebudila, začala párať, povedala pár slov o panej, pánovi, ale zase len zaspala. Štrnásť-pätnásťročné, ešte viac dieťa, a zrobené, chúďa, nie div. Mara nevydržala. Zobudila Marku, a naložila jej nezaspať, kým sa vráti, a sama nesvoja, bez všetkého, bežala - len na oblok kuknúť deti. Var ju chytala idúcu po zamrznutej ceste, po noci tmavej ako jej vdovský život. Kukla, vbehla, deti spali. Pobozkávala ich na obnažené, rúčky,

tváričky, naprávala im sa tíško sa ich spytovala, ako sa im spí prvú noc bez rodičov vôbec. Ačak zle bez otca, mamičky? Netrvalo to za mitnútku, už zase primknúc bežala späť, aby sa páni nenahnevali, že ju najali, a nie je tam. Hodín bolo ešte len jedenásť. Učeň sa vrátil uzimený zaspal.

IV.

Páni zabávali sa dobre. Ostali po divadle aj tancovať. Prešla polnoc, jedna, dve hodiny. Mare nedalo pokoja. Prichodilo jej na um všetko zlé, čo sa deťom stať mohlo. Zaletela domov pozakrývať ich, lebo im už iste vychladlo nacelkom. Ťažko jej bolo od nich, ešte aj cez okno kukla dnu a behom vrátila sa späť. Bola už aj hmla, tma a zima treskúca. Prešli aj štyri hodiny, a páni nedošli. Dobre sa cítili a boli bezpeční, veď je tam "Marka". Pán kartoval, pani sa vykrúcala v tanci. Mare sa celú noc ani nezadriemalo. Ba čím ďalej, tým jej bolo teplejšie, ač už izba aj tu chladla. Čím ďalej, tým bola nepokojnejšia, sluchy jej už trhalo. "No, už čo ako, ale by som radšej bola oželela tých dvadsať-tridsať grajciarov, ako doma nebyť. Chúdence. Otca nemajú a už aj bez matere budú ostávať nielen vo dni, ale aj celé noci. Netrpezlivo pozerala na hodiny, sadla, vstala, prikrývala panské deti, ale aj na svoje myslela. Čo všetko sa im mohlo stať, hútala v mysli. Schytila ručník, a ani nevedela ako, vyšla von. Obchodiac vržďavý sneh, akoby kradnúť šla, bežala ulicou. Bežala, akoby deti pred dákym nešťastím zachrániť mala. Izba bola vychladla, rozložila rýchlo ohňa, naložila dreva, poukrúcala "svoje sirôtky", v láske a žiali nad nimi zase si len povinnosť spomnela.

V.

Páni došli konečne pred piatou a Mara referujúc, že sa deti sotva prebudili cez noc, obdržala štyridsať grajciarov; zavrúc ich do dlane a stískajúc ich, naradostená bežala domov. "Ako ma previalo." Zima ju zdrgľovala, ačkoľvek hneď na oheň priložila, deti pobudila a tešila sa v nich. "Ale čo mi je taká zima?! Huj," striaslo ju. Dnes je už druhý týždeň po bále, každú noc sa tisne Turjanka k drobným deťom svojim ona štvrtá na biednu posteľ, a len sa nemôže zahriať. Už aj zelín sa napila, aj sa vypotila, ale keď sa večer z roboty vráti alebo aj doma je, len ju zima drví. Kašle, má ju zadusiť, a v bokoch ju kole. "Bože, ešte vari ochorieť idem ..." myslí si každý večer a len jej neprechodí...