Psychológia

„Psychológia má dlhú minulosť, ale krátke dejiny“, napísal H. Ebbinghaus. Najvýznamnejší slovenský bádateľ zaoberajúci sa dejinami psychológie J. Koščo (1964) vysvetľuje jej vývoj súbežne s vývojom filzofie a ostatných vied. Aj jeho práce potvrdzujú, že záujem o sledovanie psychických (duševných) javov je taký starý ako samotné ľudstvo.

Najstaršie a najpoužívanejšie vymedzenie psychológie znie:

psychológia je veda o duši, pričom samotný pojem „psychológia“ je umelo vytvorené slovo, ktoré sa skladá z dvoch gréckych slov: psyché (znamená duša) a logos (znamená slovo, reč aj veda). Starovekí filozofi však termín psychológia nepoužívali. Už v predhistorickej dobe človek postrehol, že život súvisí s dýchaním – koniec dýchania bol neklamným znakom smrti. V mnohých jazykoch psyché – duša pôvodne znamená dych. Jeden z najstarších predstaviteľov antickej filozofie Herakleitos spájal psyché (dušu) s dychom, s princípom dýchania ako celkom jasne vyditeľným prejavom života a s princípom pohybu živých bytostí. Demokritos (460-360 p. Kr.) chápe dušu ako najjemnejšiu látku (atom), ktorá je rozptýlená po celom tele , ale aj mimo tela, vo vzduchu. Ďalší z najstarších predstaviteľov antickej filozofie Pythagoras (580-500 p. Kr) uviedol, že duša je nehmotná a nesmrteľná samostatná substancia, ktorá nepodlieha prírodným zákonom. Na názory Pythagora v mnohom nadviazal Platón (427-347 p. Kr.). V jeho filozofickom systéme má popri svete ideí, hmoty a hviezd osobitné miesto svet duší ľudí, zvierat a rastlín utvorený demiurgom (stvoriteľom). Podľa Platóna sa duša v tele zdržiava len dočasne. Po opustení tela existuje vo forme ideí, ktoré sú zdrojom všetkých pojmov.Vychádzajúc z tzv. teórie reminiscencie duša spomína na idey, ktoré spoznala počas voľného pohybu vo svete ideí ešte pred splynutím s telom. Človek je symbiózou nesmrteľnej duše a smrteľného tela. Prvé ucelené dielo o duši (grécky ,,Peri psychés“, po slov. ,,O duši“) napísal Platónov žiak Aristoteles (384-322 p.Kr.). Jeho názory na dušu sú pokračovaním výkladu kozmológie a tvoria časť filozofie prírody, hlavne však živých telies vôbec. Podľa Aristotela má každé živé teleso hmotu (matériu), to znamená telo a formu, to znamená dušu. Spomedzi živých telies uvádza rastliny. Tie majú dušu rastlinnú, ktorej pripisuje funkciu vyživovania a plodenia. Potom sú živočíchy, ktoré majú dušu cítiacu. Jej funkciou je vnímanie a cítenie (živočíšna duša). Napokon je duša živých cítiacich a rozumných ľudí – ľudská duša. Jej funkciou je myslenie a konanie. Najvyššou zložkou ľudskej duše je rozum. Aristoteles ho chápe, nielen ako myslenie, ale aj ako ušľachtilý cit. Duša je podľa Aristotela:

• formou tela, objavuje sa vo všetkých živých telesách, ale nie je telesná,
• niečo, čo má v sebe účel a čo dáva pohybu života určitý smer a formu,
• príčinou, počiatkom a spôsobom existencie akýchkoľvek živých telies.

Aristotelova „veda o duši“ (peri psiches) predsatvuje nielen psychologiu v neskoršom (do istej miery aj v súčasnom) chápaní, ale aj biológiu a vedu živote vôbec. Na vyššie uvedené názory na dušu rozpracúvané v antickej filozofii nadväzuje učenie jedného z najväčších antropológov kresťanského náboženstva, svätého. Augustína (354-430). Duši pripisuje vlastnosti, ktoré sa prezentujú v: a) myslení a rozume, chcení a láske, rozpomínaní a pamäti. Všetky tieto tri vlastnosti duše svojím vzájomným hlbokým a vnútorným spojením v sebe a skrz seba vytvárajú jednotu, b) jednote existencie, vôle a poznania, to zn. v trojici, v ktorej rozhodujúcu úlohu pripisuje vôli. Vo svojom prístupe k vysvetľovaniu procesu poznávania osobitne zdôrazňuje prechod od zmyslov na spirituálne schopnosti nesmrteľnej duše. Zdôrazňuje pritom úlohu intuície a osvietenia. Učenie sv. Augustína významne ovplyvňuje aj tvorbu neskorších názorov a koncepcií. Výrazne sa to prejavilo hlavne u sv. Tomáša Akvinského (1225-1274), ktorý, výchádzajúc aj z Aristotela, svoje názory na analyzovanú problematiku vyjadril v traktáte „O duši“ a v niektorých svojich ďalších spisoch. Modifikoval Aristotelove názory do novovznikajúceho kresťanstva. V učení sv. T. Akvinského ako veľmi významné nachádzame aj objasnenie substanciálnej jednoty človeka. Tvoria ju dva základné princípy: duša a telo. Výsledkom tejto jednoty je jedna substancia – človek: individuálna., rozumná a slobodná bytosť. Podľa T. Akvinského dôvodom začiatku existencie v čase je jej spojenie s telom človeka. Duša je vitálnym princípom plnosti ľudského bytia – jeho života vegetatívneho, senzitívneho a racionálneho.

Z hľadiska tohto vitálneho chápania je duša:

• princípom existencie tak živého tela, ako aj jeho operácií,
• princípom finality živého tela, t.z., že usmerňuje činnosť všetkých síl a včetkých zložiek živého tela,
• zároveň princípom, ktorý sa prejavuje ako vnútorná príčina pôsobenia na iné živé bytosti, v ktorých duša s matériou (telom) tvoria jedinú úplnú podstatu.

Z vyššie uvedeného sa nám do popredia zákonite vysúva filozoficko-psychologický problém, ktorý sa označuje ako dualizmus. Človek si vlastne uvedomuje:

• že svojím materiálnym telom (svojim vzhľadom, podobou, chôdzou a pod.), svojou telesnosťou

patrí do hmotného sveta, že svojimi organickými zmyslami poznáva vonkajší svet a že je nielen viditeľný, ale zároveň aj situovaný do vymedzeného žitia v čase a v priestore,

• že svojou duchovnosťou (spiritualitou) nie je závislý na hmotnom svete a jeho zákonitostiach,

ale že práve vlastnosťami svojej duše má schopnosť prekonať limitujúce obmedzenia materiálneho sveta,

• že v spirituálnych vlastnostiach sa prejavujú spôsoby existencie ľudskej duše a možnosť jej

existencie mimo tela, bez závislosti na tele,

• že ľudský rozum sa považuje za logicky vyčlenenú spirituálnu vlastnosť, pomocou ktorej človek

môže poznávať bytie v jeho celistvosti. Racionalizmus od počiatku vsúval do popredia rozum. Ten sa považoval za základnú poznávaciu funkciu. Predpokladalo sa, že od rozumu závisí aj celá ľudská skúsenosť. Racionalizmus preferoval tzv. exaktné vedy. Tak najmä rozmach prírodných vied, hlavne však aplikácia experimentálnej metódy v skúmaní psychiky človeka a takto získané údaje viedli k čoraz zretelnejšej diferenciácii princípu duchovného (spirituálneho) od telesného (hmotného) v ľudskej bytosti. Jedným z najvýznamnejších predstaviteľov takto formulovaných názorov bol racionalista R.Descartes (1596-1620), ktorý zacielil svoju, ale nielen svoju pozornosť na otázky vedomia a jeho obsahov. To, že dušu považoval za ,,vec mysliacu“ a pozornosť, ktorú venoval ,,ideám“, jasne poukazuje na to, že sa prednostne venoval intelektu a poznávacím činnostiam jednotlivca. Podľa R. Descarta duša je princípom vedomia, nie princípom života. Vyslovil presvedčenie, že v človeku je spojenie ľudskej duše s ľudským telom, ale že je to spojenie úplne nezávislych od seba odlišných substancii. To znamená, že:

• materiálne ľudské telo sa prejavuje a funguje ako bezduchý stroj v súlade so zákonmi fyziky

a mechaniky,

• duša je len číre vedomie, spirituálna substancia, mimo priestoru, bez kvantity pričom sa jej

činnosť prejavuje hlavne v poznávaní a v myslení,

• operácie ľudského tela a ľudskej duše síce často prebiehajú paralelne, ale na sebe celkom

nezávisle. Styčná plocha medzi telom a dušou je v mozgu. Nemecký filozof a matematik W. G. Leibniz (1646-1754) hovorí o vzťahu duše a tela ako o zvláštnom prípade Bohom danej harmónie medzi dvoma rozdielnymi podstatami a ich prejavmi. Ľudská duša nie je totožná ani s myslením, ani s vedomím, ale je samostatným, nehmotným, do seba uzavretým celkom, svetom pre seba, elementom nadaným schpnosťou logicky myslieť a morálne konať. Leibnizovi sa pripisuje aj vytvorenie koncepcie neuvedomovaných psychických javov. V takomto smere myslenia pokračoval Ch. Wolf (1679-1754), podstatu duše videl v imaginatívnej aktivite ľudského intelektu, ktorému pripisuje primát a rozhodujúcu úlohu v psychických javoch. Oddelil empirickú psychológiu od racionálnej psychológie.

Aj neskôr sa pojem duše najčastejšie vymedzuje ako:

• špecifická nehmotná substancia nezávislá na tele;
• synonymum vnútorného sveta človeka

Človeka od pradávna zaujímali duševné javy. Všímal si napríklad rozdiely v povahových vlastnosiach a schpnostiach ľudí, rozličné duševné choroby, rozdiely v reagovaní bdelého a spiaceho človeka, sny, rozdiely medzi živým a mŕtvym človekom. Sledoval tieto javy, zamýšľal sa nad nimi a utváral si o nich, o príčinách ich vzniku, rozličné ucelenejšie predstavy a názory. Tieto názory na duševné javy a ich vysvetľovanie boli spočiatku, pre nedostatok vedeckých poznatkov, primitívne. So vznikom psychológie ako samostatnej vedy, najmä keď sa zmenila zo špekulatívnej vedy na experimentálnu, vznikli aj nové koncepcie (psychologické smery) v chápaní a vysvetľovaní psychických javov, ktoré však boli nevedecké. Vedecké chápanie psychiky priniesla až sovietska psychlógia, ktorá vysvetľuje že: a) Psychika je vo svojej podstate funkciou nervovej sústavy, najmä mozgu. Mozog, najmä jeho kôra, je najvyšším, najdokonalejsím spôsobom organizovaná živá hmota. Výsledkom jeho reflexívnej činnosti sú psychické javy. Neexistuje psychický jav, ktorý by sa neviazal na nervovú, resp. mozgovú činnosť. b) Psychika je vo svojom obsahu odrazom objektívnej skutočnosti v mozgu. c) Psychika je jednotou objektívneho a subjektívneho. d) Psychika človeka sa rozvíja v činnosti a v činnosti (alebo jej zadržaní) sa aj prejavuje. Činnosť (alebo jej zadržanie) je nevyhnutnou podmienkou vzniku a rozvoja duševného života. V aktivite, v činnosti človeka sa utvárajú jeho psychické procesy, stavy a vlastnosti. e) Psychika človeka môže vzniknúť a rozvinúť sa iba v ľudskej spoločnosti, t.j. je sociálne( ľudskou spoločnosťou) determinovaná. f) Psychika človeka je vývinovo determinovaná. g) Psychické javy nie sú statické, ale dynamické. h) Psychika človeka je celistvá.

S javmi, ktoré nazývame duševnými alebo psychickými, sa denne stretáva každý z nás. Slová ako napr. psychika, vedomie, nevedomie, prežívanie, správanie, vôľa, schpnosti, charakter, temperament sa bežne vyskytujú v našom slovníku, v našej reči. Či však tieto slová používame vždy správne, čo je vlastne podstatou duševného života, ako vznikol a ako sa vyvíja, ako sa utvára osobnosť človeka a čo ju charakterizuje, a ďalšie otázky z oblasti duševného života, na ktoré často hľadáme správnu odpoveď, vedecky osvetľuje náuka o psychike (duševnom živote) – psychológia. Psychológiu definujeme ako vedu o zákonoch zrodu a fungovania psychického odrazu objektívnej skutočnosti v procese činnosti človeka a správania zvierat. Predmetom psychológie je skúmať podstatu a zákonitosti psychiky dospelého človeka žijúceho v podmienkach našej civilizácie. V tomto chápaní sa psychológia vymedzuje ako náuka o psychickej regulácii správania, činnosti človeka. Podmienkou existencie človeka je taká činnosť, resp. také správanie, ktoré zabezpečuje adekvátne prispôsobenie sa prírodnému a spoločenskému prostrediu, v ktorom žije a koná a ktoré mu zároveň umožňuje účinne pôsobiť na toto prostredie, meniť ho a prispôsobovať si ho. Úlohou psychológie je skúmať zákonitosti vzniku, vývinu, utvárania a prejavy psychiky človeka. Psychológia má počiatky v dávnom staroveku a dlho sa vyvíjala v rámci filozofie; vysokú úroveň dosiahla v Aristotelových dielach, ktorý vytvoril prvý systém psychologických pojmov. V novoveku objavil reflexnú povahu správania Descartes. Francúzski materialisti svojimi názormi podporovali tézu o materiálnej povahe psychiky a o jej podmienenosti sociálnym prostredím. Predstavitelia nemeckej klasickej filozofie (najmä Hegel) vniesli do vysvetľovania psychických javov na idealistickom základe historický prístup: Dejiny psychológie sú dejiskom boja materializmu proti idealizmu. Základná otázka, ktorej riešenie rozhoduje o materialistickom alebo idealistickom stanovisku v psychlógii, je otázka povahy psychiky: či je psychika produktom vývoja hmoty, alebo je substanciou nezavislou od hmoty. V polovici 19. storočia sa začal v psychológii používať experiment a vtedy sa vyčlenila ako samostatná oblasť poznania. V 20. storočí sa psychológia rozčlenila na viacero prúdov – behaviorizmus, geštaltpsychologia, freudizmus a ďalšie. Psychológia je veľmi diferencovaná a okrem všeobecnej psychológie, ktorá skúma podstatu psychickej činnosti a jej zákony, zahrňuje detskú psychológiu, pedagogickú psychológiu, psychológiu práce, inžiniersku, kozmickú a iné odvetvia psychológie. Jednou z dôležitých úloh psychológie je skúmanie pracovnej činnosti ľudí najmä v súvislosti s najnovšou technikou, vypracovanie teoretických základov procesu riadenia a výchovy všestranne vyvinutej osobnosti, ďalej procesov riadenia iných.

Etapy formovania predmetu psychológie:

• 1. v 17. – 18. storočí sa vytvárajú filozofické a metodologické základy pre formovanie predmetu

psychológie v rámci príslušnej doby

• 2. na tomto filozofickom základe sa v 2. polovici 19. storočia vytvára ako základná samostatná

vedná disciplína, ako experimentálna veda – psychológia.

• 3. tvorí sa systém psychologických vied, zdokonaľujú sa metódy, psychológia sa začleňuje ako

rovnoprávna do systému vied; (aj dnes vznikajú zdokonalené psychologické metódy). Stručný historický vývoj

16. – 17. storočie:

• René Descartes (1596 – 1650)
• Francis Bacon (1561 – 1626) – tvrdil, že veda alebo poznanie bude mať úspech vtedy, keď bude definovaný predmet poznania a cieľ vedy; predmetom je príroda, cieľom je využitie prírodných zákonov pre človeka. Robil pozorovania, analýzy a experimenty

19. storočie:

• Wilhelm Wundt (1832 – 1920) – zovšeobecnil poznatky psychológie a bilológie, položil základy

fyziologickej psychológie, považuje sa za otca modernej psychológie, bol prvým profesorom psychológie na svete, založil prvé psychologické laboratórium v r. 1879 v Lipsku

• Edward Tichener (1867 – 1927) – zakladateľ štrukturalizmu – delenie mentálnej štruktúry na

časti

• William James (1842 – 1910) – vydáva v r. 1890 fundamentálne dielo psychológie Princípy

Psychológie => funkcionalizmus – skúmanie adaptácie mysle v závislosti od prijímanej informácie z okolia.

20. storočie:

• neurobiologický prístup – poznanie, že mozog riadi ľudské myslenie, cítenie a správanie
• behavioristický prístup – John B. Watson (1878 – 1958) – skúmanie pozorovateľného správania (vplyv práce I. Pavlova (1849 – 1936))
• psychoanalytický prístup – Sigmund Freud (1856 – 1939) – študoval poruchy nervového systému, zaviedol pojem podvedomia – zaviedol metódu voľnej asociácie, poukázal na dôležitosť zážitkov ranného detstva a na existenciu podvedomých motívov
• humanistický prístup – zamietnutie myšlenky, že ľudia neurčujú svoj vlastný osud – Abraham Maslow (1908 – 1970) – túžba po sebarealizácii ako najhlavnejší motív; Carl Rogers (1902 – 1987)
• kognitívny prístup – skúmanie ako ľudia interpretujú udalosti a stimuly okolo seba
• neurobiologická perspektíva - ...

I keď sa psychológia ako veda začala rozvíjať pomerne nedávno (v 19. storočí), jej poznatky sa však nedajú zhrnúť pod jeden názov. Preto dnes skôr hovoríme o systéme psychologických vied, ktorý zahrňuje tzv. základné, špeciálne a aplikované psychologické disciplíny. Základné psychologické disciplíny sú tie, ktorých poznatky majú najvšeobecnejší, prevažne teoretický ráz a vystihujú psychologické javy z najzákladnejších hľadísk. Na ich poznatkovom systéme budujú ostatné psychologické disciplíny. Patria k tím najmä: a) všeobecná psychológia – najvšeobecnejšia psychologická disciplína, ktorá skúma a vysvetľuje vznik a vývin psychiky vôbec a ľudského vedomia, osobitne psychické procesy, stavy a vlastnosti dospelého človeka žijúceho v súčasných podmienkach civilizácie; b) psychológia osobnosti – skúma osobné vlastnosti človeka a ich utváranie; c) ontogenetická ( vývinová) psychológia – skúma vývin ľudskej psychiky od narodenia (vlastne už od počatia) až po starobu; d) fyziologická psychológia (psychofyziológia) – skúma fyziologickú determináciu (podmienenosť, závislosť) psychických javov (napr. činnosťou vyššej nervovej sústavy a pod.); e) sociálna psychológia – skúma sociálnu (spoločenskú) determináciu psychických javov, vplyv spoločenských činiteľov na utváranie psychiky človeka; f) psychopatológia – skúma chorobné zmeny v duševnom živote. Špeciálne psychologické disciplíny sú tie, ktorých poznatky majú ešte širší teoretický ráz, ale riešia zároveň aj špecifickejšie psychologické problémy, ktoré sa nevzťahujú na celú psychiku, pričom pomáhajú objasňovať aj základné psychologické otázky. Patria k nim napríklad: a) zoopsychológia – skúma psychiku živočíchov na rozličných stupňoch vývoja, a to od najnižšie vyvinutých prvokov až po ľudoopy; b) diferenciálna (porovnávacia) psychológia – skúma interindividuálne psychické rozdiely u ľudí (napr. vzhľadom na pohlavie, národnostnú príslušnosť a pod.); Aplikované psychologické disciplíny sú tie, ktoré skúmajú istú konkrétnu oblasť ľudskej činnosti z psychologických aspektov a využívajú psychologické poznatky na lepšie poznanie, riešenie problémov a zlepšenie činnosti v danej oblasti. K najznámejším aplikovaným psychologickým disciplínam patria: a) pedagogická psychológia – z psychologického hľadiska skúma podmienky, priebeh a výsledky vyučovania a výchovy; b) zdravotnícka (klinická) psychológia – skúma psychický život a psychickú reguláciu z hľadiska choroby a poruchy, zisťuje psychické faktory a zmeny a pomáha pri liečbe (psychoterapia); c) psychológia práce (priemyselná a inžinierska psychológia) – skúma činitele a podmienky ovplyvňujúce pracovný výkon; d) poradenská psychológia – zaoberá sa školským, výchovným, profesionálnym, predmanželským a manželským poradenstvom e) forenzná (súdna) psychológia – uplatňuje sa v súdnej praxi. Okrem týchto tradičných oblastí aplikácie psychologických poznatkov existuje aj veľa ďalších oblastí, v ktorých sa využívajú psychologické poznatky. Poznáme psychológiu športu, dopravy, trhu a reklamy, vojenskú psychológiu, kozmickú psychológiu a i.

„Každá iná veda má niečo, čo je mimo nej samej; s psychológiou je to však inak – jej objekt je subjektom všetkých vied vôbec.“ C. G. Jung

POUŽITÁ LITERATÚRA A ZDROJE

• 1. Štefanovič J., Greisinger J.: Psychológia, VydavateĽstvo Osveta n.p. Martin r. 1987
• 2. Boroš J., Ondrišková E., Živčicová E.: Psychológia, Vydavateľstvo IRIS Bratislava r.1999

+ internet