/p>
- Bol veľkým básnikom slovenského národného obrodenia. V jeho diele vyvrcholila myšlienka slovanskej vzájomnosti
- študoval v Jene, kde poznal nacionálne zmýšľanie nemeckej mládeže, zároveň pozoroval tienisté stránky nemeckého nacionalizmu: rozpínavosť, povýšenectvo a podceňovanie iných národov, najmä slovanských
- výstrahou pre budúcnosť Slovanov mu boli osudy zaniknutých slovanských kmeňov na nemeckom území
- Kollár v Jene študoval aj slovanské jazyky a dejiny slovanských národov - dozvedel sa o slávnej minulosti Slovanov, ale videl neradostnú prítomnosť
- slovakizovaná čeština
- obsahuje znelky (sonety), v ktorých Mínu ospevuje ako symbol krásy, alebo vyslovuje vlastenecké myšlienky
- NIE je tu zaradená báseň Vlastenec (kvôli cenzúre; jej hlavným motívom je myšlienka spravodlivosti a národnej slobody)
BÁSNĚ JÁNA KOLLÁRA - sa stali základom rozsiahlej skladby: SLÁVY DCERA V konečnej podobe vyšla r. 1832 a obsahovala PŘEDZPĚV a 5 spevov:
I. ZÁLA - básnik spomína na krásne časy lásky v Jene a lúči sa s Mínou II.LABE, RÉN, VLTAVA putuje po slovanských krajoch vyznačených riekami III. DUNAJ opisuje svoje dojmy z polabských, pobaltských a našich krajín, vkladajúc medzi ne rozmanité historické reflexie, úvahy IV. LÉTHÉ - prechádza s Mínou po slovanskom nebi, aby oslávil všetkých vynikajúcich slovanských dejateľov. V. ACHERON - dostáva sa do pekla a zatracuje všetkých nežičlivcov Slovanov a odrodilcov V tomto vydaní mala 645 vlasteneckých, ľúbostných a náučných zneliek. Najsilnejším miestom Slávy dcery je PŘEDZPĚV. Je napísaný časomerným elegickým distichom (elegické distichon = grécke dvojveršie zložené z daktylského hexametra a pentametra s neúplnou 3. a 6. stopou) Předzpěv predstavuje mimoriadne pôsobivú elégiu (žalospev) nad slovanskou minulosťou, v ktorej víťazilo násilie nad spravodlivosťou. Napriek tomu, že si básnik uvedomuje, koľko príkoria vytrpeli Slovania od svojich nepriateľov, neprejavuje nenávisť k inému národu, ale obracia ju na zotročovateľov. Je presvedčeným humanistom, ktorý má na zreteli predovšetkým človeka a jeho slobodu: "Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou, ten, kdo do pout jímá otroky, sám je otrok."
Jednoduchá dejová osnova Slávy dcery má približne takúto podobu: Bohyňa Sláva, predstavujúca slovanstvo, sa sťažuje v rade bohov, aké krivdy museli Slovania v minulosti pretrpieť. Bohovia rozhodnú, aby Milek, syn bohyne Lady, stvoril dcéru Slávy ako ideálny symbol slovanskej budúcnosti, ktorá by Slovanom odčinila predchádzajúce utrpenie a postavila ich medzi popredné národy sveta. V obraze Míny Kollár vytvoril ideál slovanskej devy, ktorá ho sprevádza na ceste po slovanských krajoch. Pre Kollára je príznačné spojenie ľúbostného citu s citom vlasteneckým. Kým zo začiatku rozdeľuje svoje srdce medzi Mínu a vlasť, neskôr mu obidva city splývajú: "Láska je všech velkých skutků zárod, a kdo nemiloval, nemůže ani znáti, co je vlast a národ." Program, ktorý Kollár básnicky vyjadril v Slávy dcere, teoreticky vysvetlil v rozprave O LITERÁRNÍ VZÁJEMNOSTI MEZI KMENY A NÁŘEČÍMI SLÁVSKÝMI (1836). Podal v nej program a plán na kultúrne zblíženie Slovanov; o politické zjednotenie sa neusiloval. Tým, že vo svojej koncepcii slovanskej vzájomnosti uznával len 4 hlavné nárečia - spisovné jazyky (ruský, poľský, československý, srbochorvátsky), dostal sa do rozporu s niektorými slovanskými národnosťami, ktoré sa v tomto období usilovali o národnú svojbytnosť (napr. Slovinci), ale aj s mladšou generáciou slovenského národa, usilujúcou sa vytvoriť vlastný spisovný jazyk. K vzniku samostatnej slovenskej literatúry však prispel aj Kollár zbieraním a vydávaním ľudových piesní, ktoré v rokoch 1834 - 1835 vyšli pod názvom NÁRODNIE ZPIEVANKY. Po uzákonení spisovnej slovenčiny došlo k sporom: Kollár verný svojim náhľadom, o "československom kmeni", ostro vystúpil v zborníku HLASOVÉ O POTŘEBĚ JEDNOTY SPISOVNÉHO JAZYKA PRO ČECHY, MORAVANY A SLOVÁKY. Štúrovci polemizovali s Hlasmi, vyvracali najmä Kollárove názory v otázke spisovnej slovenčiny.