Vznik a vývoj koncepcie ludských práv a slobôd

1. ÚVOD

Ludia žijúci na zaciatku tretieho tisícrocia v krajinách s vyspelou právnou kultúrou, spravidla nerozlišujú medzi pojmom clovek a obcan. V prevažujúcich storociach ludstva neboli všetci ludia slobodnými obcanmi. Jedna z najdokonalejších demokracií, demokracia aténska, stála tak vysoko iba preto, že dokázala svojich obcanov oslobodit od otrockej práce – na úkor otrokov. Status plnoprávneho aktívneho príslušníka štátu bol v antike priznávaný len velmi obmedzenému poctu obyvatelov. Bol tu podstatný rozdiel medzi postavením otroka, slobodného cloveka alebo štátneho obcana. Obcianstvo bolo a je zvláštny právom upravený vztah, presnejšie povedané zväzok s politicko-mocenskou organizáciou obyvatelov – štátom a len obcania sú nositelmi zákonom zarucených osobných a politických práv. Miera práv a slobôd obcanov, daná sociálnymi možnostami tej ktorej vývojovej etapy, je velmi rozdielna. Spravidla cím dalej ideme do minulosti, tím sú práva menšie a naviac velmi diferencované. Najmä v stredoveku, ked za obcanov môžeme oznacit iba šlachtu a meštianstvo, mala každá skupina špecifický právny status. S odstranovania feudálnych privilégií sa status obcana stáva stále viac obecným a buržoázna revolúcia nakoniec formálne rozdiely medzi ludmi väcšinou ruší a priznáva obcianske práva a slobody všetkým dospelým mužom (ženám až omnoho neskôr), aj ked je výkon týchto práv viazaný na urcité podmienky (napríklad výšku majetku). Východiskom je tu ucenie o prirodzených právach cloveka, ktoré sú neodnatelné, nezrušitelné a poznatelné rozumom. Štátna moc, ktorá práva cloveka nevytvorila, ich môže teda len registrovat a reprodukovat v zákonoch ako obcianske práva. Spolocnost po vítazstvách buržoáznych revolúcií stále nemala dost prostriedkov, aby zrušila faktické rozdiely, plynúce z vlastníctva, vzdelania a zamestnania a negarantovala teda existencné a sociálne práva. Napriek tomu spojenie obcianskych práv a slobôd s ludskou bytostou predstavuje jeden z najväcších úspechov ludského hladania na ceste od barbarstva k humanizmu a až dnešné najvyspelejšie spolocnosti vytvárajú predpoklady k úplnej identite cloveka a obcana, lebo výsledky vedecko-technickej revolúcie môžu tento krát oslobodit od otrockej práce nielen obcana, ale cloveka vôbec. Východoeurópske národy sa podielali na vytváraní klasických obcianskych práv a slobôd väcšinou sprostredkovane a po druhej svetovej vojne bol ich podiel na rozvoji ludských práv minimálny, preto majú casto odtažitý vztah k štátoprávnym otázkam, lahostajný alebo naopak nadmerne agresívny prístup k porušovaniu ludských práv a k držitelom moci, zatial co vztah obcana a štátu si vyžaduje viac vzájomného rešpektovania a umiernenosti cinov.

2. Ideové zdroje ludských práv a slobôd

Vývoj ideových predstáv, týkajúcich sa ludských a obcianskych práv a slobôd je možné stopovat od antiky po súcasnost. Postupne, a to vychádzajúc z velmi rozdielnych myšlienkových východísk sa zlial do mohutného prúd koncepcií, ktoré rozhodujúcou mierou zacali ovplyvnovat nielen vedecké myslenie, ale aj myslenie kultúrne a politické. Myšlienka priority prirodzeného pred pozitívnym právom sa objavuje už v antike v 5. storocí pred n.l. u sofistov. Sofisti zároven formulujú postulát rovnosti ludí. Alkidamas (4. storocie p.n.l.) tvrdil, že Boh stvoril ludí slobodných a nikoho neucinil otrokom. Rovnako Aristoteles rozlišoval právo prirodzené (právo dané z prirodzenosti a spravodlivosti) a právo pozitívne (právo dané politickou mocou). Sformuloval formálnu teóriu spravodlivosti, založenú na princípe rovnosti. „ Právo je vlastne všeobecná spravodlivost, ku ktorej možno dospiet sktivitou smerujúcou k ustanoveniu týchto správnych proporcií, teda ciastkovou spravodlivostou. Spravodlivost je špecifickým cielom práva.“ (Krsková, 1997, str. 33) Stoia a stoici významne prispeli k dalšiemu prehlbeniu myšlienok rovnosti ludí. Ideu rovnosti pritom opierali o argument neoddelitelnej existencie cloveka a rozumu. Další impulz nového obrazu cloveka, ktorý viedol k akceptovaniu ludských práv, predstavuje krestanstvo. Tomáš Akvinský (1225 – 1274), najvýznamnejší predstavitel scholastiky, chápe cloveka ako verný obraz Boha. Aj ked Akvinský sám uznával nerovnost štátov, nevolníkov (otrokov), radikálne a dôsledné interpretácie jeho téz, ho viedli k postulátu rovnosti všetkých ludí pred Bohom. Nový významný medzník vo vývoji krestanských predstáv o rovnosti, znamená reformáciu, opustenie centrálnej cirkevnej štruktúry a prenesenie jej náležiacich úloh na cirkevné obce. Reformácia takisto prináša novú predstavu nikým nesprostredkovaného spojenia každého jednotlivca s Bohom a je tak impulzom individualistického ponatia ludskej existencie. Za zdroj kultúrnych predstáv o ludských právach je nutné považovat taktiež stredoveké prirodzené právo, v jeho rámci najmä právo na odpor (Widerstandsrecht). Významný impulz v individualizácií cloveka predstavuje renesancia. Je s nou spojená idea sekularizácie štátu a idea suverenity ludu. Jej autorom je Marsilius z Padovy (1275 – 1943) vo svojom diele Defensor pacis, sa panovníkova moc neodvíja od Boha, ale od ludí. Z tohoto dôvodu nie je panovník nadalej viazaný na cirkev a pápež, ale na zákony. „Cirkev má byt len jednou zložkou štátnej správy a plne podlieha zákonom, ktoré vydal lud. Duchovenstvo, ako ucitel božieho zákona, môže používat dobré slovo, presvedcovanie, ale za žiadnych okolností nie donútenie. Ani pápež nemá svetskú moc na to, aby donútil veriacich plnit príkazy cirkvi. Viera je vecou svedomia, nie donútenia.“ (Krsková, 1997, str. 101) Vývoj prirodzeného právneho myslenie postupne smeroval k myšlienke neodnatelnosti ludských práv. Podla W. Occama (1290 – 1343) vlastníctvo a sloboda sú práva cloveka prepožicané Bohom a sú s ním neodnatelne späté. Occam prvý krát sformuloval ideu neodnatelnosti ludských práv. Celú radu myšlienkových impulzov pre oblast ludských práv priniesla anglická revolúcia (1640 – 1660). Patril medzi ne hlavne liberalizmus. Zo stredu jeho velkých predstavitelov treba uviest J. Miltona (1608 – 1674) slávneho svojim bojom za slobodu tlace, dalej významného predstavitela liberalistického ucenia o prirodzenom práve J. Locka (1632 – 1704) a z oblasti právneho myslenia W. Blackstonea, ktorý vychádza z Locka a sformuloval koncepciu absolútnych práv anglických poddaných. Lockova myšlienka, podla ktorej slobodu nestací iba filozoficky postulovat, ale je nutné ju inštitucionálne zakotvit. Táto teória ho viedla k nácrtu teórie delby moci, ktorá našla svoje spracovanie v diele Ch. Montesquiea (1689 – 1755) Duch zákonov, ako aj v prácach otcov americkej ústavy v roku 1787 (Listy Federalistov). Mimoriadny prínos pre zdôvodnenie ludských práv zaznamenal racionalizmus a osvietenstvo. V dielach B. Spinozy (1632 – 1677) a J. J Rousseaua (1712 – 1778) sa rozvíja demokratická interpretácia teórie spolocenskej zmluvy, zdôvodnujúca kategórie rovnosti a slobody. „To, co clovek stráca spolocenskou zmluvou, to je jeho prirodzená slobody a neobmedzené právo na všetko, co ho láka, co je v jeho dosahu. Ale, to co získava, to je obcianska sloboda a vlastníctvo všetkého, co má v držbe, hovorí Rousseau.“ (Krsková, 1997, str. 189) Pre další vývoj oblasti ludských práv a obcianskych práv a slobôd nadobudol rozhodujúci význam obraz cloveka, ktorý vytvoril I. Kant (1724 – 1804). Poznatok, že clovek ako subjekt je samostatnou prícinou svojho správania a rozhodovania, a že táto subjektivita ho odlišuje od zvierat, Kanta viedol k základnému postulátu slobody, podla ktorého k podstate cloveka patrí možnost slobodne plánovat svoj život. Bez slobody je znicená podstata ludskej existencie. 3. Historický vývoj ludských práv Rozhodujúci obraz v chápaní postavenia cloveka v spolocnosti priniesla Velká francúzska revolúcia, ktorá úplne rozbila doterajšie predstavy o usporiadaní spolocenských pomerov. Jej vplyv zmenil myslenie obyvatelov väcšiny krajín Európy v

  • 19. storocí. Velká francúzska revolúcia bola vyvrcholením dlhodobého myšlienkového,
hospodárskeho a sociálneho vývoja, ktorého zaciatky treba hladat už v antických štátoch z ich pomerne presne formulovanými právami a povinnostami obcanov. Taktiež v stredoveku vyhlasujú panovníci rôzne privilégia a majestáty, obsahujúce obmedzenia štátnej moci a súpis práv a slobôd pre urcité skupiny obyvatelstva. Medzi najvýznamnejšie dokumenty tej doby patrí nesporne anglická Magna charta libertatum z roku 1215 alebo uhorská Zlatá bula z roku 1222. Magna charta libertatum alebo Velká listina slobôd je výsledkom zápasu medzi Jánom Bezzemkom a anglickými barónmi o obmedzenie královskej moci. Má celkom 63 clánkov, týkajúcich sa materiálnych záujmov jednotlivých sociálnych vrstiev, politického zriadenia a postavenia štátneho aparátu. Nevyjadruje síce celkový pomer obyvatelstva k štátu , ale jej ustanovenia, majú prekvapivý obsah, napríklad cl. 39 hovorí, že žiadneho slobodného cloveka nemôžu zatknút, uväznit ani vyhnat zo štátu. Naproti tomu sa stredovek musel vážne zapodievat otázkou slobody náboženstva, ktorá sa stala prícinou nespocetných vojen. Potom, co sa v Európe s nástupom reformácie rozpadla jednotná cirkevná organizácia, žiadny právny dokument (napr. Basilejská kompaktáta z roku 1434, norimberský náboženský mier z roku 1532, augšpurský náboženský mier z roku 1555, Ceská konfesia z roku 1575, Edikt nanský z r. 1598 alebo Rudolfov majestát z r. 1609) nezarucoval slobodu vyznania obecne, ale len upravoval vzájomné postavenie urcitých krestanských cirkví. Naviac boli poddaný z volby spravidla úplne vylúcený, ako dokladá zásada augšpurského mieru: „cia vláda, toho viera.“ Širší výklad slobody vyznania (samozrejme len v rámci krestanstva) môžeme nájst v prísahe polského krála Jindricha z roku 1573, ktorý sa zaviazal, že zabezpecí mier a pokoj medzi náboženskými disidentmi a nedovolí akýmkolvek spôsobom, aby bol niekto z náboženských dôvodov napádaný alebo utlacovaný. Liberálna je taktiež dohoda o Konfederácií nekatolíckych ceských, moravských, hornosliezskych, horno a dolnolužických stavov proti Ferdinandovi II. z 31. júla 1619. Myšlienka náboženskej slobody sa objavuje až v priebehu anglickej buržoáznej revolúcie ako originálne právo cloveka na sebaurcenie vo veciach viery a je v severoamerických kolóniách uznaná i právne a následne po roku 1663 potvrdená aj anglickým králom. Prvý krát sa tu stretávame sa uplatením univerzálneho práva, ktorému nepodlieha štátna moc, ale je podstatou cloveka. Postupne sa utvára náuka prirodzeného práva, ktorej popredným tvorcom je anglický filozof John Locke, ktorý prehlásil, že právo na život, osobnú slobodu a užívanie majetku nie je možné oddelit od ludskej bytosti, a preto štát musí tieto práva rešpektovat. Je nutné pripomenút mimoriadne priaznivé podmienky angloamerickej právnej oblasti pre utváranie prirodzeného právneho ucenia. Anglický právny systém, na rozdiel od zvyšku kontinentálnej Európy sa neopiera len o zákonné právo, ale predovšetkým o tzv. Obecné právo (Common Law) t.j. pôvodné právo rozvíjajúce sa súdnymi rozhodnutiami a tiež o právo spravodlivosti, vytvárané zvláštnymi súdmi (Courts of Equity). Anglický sudca dodnes nachádza právo pre každý jednotlivý prípad tak, že celý systém je vo svojej podstate velmi pružný a umožnuje právne predpisy vykladat a aplikovat v duchu stále sa meniacich spolocenských pomerov bez novelizácie jednotlivých právnych noriem. Tento spôsob tvorby práva umožnil prisúdit pôvodne ešte stredovekým listinám práv a slobôd moderný obsah. Takýmito dokumentmi sú predovšetkým Pettition of Rights z roku 1628 a Listina práv (Bill of Rights) z roku 1689, ktoré vlastne len zhrnujú všetky doterajšie uzákonené feudálne slobody a práva a v tejto kodifikovanej podobe sú potvrdené panovníkom. Listina práv stvrdzuje mimo iného, že volby do parlamentu majú byt slobodné, že pozastavovanie úcinnosti ci výkonu zákonov panovníkom bez súhlasu parlamentu je nezákonné a tiež, že poddaní majú právo podávat královi petíciu, a že akékolvek prenasledovanie alebo zatýkanie za takúto petíciu je nezákonné. Interpretácia týchto ustanovení v duchu náuky o prirodzenom práve v 18. storocí otvára celkom novú kapitolu rozvoja ludských práv. Anglicko bolo stále krajinou spútanou feudálnym dedicstvom, a tak cesta slobody smerovala na západ, cez oceán do Severnej Ameriky, kde bola volná pôda a kde noví osadníci chceli dosiahnut lepšieho hospodárskeho, ale aj spolocenského postavenia. Vývoj nakoniec dospel k otvorenému nepriatelstvu s metropolou a v roku 1776 vyvrcholil prijatím Prehlásenia nezávislostí Spojených štátov, ktorá sa opiera o právo cloveka vzopriet sa proti porušovaniu svojich práv, odstránit despotickú vládu a nahradit ju inou. Jednotlivé štáty v priebehu revolúcie formulovali v duchu názorov J. Locka, Charlesa Louise Montesquieu a dalších osvietencov Prehlásenie práv, z ktorých najucelenejšie bolo vypracované v štáte Virginia v roku 1776. Prehlásenie napríklad potvrdzovalo, že všetci ludia sú od prírody rovnako slobodní a nezávislí, majú vrodené a neodnatelné právo tešit sa zo života a slobodne získavat majetok, usilovat sa o štastie, bezpecnost a dosiahnut ich. Vláda je zriadená pre obecné blaho a k ochrane bezpecnosti. Pokial, podla názoru väcšiny obcanov tento úcel neplní, je možné ju pretvorit alebo odstránit, pretože všetka moc v štáte pochádza z ludu. Verejné funkcie nie je možné obsadzovat dedicne, vylucujú sa privilégiá jednotlivcov alebo skupín. Súdnictvo je oddelené od zákonodarnej a výkonnej moci a ich predstavitelia sa musia na základe castých a slobodných volieb striedat. Bez súhlasu zástupcov národa nie je možné rušit zákony, alebo bránit ich vykonávaniu. Každá osoba, obvinená z trestného cinu má právo vediet z coho je obvinená, má právo na konfrontáciu so žalobcom aj so svedkami obžaloby, právo predložit dôkazy vo svoj prospech a odopriet výpoved proti sebe. Slobody nemôže byt nikto zbavený inak, než na základe zákona alebo rozsudku. Zakazuje sa ukladat nadmerné pokuty a ukrutné alebo neobvyklé tresty. Nemôžu sa vydávat všeobecné zmocnenia k prehliadkam a nevyplnené zatykace. Prehlásenie dalej obsahuje ustanovenie o slobodu tlace a taktiež o slobode vyznania. Ked konvent, už nezávislých Spojených štátov prijímal v roku 1787 novú federálnu ústavu, najdôležitejšie demokratické prvky americkej revolúcie v nej v dôsledku kompromisu medzi severnou buržoáziou a južanskými otrokármi neboli zakotvené. Až po prejednaní ústavy s jednotlivými štátmi, kongres v roku 1791 doplnil ústavu prvými desiatimi doplnujúcimi clánkami – Listinou práv. V Paríži bola 14. júla 1789 dobitá Bastila a tým bol podstatne urýchlený chod revolucných udalostí. Francúzsky lud povstal v Národnom zhromaždení, aby obhájil svoje práva a slobody, ktoré sa rozhodol vyložit v deklarácii, ktorá mala stát pred všetkými clenmi ludskej spolocnosti, aby im pripomínala ich práva a a povinnosti, a aby boli rešpektované požiadavky obcanov. Prehlásenie práv cloveka a obcana bolo prijaté

  • 26. augusta 1789. Toto Prehlásenie v sedemnástich clánkoch vyhlasuje, že ludia sa
rodia a zostávajú slobodnými a rovnoprávnymi, a že cielom každého spolocenského zriadenia je zachovanie prirodzených a nepremlcatelných ludských práv. Tieto práva sú sloboda vlastníctva, bezpecnost a odpor proti útlaku. Zásada zvrchovanosti je v podstate v národe. Nikomu nemôže byt bránené v tom, co nie je zakázané zákonom, a nikto nie je nútený robit to, co zákon nenariaduje. Zákon je charakterizovaný ako všeobecná vôla a je rovnaký pre všetkých, ci poskytuje ochranu alebo trestá. V Prehlásení sú taktiež uplatnené zásady talianskeho právnika Cesare Bonesana de Beccarii (1737 – 1794), ktorý vo svojich prácach presadzoval humanizáciu trestného práva vrátane zrušenia trestu smrti. Tak napríklad každý môže byt obžalovaní alebo väznení iba v prípadoch urcených zákonom a spôsobom, ako zákon predpisuje. Každý je považovaní za nevinného až do doby, kým nie je dokázaná jeho vina. Ak je nutné niekoho zatknút, je potrebné, co najprísnejšie zákonom zakázat všetku tvrdost, ktorá nie je nutná k jeho zaisteniu. Slobodné vyjadrovanie myšlienok a názorov sa oznacuje za jedno z najdrahocennejších práv cloveka. Každý obcan môže preto slobodne hovorit, písat a tlacit s výnimkou zneužitia tejto slobody v prípadoch urcených zákonom. Nikto nesmie byt stíhaný za svoje názory i náboženské, pokial ich prejav nenarušuje verejný poriadok. V závere Prehlásenia nájdeme potrebu zaistit práva cloveka a obcana pomocou verejnej moci, zriadenou v prospech všetkých a všetkými rovnomerne vydržovaná prostredníctvom kontrolovaných daní. Dalej sa stanovuje, že vlastníctvo je nedotknutelným a posvätným právom, nikto ho nemôže byt zbavený, ibaže by to vyžadoval verejný záujem v zákone uvedený a pod podmienkou spravodlivého odškodnenia. Ako americké prehlásenie práv, opierajúce sa o angloamerický právny vývoj, tak aj francúzske prehlásenie, kodifikujúce predstavy osvieteneckých filozofov, anticipovali nasledujúci revolucný vývoj v európskych krajinách. Po krátkom útlme po napoleonských vojnách, vypukla francúzska júlová revolúcia v roku 1830 a idei obcianskych práv a slobôd sa presadili v zákonodarstvách v rade západoeurópskych krajín. Revolucný vývoj v strednej Európe (najmä v habsburskej monarchii) cez nenaplnený ideál obcianskych práv a slobôd nakoniec prispel k rozšíreniu katalógu obcianskych práv o záruky národnej rovnoprávnosti, ochranu národnostných menšín a používanie vlastného jazyka na školách, pri jednaní s úradmi, pretože sa tieto práva nerealizovali v plnej šírke. Nové politické prúdy požadovali, aby štát nielen zasahoval do rady otázok a aby obcania mali takéto zasahovanie strpiet, ale aby sa ho tiež aktívne zúcastnovali. Požiadavka sociálne spravodlivého štátu, vedome sa snažiaceho prekonat hranice liberalizmu sa výrazne uplatnila pri vypracovaní ústavy Ruskej socialistickej federatívnej sovietskej republiky, schválenej 5. Všezväzovým zjazdom sovietov 10. júla 1918, avšak jeho interpretácia, opieraná o jednostranné podriadenie osobných slobôd záujmom jednej triedy, viedla k prijatiu dokumentu, ktorý napriek nesporne obohateným právam cloveka o práva hospodárske a sociálne bol v kontexte celkového vývoja ludských práv krokom spät. Úvodom ústavy je Deklarácia práv pracujúceho a vykoristovaného ludu, schválená v januári 1918 3. Všeruským zjazdom sovietov. Deklarácia už v názve zdôraznuje v protiklade s Prehlásením práv cloveka a obcana kolektívne ponatie ludských práv a v samotnom znení taktiež negarantuje práva jednotlivých obcanov, ale všeobecné práva ludstva, ludí pracujúcich. Takmer úplná absencia presného vymedzenia hraníc štátnej moci a záujmov socialistickej revolúcie bola neskôr prícinou subjektívneho výkladu a zneužitia jednotlivých zásad deklarácie úzkou mocenskou skupinou komunistickej strany a umožnila vznik politickému systému, ktorý bol postavený na nekontrolovatelnej osobnej moci. Pokrokovou myšlienkou deklarácie je úloha zrušit akékolvek vykoristovanie cloveka clovekom, ktorého prícina sa ukazuje v súkromnom vlastníctve, ktoré sa preto bud ruší a majetok sa prevádza do vlastníctva štátu, alebo sa podriaduje robotníckej kontrole. Súcasne sa zavádza všeobecná pracovná povinnost. Samotná ústava potom zbavuje jednotlivé osoby a jednotlivé skupiny práv, ktoré užívajú ku škode záujmov socialistickej revolúcie, bez toho aby boli tieto záujmy presne vymedzené. Použitím argumentu politickej úcelnosti k zdôvodneniu nezákonného postupu štátnych orgánov, z toho vyplývajúca degradácia ostatných zákonov a monopolné nekontrolovatelné ovládanie štátu, ktorý vlastní alebo spravuje všetok majetok, sa stali základnou prícinou bezprávneho postavenia jednotlivých obcanov a ich vykoristovanie nielen v Sovietskom zväze, ale neskôr vo všetkých socialistických štátoch. To všetko navzdory pomerne široko zakotvenému súpisu obcianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv v ústavách v týchto krajinách.

4. Obsah základných práv a slobôd

4.1. Základné ludské práva a slobody vyplývajúce z rovnosti ludí Ideovými zdrojmi, postulujúcimi povinnost štátu rovnako zaobchádzat s ludmi, sú stoia, scholastická krestanská filozofia, teória spolocenskej zmluvy (predpokladajúca prirodzený stav, v ktorom sú si všetci ludia rovní), liberalizmus, osvietenstvo i racionalizmus. Myšlienka rovnosti sa najprv presadila v politických právach prijatím princípu „one man one vote“ (jeden muž, jeden hlas). Jej zobecnenie potom súvisí s epochou zániku stavovskej spolocnosti, s odstránením diskriminácie, danej stavovskými privilégiami. Postupne sa odstranovanie diskriminácie rozšírilo aj na dalšie hladiská (napríklad pohlavia) a tak isto sa rozšírilo aj vo vztahu k okruhu práv a slobôd a to predovšetkým na rovnost v politických právach. Princíp rovnosti bol ústavne vyjadrení zakotvením rovnoprávnosti všetkých ludí pred zákonom. Táto rovnost však neznamená rovnost absolútnu. Vyžaduje si rozpracovanie pre jednotlivé prípady, situácie a skupiny subjektov. Na princíp rovnosti nadväzuje teda jeho interpretácia, podla ktorej sa s rovnakými má zachovávat rovnako, s nerovnakými nerovnako (napríklad z obecných podmienok obsahu trestnej zodpovednosti trestné právo vylucuje mladistvých, pre ktorých stanovuje odlišné podmienky ako aj obsah trestnej zodpovednosti). Aplikácia princípu rovnosti v zákonodarstve i v aplikácii práva je preto spojená z hladiska odlišnosti jednotlivých skupín právnych subjektov alebo samotných jedincov a s akceptovaním týchto hladísk z pohladu princípov demokratickej spolocnosti. Odlišnost jednotlivých skupín subjektov alebo skutkových podstát a na ne naväzujúcich práv a povinností, musí byt spojená s akceptovaním hladísk rozlišovania z pohladu ústavy a z pohladu princípov demokratickej spolocnosti. Rámec pre zákonodarcov je pritom o to užší, o co silnejšie môže nerovnaké posudzovanie osôb a skutkových podstát znevýhodnovat výkon základným zákonom chránených slobôd. Práve s ohladom na obsahový rámec možných hraníc rozlišovania zo strany zákonodarcu, O. Weinberger rozlišuje tri druhy obsahových postulátov rovnosti: zákazy diskriminácie, rovnost podla merítka spravodlivosti a požiadavky egality alebo postuláty sociálneho vyrovnania. Chápanie tretieho z nich sa odvíja rovnako od prijatej kultúrnej a politickej koncepcie spravodlivosti. V ústavnom vývoji USA tak v uplynulých 40 rokoch v rozhodnutí najvyššieho súdu USA, interpretujúcich princíp rovnosti, dochádza k prechodom od princípu rovnosti výsledku k princípu rovnosti príležitosti. 4.2. Práva a slobody späté s nedotknutelnostou osobnej integrity K skupine práv a slobôd, garantujúcich nedotknutelnost osobnej integrity, patrí predovšetkým právo na život, osobná sloboda, nedotknutelnost telesnej integrity, sloboda pohybu a sloboda pobytu. Do rámca tejto skupiny sa postupne zaclenovali dalšie práva a slobody, týkajúce sa osobnej autonómie cloveka. Patrí medzi ne najmä právo na ochranu ludskej dôstojnosti, cti, mena, nedotknutelnost obydlia, listové tajomstvo a tajomstvo prepravovaných správ. V súvislosti s nedotknutelnostou osobnej integrity dnes vystupujú do popredia hlavne otázky ochrany života nenarodeného dietata, podmienok urcovania momentu smrti v záujme transplantácie orgánov, otázky „práva na vlastnú smrt“ ci usmrtenie „z milosti“ nevyliecitelných pacientov (eutanázia), ako aj otázky ochrany osobných údajov pred ich zneužitím. 4.3. Due Process Law (Právo na riadny proces) Vývoj práv a slobôd, spätých s nedotknutelnostou, bol neoddelitelne spätý s vývojom ich procesných garancií. V Anglicku tento vývoj viedol k utváraniu procesných princípov nestranného riadenia (fair trial), k princípu Due Process Law (práva na riadny proces). Obsahom tohto princípu je požiadavka, aby každé rozhodovanie, ktoré vedie k

obmedzeniu slobody jednotlivca, splnalo tieto náležitosti:

  • 1. je nutné v nom vylúcit osobný záujem toho, kto rozhoduje na rozhodovanej veci,
  • 2. v takomto procese je nadalej nutné zabezpecit nezávislost, toho kto rozhoduje,
  • 3. rozhodovat je možné len v urcitom dopredu oznámenom rámci (napríklad v rámci
zákona),

  • 4. ten, kto rozhoduje, musí predviest nestranné dokazovanie v predpísanom „fair“
riadení, v ktorom poskytne rovnaké šance obom stranám,

  • 5. rozhodnutie podlieha kontrole vyššej inštancie
Pre vývoj anglických ústavných dejín bola charakteristická priorita procesných garancií pred materiálnou úpravou základných práv a slobôd. 4.4. Duchovné práva a slobody Východiskom, od ktorého sa odvíjal rozvoj tejto skupiny práv a slobôd, bola požiadavka náboženskej slobody. V Európe je neodlucitelne spätý s dôsledkami reformácie a nástupom osvietenstva. V anglickej revolúcií návrh ústavy, predložený stranou levellerov Agreement of the People (1647), obsahoval ustanovenie, podla ktorého svetská spolocnost nemá právo ovplyvnovat vieru a svedomie jednotlivých ludí. Významní zástancovia náboženskej slobody sa v tejto neskoršej dobe stali Spinoza, Voltaire, Kant, Fichte a Hegel. Ústavnú pozitívne – právnu úpravu náboženskej slobody priniesla Deklarácia cloveka a obcana (cl. 18) a 1. dodatok Ústavy USA, prijatý v roku

  • 1791. „Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; toto právo
obsahuje aj volnost zmenit náboženstvo alebo vieru, ako i slobodu prejavovat svoje náboženstvo alebo vieru, sám alebo spolecne s inými, ci už verejne alebo súkromne, vyucovaním, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou a zachovávaním obradov.“ (<a href="http://www.unhchr.ch/udhr/lang/slo.htm,">www.unhchr.ch/udhr/lang/s lo.htm,</a> 15.1.2002) Sloboda viery a svedomia sa postupom casu s vývojom demokratickej pluralitnej spolocnosti rozšírila v právo, chrániace nielen náboženské, ale každé svetonázorové presvedcenie. Do tohto rámca je nutné zaradit i právo na slobodu vedeckého bádania a slobodu umeleckej tvorby. Nevyhnutným dôsledkom slobody viery, svedomia a svetonázorového presvedcenia je sloboda prejavu. Postupne sa zacalo považovat za prirodzené, že každý, kto si nieco myslí, o niecom je presvedcení, v nieco verí, má právo to rovnako slobodne vyslovit. Sloboda prejavu (spolu s princípom rovnosti) sa stala predpokladom utvárania politických práv, konštituovaní demokratických procesov. Od slobody prejavu vedie priama cesta k slobode združovania sa, k slobode vytvárania politických strán a obcianskych združení, k formovaniu systému reprezentatívnej demokracie, zahrnujúcej všeobecné volebné právo, ako aj právo zastávat verejné funkcie. So slobodou prejavu je dalej úzko spätá sloboda tlace a právo verejnosti na informácie (a to hlavne na informácie o veciach verejných, t.j. o cinnosti a pôsobení vlády, správy, hospodárskych výsledkov, osobných predpokladov osôb, ktorí vykonávajú verejné funkcie alebo sa o ne uchádzajú). 4.5. Hospodárske práva a slobody Medzi hospodárske slobody patrí najmä sloboda vlastníctva, sloboda povolania a sloboda podnikania. Konflikt panovníka a vazalov v priebehu stredoveku viedol k oddeleniu vlastníctva a štátnej moci a v kontinentálnom právnom myslení k oddeleniu súkromného a verejného práva. Toto oddelenie prinieslo zároven zložité a postupné utváranie podmienok možného zasahovania štátu do vlastníckeho práva. Obmedzenie vlastníckeho práva danovou povinnostou vlastníka už od 13. storocia bolo viazané zásadou No Taxation without Representation (Magna Charta Libertatum). Ústavné chápanie slobody vlastníctva modernej doby je späté s menom J. Locka, ktorý svoju zmluvnú koncepciu štátu vybudoval práve na slobode vlastníctva. Liberalizmus tím priniesol požiadavku princípu rovnosti a slobody rovnako do vlastníckeho práva. Vo svojej úprave vlastníckej slobody Deklarácia práv cloveka a obcana v cl. 17 vymedzila vlastnícke právo: „Každý má právo vlastnit majetok ako sám, tak spolu s inými. Nikto nesmie byt svojvolne zbavený svojho majetku.“ (<a href="http://www.unhchr.ch/udhr/lang/slo.htm,">www.unhchr.ch/udhr/lang/s lo.htm,</a> 15.1.2002) Vyvlastnenie táto úprava pripúštala a stala sa tým vzorom pre ústavné úpravy vlastníckeho práva dodnes, iba za predpokladu „ zákonom ustanovenej verejnej nevyhnutnosti“ a „pod podmienkou spravodlivého a predchádzajúceho odškodnenia.“ V súcasnosti vlastnícke právo nie je obmedzované iba inštitúciou daní a vyvlastnenia, ale aj rozvojom sociálnych práv, požiadavkami ludského života a zdravia, požiadavkami ochrany životného prostredia i ochranou slobodnej konkurencie. Hospodársky liberalizmus skoncipoval požiadavku práva na slobodný hospodársky rozvoj, kritiku štátneho protekcionizmu, požiadavku slobody svojej vlastnej aktívnej cinnosti získavat prostriedky na vlastné živobytie. Z toho odvodili požiadavku slobody podnikania a slobody povolania.

  • 4. 6. Sociálne práva
Úsilie odstránit výrazné sociálne nerovnosti viedli od konca 19. storocia k vytvoreniu skupiny základných sociálnych práv. Medzi sociálne práva patrí právo na prácu (resp. právo získavat prácou prostriedky pre svoje životné potreby), právo na spravodlivú odmenu za prácu, právo na humánne pracovné podmienky, právo na stávku, právo na ochranu a podporu rodiny, právo na ochranu matiek, detí a mládeže, právo na všeobecný a rovnoprávny prístup k právu (pomoc pri riadení, poradenstvo a pod.), právo na dôstojné bývanie, právo na vzdelanie, právo na zdravotnú starostlivost a sociálne zabezpecenie, právo na ochranu spotrebitela, právo na ludské, dôstojné a ekologicky zdravé životné prostredie, právo na odpocinok atd. Sociálne práva viedli k odstráneniu najvýraznejších podôb sociálnej nerovnosti a stali sa neodmyslitelnou súcastou moderného demokratického štátu. Aj ked cast týchto práv má povahu teleologickú (t.j. urcuje ciele štátu), predstavuje orientáciu, ovplyvnuje rozpocet, subvenciu, rozpoctovú kontrolu, informacnú cinnost štátu, výskum a vývoj. Pokial sociálne práva majú povahu klasických verejných subjektívnych práv, zakladajú nárok na aktívne konanie štátu v konkrétnej veci (napríklad nárok na existencné minimum, na starostlivost v starobe, na bezplatnú právnu ochranu a pod.). Chápanie, rozsah a spôsob uplatnovania sociálnych práv je zároven spätý s ich zaclenením sa do ústavného systému v medziach rozumnej koordinácie zo základnými hodnotami ludskej slobody. 4.7. Práva menšín V priebehu 20. storocia sa konštituovala dalšia zvláštna skupina základných práv a slobôd, upravujúca práva menšín. Národnostné a etnické konflikty, zmietajúce nielen Európu, ale aj iné casti sveta, viedli k formulovaniu práva na sebaurcenie. Súcasne však dochádza k vnímaniu problematiky menšín v polohe ludských a obcianskych práv a slobôd.

Práva menšín môžeme rozdelit do dvoch skupín:

  • 1. Do prvej skupiny patria práva vylucujúce diskrimináciu. Patria k nim zákazy spájania
diskriminacných opatrení s urcitými menšinovými znakmi

  • 2. Pozitívne ochranné práva. Tieto predstavujú práva na zvláštnu ochranu existencných
a vývojových možností menšín a z nich vyplývajúcimi nárokmi na pozitívne a aktívne jednanie štátu, ktorými sa má kompenzovat nevýhodnost postavenia menšiny vo vztahu k väcšine. Patrí medzi ne zriadenie menšinového školského systému, umožnenie jazyka menšiny v riadení pred súdmi a právnymi orgánmi, podpora kultúrnych inštitúcií menšín a pod.

5. Vývoj medzinárodných ludských práv

Zásadný obrat v chápaní ludských práv spôsobila druhá svetová vojna, v ktorej priebehu si úcastníci proti – hitlerovskej koalície uvedomili vzájomnú podmienenost mieru a dodržovanie ludských práv. V januári 1942 bola vo Washingtone podpísaná predstavitelmi USA, ZSSR, Velkej Británie, Cíny a dalších 22 štátov Deklarácia spojených národov, ktorá proklamovala úplné vítazstvo nad fašistickými štátmi, ako dôležitost k obrane života, slobody, nezávislosti a náboženskej slobody, ako aj zachovanie ludských práv a spravodlivosti v ich vlastných krajinách. Tieto zásady boli potvrdené v roku 1944 na konferencii v Dumbarton Oaks, kde bol na ich základe vypracovaní návrh štatútu OSN. Následne bola schválená Charta OSN, ktorá vo svojej preambuly prehlasuje odhodlanie: "…uchránit budoucí pokolení metly války, která dvakrát za našeho života prinesla lidstvu nevýslovné strasti; prohlásit znovu svou víru v základní liská práva, v dustojnost a hodnotu lidské osobnosti, v rovná práva mužu i žen a národu velkých i malých; vytvorit pomery, za nichž mohou být zachovány spravedlnost a úcta k závazkum plynoucím ze smluv a jiných pramenu mezinárodního práva; podporovat sociální pokrok a zlepšovat životní úroven ve vetší svobode…". (<a href="http://www.lidska-prava.cz/zakony/index.htm,">www.lidska-prava.cz/zakon y/index.htm,</a> 15.1.2002). Charta OSN tím jednoznacne potvrdila, že jedným z pilierov budúcej existencie ludstva je okrem zachovania mieru, taktiež ochrana ludských práv. Vzniklo tak nové odvetvie medzinárodného práva – medzinárodné právo ludských práv a OSN dalo podnet k ustanoveniu Komisie pre ludské práva (1946) a uložila jej pripravit medzinárodnú ústavu ludských práv, ktorej prvá cast bola predložená v septembri 1948 (Všeobecná deklarácia ludských práv). Všeobecná deklarácia ludských práv nebola prijatá ako záväzná zmluva, ale ako spolocný ciel pre všetky národy a všetky štáty a ako úvod zamýšlanej ústavy ludských práv. Nezrovnatelne tažším než vyhlásenie ludských práv v podobe deklarácie, majúca doporucujúcu podobu, sa ukázalo vypracovanie medzinárodných paktov ludských práv. Obtiažnost tejto práce pramenila z odlišných predstáv o pojatí a funkcii ludských práv v danej spolocnosti. Minimálny štandard ludských práv bol prijatí valným zhromaždením v decembri 1966 v znení: Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a Medzinárodný pakt o obcianskych a politických právach. Doslovným prelomom v oficiálnom prístupe k ludským právam vo východnej Európe sa stala následná viedenská Konferencia o bezpecnosti a spolupráci v Európe (1973 – 1975), ktorá prebiehala súcasne s prevratnými zmenami v ZSSR a v niektorých socialistických krajinách. Záverecný dokument rozširuje rozsah ludských práv nad rámec medzinárodnej ústavy ludských práv, ale predovšetkým upravuje možnost širšej medzinárodnej kontroly dodržovania ludských práv prijatím záväzkov štátu vymienat si informácie týkajúce sa ludskej dimenzie KBSE. V tejto súvislosti je však potrebné pripomenút regionálny európsky vývoj ochrany ludských práv, ktorý ale bohužial prebiehal bez úcasti socialistických krajín. Po skoncení druhej svetovej vojny uzavrelo 10 európskych štátov zmluvu o zriadení Rady Európy s cielom usilovat o väcšiu jednotu medzi clenmi a podporovat hospodársky a sociálny pokrok. Významnou súcastou cinnosti Rady Európy je harmonizácia právnych poriadkov clenských štátov a medzinárodná právna kodifikácia na vybraných úsekoch. Z podnetu Rady Európy bola v novembri 1952 v Ríme podpísaná Európska zmluva na ochranu ludských práv a slobôd (Rímsky dohovor), ktorá vstúpila do platnosti v roku 1953. V nasledujúcich rokoch bol tento dohovor doplnení ôsmimi dodatkovými protokolmi. Podla dohovoru bola vytvorená Európska komisia pre ludské práva a Európsky súd pre ludské práva. Všetci clenovia Rady Európy priznali jednotlivcom vo svojej jurisdikcii právo individuálnej stažnosti Európskej komisii pre ludské práva a taktiež všetci uznali povinnú jurisdikciu Európskeho súdu pre ludské práva. 6. Záver Naša krajina je demokratickým štátom, ktorý plne dodržiava ludské práva a slobody v rámci medzinárodných dohovorov. Ako krajina ešte v rámci Ceskoslovenska a hned po jeho vzniku v roku 1918 sme sa stali štátom, ktorý stále prehlboval ochranu ludských práv. Ústava z roku 1920 prijala pokrokové zásady európskych aj amerických deklarácií, zahrnovala tiež ochranu národnostných menšín a taktiež bola doplnená celou radou zákonov, upravujúcou okrem klasických ludských práv a slobôd, tiež práva hospodárske kultúrne a sociálne. Po skoncení druhej svetovej vojny bola prijatá v roku 1948 Ústava, ktorá bola neustále porušovaná výkonnou mocou robotníckej triedy. Bola porušená hlavná ústavná zásada, že jediným nositelom moci je lud. Znemožnením tajného hlasovania pri volbách poslancov sa stala hovorcom robotníckej triedy úzka oligarchická skupina profesionálnych funkcionárov, ktorá si svoje monopolné mocenské postavenie nakoniec potvrdila aj v Ústave z roku 1960 clánkom o vedúcej úlohe KSC. V spolocnosti sa postupne zacal vytvárat stav, v ktorom je obcanom zakázané všetko, co nie je vyslovene povolené zákonom. Každý, kto sa dovolával svojich práv a slobôd, sa stal nepohodlným proti - spolocenským elementom. Proces internacionalizácie ludských práv , ale nemohol obíst ani Ceskoslovensko, postupne silil odpor voci nelegalizovaným skupinám až v roku 1989 boli ich cinnosti úplne zastavené. To bol cas vrátit sa k deklarácií práv a zaistit pre obcanov slobody, ktoré im prináležali. Po rozpade Ceskoslovenska a vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 boli v Ústave z roku 1992 zakotvené všetky ludské práva a slobody, ktoré sú zakotvené aj v medzinárodných dohovoroch. Každý jednotlivec má právo dovolávat sa nápravy krivdy voci ktorémukolvek štátu vrátane svojho domovského u neštátneho medzinárodného orgánu. Náš právny systém sa ale musí snažit o zvyšovanie ekonomickej a hospodárskej aktivity, o zaclenovanie sa do európskych štruktúr, ktoré nám poskytnú ochranu v dodržiavaní základných ludských práv a slobôd.

7. Bibliografia

  • 1. Dokumentacní stredisko pro lidská práva, www.lidska-prava.cz/zakon y/index.htm,

15.1.2002

  • 2. GEROLCH, A., HUNGR, V.: Základy teorie práva a právního státu, 1.vyd. Praha:
Policajní akademie Ceské republiky, 1995. 3. KNAPP, V.: Teorie práva, 1. vyd. Praha: Beck/SEVT, 1995. 247 st. ISBN 80-7179-028-1 - 3-406-40177-5

  • 4. KOMÁRKOVÁ, B.: Puvod a význam lidských práv, 1. vyd. Praha: SPN, 1990. 234 st.

ISBN 80-04-25384-9

  • 5. KRSKOVÁ, A.: Kapitoly z dejín európskeho politického a právneho myslenia, 1. vyd.
Bratislava: Vydavatelské oddelenie Právnickej fakulty UK, 1997. 312 st. ISBN

80-7160-022-9

  • 6. Universal Declaration of Human Rights, www.unhchr.ch/udhr/lang/s lo.htm,

15.1.2002

  • 7. Ústava SR, 1.vyd. Šamorín: Heuréka, 2001. 63 st. ISBN 80-967653-9-6
  • 8. WIENBERGER, O.: Filozofie, právo, morálka, 1. vyd. Brno: Masarykova Univerzita,
  • 1993. 178 st. ISBN 80-210-0613-7.