Vplyv médií

Existujú tri základné teórie na vplyv médií:

  • Tá prvá je už prakticky opustená a tvrdí, že médiá nemajú žiaden vplyv na cloveka.
  • Druhá odvíjajúca sa od práce Jesepha T. Klappera zo 60. rokov, ich vplyv pripúšta,
ale iba v podobe posilovania, nie vytvárania tendencií.

  • A nakoniec tá tretia, rozpracovaná hlavne v 70. a 80. rokoch založená na úvahách
ludí, ako Adorno, Marcus, Postman, a další, je presvedcená, že médiá majú obrovský vplyv. Hovorí sa v nej o "priemysle vedomia", o "elitách bez zodpovednosti", o "civilizácii obrazov" a o "tribunalizácií médií". Ich zástancovia sú presvedcený, že médiá deformujú skutocnost a konštruujú takzvanú mediálnu realitu, ktorá má spätný vplyv na utváraní reality skutocnej. Nechajme teraz bokom celkový vplyv médií a pozrime sa iba na úcinky spravodajstva. Bolo by klamstvom tvrdit, že mediálna realita tu vzniká ako úmyselná manipulácia. Ide skôr o obycajnú kozmetickú úpravu skutocností, ako je vytváranie "udalostí", výber tém, "o ktorých sa hovorí" (alebo sa o nich dokonca má hovorit), obraz denných problémov, zdôraznenie negativizmu (násilia, katastrofy) a elitárstvo (etnocentrizmus).

Dôvodov je vela:

  • predovšetkým je treba naplnit urcitú dennú "dávku", tolko a tolko strán, tolko a tolko
minút vysielania. Mat stále nejakú tému dna na prvej strane, prichádzat so stále novými odhaleniami a domnienkami.

  • Je treba kalkulovat s ekonomickými hladiskami. Informácie sa predávajú. Je nutné
mat ich rovnako rýchlo, alebo ešte rýchlejšie, ako konkurencia, aj ked nie sú dost hlboké a podrobné. Je nutné prinášat tak pestrý a zaujímavý obraz sveta, aby to citatela resp. diváka uspokojilo, aj ked to znamená dávat vedla seba pomoceného policajta a volný trh v ASEAN.

  • Je treba poskytovat skôr tie informácie, ktoré citatel (divák) ocakáva, ako tie, ktoré
sú k dispozícii. V praxi to znamená, že pri výbere správ z agentúrneho servisu bude daná prednost správe o atentáte pred správou o novom spôsobe zavlažovania, aj ked prvá správa má iba obmedzený niekolkohodinový dopad, zatial co tá druhá môže ovplyvnit budúce desatrocie. Iným prejavom naplnovania ocakávaní je elitárstvo: vždy je dávaná prednost elitným štátom (tj. tým, ktoré majú väcšiu váhu v medzinárodnom rozhodovaní, poprípade lepšie obchodné styky s našim štátom) a elitným menám (osobám, ktoré sú mediálne známe) pred štátmi a jedincami neelitnými a teda nemediálnymi.

  • Všetky tieto informácie musia byt co najstrucnejšie, jasné a musia byt co najskôr
spracovatelné, ako napríklad informácie o katastrofách, násilí, terorizme, a všeobecne o negatívnych javoch (z toho istého dôvodu je pridávané násilie do filmov). Najklasickejším príkladom "konzumného spravodajstva", zohladnujúceho záujmy elitných skupín je spravodajstvo vojenské. V nom sa najviac krížia predsavzatia vojenských spravodajcov objektívne informovat s možnostami, ktoré dávajú vládni a vojenskí informacní "dverníci" - gatekeepers, a s požiadavkami vedenia redakcie na atraktívne materiály. "Noviny sa robia preto, aby sa predávali a tomuto úcelu neslúži nic lepšie, ako vojna," tvrdil E.L. Godkin už v roku 1898. Výsledkom je potom perfektný, ale pokrivený obraz skutocnosti. Dnes už ukážkovým príkladom úcelového spravodajstva bolo napríklad informovanie o vojne v Perzskom zálive. Armáda a americká diplomacia vtedy postavili média do role poslušných, ktorí nemohli robit nic iného, než to, co sa im povie. Na informácie z bojísk bolo uvalené embargo. Novinári boli zhromaždení v pripravených táboroch daleko v zázemí, bez možnosti preniknút do oblasti boja. Informácie im poskytovali vojenskí hovorcovia. Zábery získavali iba cez vojenské kamery, namontované na palubách lietadiel a transportérov. Skutocnú spravodajskú bombu, priamu reportáž z bombardovania Bagdadu získali iba vdaka propagandistickému cíteniu Saddáma Husajna, ktorý ich samozrejme rovno cenzuroval a zostrihal a k dispozícii dal iba zábery z bombardovania civilného obyvatelstva. Celá vojna bola koncipovaná pre mediálnu konzumáciu. Prvý nálet sa uskutocnil o 18:30 východoamerického casu, v ktorom zacína väcšina televíznych staníc svoje vecerné správy. Fascinovaní diváci videli zo svojich kresiel v obývackách vypuknutie vojny v priamom prenose. Kamery zo stíhaciek všetko natácali, signál bol prenášaný pomocou satelitov až do USA a prvý raz v histórii mohli ludia pomocou televízie bez nebezpecia sledovat nicenie protivníka v reálnom case. V skutocnosti sa ale "protivník" z vojnového spravodajstva vyparil. Z vojny sa stala technologická hra, neosobná záležitost, ktorú si vybavujú medzi sebou stroje. Bola to skutocná la belle guerre, ako si písali novinári, krásna vojna, žiadna krv, žiadny mrtvi, iba dokonalý obraz smrtiacej techniky. Po celý cas v tej dobe boli vo videopožicovniach po celej Amerike vypožicané všetky filmy á la Top Gun. Na konci vojny si mohli nadšení Americania kúpit zostrih záberov z vojny za necelých 15 dolárov. Na celom svete boli ludia tak fascinovaní priamymi prenosmi, že si ani nepoložili otázku o ich pravdivosti. Diskusia, ktorá neskôr vypukla hlavne v USA ukázala, že obraz vojny bol vytvorený zámerne. Kontrola bola ale taká dokonalá a zábery také sugestívne, že všetci si v tom case mysleli, že vojna je taká ako ju videli. Politici a stratégovia ešte pod dojmom vojny z Vietnamu a Kórei považovali spravodajstvo z Perzského zálivu za svoje obrovské vítazstvo. Bolo to ale docasné vítazstvo. Spravodajcovia totiž na porážku nezabudli a vrátili ju iba krátko neskôr, ked sa elitné americké výsadkové jednotky po prísne utajovanej operácii vylodili v Somálsku a prvé co uvideli boli rozsvietené reflektory televíznych štábov snímajúce inváziu v priamom prenose. .