Volebný systém do NR SR

Volebný systém do NR SR Úvod V každej zastupitelskej demokracii je pre fungovanie princípu delegovania moci ludu na svojich volených zástupcov potrebné vytvorit právny systém, ktorý je v súlade zo všeobecnými demokratickými zásadami, ktorý však zároven zarucuje funkcnost spolocnosti. Slovenská spolocnost, tak ako i spolocnosti ostatných transformujúcich sa krajín je znacne kultúrne, nábožensky, ale i národnostne rôznorodá. Aj preto je otázka volebného systému a jeho pravidiel, na základe ktorých funguje, dôležitá. V rámci slovenského politického systému je základom výkonu politickej moci Národná rada Slovenskej republiky. Národná rada je najvyšším legislatívnym orgánom v Slovenskej republike. Volebný systém pre volby do Národnej rady Slovenskej republiky je definovaný v Ústave Slovenskej republiky a volebných zákonoch. Základom je pritom zákon c.80/1990 Zb. – teda Zákon Slovenskej národnej rady zo 16. marca 1990 o volbách do Slovenskej národnej rady v znení všetkých novelizácií, posledná novelizácia je Zákon NR SR c. 223/1999 Z. z. V tejto bakalárskej práci chcem definovat volebný systém pre volby do Národnej rady Slovenskej republiky. Dalej sa chcem zamerat na analýzu súcasného volebného systému. Význam volieb pre tvorbu parlamentu je nepopieratelný. Jednak mu poskytuje legitimitu a jednak vyjadruje rozloženie politických síl a záujmov v spolocnosti. Zákonným základom pre vykonanie volieb je volebný systém. Prostredníctvom ústavy a zákonov urcuje, ako volit, akým spôsobom premietnut volebné výsledky do zloženia parlamentu. V Slovenskej republike je zavedený systém pomerného zastúpenia. Z toho vyplýva, že jednotlivé politické strany získavajú v parlamente taký pocet kresiel, aký zodpovedá podielu hlasov získaných vo volbách. Pokúsim sa tiež naznacit možné tendencie budúceho vývoja slovenského volebného systému a jeho prípadných zmien. 1 Volby a volebné systémy 1.1 Volby a ich význam v pluralitnej demokracii Moc, vládnutie, riadenie urcitého spolocenstva ludí a mechanizmy, potrebné k vykonávaniu tejto moci - toto je problematika stará ako ludstvo samo. Z rozvojom ideí demokracie vyvstala otázka výberu zástupcov ludu. Spolocnost, to už nie je rodové združenie malého poctu ludí, to je relatívne velké a rôznorodé spolocenstvo. Podla akých kritérií a akým spôsobom teda vybrat tých, ktorí majú reprezentovat obcana? Odpoved na túto otázku sa v historickom vývoji menila a možno konštatovat že tento proces nachádzania ideálnej formy vlády nie je ukoncený dodnes. Postupne sa rozvíjala teória demokracie ako vlády ludu, ktorá našla vyjadrenie v dvoch formách realizácie: priama demokracia, ktorá predstavuje priame rozhodovanie o veciach verejných a zastupitelská demokracia, ktorej základ spocíva v tom, že obcan ako nositel moci sa zúcastnuje správy vecí verejných prostredníctvom svojich zástupcov. A práve toto je moment, kedy prichádzajú k slovu teórie, venujúce sa realizácii zastupitelskej demokracie. Všetky tieto teórie prisudzujú volbám nezastupitelné miesto. „Nevyhnutnost volieb vždy vyplýva z potreby zúžit pocet ludí, ktorí rozhodujú.”1 Volby však nie sú jediným spôsobom ustanovenia štátnych funkcionárov sú ale v zásade metódou najdemokratickejšou a najspravodlivejšou. Volby umožnujú realizovat myšlienku suverenity ludu, pretože obcania ako nespochybnitelní nositelia moci túto docasne delegujú na zastupitelské zbory. Tým sa volby stávajú dôležitým nástrojom rozvoja demokratického štátu, pretože sa stávajú základným prostriedkom prenosu moci a zvrchovanosti ludu na zastupitelské orgány. Základnou úlohou volebného výberu je „demokratický spôsob obsadzovania štátnych funkcií”2 založený na princípe väcšiny. Princíp väcšiny tvorí základ zastupitelského ponatia demokracie a má velký význam pre legitimitu moci. Predstavuje minimálny konsenzus, pricom druhou stránkou princípu väcšiny je rešpektovanie a ochrana práva menšiny. Každé volby sú charakteristické urcitými znakmi. Je to predovšetkým spôsob hlasovania o kandidátoch, podla spôsobu hlasovania rozoznávame volby priame alebo nepriame. Volebný systém rozoznávame pomerný, väcšinový alebo zmiešaný. Teritoriálnym základom volieb sú volebné obvody a nakoniec charakter subjektívneho volebného práva urcuje právo volit a byt zvolený. Z uvedeného definovania volieb vyplývajú aj základné úlohy, ciele a funkcie volieb. V prvom rade volby sú základnou formou politickej participácie ludu, ktorého „moc sa medzi volbami poväcšine neprejavuje.”3 Dalšími významnými funkciami sú funkcie legitimizacná a integracná, kedže volbami sa zjednocujú roztrieštené názory a na základe nich sa konštituujú politické elity. V tomto prípade ide o výberovú funkciu. Volby sú dôležité aj ako významný stabilizacný faktor v spolocnosti, založený na tolerancii voci inému rozhodnutiu ci názoru. V súvislosti s volbami nesmieme opomenút ani volebné právo. Volebné právo je právo obcana volit svojich zástupcov do zastupitelského orgánu, teda v tomto prípade do Národnej rady Slovenskej republiky. Taktiež volebné právo predstavuje právo byt volený do zastupitelských orgánov. V prvom prípade ide o aktívne volebné právo, v druhom prípade o pasívne volebné právo. V Ústave Slovenskej republiky je toto aktívne a pasívne volebné právo charakterizované takto: „Volebné právo je všeobecné rovné a priame a vykonáva sa tajným hlasovaním.. Obcania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.”4 Na inom mieste ústava stanovuje: „Poslanci sú volení vo všeobecných, rovných, priamych volbách s tajným hlasovaním. Za poslanca možno zvolit obcana, ktorý má volebné právo, dosiahol vek 21 rokov a má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky.”5 1.2 Volebné systémy Pojmom volebný systém sa oznacuje „legislatívny základ spôsobu volieb”6. Volebný systém urcuje pravidlá na prerozdelovanie mandátov v zastupitelskom orgáne, v našom prípade NR SR, na základe odovzdaných hlasov volicov. Volebný systém je „súhrn všetkých pravidiel ci sociálnych noriem, ktoré regulujú volebné vztahy.”7 Ústava SR hovorí o základných princípoch volebného systému a konkrétne postupy volieb sú upravené v Zákone o volbách do NR SR. Do úvahy treba brat aj dalšie normy, ktoré majú vplyv na volebný systém. Ich pôsobenie spôsobuje napríklad iný prejav toho istého typu volebného systému. Sú to normy organizacne upravujúce postup riešenia volebných otázok, morálne pravidlá uplatnované vo vztahoch medzi kandidujúcimi subjektami a pod. V užšom slova zmysle sa volebný systém charakterizuje ako spôsob rozdelovania mandátov, ktorý je sprostredkujúcim clánkom medzi výsledkom hlasovania a konkrétnym zložením voleného orgánu. Prostredníctvom volebného systému sa technicky prevádza vôla obcanov na pocet mandátov v zastupitelskom zbore a tak sa naplna primárna úloha volieb, teda úcast obcanov na politickom rozhodovaní v štáte. Takto definovaný volebný systém sa stotožnuje s volebnou formulou t.j. „spôsobom akým sa prevádzajú alebo prepocítavajú hlasy volicov pri rozdelovaní mandátov medzi volené strany a ich kandidátov.”8 Podla tohto kritéria vzniká základné rozdelenie volebných systémov na väcšinový a pomerný volebný systém. Volebná formula spolu s velkostou volebného obvodu sú najvýznamnejšie faktory volebného systému. Na základe volebnej formule sa definuje základné delenie volebných systémov na väcšinové a pomerné. Väcšinový volebný systém je založený na jednomandátových volebných obvodoch, v ktorých vítazí kandidát s najväcším poctom hlasov a pomerný volebný systém je naopak založený na viacmandátových volebných obvodoch, pricom pomer obdržaných mandátov v parlamente zodpovedá pomeru získaných hlasov pre danú politickú stranu. Obsadenie zastupitelského zboru pomocou väcšinového volebného systému vyžaduje obdržanie rôzneho poctu hlasov pre jednotlivého kandidáta v závislosti od volebnej formule na rozdiel od pomerného volebného systému, kde ide o výpocet mandátov pre stranícku kandidátku pomocou urcitej volebnej metódy.9 Najpoužívanejšími metódami sú Haareho metóda, Hagenbach-Bischoffova metóda, ktoré vedú ku vzniku zostatkových hlasov rozdelovaných v dalšom skrutíniu pomocou metódy najväcšieho zostatku alebo priemeru. Velmi používanou je D’Hontova metóda, pomocou ktorej sa prerozdelia všetky hlasy už v prvom skrutíniu. Jej modifikácie predstavujú metóda Imperialli, Saint-Lagüerova metóda a vyrovnávacia metóda. Pri systéme jediného prenosného hlasu sa mandáty obsadzujú prerozdelovaním preferencií jednotlivých kandidátov pokial nezíska potrebný pocet kandidátov potrebný pocet hlasov. Pocet poslancov volených v jednom obvode je tiež významným znakom volebného systému hlavne z hladiska velkosti volebného obvodu. Pre vytváranie volebných obvodov sa používa pojem volebná geometria. Pre urcovanie velkosti volebných obvodov je potrebné dodržat zásadu aby v každom volebnom obvode volil kandidujúce subjekty približne rovnaký pocet volicov, pretože inak to pôsobí proti rovnosti volicov, obzvlášt vo väcšinovom volebnom systéme. Velmi dôležitá je otázka velkosti volebných obvodov v pomernom volebnom systéme, kedy platí, že cím viac mandátov sa rozdeluje v rámci volebného obvodu, tým proporcionálnejšie sú výsledky volieb. Z tohto pohladu je velkost volebného obvodu casto dôležitejšia ako samotná volebná formula, pretože vlastnosti volebnej formule sa pri urcitej kombinácii s velkostou volebného obvodu nemusia prakticky prejavit. Volebná klauzula (kvórum) predstavuje minimálnu percentuálnu hranicu, ktorú musí politická strana získat, aby bola zastúpená v parlamente. Volebné kvórum môže mat podobu explicitného kvóra, pevne stanoveného vo volebných zákonoch alebo formu implicitného kvóra, ktorým je „súhrn faktorov, ktorých prienikom je dosiahnutie minimálne jedného mandátu. Vo väcšinových systémoch je toto implicitné kvórum jednoznacne dané – aspon v jednom volebnom obvode treba získat väcšinu hlasov.”10 Velmi dôležitým znakom volebného systému je možnost kontroly priebehu volieb nezávislými súdmi a volebnými komisiami. Financovanie úcasti na volbách a pravidlá volebnej kampane by mali byt pre každého úcastníka rovnaké. 1.3 Väcšinový volebný systém Väcšinový volebný systém je najstarším volebným systémom. Je „založený na základnej myšlienke vlády väcšiny,”11 teda na myšlienke, že vôla väcšiny hlasov volicov je prvoradá. Predstavuje najjednoduchší spôsob delegovania vôle obcanov na zastupitelský orgán. Základnou crtou tohto volebného systému je, že štát sa rozdelí na také množstvo malých jednomandátových volebných obvodov, kolko je potrebné na obsadenie miest v zastupitelskom orgáne. V každom z týchto volebných obvodov zvedú volebný súboj stranícki alebo nezávislí kandidáti a vítazom sa stáva ten, ktorý dosiahne väcšinu hlasov. Stáva sa reprezentantom daného obvodu v zastupitelskom orgáne a ostatné hlasy urcené pre zostávajúcich kandidátov prepadajú. Väcšinový volebný systém delíme na systém s relatívnou väcšinou hlasov potrebných na získanie poslaneckého mandátu, pricom kreslo poslanca získava ten kandidát, ktorý dostane jednoduchú väcšinu volicských hlasov, a na systém s potrebnou absolútnou väcšinou hlasov, pricom poslanecký mandát získava kandidát, ktorý získal nadpolovicnú väcšinu hlasov, t.j. najmenej 50% plus jeden hlas. Ak žiadny z kandidátov nezíska požadovaný pocet hlasov, koná sa druhé kolo s dvoma kandidátmi, ktorí získali v prvom kole najviac hlasov, prípadne s kandidátmi, ktorí v prvom kole získali stanovené percento hlasov. Na získanie mandátu v druhom kole postacuje jednoduchá väcšina volicských hlasov. Väcšinový volebný systém vedie k bipolarizácii politickej scény. Volebná sútaž sa odohráva viac-menej za úcasti dvoch silných politických strán. Výhodou tohto systému je, že spravidla politická klíma je v krajinách s týmto volebným systémom znacne stabilná. Hlavnou nevýhodou väcšinového volebného systému je jeho disproporcionalita. Dalšou nevýhodou je racionálne hlasovanie, kedy volici kalkulujú s možnými dôsledkami väcšinového systému. Hlasujú preto za jednu z dvoch silných politických strán, aby ich hlas neprepadol. Z hladiska optimálnosti použitia väcšinového systému sa tento systém ukázal ako vhodný pre stabilizované krajiny s dlhšou demokratickou tradíciou. Naopak, politológovia ho považujú za nevhodný pre transformujúce sa štáty. 1.4 Pomerný volebný systém Pomerný volebný systém je založený na princípe väcších viacmandátových volebných obvodov, v ktorých kandidujú politické strany formou kandidátnej listiny, pricom rozdelenie mandátov v zastupitelskom zbore zodpovedá pomeru obdržaných hlasov pre jednotlivé politické strany. Základnou ideou pomerného volebného systému je „preniest názorovú pluralitu spolocnosti do celej politickej sféry.”12 Na rozdiel od väcšinového volebného systému sú pri použití tohto volebného systému v parlamente zastúpené tak velké, ako aj malé politické strany. Pomerný volebný systém presnejšie vyjadruje názory spolocnosti a zabezpecuje aj presadenie menšinových názorov. V súcasnosti sa používa takmer vo všetkých krajinách kontinentálnej Európy. Významnou charakteristikou pomerného volebného systému je, že volic volí politickú stranu prostredníctvom kandidátnej listiny, ktorú politická strana môže podat v každom volebnom obvode v danom štáte, pricom tak nemusí urobit vo všetkých obvodoch. Na základe zoznamu kandidátov má volic širší výber možností pre volbu ako pri väcšinovom volebnom systéme. Jeho právo výberu je ale obmedzené tým, že všetkých kandidátov nominuje politická strana. Na mieru proporcionality volieb, a teda aj akejsi spravodlivosti volebného výsledku má velký vplyv velkost volebného obvodu. V zásade platí, že cím väcší je volebný obvod tým proporcionálnejšie sú výsledky volieb. Vzhladom na to, že pomerný volebný systém zabezpecuje do istej miery proporcionálny odraz rozloženia síl v parlamente, znamenalo by to, že v parlamente je zastúpené velké množstvo malých politických strán. Tento výsledok by bol dôsledkom cistého pomerného volebného systému, ale práve vzhladom na uvedenú roztrieštenost politických síl v parlamente a aj vzhladom na ochranu pred extrémistickými stranami je v niektorých krajinách zavedený volebný prah (volebná klauzula, kvórum). Kvórum predstavuje minimálny pocet hlasov, ktoré politická strana musí získat, aby bola zastúpená v parlamente. Na prerozdelenie mandátov v zastupitelskom orgáne existuje množstvo volebných metód. K výhodám a nevýhodám tohto volebného systému sa dá povedat, že výhody a nevýhody sa prelínajú s výhodami a nevýhodami väcšinového volebného systému, teda to co je výhodou väcšinového volebného systému, je nevýhodou pomerného a naopak. „Hlavnou prednostou pomerného volebného systému je, že poskytuje najvernejší obraz pomeru politických síl v danej krajine”13. Pozitívom pomerného systému je aj orientácia na politické strany v tom zmysle že volic volí politickú stranu kvôli jej vyprofilovanému programu a ideovej zameranosti. Jednou z hlavných nevýhod pomerného volebného systému je to, že spôsobuje roztrieštenost politickej scény. Negatívom je aj znacná zložitost volebného systému. Dvoma základnými typmi pomerného volebného systému sú systém kandidátnej listiny a systém jediného prenosného hlasu, pricom systém kandidátnej listiny vytvára viacmandátové volebné obvody, v ktorých si volic vyberá spomedzi viacerých strán a systém jediného prenosného hlasu je založený na hlasovaní vo viacmandátových volebných obvodoch, volic má preferencné hlasy, ktorými oznací kandidátov vo zvolenom poradí. Kandidáti sú zvolení ak dosiahnu kvótu, ktorá predstavuje minimálny pocet hlasov. Kvóta sa vypocíta na základe Droopovej formule. Za istú modifikáciu pomerného volebného systému sa považuje aj systém dodatocných miest používaný napríklad v Nemecku, ktorý je založený na pomernom systéme, ale jedna polovica mandátov sa volí relatívne väcšinovým volebným systémom. Volic má dva hlasy. Jedným volí osobnost a druhým, rozhodujúcim, politickú stranu pricom dochádza k dodatocnému pridelovaniu mandátov. Preto sa v Nemecku „po formálnej stránke praktizuje ...kombinovaný volebný systém, avšak koniec koncov sa jedná o systém pomerného zastúpenia.”14 2 Volebný systém do NR SR 2.1 Pomerný volebný systém pre volby do NR SR Volebný systém Slovenskej republiky možno v užšom zmysle slova na základe volebnej formule definovat ako pomerný volebný systém s jediným viacmandátovým volebným obvodom, pri použití Hagenbach–Bischoffovej metódy a metódy najväcšieho zostatku a s viazanými kandidátnymi listinami s možnostou štyroch preferencných hlasovaní, ktoré podávajú politické strany, hnutia a ich koalície. Volebný systém pre volby do NR SR je upravený právnymi normami, predovšetkým Ústavou a Zákonom o volbách. Tieto právne normy presne vymedzujú všetky pojmy a pravidlá, súvisiace s volebným systémom, zaoberajú sa teda základnými prvkami, ktorými sú volebné právo, registrácia volicov, stanovovanie volebných obvodov, volebné orgány, kandidátne listiny, volebná kampan, priebeh volieb a hlasovanie, scítanie hlasov, spôsob zistovania výsledkov a pridelovanie mandátov, nastupovanie náhradníkov a súdna ochrana. Pravidlá volebného systému nachádzajú svoje korene tiež v medzinárodných zmluvách, za základ možno brat Listinu základných práv a slobôd, dalej je významným pramenom Európska konvencia o ochrane ludských práv a základných slobôd a Medzinárodný pakt o obcianskych a politických právach. Najvšeobecnejšie princípy slovenského volebného systému sú obsiahnuté v Ústave SR, v ústavných zákonoch a medzinárodných zmluvách ratifikovaných Slovenskou republikou. Konkrétny súbor volebných pravidiel bol definovaný vo volebnom zákone c.80/1990 Zb. respektíve v zákone c.187/1998 Z. z. Zákon SNR c.80/1990 Zb. bol aj s poslednou novelou v roku 1999 novelizovaný celkom osemkrát. V období do roku 1998 riešili novely zväcša technické a organizacné otázky, zásadným spôsobom neupravovali charakter volebného systému pre volby do NR SR, s výnimkou novely volebného zákona c. 104/1992 Zb. Ani zo štátoprávneho a ústavnoprávneho hladiska kvalitatívne nová situácia po vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. Januára 1993 so sebou nepriniesla potrebu zásadnej zmeny volebného zákona respektíve volebného systému. V roku 1992 došlo k trom novelizáciám volebného zákona c.8/1992 Zb., c.104/1992 Zb. a c. 518/1992 Zb. a týkali sa hlavne nasledovných ustanovení volebného zákona. Zaviedla sa nová prekážka vo výkone volebného práva vo forme obmedzenia osobnej slobody z dôvodu výkonu trestu odnatia slobody, zostavovanie a vedenie zoznamov volicov bolo v kompetencii samosprávy – obce a jej starostu, povinnost pripojit ku kandidátnej listine politickej strany, vyhlásenie o individuálnom pocte clenov strany respektíve petície doplnujúcej daný pocet sa novelou nevztahovala na politické strany, ktoré získali v posledných volbách aspon 10tisíc hlasov, alebo boli najmenej 60 dní pred dnom vyhlásenia volieb zastúpené v Slovenskej národnej rade. Dalej volebná kampan bola urcená na 21 dní, zacínala sa v období 23 dní pred volbami a koncila 2 dni pred volbami. Kampan v súkromnom rozhlase a televízii bola zakázaná. Výrazný vplyv mala zmena podmienky vstupu do prvého skrutínia vo forme zvýšenia kvóra pre politické strany na 5 percent a zavedenie uzavieracej klauzuly pre koalície dvoch alebo troch politických strán na 7 percent a pre koalície štyroch a viac politických strán na 10 percent a zároven zmena prerozdelovania mandátov v prvom skrutíniu z Haareho na Hagenbach-Bishoffovu metódu. V dôsledku týchto zmien prepadla znacná cast hlasov volicov. Zákonom c. 8/1992 Zb. o organizácii Ústavného súdu SR a konaním pred ním prešla kompetencia rozhodovat o stažnostiach na neústavnost, nezákonnost a proti výsledku volieb z Najvyššieho súdu SR na Ústavný súd. Novela menila aj úhradu volebných nákladov, ktorá sa zvýšila z 10 Kcs na 15 Kcs. V roku 1994 došlo k novele volebného zákona c. 157/1994 Z. z., ktorá tiež zásadným spôsobom neovplyvnovala volebný systém, riešila len problematiku maximálneho poctu kandidátov na kandidátnej listine (50, teda z toho vyplýva, že politická strana získala možnost kandidovat celkovo 200 kandidátov). Najzávažnejšia úprava nastala v otázke dorucovania hlasovacieho lístka priamo k volicovi, kedy z dôvodov možného ovplyvnovania a manipulácie s hlasovacími lístkami sa hlasovacie lístky odovzdávali až po príchode do volebnej miestnosti. Novelou bola zmenená aj výška úhrady volebných nákladov politických strán, ked každá politická strana, ktorá získala viac ako 3 percentá z celkového poctu platných hlasov, dostala namiesto 15 Kcs za každý hlas 60 Sk. Novela volebného zákona c. 81/1995 Z. z. upravovala podmienky nástupu náhradníkov, podla ktorej v prípade, že nebol kandidát s prednostnými hlasmi na uprázdnený mandát, urcila náhradníka politická strana podla odbornosti a nie podla poradia na kandidátnej listine. Dalšou novelizáciou bol Zákon c. 187/1998 Z. z., podla ktorého sa uskutocnili 25. a

• 26. septembra 1998 volby do Národnej rady Slovenskej republiky. Novela volebného

zákona nezmenila charakter volebného systému, ponechala pre slovenské parlamentné volby pomerný volebný systém. Významným spôsobom však novelizovala ustanovenia týkajúce sa zoznamov volicov, volebného obvodu, volebných komisií, podávania kandidátnych listín, volebnej kampane, nastupovania náhradníkov na uprázdnený mandát, ako aj ustanovenia týkajúce sa volebných stažností. Zmenila tiež výšku kvóra pre koalície. Základné zásady pôvodného volebného zákona sa ale nezmenili. Výrazné zmeny sa však týkali definovania zoznamov volicov a utvorenie jedného celoštátneho volebného obvodu namiesto štyroch volebných krajov. Táto zmena mala velký vplyv na hlasovanie i na prerozdelovanie mandátov. Územie celoštátneho volebného obvodu bolo rozdelené na volebné okrsky, v ktorých prebiehalo hlasovanie a scítavanie hlasov. Zostala aj možnost vytvorenia osobitných volebných okrskov. Vytvorením jedného velkého 150-mandátového volebného obvodu bolo možné postavit do cela celoslovenskej kandidátky všetkých lídrov politickej strany a ponúknut všetkým volicom osobnosti. V kombinácii jedného volebného obvodu so systémom pomerného zastúpenia sa dosiahol omnoho vyšší proporcionálny efekt ako pri štyroch viacmandátových volebných obvodoch. Novela volebného zákona sa dotkla aj spôsobu konštituovania a otázky právomocí jednotlivých volebných komisií. Pre volby do Národnej rady Slovenskej republiky sa zriadila Ústredná volebná komisia, okresné a okrskové volebné komisie. Kedže boli zrušené volebné kraje, zrušili sa aj krajské volebné komisie. Clenmi volebných komisií sa stali zástupcovia politických strán, hnutí a koalícií, ktoré podali kandidátnu listinu. Okrskové volebné komisie museli mat najmenej 5 clenov. Upravená bola aj otázka navrhovania a registrácie kandidátnych listín. Po zaregistrovaní kandidátnej listiny Ústrednou volebnou komisiou sa vyžrebovalo císlo pre kandidátne listiny, pod ktorým išla politická strana do volebnej kampane a volieb. Hlasovacie lístky zabezpecovalo Ministerstvo vnútra SR, pricom samostatný hlasovací lístok sa vytlacil aj pre každú politickú stranu kandidujúcu v koalícii. Volic obdržal hlasovacie lístky v den konania volieb priamo v hlasovacej miestnosti. Novela stanovila zaciatok volebnej kampane na 30 dní pred a koniec na 48 hodín pred dnom volieb. Zmenila sa aj lehota do ktorej sa môžu uverejnovat výsledky prieskumov verejnej mienky zo 7 na 14 dní pred volbami. Den volieb vyhlasuje predseda NR SR najneskôr 90 dní pred ich konaním a ich vyhlásenie sa zverejní v zbierke zákonov. Nato, aby sa politická strana mohla zúcastnit prerozdelovania mandátov je potrebné obdržat aspon 5 percent z celkového poctu platných hlasov. V prípade, že by túto požiadavku nesplnila ani jedna politická strana, hnutie, koalícia je možnost zníženia kvóra na 4 percentá. Charakteristické pre novelu volebného zákona z roku 1998 je existencia separátneho vnútrokoalicného 5 percentného kvóra co znamená, že každá politická strana kandidujúca v koalícii musí pre postup do prvého skrutínia získat 5 percent hlasov volicov a na celú koalíciu sa nevztahuje zvýšený volebný prah, tak ako tomu bolo v pôvodnom znení zákona. Týmto ustanovením volebný zákon fakticky negoval možnost a zmysel utvárania predvolebných koalícii. Obmedzením tvorby koalícii bolo aj vylúcenie podávania spolocnej kandidátnej listiny pre strany, ktoré mali tvorit koalíciu. Táto forma obmedzenia sa prejavila najmä v dvoch koalicných zoskupeniach, ktoré to vyriešili každé iným spôsobom. Slovenská demokratická koalícia sa zaregistrovala ako volebná strana a v Strane madarskej koalície sa zlúcili jednotlivé madarské politické strany. Po zistení, ktoré politické subjekty prekrocili uzatváraciu klauzulu sa ostatné hlasy vyradili. V prípade, že išlo o jednu politickú stranu z koalície, hladelo sa na ostatné ako by podali samostatnú kandidátnu listinu. Dalej sa postupovalo podla Hagenbach–Bischoffovej metódy. Najskôr sa vypocítalo republikové volebné císlo ako súcet platných hlasov odovzdaných pre postupujúce politické strany vydelený poctom mandátov plus jeden. Následne sa vypocítal pocet obdržaných mandátov pre politickú stranu, ked sa súcet platných hlasov pre stranu vydelil republikovým volebným císlom. Takto sa rozdelila väcšina mandátov. V prípade, že sa týmto spôsobom pridelil o jeden mandát viac, odobral sa politickej strane, ktorá vykázala najmenší zostatok delenia. Ak neboli rozdelené všetky mandáty zostávajúce sa rozdelili medzi politické strany, ktoré mali najväcší zostatok delenia. Mandáty sa rozdelovali podla poradia na kandidátnej listine politickej strany. Kandidáti, ktorí neobdržali mandát sa stali náhradníkmi. Zmenilo sa nastupovanie náhradníkov, ked na rozdiel od predchádzajúcej úpravy, podla ktorej nastupovali náhradníci najprv podla poctu prednostných hlasov a potom podla poradia na kandidátnej listine politickej strany, bolo uvedené, že nastupuje náhradník z tej istej strany a urcí ho politická strana (§48 ods1). Namiesto poslanca, ktorý sa stal clenom vlády nastúpil náhradník s tým, že jeho mandát trval len po dobu výkonu funkcie pôvodného poslanca vo vláde. Jedná sa o spocívajúci mandát. V prípade, že by volby boli vyhlásené za neplatné Ústavným súdom SR respektíve zrušením ich výsledkov, predseda NR SR vyhlási nové parlamentné volby do 30 dní od nálezu Ústavného súdu. Vzhladom na obmedzujúce ustanovenia novelizácie volebného zákona, skupina poslancov podala podnet na Ústavný súd SR. V podaní žiadali predkladatelia vyhlásit niektoré ustanovenia zákona za protiústavné (sporné sa javilo najmä ustanovenie, podla ktorého je zakázaná volebná kampan v súkromných médiách, ustanovenie podla ktorého clen politickej strany nemôže byt na kandidátnej listine inej strany a ani v rámci koalície medzi kandidátmi inej koalicnej strany, ustanovenia o doplnení okrskovej volebnej komisie rozhodnutím prednostu okresného úradu namiesto starostu obce v prípade, že nemá dostatocný pocet clenov a ustanovenie o nepriamej novelizácii Obcianskeho súdneho poriadku, na základe ktorej rozhoduje Najvyšší súd SR proti rozhodnutiu Ústrednej volebnej komisie o registrácii respektíve neregistrácii kandidátnej listiny15 ). Ústavný súd rozhodol až po vykonaní parlamentných volieb 18. marca 1999 nálezom c. 66 Z. z. Slovenskej republiky, že niektoré ustanovenia volebného zákona nie sú v súlade s Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ludských práv a slobôd (ustanovenie, ktoré povoluje viest volebnú kampan iba v Slovenskom rozhlase a Slovenskej televízii a zakazuje ju viest v súkromných médiách, ustanovenie, ktoré zakazuje v case volebnej kampane vysielat volebné prejavy a programy a uverejnovat akékolvek vonkajšie prejavy, ktorými sa propagujú kandidujúce politické strany, okrem vysielacieho casu vyhradeného týmto stranám, ustanovenie, ktoré umožnuje urcit náhradníka na uprázdnený mandát politickej strane). Tieto ustanovenia stratili dnom publikácie v zbierke zákonov úcinnost a po 6. mesiacoch aj platnost. Posledná novelizácia volebného zákona c. 223/1999 Z. z. upravuje niektoré ustanovenia, najmä otázku volebných komisií, ktoré sa utvoria z rovnakého poctu zástupcov politických strán alebo politických hnutí alebo volebných koalícií politických strán, ktoré podávajú kandidátnu listinu. Politické strany sa môžu dohodnút na podaní spolocnej kandidátnej listiny a vytvorit tak koalíciu. Splnenie podmienok sa v prípade koalície zistuje tak, akoby kandidátnu listinu podala jedna strana. Pocas volebnej kampane je zakázané vysielat volebnú kampan v case, ktorý je v rozhlasovom a televíznom vysielaní vyhradený reklame, alebo využívat rozhlasovú a televíznu reklamu na volebnú kampan. Ústredná volebná komisia dalej zistí, ktoré politické strany získali menej než 5%, ktoré koalície zložené z dvoch alebo troch politických strán získali menej než 7%, ktoré koalície zložené najmenej zo štyroch politických strán získali menej než 10% z celkového poctu platných hlasov. Pri dalšom zistovaní volebných výsledkov a pridelovaní mandátov sa už na tieto politické strany a koalície a hlasy pre ne odovzdané neprihliada. Ak Ústredná volebná komisia zistí, že žiadna politická strana a žiadna koalícia nesplna požiadavky zníži percentuálnu hranicu o jedno percento tak, aby sa pri dalšom zistovaní volebných výsledkov a pridelovaných mandátov mohlo prihliadat aspon na dve politické strany alebo dve koalície, alebo na jednu politickú stranu a jednu koalíciu. Ak sa uprázdni mandát pocas volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky, nastupuje náhradník tej istej politickej strany, ktorého urcí politická strana z kandidovaných poslancov uvedených na jej kandidátnej listine, s prihliadnutím na odbornost poslanca, ktorého mandát sa uprázdnil. To neplatí, ak na uprázdnený mandát má nastúpit náhradník, ktorý vo volbách získal potrebný pocet prednostných hlasov. 2.2 Podmienky vzniku a vývoja volebného systému November 1989 priniesol kvalitatívnu zmenu politického systému. Totalitný komunistický politický systém bol postupne nahradený demokratickým, pluralitným systémom založeným na volnej konkurencii politických strán. Základná otázka, ktorá stála pred zákonodarcom pri tvorbe nového volebného zákona bola otázka zavedenia nového volebného systému. Aby toto bolo možné, bolo potrebné kooptovat nových poslancov do Federálneho zhromaždenia i národných rád prostredníctvom ústavného zákona c.14/1990 Zb., cím došlo k rekonštrukcii štátnych orgánov a ku vzniku novej politickej väcšiny. Následne boli prijaté zákony umožnujúce slobodné, demokratické a pluralitné volby. Predlohou na usporiadanie volieb bol revolucný volebný zákon, prijatý v rámci balíka demokratizacných právnych noriem roku 1990. Zákon ustanovil pre Ceskoslovensko a v jeho rámci pre Slovensko pomerný volebný systém, teda systém, ktorého korene v ceskoslovenskej politickej tradícii siahali do obdobia Ceskoslovenskej republiky 1918–1938. Zavedenie pomerného volebného systému v roku 1990 bolo prirodzené, „pretože po 41 rokoch režimu bez slobodných volieb chýbala akákolvek tradícia volebných pravidiel.”16 Treba vyzdvihnút, že napriek hektickej dobe, tesne po páde totalitného režimu, pri výbere volebného systému prejavili zákonodarcovia znacnú opatrnost. Zvolili pomerný systém, presne ten, ktorý sa v medzinárodnej odbornej verejnosti pre transformujúce sa krajiny aj najviac odporúcal. Možno taktiež konštatovat, že pre transformujúce sa a národnostne rozdelené krajiny je použitie pomerného volebného systému vhodnejšie, pretože zabezpecuje reprezentáciu rôznych skupín spolocnosti, ktoré tak nie sú zbavené možnosti spolupodielat sa na správe vecí verejných. 2.3 Súcasný právny stav a tendencie vývoja Volebný zákon sa teda, ako sa už vyššie spomína, novelizoval celkovo osem krát. Napriek tomu novely volebného zákona nesmerovali ku kvalitatívnym zmenám volebného systému. Stále viac hlasov (najmä po volbách v roku 1994) sa však priklánalo k zmene pomerného volebného systému na väcšinový, alebo sa hovorilo o možnosti zaviest formu kombinovaného volebného systému. Významným momentom v tomto dianí bolo prijatie zákona c. 221/1996 Z. z. o novom územnom a správnom clenení Slovenskej republiky, podla ktorého sa územie štátu rozdelilo na 8 krajov a 79 okresov. Takéto územnosprávne clenenie už vyvolávalo potrebu významnejšieho zásahu do volebného zákona tak, aby sa upravila otázka volebných obvodov v Slovenskej republike, resp. upravila možnost prechodu na inú formu volebného systému. V zásade bola týmto otvorená možnost kombinovaného volebného systému, resp. ponechanie pomerného volebného systému a upravenia velkosti volebných obvodov (krajov) v dvoch formách. Bud vytvorenie 8 volebných krajov, ktoré by rešpektovali novo vzniknutú územnosprávnu situáciu alebo vytvorenie jedného volebného obvodu, ktorým by bolo územie celého štátu. Obe možnosti majú svoje negatíva aj pozitíva. V jednom celoštátnom volebnom obvode by sa posilnovali proporcionálne úcinky pomerného volebného systému a naopak v ôsmich by sa posilnoval väcšinový efekt a táto možnost tak bola výhodnejšia pre väcšie politické strany. Nakoniec prijatá novela volebného zákona c. 187/1998 Z. z. ponechala v platnosti volebný systém založený na zásade pomerného zastúpenia a stanovila jeden celoštátny volebný obvod. Problematika zmeny volebného systému totiž spocíva v vplyve tohto systému na systém politických strán. Hovoria o tom tri takzvané Duvergerove zákony, a to po prvé pomerný systém ulahcuje zavedenie a udržanie systému viacerých, pevných (t.j. disciplinovaných), nezávislých a zvycajne stabilných strán, po druhé dvojkolový väcšinový systém sa približuje k systému viac ako dvoch pružných (t.j. nedisciplinovaných), závislých a relatívne stabilných strán a nakoniec jednokolový väcšinový systém pomáha bipartizmu, striedaniu alebo alternatíve dvoch velkých nezávislých strán.17 Systém viacerých politických strán (multipartizmus) sa vyznacuje tým, že viac ako dve politické strany majú celkom reálnu šancu získat politickú moc, resp. podielat sa na politickej moci. Ani jedna z politických strán trvale nedisponuje parlamentnou väcšinou, ktorá by jej umožnila vytvorit stabilnú vládu.18 „Výsledky volieb v multistraníckych systémoch málokedy umožnujú zostavit jednostranícku vládu, teda predpokladá sa vytváranie vládnych koalícií. Každá povolebná koalícia urcitým spôsobom koriguje volebný zámer volicov, pretože tí volia stranu ako takú. Koalícia je slabé riešenie v politickom procese, priamo si vyžaduje ústupky z predvolebných zámerových pozícií v prospech dohody s inou stranou.”19 Teda otázka volebného systému sa v tomto svetle javí ako principiálna otázka. Na slovenskej, vysoko diferencovanej a roztrieštenej politickej scéne existujú viaceré názorové prúdy, ktoré, ako sa zdá, sú závislé od politickej príslušnosti toho ktorého politika, od toho, ci jeho materská strana je silná a stabilná, ci je to skôr strana menšia s casto sa meniacimi preferenciami v predvolebných prieskumoch verejnej mienky. Otázka budúceho vývoja ostáva preto stále otvorená, pre najbližšie parlamentné volby sa len tažko dá pocítat s výraznejšou zmenou pravidiel, nieto volebného systému. Len budúcnost ukáže, ako sa a ci vôbec stabilizuje politická scéna na Slovensku a aký to bude mat vplyv na prípadné zmeny volebného systému. Záver Tak ako je nedokonalá a rôznorodá ludská spolocnost s jej osobitostami a špecifikami tak je i hladanie ideálneho modelu fungovania tejto spolocnosti nedokonalé, ale hlavne tento proces nie je a zdá sa, ani v blízkej budúcnosti nebude ukoncený celospolocenským konsenzom. Ci to bude hladanie najideálnejšieho a najspravodlivejšieho politického systému, ci volebného modelu, pohlady a rôzne teoretické i praktické riešenia sú aj budú také pestré, aké je pestré spolocenstvo ludí. Dôležité však je, že i Slovenská republika prijala myšlienky demokracie tak, ako sa k nim hlásia moderné spolocnosti Európy i Sveta. Slovenský politický systém a z neho vychádzajúci volebný systém v zásade vychádzajú z teórií o volebných systémoch v moderných demokraciách s mnohorocnými tradíciami ich budovania. Pri štúdiu literatúry, potrebnej k napísaniu tejto práce som dospel k záveru, že volebný systém pre volby do slovenského parlamentu je plne v súlade s teóriou o volebných systémoch. Má síce svoje špecifiká, tak ako ich má aj slovenská spolocnost, no vcelku je to systém štandartný, a jeho jednotlivé znaky sú zretelné i pri volebných systémoch iných krajín. Napokon dokazuje to i skutocnost, že sa týmto systémom, viac ci menej modifikovaným, riadili všetky doterajšie, slobodné volby a ich legitimita nebola nikdy spochybnená tak domácimi, ako i zahranicnými relevantnými inštitúciami. Ako sa vyššie spomína, slovenský parlamentný volebný systém je jednoznacne pomerným volebným systémom s jedným celoštátnym stopätdesiat mandátovým volebným obvodom. Jeho základom sú kandidátne listiny. Takzvané kvórum pre vstup politickej strany do parlamentu je plne v súlade s teóriami o pomernom volebnom systéme. Možnost preferencného hlasovania v rámci kandidátnych listín politických strán je tiež štandartnou metódou personalizácie pomerného systému. Hagenbach–Bischoffova metóda, aplikovaná na prerozdelenie mandátov na základe výsledkov hlasovania volicov je azda jednou z najpoužívanejších v európskej politickej kultúre. Co sa týka vízií do budúcnosti, treba odpovedat ešte na mnohé otázky, treba vyriešit ešte mnohé problémy, úzko súvisiace s prípadnými zmenami volebného systému, ci už politici, politológovia a iné osobnosti slovenského verejného života navrhujú väcšinový alebo kombinovaný model. Za zváženie stojí i otázka, ci vôbec opustit pomerný volebný systém, tradicný pre Slovensko už pocas krátkej ceskoslovenskej demokratickej minulosti. Skôr sa v budúcnosti bude otvárat otázka poctu volebných obvodov, co je zrejmé z nedávno naštartovanej reformy verejnej

správy a územnej samosprávy. Poznámky:

1 TÓTH, R. Koncepcia politického systému. Bratislava: Úrad pre stratégiu rozvoja spolocnosti, vedy a techniky SR, 1998, s. 66. 2 TÓTH, R. Základy politológie (clovek v politike), Bratislava: Slovenské pedagogické nakladatelstvo, 1994, s.43. 3 pozri SARTORI, G. Teória demokracie. Bratislava: ARCHA, 1993, s. 88. 4 Ústava Slovenskej republiky, cl. 30 ods. (3) a (4). 5 Ústava Slovenskej republiky, cl. 74 ods. (1) a (2). 6 TÓTH, R. Základy politológie (clovek v politike). Bratislava: Slovenské pedagogické nakladatelstvo, 1994, s. 43. 7 KREJCÍ, O. Kniha o volbách. Praha: Victoria publishing, 1994, s. 116. 8 KREJCÍ, O. Kniha o volbách. Praha: Victoria publishing, 1994, s. 116. 9 pozri KREJCÍ, O. Kniha o volbách. Praha: Victoria publishing, 1994, s. 314-339. 10 PETÖCZ, K. Základy demokratických volebných systémov. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky, 1997, s. 38. 11 TÓTH, R. Koncepcia politického systému. Bratislava: Úrad pre stratégiu rozvoja spolocnosti, vedy a techniky SR, 1998, s. 68. 12 TÓTH, R. Koncepcia politického systému. Bratislava: Úrad pre stratégiu rozvoja spolocnosti, vedy a techniky SR, 1998, s. 74. 13 KULAŠIK, P. a TÓTH, R. Úvod do politológie. Liptovský Mikuláš: TATRA revue, 1998, s. 111. 14 KLÍMA, M. Volby a politické strany v moderních demokraciích. Praha: RADIX, 1998, s. 238. 15 GALANDA, M. Ústavnoprávne aspekty zákona o volbách do NR SR. In: BÚTORA, M. , MESEŽNIKOV, G. a BÚTOROVÁ, Z. (eds.) Kto? Preco? Ako? Slovenské volby `98. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky, 1999, s. 91-93. 16 LEBOVIC, P. Zápas o udržanie demokracie: politické súvislosti novelizácie volebného zákona. In: BÚTORA, M. , MESEŽNIKOV, G. a BÚTOROVÁ, Z. (eds.) Kto? Preco? Ako? Slovenské volby `98. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky, 1999, s. 29. 17 pozri NOVÁK, M. Systémy politických stran. Praha: Sociologické nakladatelství, 1997, s. 60. 18 pozri LIDÁK, J. , KOGANOVÁ, V. , LEŠKA, D. Politické strany a hnutia na Slovensku po roku 1989. Bratislava: Ekonóm, 1999, s. 10-26. 19 TÓTH, R. Koncepcia politického systému. Bratislava: Úrad pre stratégiu rozvoja spolocnosti, vedy a techniky SR, 1998, s. 64. Zoznam literatúry

• 1. BÁRÁNY, E. Aký volebný systém pre Slovensko Bratislava: Friedrich Ebert Stiftung,

e. V., 1997.

• 2. BÚTORA, M. a IVANTYŠIN, M. (eds.) Slovensko 1997. Súhrná správa o spolocnosti a

trendoch na rok 1998. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky, 1998. 3. BÚTORA, M. , MESEŽNIKOV, G. , BÚTOROVÁ, Z. Slovenské volby 1998. Kto? Preco? Ako? Bratislava: Inštitút pre verejné otázky, 1999. 4. CIC, M. a kol. Komentár k ústave Slovenskej republiky. Martin: Vydavatelstvo Matice Slovenskej, 1997.

• 5. DAHL, R. Demokracie a její kritici. Praha: Victoria pubhlising, 1995. 6.

DAHRENDORF, R. Moderný sociálny konflikt. Bratislava: ARCHA, 1991.

• 7. FILIP, J. Základní otázky volebního práva v CSFR. Brno: Masarykova univerzita v

Brne, 1992.

• 8. FÖLDERSOVÁ, A. Volebné systémy. Bratislava: Kancelária Národnej rady Slovenskej

republiky, 1998. 9. GALANDA, M. , HRABKO, J. Poslanecký mandát na Slovensku. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky, 1998.

• 10. CHAPMAN, D. Možno sa vyhnút obcianskym vojnám? Volebné a ústavné modely pre

etnicky rozdelené krajiny. Bratislava: Slovenský výbor Európskej kultúrnej nadácie,

1996.

• 11. CHOVANEC, J. Malý volebný slovník. Bratislava: Ing. Miroslav Mracko, 1998.
• 12. JOHNSON, David B. Teória verejnej volby. Úvod do novej politickej ekonómie,

Bratislava: SOFA, 1997.

• 13. KLÍMA, M. Ústavní právo. Praha: Victoria publishing, 1995. 14. KLÍMA, M. Volby a

politické strany v moderních Praha: RADIX, 1998.

• 15. KRIVÝ, V. Hodnotové orientácie na Slovensku – skupinové portréty. Bratislava:

Inštitút pre verejné otázky, 1998.

• 16. KRIVÝ, V. Politické orientácie na Slovensku– skupinové profily. Bratislava: Inštitút

pre verejné otázky, 1998.

• 17. KREJCÍ, O. Kniha o volbách. Praha. Victoria publishing, 1994.

18. KRESÁK, P. Porovnávacie štátne právo.

Bratislava: Vydavatelské oddelenie PF UK, 1993.

• 19. KUBÍN, L. , VELŠIC, M. Slovensko a jeho volebné pravidlá. Bratislava: VEDA, 1998.
• 20. KULAŠIK, P. a TÓTH, R. Úvod do politológie. Liptovský Mikuláš: TATRA revue,

1998.

• 21. LIDÁK, J. , KOGANOVÁ, V. , LEŠKA, D. Politické strany a hnutia na Slovensku po

roku 1989. Bratislava: Ekonóm, 1999.

• 22. LIDÁK, J. , KOGANOVÁ, V. a LUPTÁK, L. Kapitoly z politológie. Bratislava:

EKONÓM, 1996.

• 23. NOVÁK, M. Systémy politických stran. Praha: Sociologické nakladatelství, 1997.
• 24. PETÖCZ, K. Základy demokratických volebných systémov. Bratislava: Inštitút pre

verejné otázky , 1997.

• 25. PRUSÁK, J. Teória práva. Bratislava: Vydavatelské oddelenie PF UK, 1999.

26. SARTORI, G. Teória demokracie. Bratislava: ARCHA, 1993.

• 27. SVÁK, J. a kol. Ústavné právo Slovenskej republiky. Bratislava: Akadémia

Policajného zboru, 1999.

• 28. ŠVEDA, D. , PETRLOVÁ, M. , ŠKULTÉTYOVÁ, L. Parlamentné volby. Bratislava:

EPOS , 1998. 29. TÓTH, R. Koncepcia politického systému. Bratislava: Úrad pre stratégiu rozvoja spolocnosti, vedy a techniky SR, 1998.

• 30. TÓTH, R. Základy politológie (clovek v politike), Bratislava: Slovenské pedagogické

nakladatelstvo, 1994.

31. ZBIERKA ZÁKONOV SNR. Rocník 1990 a Rocník 1992

32. ZBIERKA ZÁKONOV NR SR. Rocník 1994,1995,1998, 1999.

_____________ _________

Zaujmav linky k refertu: