Vojenská štruktúra NATO

Vojenská štruktúra NATO V Severoatlantickej aliancii sa za vrcholnú armádnu inštitúciu pokladá Vojenský výbor. Je jedným z najstarších orgánov NATO vôbec. Vojenský výbor vlastne vznikal z pracovnej skupiny, ktorá od 2. apríla 1949 – teda 2 dni pred podpisom Severoatlantickej zmluvy zacala pôsobit vo Washingtone. Mala za ciel urýchlene vypracovat návrh na zriadenie vojenskej organizácie spojeneckého zväzku a vytvorenie integrovaných ozbrojených síl. Svoje závery skupina predložila prvému zasadnutiu rady na úrovni ministrov 7. septembra 1949. O mesiac neskôr (6.któbra) sa Vojenský výbor zišiel vo Washingtone na prvom zasadnutí. Toto mesto sa stalo aj jeho sídlom až do roku 1967, potom sa prestahoval do novovybudovaného správneho komplexu NATO v Bruseli. Vo vlastnej štruktúre i obsahu práce však nenastali nijaké výrazné zmeny. Vojenský výbor tvoria nácelníci generálnych štábov ozbrojených síl clenských štátov. Francúzsko je od roku 1967 zastúpené vedúcim svojej vojenskej misie pri Vojenskom výbore NATO. Island, ktorý nemá ozbrojené sily môže podla potreby, alebo na vlastnú žiadost reprezentovat civilný úradník. Výbor sa schádza pravidelne, najmenej trikrát rocne. Jeho prácu riadi predseda, ktorého volia clenovia tohto orgánu, pricom funkcné obdobie (od roku1957) trvá spravidla tri roky. Podobne ako v politickej štruktúre pôsobí „Stála rada“, aj Vojenský výbor kvôli operatívnosti permanentne zasadá na úrovni vojenských predstavitelov clenských krajín pri NATO. Tí sú na pokyn predsedu schopní zíst sa kedykolvek. Na pravidelných zasadaniach – aspon raz v týždni – clenovia výboru posudzujú vojenské otázky fungovania aliancie. Závery, návrhy na riešenie ci na prijatie opatrení k danej prerokovanej otázke tlmocí predseda Vojenského výrobu generálnemu tajomníkovi

NATO.

Hlavným poslaním Vojenského výboru je navrhovat Severoatlantickej rade opatrenia na dalšie upevnovanie ozbrojených síl aliancie, ich vyzbrojovanie a modernizáciu. Do konkrétnych smerníc rozpracúva úlohy, ktoré armádam zväzku urcujú zasadnutia vrcholných orgánov aliancie, predovšetkým však Výbor pre obranné plánovanie. Vojenský výbor je nadradeným orgánom všetkým regionálnym vojenským velitelstvám, ako aj Kanadsko-americkej regionálnej plánovacej skupine. Sú mu tiež podriadené všetky inštitúcie alebo organizácie, ktoré tvoria tzv. vojenské špecializované agentúry NATO. Tento výbor má rozhodujúcu úlohu pri rozpracovaní vojenskej stratégie aliancie. Preto do znacnej miery jeho rozhodnutia prispievajú k celkovému ovblyvnovaniu politickej línie NATO. Výkonným orgánom Vojenského výboru NATO je Medzinárodný vojenský štáb. Jeho hlavnou úlohou je zabezpecovat a kontrolovat plnenie smerníc, ktoré vypracoval Vojenský výbor. Podiela sa aj na vypracovaní štúdií a návrhov na zlepšenie organizácie a prípravy zbrojených síl bloku. Tieto odporúcania predkladá potom predseda Vojenského výboru najvyšším polotickým a vojenským orgánom spojeneckého zväzku. Na cele Medzinárodného vojenského štábu je vojak v hodnosti na úrovni zborového generála (zodpovedá hodnosti generálplukovník ASR). Na návrho clenských štátov ho do funkcie menuje Vojenský výbor. Môže byt z ktorejkolvek krajiny NATO, ktorá sa zúcastnuje vojenskej cinnosti aliancie. Nesmie však byt rovnakej národnosti ako predseda Vojenského výboru. Štáb má k dispozícii pocetný okruh vojenských a civilných zamestnancov. Organickou súcastou vojenskej štruktúry NATO sú základné spojenecké velitelstvá, ktoré z vojenského hladiska pokrývajú celú geografickú zónu Severoatlantickej aliancie. Majú velmi rozdielny charakter nielen územnou rozlohou, ale aj pokial ide o rozloženie jednotlivých druhov vojsk. Kým v období studenej vojny existovali tri takéto základné velitelstvá (Európa, Atlantik a prieplav LA Manche), nové podmienky v Európe prispeli k tomu, že tento pocet sa redukoval iba na dve – Európa a Atlantik. V tejto súvislosti došlo potom aj k mnohým zmenám na im podriadených jednotlivých velitelstvách, ako aj k pocetnému zníženiu velitelských a štábnych funkcií, a tým k celkovému poklesu poctu osôb v týchto štruktúrach. Velitelstvá, do operacných podriadeností ktorých patria ozbrojené sily jednotlivých clenských štátov, pravidelne organizujú velké cvicenia bud za úcasti všetkých druhov vojsk (pozemné sily, letectvo a námorníctvo), alebo iba jedného druhu vojsk. V posledných rokoch studenej vojny sa uprednostnovali cvicenia za úcasti a nasadzovania techniky všetkých druhov vojsk. Takéto cvicenia sa oznacovali tiež ako „reálne“ a prebiehali obycajne na územiach niekolkých štátov NATO. Okrem toho sú pravidelne organizované velitelsko-štábne cvicenia, ktorých cielom je zladit cinnost štábov a zdokonalit velenie vojskám. Podla prijatých zásad zostávajú ozbrojené sily jednotlivých clenských štátov NATO v case mieru pod ich národným velením. Tak isto sú samostatné v oblasti organizácie bojovej prípravy a logistického zabezpecenia. Cast ozbrojených síl clenských štátov, ktoré sa podielajú na cinnosti integrovanej vojenskej štruktúry aliancie, je však už v case mieru vyclenená pod medzinárodné operacné velenie aliancie. Sú to napr. integrované štáby vo vojenských velitelstvách NATO, casti integrovanej štruktúry vzdušnej obrany, vrátane lietajúceho systému vcasnej výstrahy a riadenia (AWACS), niektoré komunikacné jednotky a trvalé námorné sily, ako aj dalšie prvky aliancných síl okamžitej a rýchlej reakcie. Okrem nich existujú také, ktoré sa clenské krajiny dohodli podriadit operacnému veleniu hlavného velitela NATO niekedy v budúcnosti, ak si to budú vyžadovat okolnosti. Ide napríklad o vojenské cvicenia, a predovšetkým o prípad ozbrojeného konfliktu. S postupných budovaním politickej a vojenskej štruktúry NATO sa ukázala potreba pravidelnej výchovy budúcich riadiacich kádrov aliancie. Preto založili v Paríži 19. novembra 1951 Akadémiu obrany NATO. Cielom tejto školy je vypestovat v absolventoch globálny pohlad na problematiku v záujmovej oblasti NATO a naucit ich hodnotit situáciu z hladiska záujmov a potrieb aliancie. Štúdium je jednorocné a jeho posluchácmi sú vyšší dôstojníci (spravidla v hodnosti plukovníka), ako aj skúsení diplomati z clenských štátov. Na prednáškach, seminároch a besedách získavajú najnovšie poznatky z oblasti medzinárodnej politiky, vojenstva, ale aj ekonomiky. Pritom si prehlbujú poznatky z oboch oficiálnych jazykov NATO – anglictiny a francúzštiny, ktoré sa aj vyucujú. Na akadémii casto prednášajú ministri zahranicných vecí alebo obrany, nácelníci generálnych štábov, osobnosti politického a hospodárskeho života z jednotlivých clenských štátov, ale i poprední novinári, spisovatelia a kultúrni cinitelia. Pre posluchácov takisto predstupujú vedúci predstavitelia spojeneckého zväzku, nevynímajúc generálneho tajomníka, predsedu Vojenského výboru ci hlavných velitelov spojeneckých vojsk v príslušných oblastiach. Okrem toho sa poslucháci zúcastnujú aj na študijných zájazdoch do niektorých clenských štátov, ale aj do sídiel politických a vojenských orgánov aliancie. Od januára 1967 je sídlom akadémie Rím. Na jej cele je velitel v hodnosti zodpovedajúcej zborovému generálovi. Velitel musí byt z krajiny, ktorá je vo vojenskej organizácii zväzku. Funkcné obdobie velitela je dvojrocné. Škola podlieha Vojenskému výboru NATO a jej vnútorná organizacná štruktúra má primeraný vojenský charakter. Prvoradú úlohu v celkovom systéme zaujíma Hlavné velitelstvo spojeneckých ozbrojených síl v Európe. Bolo jedno z prvých, ktoré sa v rámci aliancie vytvorilo ešte v decembri 1950 a od pociatku bolo budované prednostne úplne v súlade so zásadnou strategickou líniou aliancie. Vtedajšia situácia v rozdelenej Európe, ked sa hrozba premeny studenej vojny na horúcu stávala velmi aktuálnou, urýchlovala výstavbu štruktúry tohto velkého armádneho celku. Velitelstvo teritoriálne pokrýva územie všetkých európskych clenských štátov vrátane prilahlých ostrovov. Rozprestiera sa severojužným smerom od severných výbežkov Nórska až po severný okraj Afriky a od východnej casti atlantického pobrežia až po východné hranice Turecka. Na cele velitelstva stojí hlavný velitel spojených ozbrojených síl v Európe, ktorým je vždy americký generál s rozsiahlymi právomocami. Výkon jeho funkcie nie je casovo obmedzený. Oficiálne zodpovedá za obranu clenských štátov v podradenej oblasti. K jeho hlavným povinnostiam v case mieru patrí zabezpecenie organizácie, výzbroje a výcviku vojsk vyclenených v prípade potreby do jeho podriadenosti. V case mieru má právo obracat sa priamo na nácelníka generálneho štábu alebo ministra obrany ktoréhokolvek clenského štátu a prerokovat s ním najdôležitejšie vojenské otázky. Jednotlivé krajiny majú v jeho štábe tzv. národného armádneho predstavitela. Francúzi sú zastúpení prostredníctvom svojej vojenskej misie pri medzinárodnom štábe NATO. Hlavnému velitelovi spojeneckých ozbrojených síl v Európe sú podradené všetky velitelstvá aliancie v európskom priestore. Funkciu prvého hlavného velitela vykonával generál Dwight Eisenhower (19. 12. 1950 –28. 4. 1952). Jeho volba na tento post nebola náhodná. Bol totiž stále najpopulárnejšou vojenskou osobnostou v USA aj v západnej Európe. Preslávil sa ako hlavný velitel spojeneckých expedicných síl v druhej svetovej vojne a jeho meno je nerozlucne späté s inváziou zo 6. 6. 1944, ktorou sa v Normandii otvoril druhý front. Práve jeho osobnost v case silnej studenej vojny dávala záruku, že novovytváraná aliancia a jej vojenská zložka splní úlohy, ktoré sa od nej cakajú. Generál Eisenhower prestal vykonávat túto funkciu po tom, co prijal ponuku Republikánskej strany, aby sa ako jej kandidát uchádzal o funkciu prezidenta USA. Bol do nej zvolený 4. novembra 1952 a vykonával ju dve volebné obdobia až do januára 1961. Aj další Eisenhowerovi nástupcovia, ako aj britskí, francúzski a další generáli zastávajúci v tom case velitelské funkcie na rôznych stupnoch štruktúry NATO, boli osobnosti, ktoré sa preslávili na bojiskách druhej svetovej vojny. Až do pádu sovietskeho bloku všetkých hlavných velitelov spojeneckých ozbrojených síl v Európe spájalo vedomie potreby celit protivníkovi z Východu. V záujme toho dôsledne presadzovali do života rozhodnutia politických orgánov NATO, ktoré viedli k vybudovaniu ozbrojených síl na vysokej úrovni, vyzbrojených modernou bojovou technikou, vrátane jadrových zbraní. _____________ _________

Zdroje: