Vkus ako estetická kategória (seminárna práca) Vkus ako estetická kategória Seminárna práca z predmetu Úvod do estetiky estetika – (gr. aisthetikos – týkajúci sa zmyslových pocitov) – veda o zákonitostiach estetického osvojenia si sveta clovekom a o podstate a formách tvorby podla zákonov krásy. Každý spolocenský jav, cin alebo motív ludskej cinnosti má súcasne estetické aj etický význam a môže sa hodnotit jednak ako krásne alebo škaredá, jednak ako dobro alebo zlo. Estetika skúma podstatu, zákonitosti a konkrétne prejavy všetkých stránok estetického osvojovania si sveta v ich dialektickej jednote. Základné estetické kategórie – krásno, škaredé, vznešené a nízke, dramatizmus, tragické a komické, hrdinské – sa vysvetlujú ako osobitné prejavy estetického osvojenia si sveta v každej oblasti spolocenského bytia, ludského života – vo výrobno-pracovnej i spolocensko-politickej cinnosti, vo vztahu k prírode, v kultúre, v spôsobe života atd. Estetika je filozofická veda. Skúma všeobecné zákonitosti estetických vztahov cloveka ku skutocnosti. Pretože estetika, podobne ako filozofia, je svetonázorovou vedou, stavia na celo svojej problematiky riešenie otázky vztahu estetického vedomia a umenia k spolocenskému bytiu, k ludskému životu. Jednou z estetických kategórií je vkus. estetický vkus – schopnost vytváraná spolocenskou praxou emotívne hodnotit rozlicné estetické vlastnosti, predovšetkým odlišovat pekné, krásne od škaredého, odporného. Vo vztahu k umeniu nazývame estetický vkus umeleckým vkusom. Správny estetický vkus znamená schopnost mat pôžitok zo skutocného krásna, potrebu prijímat a vytvárat krásno v práci, v spôsobe života, v správaní, v umení. Zlý estetický vkus prekrúca estetický vztah cloveku ku skutocnosti, vedie ho k lahostajnosti voci skutocnej kráse. Pre rozvinutý estetický vkus je charakteristické, ako hlboko a všestranne postihuje estetické hodnoty života a umenia. Formovanie estetického vkusu je úlohou estetickej výchovy. Nová estetická kategória – vkus – sa v estetickej literatúre objavuje v 17.storocí. . Najskôr sa používa len v prenesenom význame a neskôr sa konštituuje ako pojem oznacujúci pochopenie pre krásu a umenie a estetické cítenie vôbec. Medzi prvými, kto použil termín estetický vkus a podnietil jeho další rozvoj, bol španielsky myslitel Gracián y Morales. Francúzsky spisovatel La Rochefoucauld sa o možnosti jednotného a všeobecne uznávaného tzv. „dobrého vkusu“ vyjadril s pochybami. Pre francúzskych filozofov, spisovatelov a kritikov sa vkus stal neobycajne populárnou témou. V klasicistickej estetike sa problematike vkusu venoval Charles Batteux, ktorý vo svojom spise Krásne umenia zvedené na jeden princíp sformuloval základné otázky
vtedajšej teórie vkusu:
„Existuje dobrý vkus a len ten je správny. V com však spocíva? Na com závisí? Na objekte alebo na géniovi, ktorý sa ním nechá inšpirovat? Existujú pre vkus nejaké kritériá? A co je vlastne jeho orgánom – rozum, srdce, alebo oboje spolu?“ Velkú pozornost venoval problematike vkusu aj Helvétius vo filozofickom spise O duchu. Domnieval sa, že žiadny univerzálny vkus neexistuje: „.. pod slovom vkus nemienime presnú predstavu o kráse, ktorú by uznávali národy všetkých dôb a krajín, ale užšie povedomie o tom, co sa páci verejnej mienke toho ktorého národa.“ S kritikou klasicistických ucení o vkuse vystúpil v 18. storocí Rousseau. Vo filozoficko-pedagogickom spise Emil ciže O vychovaní síce vystúpil s tézou, že „vkus nie je nic iné, že schopnost súdit, co sa väcšine páci alebo nepáci“, ale ako hned dodáva, z toho nevyplýva, že by väcšina ludí vynikala dobrým vkusom. Diskusia o vkuse prebehla tiež v Taliansku, kde zákonodarca „dobrého vkusu“, taliansky spisovatel Lodovico Muratori volal vo svojich Úvahách o dobrom vkuse po tom, aby umelecký vkus bol podriadený zákonom rozumu. V Taliansku bola dokonca založená Akadémia dobrého vkusu, ktorá mala ocistit vkus. Anglická teória vkusu vychádzala z filozofických základov senzualistickej estetiky. A práve tu si anglickí osvietenci všimli urcitých rozporov, ktoré pripisovali ludskej prirodzenosti. Tieto rozdiely si uvedomoval už Locke a zaoberal sa nimi predovšetkým v spise Niekolko myšlienok o vychovaní. Podla neho by výchova mala smerovat k tomu, aby cloveku ulahcila a spríjemnila dodržiavanie noriem a pravidiel spolocenského chovania a uviedla do harmonického súladu duchovných svet cloveka s jeho zovnajškom, chovaním a spôsobmi. Dalej rozvíja kategóriu vkusu Shaftesbury. Usiluje sa predovšetkým o spojenie vkusu a krásy s mravnostou a dobrom. Na tradícii senzualisticko-materialistického výkladu vkusu nadviazal anglický filozof Edmund Burke vo svojom spise Filozofické pojednávanie o pôvode našich ideí o vznešene a krásne. Analyzuje v nom vztah k trom „prirodzeným“ schopnostiam cloveka“ vnímaniu, predstavivosti a súdnosti. Estetický optimizmus k problematike vkusu sa prejavil u anglického filozofa Adama Smitha. Jeho estetická koncepcia, rozvinutá v Teórii morálneho cítenia, vychádza z pojmu sympatie. Tú považuje za tmel zložitého mechanizmu ludských vztahov. Estetický vkus chápal ako cit sociálny, podmienený rozvojom spolocenských vztahov. V buržoáznej estetickej literatúre druhej polovice 19. storocia sa pri výklade vkusu stretávame s dvoma tendenciami, ktoré sú odrazom dvoch základných smerov vo vývoji buržoáznej filozofie – iracionalistickou a pozitivistickou. Príkladom pozitivistického prístupu k problematike vkusu je Fyziologická estetika anglického spisovatela a psychológa Granta Allena. Druhým pólom vo výkladoch vkusu bolo iracionálne odmietanie akéhokolvek objektívneho a všeobecne platného estetického hodnotenia. Súcasná buržoázna estetika pocituje krízu buržoázneho umenia ako všeobecnú krízu estetického vkusu. Napríklad filozof a sociológ W.Weisbach sa domnieva, že „hlavný dôvod úpadku a devalvácie vkusu je treba hladat v sociologickom faktore všeobecného zmasovenia, pretože masy sa zastávajú k otázkam vkusu lahostajný a laxný vztah.“ Marxistická estetika predovšetkým požaduje, aby sa k problematike vkusu pristupovalo dialekticky. Uznáva dialektickú, rozpornú povahu vkusu, a preto sa domnieva, že žiadne neriešitelné rozpory vkusu neexistujú. Použitá literatúra: Losev, A.F. – Šestakov,V.P.: Dejiny estetických kategórií. Praha 1984. Kolektív: Filozofický slovník. Bratislava 1982. Kon, I.S. – a kolektív: Etický slovník. Bratislava 1978.